Nová definícia Slováka

Samozrejme, ak sa niekto nechce stať Slovákom, nebudeme ho nútiť. Môže existovať migrant žijúci na Slovensku, ktorý sa ani po 20tich rokoch medzi nami Slovákom nestal. 

Národ je zvyčajne vnímaný ako objektívna kategória, ale môže byť vnímaný aj ako široká komunita ľudí, ktorá sa vlastnou vôľou zväčšuje alebo zmenšuje. Nie je predsa dôležité to, akým jazykom kto rozpráva, ale ako sa správa voči ostatným členom spoločnosti, aký má charakter. Pretože naším cieľom nie je rozširovať slovenskú kultúru, ale spoločne prežiť a prosperovať. Kultúra, jazyk a tradície sa menia, komunita ich vytvára, prijíma od iných komunít, alebo zabúda a zanecháva.

My môžeme určovať slovenskosť obyčajnou voľbou. Ak som ochotný s niekým spolupracovať a aj ostatní sú ochotní s ním spolupracovať, prijmeme ho za Slováka. Nemalo by nám záležať na pôvode, alebo na tom, či cez Veľkú noc oblieva. Mali by sme byť otvorení aj voči ľuďom z iných krajín, ktorí chcú tu žiť a spájajú s nami budúcnosť. Rovnako by sme mali nechať ísť tých, ktorí tu možno vyrástli, ale odsťahovali sa, a už sa nechcú vrátiť a podporovať nás, a zároveň mať našu podporu. To je v poriadku, nebudeme predsa niekoho nútiť aby bol v národe nasilu.

Rovnako by malo byť prijatie medzi nás najvyššia forma ocenenia. Existujú čestné občianstva miest. Rovnako Indiáni prijali medzi seba tých čo si to zaslúžili. Mali by sme byť schopní prijať za Slovákov tých, čo si to zaslúžia. Máme rôzne rady a vyznamenania, namiesto toho, aby sme mali ocenenie čestný Slovák, alebo jednoducho Slovák/Slovenka, čo by malo byť najvyšším ocenením, ktoré človek zo zahraničia môže dostať.

Vo vzťahu k minulosti podobne môžeme prejaviť spolupatričnosť tým, ktorým chceme. A tým, ktorí si to zaslúžia. Podobne ako adoptované dieťa môže prijať svojich adoptívnych rodičov za svojich, a akým my prijímame Boha za svojho nebeského Otca. Chceme prijať za Slovákov našich praprarodičov? Môžeme. Chceme za Slováka prijať hrdinu z čias Márie Terézie? Môžeme. Nemusíme sa trápiť etnickými a inými charakteristikami, jednoducho ak chceme niekoho zobrať medzi seba, môžeme.

Existuje aj duchovné otcovstvo, nielen fyzické. Mali by sme mať možnosť vybrať si, ku ktorému duchovnému odkazu sa chceme hlásiť. A nemalo by byť znemožnené stotožňovať sa s niekým iba preto, že on nevedel, čo pojem Slovák znamená.

Ak by sme chceli, môžeme sa stať aj dedičmi Rímskej ríše. Môžeme ju aj premenovať na Slovenskú ríšu. Iní ju kľudne môžu naďalej nazývať Rímskou a to je v poriadku, bude to Slovenská ríša pre Slovákov, iní nech si ju nazývajú ako chcú. Nie je to prejav vlastníctva, podobne ako nazývanie Boha našim Otcom nie je prejavom nášho vlastníctva Boha, ale stotožnením sa jeho vôľou. Gaius Julius Caesar môže byť najväčším Slovákom v dejinách, a to iba preto, že z neho Slováka spravíme.

Rovnako povedať, že Veľká Morava bola slovenský útvar neznamená, že patrila nám a že by sme na ňu mali byť hrdí a chváliť sa ňou. Znamená to len toľko, že to bola spoločnosť, ktorú si vážime a z ktorej sa chceme inšpirovať. Je to prejav našej úcty voči odvážnym mužom a ženám, ktorí si uchovali svoju nezávislosť voči Franskej ríši.

Následne by mohlo byť súčasťou slovenských dejín slovenské kráľovstvo, počínajúc prvým slovenským kráľom svätým Štefanom a končiac povedzme kráľom Leopoldom II. (1790-1792), lebo jeho syn František už bol celkom reakcionár, aj nechal popraviť množstvo ľudí, čo chceli demokratizovať Slovensko, takže toho už nechceme.

Odtiaľ sa plynule môžeme presunúť k bernolákovcom, ktorí sa snažili zachovať národnostnú slobodu a pozdvihnúť úroveň ľudu, a potom cez národné obrodenie a ďalej tak, ako je to v dnešných dejinách.

Treba zároveň pojmovo oddeliť Slovákov ako komunitu a Slovákov ako objektívnu skupinu s konkrétnymi etnickými charakteristikami. Preto by som navrhoval, aby sa pre etnologické a sociologické výstupy začal používať pojem severokarpatské etnikum. Keď budeme hovoriť o severokarpatskej kultúre, tak budeme hovoriť o krojoch, haluškách, Dobšinského rozprávkach a podobne. Avšak nebude to už to isté ako hovoriť o Slovákoch, ktorí budú vnímaní ako vôľou určená kategória pre politické účely.

Severokarpatské etnikum by som zvolil pre vedeckú oblasť preto, lebo je to škaredší a menej praktický názov ako Slováci. Ale samozrejme, ako komunita ľudí, ako kolektívna identita, si môžeme zvoliť názov, aký chceme.

Zároveň to je kategória nadčasová. Teda nemôžeme určiť, kedy Slováci vznikli. Ono vlastne je to aj logický prístup, pretože aj v dnešnom ponímaní sa Slováci vyvinuli postupne a dá sa nájsť argumenty pre to, že Slováci vznikli za Veľkej Moravy, v 14. storočí, v 17. storočí, počas národného obrodenia, vznikom Československa a aj to sa dá zdôvodniť, že sme vlastne ešte nevznikli.

Preto ak by sme používali takúto ľahkú a hravú definíciu, že Slováci budú tí, kto chceme, budeme mať optimistickú a príjemnú predstavu národa, ktorý je tu preto, lebo je to pre všetkých výhodnejšie. Presahuje prítomnosť a spája nás s inými ľuďmi, ktorí sa nám páčia.