Za Cirkev

Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete tu a k druhému čítaniu tu. 

Ž 138, 1-2a. 2bc+3. 6+8bc

(1) Chcem ťa, Pane, oslavovať celým srdcom, 
že si vypočul slová mojich úst.
Budem ti hrať pred tvárou anjelov, 
(2) vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. 
Tvoje meno budem oslavovať, 
pretože si milosrdný a verný.
(3) Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval, 
a rozmnožil si vo mne odvahu. 
(6) Vznešený je Pán, a predsa zhliada na pokorného, 
pyšného však zďaleka pozná.
(8) Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; 
neopusť dielo svojich rúk. 

Žalm 138 patrí k najmladším častiam Žaltára. Druhovo ide o vďakyvzdanie, ktoré sa ľahko dalo použiť v liturgii. Témou je okrem vzdávania vďaky aj záverečné vyznanie a spomínaná prosba. Takmer absolútnym grom liturgického výňatku je pritom oslava a ďakovanie. Ako prístup si preto vyberám postupnú prostú analýzu textu. Prijmite moje sprievodcovstvo.

Žalmista sám seba povzbudzuje k tomu, aby sa dokázal modliť celým srdcom Zdieľať

Začína to hecom. Žalmista sám seba povzbudzuje k tomu, aby sa dokázal modliť celým srdcom (1a). Grécky prekladateľ k tomu považoval za potrebné dodať dôvod z minulej skúsenosti vyslyšanej modlitby („že si vypočul slová mojich úst“). V hebrejskom texte sa tento riadok síce nenachádza, ale sprostredkovane sa cez Septuagintu dostal do oficiálneho latinského textu a teda aj do našej liturgie. Sebapovzbudenie teda pokračuje v konkrétnych úkonoch. Najprv ide o liturgický hudobný prednes v prítomnosti všetkých ostatných bohov. Grécky a latinský preklad to zjemňuje a náznak polyteizmu nahrádza predstavou kráľovského Božieho dvora, na ktorom slúžia anjeli (1b). Pôvodný hebrejský text pravdepodobne pracoval na spôsob polemiky s náboženskými predstavami susedov Izraela. Cítiť tu v Starom zákone rozšírený henoteizmus, ktorý síce nepopieral existenciu iných bohov, ale podriaďoval ich pod nadvládu Boha Izraela. Monoteistický koncept bol totiž v dialógu s miestnymi mocnosťami Starovekého Blízkeho Východu len ťažko vysvetliteľný. Druhý vonkajší úkon je vyjadrený cez klaňanie sa smerom k jedinému chrámu Boha, ktorý sídlil v Jeruzaleme. Aj toto vyznanie poukazovalo na jedinečnosť Boha, ktorého kult je na jednom mieste.

Vydáva svedectvo o tom, že Boh ho konštantne vypočúva.Zdieľať

Druhá liturgická strofa začína druhým hecom (2b). Žalmista chce chváliť Božie meno, čiže jeho samého. Až tu hebrejský text uvádza dôvod (2c). Sú nimi tradičné biblické Božie atribúty milosrdenstvo a vernosť. Žalmista to (liturgia vynecháva: „a nadovšetko si zvelebil svoje meno a svoje prisľúbenia“)  následne podáva aj konkrétnejšie (3). Vydáva svedectvo o tom, že Boh ho konštantne vypočúva. Je to On, kto jeho duši dodáva silu (podľa liturgie odvahu). Vysvetliť sa to dá, ako pomoc v momentoch úzkosti.

Na rozdiel od bežných mocnárov (politikov) pozná rozdiel medzi pokorným a pyšnýmZdieľať

Ide o takého spojenca, ktorému neodolajú ani svetské mocnosti (4. 5.). To v liturgii preskakujeme a prechádzame k ďalšiemu vyjadreniu vernosti, ktoré na to nadväzuje. Na rozdiel od bežných mocnárov (politikov) Boh pozná rozdiel medzi pokorným a pyšným (6). Celý spev vrcholí silným vyznaním a prosbou (8). Božie milosrdenstvo je večné. A preto sa možno spoliehať na to, že ho verne uplatní v projekte (diele), ktoré vytvoril a udržuje.

Skúsme si to premietnuť na súčasnú situáciu Cirkvi. Je to priestor, kde je prítomný jediný pravý Boh. Sľúbil jej vernosť. Aj v nej je silná potreba rozoznávať medzi pýchou a pokorou. Na svetskej úrovni by takéto resumé znamenalo rýchly koniec. No v tomto prípade to zachraňujú aj vytrvalé prosby a uvedomelosť jej členov.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia