Trojica ospevuje jedného najvyššieho

Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete tu a k druhému čítaniu tu. 

Jej liturgia slova nám ponúka prvú časť tzv. „Chválospevu troch mládencov v ohnivej peci“. Ide o jeden z dvoch spevov nachádzajúcich sa v 3. kapitole knihy proroka Daniela. Obidva sú zasadené do príbehu o troch židovských mládencoch (Ananiáš, Azariáš a Mízael; babylonské mená: Sidrach, Misach a Abdenago), ktorý sa po odvlečení do Babylónie spolu s Danielom vďaka svojim schopnostiam dostali na vysoké pozície na kráľovskom dvore (Dan 1). Závisť ich chaldejských „kolegov“ a neochota vykonávať kráľom nariadený kult v podobe klaňania sa zlatej soche, ktorý dal Nabuchodonozor postaviť, spôsobili, že boli títo traja za trest vrhnutí do rozpálenej pece (Dan 3). Hneď po tom, čo sa dostanú doprostred plameňov, začnú všetci chváliť Boha a jeden z nich, Azariáš, pripája aj dlhšiu modlitbu (vv. 26-45). Jej obsahom je kajúce vyznanie viny a prosba o záchranu.

Boh okamžite reaguje a posiela do pece anjela, ktorý začne od trojice odrážať nebezpečné plamene. Vidiac to, spustia potrestaní mládenci vďaku v podobe spomenutého chválospevu (vv. 52-90). Ten je typický svojou štruktúrou. Každý jeho verš je vlastne zvolanie za ktorým nasleduje refrén. Tematicky a formálne sa dá rozdeliť na dve časti. Jeho dlhšia druhá časť (vv. 57-88b) pozostáva z výziev ku okolitému svetu. Jednotlivé komponenty kozmu kategorizované do troch skupín na spôsob opisu stvorenia v prvej kapitole knihy Genezis (nebeské a meteorologické sily vv. 57-73; neživé a živé pozemské stvorenia vv. 74-81; ľudia vv. 82-88b) sú jednotlivo povolávané k tomu, aby žehnali (velebili, dobrorečili) jedinému Bohu troch mládencov. Na každé jedno oslovenie je naviazaný konštantný refrén: „ὑμνεῖτε/ὑμνείτω καὶ ὑπερυψοῦτε/ὑπερυψούτω αὐτὸν εἰς τοὺς αἰῶνας“ („Chváľte/chváľ a vyvyšujte/vyvšuj ho naveky!“). Záver hymnu (vv. 88c-90) sa schéme vymyká a zakľučuje celý spev dôvodom na chválu (záchrana z ohňa) a opätovnou výzvou na oslavu Božej dobroty.

Hneď po tom, čo sa dostanú doprostred plameňov, začnú všetci chváliť Boha.Zdieľať

Tu si dovolím vsunúť dôležitú textovo-kritickú poznámku. Ako ste si všimli, originál som vyššie citoval po grécky. Faktom totiž je, že celý úsek Dan 3,24-90 sa pôvodne nachádza iba v starobylom gréckom preklade Septuaginta. A keďže ho hebrejská (v tomto prípade aramejská) predloha neobsahuje, hymny nenájdeme v židovských či protestantských vydaniach Biblie, ktoré majú na základe toho aj prispôsobené číslovanie posledných veršov kapitoly.

Vráťme sa však k prvej časti hymnu (vv. 52-56), ktorú používa nedeľná bohoslužba. Tá sa od väčšiny druhej líši dvoma základnými črtami. Logicky sa po zjavení anjela-záchrancu slová mládencov obracajú priamo na Boha. (V jednom prípade použijúc ako predmet slovo „meno“, ktoré v biblickej reči zastupuje jeho nositeľa.) Každý verš začína zvolaním „Požehnaný (Zvelebený, Slávny) si!“ a nasleduje opis nejakej Božej vlastnosti či atribútu. Druhým rozdielom je, že refrén nie je totožný pre celú časť, ale ide o variácie s použitím istej slovnej a výrazovej zásoby. (V liturgii bude naproti tomu použitý všade rovnaký refrén z v. 52: “Chvála ti a sláva naveky.“)

Boh nevládne iba nad jednou krajinou a národom.Zdieľať

Obsahom tejto chvály je teda Boh s použitím obrazov, ktoré môžeme datovať do obdobia, kedy mal Izrael už skúsenosti tak s mezopotámskou ako aj gréckou kultúrou a nadvládou. Najprv je však Pán charakterizovaný vo vzťahu k predkom mládencov.Titul „Boh otcov“ teda naznačuje, že ich viera vychádza z dávnej histórii národa a zo zdedenej vernosti, ktorá začala vtedy, kedy si Boh vyvolil patriarchov. Vyznanie a chvála tak nezačína bez uvedomenia si koreňov. Druhý verš sa v tradičnom biblickom spôsobe obracia na Božie meno. To odkazuje na tradičnú úctu k nemu, ktorá sa neskôr vyvinula do bodu, kedy sa prestalo vlastné Božie meno vyslovovať. Pretože ako hovorí hymnus, je „nesmierne veľké a sväté“ (dosl. „sväté meno slávy“) (v. 52). Ďalší výrok umiestňuje opäť tradične Pána do chrámu, ktorý je pomenovaný rovnako ako meno predtým ako veľký (slávny) a svätý (dosl. „chrám svätej slávy“). Problém môže vyvolávať skutočnosť, že príbeh je zasadený do obdobia tesne po zničení Jeruzalemského chrámu. Na to sú možné dve riešenia. Buď pod chrámom myslia mládenci nebo, alebo bol hymnus skomponovaný neskôr, v období obnoveného chrámu. V každom prípade ide po mene o ďalšiu typickú charakteristiku náboženstva Hebrejov (v. 53). Na chrám nadväzuje obraz kráľovského trónu, ktorý síce po páde Dávidovej dynastie už nemá politickú moc, ale ktorý odkazuje na zdroj všetkej moci, ktorú má v rukách všemohúci Boh (v. 54). On totiž nevládne iba nad jednou krajinou a národom. Je vševediaci (vidí až do najhlbších priepastí) a podriadené sú mu všetky, aj tie nadpozemské mocnosti (cherubíni) (v. 55). To všetko podčiarkuje aj dobová predstava, podľa ktorej Boh sídli na najvyššom mieste na nebi (v. 56).

Trojjediný Boh počúva na slová nielen troch biblických mládencov, ale každého, kto mu dôveruje.Zdieľať

Trojjediný Boh je v kresťanskej predstavy ten, ktorý všetko môže a vie, a ktorého nemôže nikto z ľudí dosiahnuť a ani pochopiť. No aj tak sa k ľuďom skláňa a počúva na slová nielen troch biblických mládencov, ale každého, kto mu dôveruje.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia