By the rivers of Babylon..., alebo ako sa kľaje v Biblii

Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete tu a k druhému čítaniu tu.

Skutočne, výstižnejší názov by sa mu asi vymyslieť nedal. Vznikol v čase, keď sa prví exulanti nachádzali už späť v Palestíne. Druhovo sa zaradzuje k preklínacím žalmov, čo málokto vie, keďže jeho posledné tri najdrsnejšie verše sa v liturgickom použití v súčasnosti vynechávajú.

Jediné, čo môžu s tým robiť, je plakať.Zdieľať

Text začína žalospevom nad skutočnosťou zajatia. Žalmisti sa ocitajú niekde uprostred siete mezopotámskych zavlažovacích kanálov, o ktoré sa museli pravdepodobne starať, s perspektívou, že svoju vlasť už nikdy neuvidia. Jediné, čo môžu s tým robiť, je plakať. Hudobné nástroje, ktoré im kedysi pomáhali prežívať bohoslužby v chráme sú teraz nanič. Akurát ich tak môžu zavesiť na vŕby, ktoré rastú popri vodných tokoch.

Akoby to nestačilo, čelia Židia zo strany svojich únoscov aj početnými provokáciám. Vyžaduje sa od nich, aby spievali. Akoby im tým Babylončania chceli naznačiť: „Ukľudnite sa! Čochvíľa si zvyknete. Vaši potomci sa o niekoľko generácii asimilujú a nikto v budúcnosti nebude o žiadnom maličkom Izraeli ani počuť. Ste poslední zástupcovia vašej kultúry. A od takých si chceme vypočuť piesne, na ktoré sa čoskoro zabudne. Babylon tu bude naveky.“

Iba zbožná spomienka dodáva zrnko nádeje.Zdieľať

No Babylončania nechápu. Aj keď sa zdá, že sú Jakuboví potomci na pokraji vyhynutia, Boh otcov nezmizol. Pamätá na svoj ľud, ktorému dal krajinu, kde je jediné správne miesto pre pravú bohoslužbu. Veršom 5 dochádza v Žalme k zlomu. Plač prechádza do prísahy, ktorá naberá formu sebaprekliatia. Ak by žalmista zabudol na Jeruzalem, nech dosl. zabudne jeho pravica. Týmto nezvyčajným vyjadrením sa myslí to, žeby prestala ruka fungovať.

No s kliatbami sa pokračuje. Mimo zasľúbenej zeme niet dôvodu na spev, rozprávanie, dýchanie, či vôbec žitie. Iba zbožná spomienka dodáva zrnko nádeje. Ak by jej nebolo, nech sa trebárs aj jazyk zlepí s ústnou dutinou, aby žalmista nemohol už fungovať. Dušu zachvacuje bôľ, ktorý v posledných veršoch prerastá do tvrdých kliatob. Tie však na omši nezaznejú, preto si ich treba načítať v Biblii.

Tú nádej, ktorá im vravela, že sa majú stále ku komu modliť.Zdieľať

Veriaci človek sa mnohokrát ocitá v situáciách, ktoré nikdy nečakal. Fyzické a psychické útoky od nepriateľov sa len málokedy dajú zniesť bez toho, aby to človeka nepoznačilo. No aj v najhlbšej tme buďme príkladom žalmistov, ktorý napriek všetkému nechceli prísť o nádej. Tú nádej, ktorá im vravela, že sa majú stále ku komu modliť.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.