Teória elít a my, čo nimi nie sme

Teória elít hovorí o tom, že všetky spoločenské elity dokážu medzi seba prijať iba obmedzený počet ľudí. V obdobiach, ako je to naše, keď voľný prístup k vzdelaniu a informáciám produkuje viac kandidátov na elitné miesta spoločnosti, ako je voľných miest, u časti neúspešných kandidátov to vyvolá frustráciu a vytvoria tzv. kontrakultúru. Snažia sa bojovať proti mainstreamu, elitám, prevládajúcemu mysleniu. Navonok a vnútorne si zdôvodnia, prečo tak robia. Ale v skutočnosti tieto svoje zápasy vedú iba preto, že chcú svoje miesto na slnku, ktoré si nevedia získať „normálne“.

A ten ich neúspech je zvyčajne spravodlivý, pretože títo „opoziční“ jedinci sú spravidla arogantní, chcú príliš veľa príliš skoro, rôznym spôsobom sú neprispôsobiví alebo jednoducho inteligenčne nedosahujú úspešných ľudí.

Uveďme príklad najprv z politiky. Radoslav Procházka si vždy o sebe myslel veľa. Mal pocit, že by ho KDH malo prijať za svojho vodcu. Keďže však ľudia vo vedení rozpoznali jeho duševnú nevyspelosť, nemohli ho prijať za lídra a musel odísť. Jeho vyhraňovanie sa proti politike KDH a snaha o „liberálnejšiu“ podobu kresťanskej politiky bola iba dôsledok, pretože on sám nedokázal preraziť ako „tradičný kresťanský demokrat“.

Zoberme si Igora Matoviča. Slovenskú politiku už dlho vieme deliť na Igora Matoviča a tých ostatných. Pán Matovič zistil, že so svojou povahou nebude mať v rodinkárskej slovenskej politike, kde musí človek spolupracovať a byť s druhými zadobre, žiadnu perspektívu. Tak sa vzbúril voči celému systému slovenskej politiky, pričom správne určil za jej základ korupciu a slušné správanie, a snažil sa ju obísť, ísť na to inak. Nie je to preto, že on by bol sám nejak extrémne neslušný a nepodplatiteľný, on len bol neprispôsobivý a nemohol sa stať politikom mainstreamovou cestou, a on sa politikom veľmi túžil stať. Trestom mu bolo, že sa mu tento sen splnil.

Môžeme si to všimnúť v politike, ale tento princíp je univerzálny, a mimo politiky platí možno ešte viac. Môžeme teraz spomenúť ďalšie dve osobnosti slovenského verejného života, Eduarda Chmelára a Ľuboša Blahu. Obaja začínali ako mladí perspektívni ľavicoví intelektuáli. Chodili na gej pochody, mali tie najsprávnejšie názory, a robili všetko preto, aby sa stali súčasťou bratislavskej kaviarne. Robili možno až príliš veľa, pretože ostatní si všimli ich namyslenosť, egoizmus, oni možno boli inteligentnejší ako ostatní, ale zároveň boli divní, weird, ako v poslednej dobe radi hovoria Američania.

Preto ich odmietli. Ale Ľuboš Blaha a Eduard Chmelár túžili a stále zúfalo túžia po prijatí, vplyve, po tom, aby ich myšlienky a činnosť mali dopad. A keď ich tí pôvodní neprijali, znamená to, že sa mýlia, a že pravda bude niekde inde a oni tú novú pravdu našli. Ale ich motivácia nebola túžba po pravde, ich motiváciou bola túžba po uznaní a prijatí, ktoré teraz dostávajú od iných ľudí. Teda aspoň pán Blaha, o pánovi Chmelárovi neviem.

A možno už začínaš chápať, milý čitateľ, že tým postupne smerujem k ľuďom, ako sme my dvaja. Sme totižto v nejakej forme sympatizanti denníka Postoj a v nejakej forme konzervatívci. No a teraz pred nami stojí otázka, prečo sme vlastne konzervatívci?

Veď elity, populárni, bohatí a vplyvní ľudia sú progresívni, mainstreamoví. Úspešní ľudia podporujú manželstvá pre ľudí rovnakého pohlavia. Sme my tí úspešní, tí zdraví, tí so šťastným príbehom?

Sme elitami? A boli by sme konzervatívcami, aj kebyže nimi sme? Je konzervativizmus odôvodnenou reakciou na úpadok spoločnosti, alebo iba trucovanie neúspešných progresívcov?

Je Rod Dreher konzervatívny preto, lebo je takým múdrym a vnímavým človekom, že zistil, čo vlastne dnešnú spoločnosť trápi? Alebo je to človek, ktorý trpí chronickým pocitom neprijatia, pre ktorý opustil metodistickú cirkev a prešiel ku katolíkom, kde sa tiež necítil prijatý, tak prešiel k pravoslávnym? Ktorého opustila aj jeho vlastná žena, pretože ju nedokázal ľúbiť? Nie je náhodou Rod Dreher iba obyčajný inteligentný egoista, ktorého nikto nechce, a tak on proti všetkým bojuje? Na začiatku bol obyčajný liberálny kresťan, to aj sám priznáva, nestal sa konzervatívcom skôr preto, že medzi ostatnými liberálnymi kresťanmi si nezískal miesto, ktoré chcel?

Presuňme sa ku nám na Slovensko a ku konzervatívnemu denníku Postoj. Založila ho skupina odídencov z .týždňa, ako kvázi konzervatívnu alternatívu. Stali by sa títo ľudia konzervatívnymi žurnalistami, keby boli tou skupinou, ktorá sa vtedy v .týždni presadí a získa tie vedúce miesta? Písal by Lukáš Krivošík kedysi v Aktualitách o spojenectve liberalizmu a konzervativizmu, kebyže sa mu kariéra vyvíja podľa jeho predstáv?

A konečne Náš Rakúšan Martin Leidenfrost. Je konzervatívec zo svojho presvedčenia a preto je nepochopený, alebo je nepochopený a preto sa stal konzervatívcom, aby to pochopenie získal? Naozaj mu išlo o pravdu, keď písal vtedy tie veci za ktorého vyhodili, alebo sa hneval na celý rakúsky mainstream, ktorý si nedostatočne vážil jeho pútavé rozprávania a nesmierny ostrovtip jeho komentárov? A tak mu robil naprotiveň?

A keď sa bavíme o slovenskom konzervativizme, ako by sme mohli vynechať jeho patriarchu, Juraja Šústa? Inak celkom zaujímavý príbeh, vedeli ste, že má vyštudovanú filozofiu? Práve tú filozofiu, ktorej vývoj spôsobil celý ten ľavicovo-progresívny bordel. No a teraz prečo sa zo študenta filozofie, ktorý sa stretával s Marxom, Lyotardom, Habermasom a inými, stal konzervatívec, keď jeho spolužiaci a profesori sa uberali úplne iným smerom? Čo by bolo, kebyže je Juraj Šúst vtipný, spoločenský a charizmatický človek? Kebyže chodí na párty? Ak by ho profesori považovali za sympatického a perspektívneho študenta, ak by mu venovali priazeň?

Môžete sa pýtať, prečo bezdôvodne útočím na ľudí, ktorí mi nič neurobili. Je to preto, že skrz-naskrz patrím medzi nich.

Nepísal by som tento článok, kebyže už dlhú dobu vo svojej pýche a arogancii od nich neočakávam uznanie a prijatie. A ak som sa aj chcel voči nim vyhraňovať, bolo to pre ranené ego, nie preto, že by som úprimne nesúhlasil s ich verziou konzervativizmu a kresťanskej politiky. Tento môj blog mi nepomôže, ale nemám veľmi ako ináč odčiniť tie stratené roky, len sa za ne verejne hanbiť. A dúfať, že nejakým spôsobom si ma prečíta niekto, kto sa ešte dokáže rozhodnúť.

Nie je to trápne iba preto, že sa mi to nepodarilo, ale aj preto, lebo samotný cieľ je nezmysel.

Kto pri zdravom rozume by chcel byť v centre pozornosti? Nedostal by som sa k politike, filozofii a spoločenskej kritike, kebyže niet môjho strachu pred odmietnutím a neprijatím, ktorý mám od detstva. A utkvelej predstave, že iní ľudia ma neprijímajú. Preto som roky strávil vymýšľaním alternatív a robil som sa dôležitým, aby som získal to uznanie, po ktorom som túžil.

Preto už roky píšem tieto sprosté blogy. A tvárim sa, že som intelektuál. A pritom taková blbosť. Veď my všetci „tvorcovia obsahu“ iba opisujeme to, čo už je, opisujeme spoločnosť, ľudí, sami seba, a to najlepšie, čo sa nám môže stať je, že sa trafíme. Sme profesionálni pozorovatelia života, a tak nejak prihlúplo sa snažíme získať pozornosť ľudí, ktorí ho skutočne žijú. Ich uznanie, lásku, peniaze...

A tak tu zápasíme nad kopou hnoja. Namiesto toho, aby sme išli žiť život a boli šťastní.