Vieme prečo spievame

Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete tu a k druhému čítaniu tu. 

Samotný Žalm je však rozsiahly a liturgia z neho využíva iba 6 veršov z celkového počtu 53. Predstavme si ho teda najprv ako celok. Jeho dĺžka sa prejavuje v komplexnosti obsiahnutých tém. Zdalo by sa tak, že ide o neskoršiu kompiláciu viacerých textov. Mnohí odborníci však na základe lingvistickej analýzy pripúšťajú, že za ním môže v skutočnosti stáť jeden veľmi šikovný básnik. Ten by tu potom úmyselne skombinoval dve veľké témy: oslava všemohúceho Boha a prisľúbenie kráľovi Dávidovi. A to by bol zároveň aj dôvod, že bol v rámci Žaltára umiestnený ako záver jeho tretej knihy (Ž 73-89). Jeho vznik sa umiestňuje do 4. stor. pred Kr. Rozdeliť by sa dal aj takto: nadpis (1), úvod (2-5), hymnus na Pána (6-19), videnie o Dávidovom rode (20-38), žalospev nad zrušením zmluvy (39-52) a liturgický záver (53). (Komentár Žalmy 76-100, 2018, s. 418)

milosrdenstvo, láskavosť, priateľstvo, dobrý skutokZdieľať

Ako bolo spomenuté v úvode, liturgia našej nedele čerpá len z prvej tematiky Žalmu a teda chvála Božej dobroty a sily.

Prvá strofa je vlastne začiatok samotného textu a pochádza z úvodnej časti, ktorá predstavuje témy celej básne. Výpoveď prvého verša je tak umne pôsobivá, že sa v pozmenenej forme používa aj ako liturgický responz. Ide o výzvu, ktorá mohla kľudne fungovať aj ako praktické zvolanie v kontexte pôvodného použitia (staroveká bohoslužba). Cieľom Žalmu teda je ospevovanie Pánovho milosrdenstva a vernosti, ktoré majú vykonávať aj budúce generácie. Predmetom nášho spevu je najprv v Starom Zákone veľmi často používané hebrejské slovo חֶסֶד. To sa najčastejšie prekladá ako: „milosrdenstvo, láskavosť, priateľstvo, dobrý skutok, a. i.“. Zo strany Boha tak ide o formu vernosti voči ľuďom, čo zvýrazní aj následný termín אֱמוּנָה (vernosť, čestnosť, pravda, oddanosť, úrad, povinnosť, bezpečnosť), ktorý so spomenutým milosrdenstvom v biblických textoch tvorí klasickú dvojičku.  Tieto dva Božie vlastnosti spomína aj nasledujúci verš. Ten prechádza do priamej reči, kde však nie je isté kto hovorí (podľa nášho a gr. prekladu je to Boh, podľa hebr. textu je ním žalmista). V každom prípade výrok uznáva stabilitu Pánových postojov voči ľuďom.

vernosť, čestnosť, pravda, oddanosť, úrad, povinnosť, bezpečnosťZdieľať

V liturgii potom skáčeme k záverečnej časti hymnu, ktorý nasleduje videnie. Veršom 16. začína blahoslavenstvo na ľud. Ten je taký pre množstvo skutočností. Najprv pre možnosť jasať (výskať), pretože „kráča vo svetle Pánovej tváre“, čo je biblická fráza pre milosrdenstvo. Blaženstvo je ďalej podľa v. 17 spôsobené možnosťou radovať sa (plesať, jasať) z Božej prítomnosti (mena) a honosiť sa (byť pozdvihnutý, vyvýšený) najmúdrejšími prikázaniami (spravodlivosť).

Pretože je milosrdný, pretože je verný a preto, že je najmocnejší.Zdieľať

Prúd dôvodov na radosť ale neustáva. Dodáva nám ho aj tretia liturgická strofa (18. 19). Boh je ľudu sila a nádhera (sláva, pýcha). To, že sa k svojim skláňa zároveň robí národ mocnejším (dosl. dvíha ich roh). Motívy sa postupne prikláňajú k vojenskej terminológii, čo naznačuje v. 19., ktorý sa však prekladá rôzne. Buď ako je to v prípade nášho liturgického prekladu, ktorý už priamo naráža na osobu panovníka, alebo v zmysle Boha, ktorý sa vyzbrojuje na obranu svojho ľudu (možný dosl. preklad z hebr. „Lebo Pánovi. Svätému Izraela, nášmu kráľovi, patrí náš štít.“).   

Bohu sa teda oplatí spievať. Na liturgii i v našom živote. Pretože je milosrdný, pretože je verný a preto, že je najmocnejší.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia