Koniášov syndróm alebo problémy s divadlom

           Koniášov syndróm alebo problémy s divadlom

    V týchto dňoch temer všetky printové aj sociálne médiá zamestnáva brachiálny pokus samozvaného mravokárcu Štefana Kuffu prerušiť divadelné predstavenie Tri baby, ktoré v malej Frankovej uvádzalo Slovenské národné divadlo Košice. Hru s pôvodným názvom Little Gem napísala írska dramatička Elaine Murphy a táto hra v roku 2009 získala viacero prestížnych ocenení (Carol Tambor Best of Edinburg Award, BBC Northern Ireland Drama Award a Fishamble Award, ako aj ocenenie Hry roka 2009, ktoré udeľuje Spoločnosť írskych dramatikov a scenáristov). Už len táto krátka anotácia by mala vzbudiť istý rešpekt a percepčnú pokoru, ktorá sa však nedá očakávať od inkvizičného ducha, hlboko vnoreného do vytesnených frustrácií útleho detstva a nezdravých projekcií vlastnej viery, rovnako fascinovanej ako odpudzovanej sexualitou. Zdá sa, že odkaz Antonína Ignáca Nepomuka, známejšieho ako Koniáš (1691-1760) – jezuitu, kňaza, kazateľa a misionára, ktorý v rámci penitenciárskych programov organizoval procesie, končiace verejným pálením „jedovatých“ kníh – je znovu živý! Elogium, teda výpoveď o životných osudoch zomrelého rehoľného brata, uvádza, že Koniáš pri svojom rekatolizačnom projekte spálil dovedna 30.000 tlačí. Štefan Kuffa má teda čo doháňať! Aj keď takéto úsilie v ústavne sekulárnom štáte pôsobí nielen ako nepatričný anachronizmus, ale aj ako bláznivý anarchizmus.
                   Ale vážne! Meritum veci sa – podľa mňa – točí predovšetkým okolo garantovanej slobody prejavu a jej prípadných limitov. A samozrejme, aj predsudkov, vyplývajúcich práve z onej pomýlenej pozície percipienta „pred posúdením a premyslením“. Keby sme chceli byť rigidní a umenie posudzovali len prizmou moralizujúcich verdiktov, celkom určite by sme museli z umenia, literatúry a kultúry vyhnať intimitu lásky, milovania a trýzne, sex, erotiku, zmyslovú skúsenosť ľudského jedinca, zložitý vzťah medzi telesnosťou a transcendenciou, medzi cynizmom a nehou. V tomto zmysle uvažuje o moderne kardinál Newman, ale vo svetskejšej rovine aj geniálni anglickí spisovatelia s kresťanskými konotáciami – Graham Greene, Evelyn Waugh, Kingsley Amis či David Lodge! Škoda, že inkviziční duchovia málokedy čítajú a ak vôbec, tak nachádzajú len to, čo apriori hľadajú. 
    Na tomto mieste mi nedá neuviesť jeden zaujímavý zážitok z rokov môjho pedagogického pôsobenia. Ako slovenčinár - po nežnej revolúcii znovu otvoreného Piaristického gymnázia v Trenčíne – som v roku 1992 organizoval pre prvákov literárno-historickú exkurziu po stopách Jána Hollého a Juraja Fándlyho. Cesta za poznaním mala končiť večerným divadelným predstavením v Bratislave. Keďže po nežnej sa pretrhlo vrece so slobodou, aj divadlá sa viac odviazali, nech už to znamená čokoľvek. Riaditeľ gymnázia, keď som mu predstavoval plán exkurzie, úzkostlivo žiadal, aby sme pri výbere divadelnej hry nespravili nejaký morálne nezodpovedný kotrmelec. Napokon sme celú vec rozhodli tak, že milý pán riaditeľ na stôl dostal program SND na celý mesiac s tým, aby vybral sám, čo uzná za vhodné. Dodnes vidím jeho ukazovák na titule Rómeo a Júlia, aj s dodatkom, že na klasike sa nijako nepomýlime. Ako ja, zrejme aj on mal pred očami romantický hollywoodsky doják F. Zeffirelliho, ktorý sa v 70. rokoch 20. storočia uvádzal v našich kinách. Zase raz zvíťazili predsudky pred úsudkami! No iba na chvíľu.
    Keď sa otvorila opona, na javisku sa objavila Božidara Turzonovová ako Júliina dojka a v koši niesla nákup z trhoviska. Zozadu sa k nej priblížil jemne líznutý Oldo Hkaváček ako Romeov sluha Baltazár a veľkou otvorenou dlaňou ju chytil za zadok. Dojka zajačala, vyskočila a ušla za kulisy. Takto sa začala slávna Shakespearova dráma!
    No šoky týmto nekončili. Keď sa otvorili priehľady do spální starých Capuletovcov a Montekovcov, divák videl predovšetkým kopulačné aktivity a orgiastické zvuky rodičov našich mladých milencov zo znepriatelených rodov. Jedni ako druhí. Aj scénografia sledovala túto významovú rovinu: tak napríklad antikizujúce stĺpy veronských palácov mali silne falickú podobu a herečky sa často o tieto stĺpy opierali (aj otierali) pri emocionálnych vzruchoch. Dokonca aj slávna balkónová scéna sa odohrávala viac v horizontálnej polohe s telesnou juxtapozíciou mladých zaľúbencov, ktorá presahovala očakávané platonické začiatky. Vrchol celej tejto hedonistickej až lascívnej eskapády nastal v hrobe, kam páter Lorenzo uložil naoko mŕtvu Júliu. Keď Rómeo videl, že jeho láska je mŕtva, vypil prudký jed. No keď sa Júlia prebrala a zistila, že jej milenec jej nenechal ani kvapku otravy, začal hľadať iný nástroj sebazmaru, pri čom vykrikovala: kde je tá pošva? kde je tá pošva? Až – naveľa – našla v hľadanom obale dýku, ktorou sa – za smiechu divákov - prebodla. 
    Celý čas predstavenia som po očku hľadel na svojich zverencov z cirkevného gymnázia, čo to s nimi robí, ako to vnímajú. Zdalo sa, že sú v pohode, len ja som mal tieseň, ako celú vec posúdi pán riaditeľ, inak kňaz a rehoľník. Našťastie, ako dozor boli so mnou aj dve kolegyne, rehoľné sestry „notrdámky“ a jedna z nich, vidiac moje mierne zdesenie, povedala, že najlepšia odpoveď je v Ježišových slovách z Evanjelia sv. Marka v 7. kapitole: „Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“  Napriek tomu som nebol celkom kľudný. Po nočnom návrate domov som si z knižnice vytiahol knihu Aloisa Bejbílka „Shakesperův svět“ , kde som sa dočítal, že alžbetínske divadlo bola obscénna až vulgárna zábava, ktorá mala prekryť dobové frustrácie a úzkosti. A že  naše predsudočné vnímanie – nielen Shakespeara – vytvára potom súdy, ba priamo odsudky pred usudzovaním. Výnimočný režisér vtedajšej inscenácie v DPOH – Roman Polák – tak „desakralizoval“ romantický gypsový mýtus tým, že sa vrátil k historickej divadelnej tradícii. Ani Tri baby Elaine Murphy, ani Sofoklov otcovrah a motherfucker kráľ Oidipus, ba ani Aristofanova Lýsistrata, prisahajúca v prítomnosti spartských a aténskych žien, že kým muži neukončia bratovražednú vojnu, ona „nevystrčí nohy nahor do povaly“, sa v tejto línii nemajú za čo hanbiť. Hanba patrí tým, ktorí majú strach zo slobody, lebo sa boja vlastných démonov.
    Včera som sa dočítal, že o osude afghánskych dievčat a žien rozhoduje  ministerstvo pre podporu cnosti a prevenciu neresti. Aj keď podľa niektorých zaručených správ z ministerstiev (ne)kultúry a (ne)životného prostredia Slováci na našom dnešnom území boli kresťanmi už v dobe bronzovej, možno by bolo dobré potlačiť nezmiešavané národné predsudky a pozrieť sa aj za naše svojstojné humná : skúsiť napríklad to, čo sa osvedčilo Talibanu. Ešte len potom to bude slovenská národná sranda, hodna divadelných dosiek na smiech celého civilizovaného sveta.