Militarizácia samosprávy ako východisko z rizík vojnového stavu

V období tesne po druhej svetovej vojne na Slovensku vznikla anarchia, dôsledkom ktorej bolo množstvo obyvateľov zavlečených do Sovietskeho zväzu, popravených revolučnými orgánmi, a vystavenými teroru Červenej armády, československých a sovietskych tajných služieb, za pričinenia, respektíve nečinnosti československých orgánov.

Treba urobiť všetko, aby sa podobná situácia už nezopakovala. Riešením, ktoré navrhujem, je odovzdanie bezpečnostnej a trestnoprávnej zodpovednosti za obyvateľstvo počas vojnového stavu orgánom samosprávy, pričom týmto orgánom, čiže starostom a primátorom, budú už v mierovom období, čiže dnes, odovzdané zbrane, ktorými by počas vojnového stavu udržiavali poriadok. Vďaka tomu by žiadna armáda nemohla len tak terorizovať civilné obyvateľstvo. Zároveň by sme tým znížili riziko, že vojenský stav a armáda bude vládou zneužitá na prenasledovanie opozície a vytvorenie totalitnej spoločnosti.

Dôležitosť vyzbrojenia samospráv môžeme ilustrovať aj na prípade bývalej Juhoslávie. Pri rozpade ústrednej štátnej autority boli obce vystavené svojprávnosti či už rôznych armád, alebo ozbrojených bánd. Ak by boli vyzbrojené, pravidelné armády by ich s väčšou šancou nechali na pokoji, pretože by tieto obce predstavovali riziko, a zároveň by sa obce mohli samé brániť pred ozbrojenými zločineckými skupinami, ktoré sú v časoch bezprávia bežné.

V praxi by to znamenalo, že každému miestnemu a mestskému úradu budú odovzdané zbrane, a to aspoň jeden samopal s dostatkom munície a aspoň jedna ťažšia zbraň, vďaka ktorej môžu čeliť vozidlám, čiže buď protitanková zbraň alebo dron. V prípade vojnového stavu by samospráva vytvorila tzv. Národnú gardu, ktorá by za pomoci zmienených zbraní mala na starosti poriadok, a vykonávala by aj súdnu právomoc.

Môže to znieť nedemokraticky, ale treba si uvedomiť, že alternatíva v súčasných zákonoch je absolútna kontrola vojska nad slovenským územím, čiže súčasné zákony sú ešte viac nedemokratické. V praxi by to teda znamenalo novelizáciu Ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu.

Vojenská moc nebude mať možnosť zasiahnuť proti civilnému obyvateľstvu s výnimkou prípadov, keď bude sama ohrozená. Čiže pochopiteľne, ak nejaký občan napadne ozbrojené zložky, tie sa môžu brániť. Avšak toto by malo platiť iba v prípade, ak civilná osoba ohrozuje životy a zdravie vojakov. Ak by vznikla hypotetická situácia, že napríklad Jožko z Vyšných Hágov prepichne v noci pneumatiky vojenského vozidla, tak všetko, čo budú môcť vojaci spraviť je informovať o tom starostu Vyšných Hágov.

Trestanie civilného obyvateľstva musia mať na starosti civilní predstavitelia. Obec musí fungovať na princípe, že chce vyhrať vojnu a preto musí zachovávať poriadok a prípadných diverzantov trestať. Môže sa stať, že starosta alebo celkovo miestni predstavitelia nebudú mať záujem na vedení vojny. V tom prípade môžu byť títo civilní predstavitelia vymenení svojím obyvateľstvom za ľudí lojálnejších štátu. A ak aj ostane obec nepriateľská voči vojnovému snaženiu, bude závisieť od okolností, ako bude postupovať armáda. Ak to bude strategicky potrebné, môže byť obsadená. Ak nie, môže ostať v kvázi neutralite, ak nebude nikoho ohrozovať.

Prirodzená námietka je, že ak by sa takto postupovalo  v prípade vojnového stavu s Maďarskom, obce s maďarským obyvateľstvom by takto dostali príležitosť zmeniť stranu a zmienený zákon by predstavoval pre Maďarsko príležitosť, ako vykonať na južnom Slovensku civilný prevrat.

Osobne by som dané riziko považoval za ľahko eliminovateľné, pretože tajné služby a polícia môžu odhaliť separatistické tendencie ešte pred vypuknutím konfliktu a eliminovať nepriateľské osoby v zmysle civilného práva.

Čo sa týka spontánneho správania sa vyzbrojených maďarskojazyčných obcí v prípade konfliktu s Maďarskom, nepredpokladám, že by ich nezávislé ozbrojené zložky boli prekážkou slovenského vojnového snaženia. Treba si uvedomiť, že obce nebudú chcieť riskovať otvorený konflikt so slovenskou armádou a prípadné straty na životoch, takže sa s oveľa väčšou pravdepodobnosťou presunú do kvázi neutrálneho stavu, ako do nepriateľského, a budú vyčkávať vývoj situácie, pričom sa priklonia na víťaznú stranu vojenských operácií.

Je veľmi nepravdepodobné, že obce samé od seba vyprovokujú konflikt so slovenskou armádou, ak k tomu nebudú nútené.

Zároveň som presvedčený, že tieto ozbrojené maďarské obce by predstavovali v konečnom dôsledku benefit pre slovenské vojenské snaženie, keďže po ich obsadení maďarská armáda by musela čeliť problému čo s ozbrojencami. Ak by ich odzbrojila, išlo by o ideové víťazstvo pre nás, pretože by sa Slováci ukázali ako tí, čo dôverujú maďarskému obyvateľstvu so zbraňami a Maďari ako tí, čo im neveria. Ak by im zbrane nechali, mali by vo svojom zázemí ozbrojené zložky, nad ktorými by nemali úplnú kontrolu, pretože aj keby ich dajú pod svoje velenie, v malých jednotkách osobne a rodinne prepojených sú ľudia lojálnejší viac jeden druhému ako veliteľom. Preto by v konečnom dôsledku predstavovali riziko pre vojenskú správu a pri každom napätí s civilným obyvateľstvom, ktoré nevyhnutne v konflikte prichádzajú, by maďarská armáda čelila ozbrojeným občanom, ktorých nevie úplne kontrolovať. Takže skôr by sme vytvorili problémy pre nepriateľskú armádu, o ktorej predpokladáme, že by bola menej disciplinovanejšia a úctivejšia ako tá naša.

Rovnako by som podotkol, že aj keby vyzbrojenie obcí znamenalo jednoduchšie obsadenie maďarských obcí, znamenalo by to aj ťažšie obsadenie a kontrolu slovenských obcí. Každý štát, ktorý by nás chcel napadnúť, by si musel uvedomiť, že má proti sebe nielen armádu, ale že bude musieť eliminovať jednotlivo každú jednu obec, takže strategická hodnota a nezávislosť Slovenska by nesmierne narástli a znížila by sa šanca, že by nás niekto napadol.

Chcem ešte dodať, že sa považujem za priateľa Maďarov aj Maďarskej republiky a budem prvý, kto bude podporovať bližšie vzťahy a priateľstvo medzi našimi dvoma štátmi a národmi. Priateľstvo ale neznamená stratu obozretnosti, a preto by som sa chcel spýtať každého, kto by nesúhlasil s uvažovaním o konflikte s Maďarskom, že aké kroky robí maďarský štát k tomu, aby sme ich nepovažovali za riziko pre nás?

Takže aby som to zhrnul, považujem za správne umiestniť zbrane do každej obce, aby mohli obyvatelia v prípade konfliktu prevziať nad sebou kontrolu a neboli závislí na štáte, a aby sa znížilo riziko prípadného vojenského prevratu zo strany armády.

Zároveň by som chcel tento blog poňať aj v širšej rovine, aby sme začali uvažovať nad tým, či sme ako spoločnosť pripravení na zvládnutie vojny a prechodu frontu územím Slovenska. Pretože vojna raz príde, možno nie zajtra, možno až o dvesto rokov, ale raz príde.