V prvom blogu na tému Návratu otcov k otcovstvu podľa otcovstva Nebeského Otca sme sa venovali nášmu prístupu k deťom. V druhom blogu zase našej všeobecnej úlohe otcov a z nej plynúcich zodpovedností.

Teraz by som chcel dať nám otcom do popredia jednu veľmi dôležitú vec, ktorá je v našom národe obzvlášť narušená. Je to zodpovednosť otcov za vedenie detí v ich živote viery a za aplikáciu viery v prospech detí. Muži po viaceré generácie upúšťali od týchto dvoch úloh a postupne ich prenechávali ženám. V jednoduchosti povedané, náboženskú výchovu v rodinách prevzali ženy. Ale nejde len o náboženstvo, ale o vedenie detí vo vzťahu s Bohom. Výsledkom upustenia otcov od tejto ich úlohy je, že predovšetkým pre ich synov je náboženstvo a celkovo vzťah s Bohom niečo zženštilé, čo ich nijako neláka. A je to prirodzené. Mladému dospievajúcemu chlapcovi nie je blízke prežívanie viery jeho mamy, či nebodaj starej mamy. Jeho pohľad je zameraný na iné vzory, ktoré mu dopomôžu stať sa takým mužom, akým túži byť. Inak kráča s Bohom muž a inak žena. Inak vzťah s Bohom prežíva žena a inak muž. Dokonca aj sám Boh sa inak zjavuje žene a inak mužovi. Premennú v tom všetkom zohráva samozrejme aj vek a skúsenosti človeka.

Raz, keď som v rámci voľnejšie kázne (kedy kazateľ dával aj otázky) povedal, že Boh je bojovník, zaskočil som tým nie len okolostojace staršie ženy, ale i kazateľa, ktorému som sa po sv. omši snažil poukázať na túto skutočnosť Svätým Písmom. Písmo to spomína napr. na týchto miestach:

„Moja sila a pieseň je Hospodin, on sa mi stal spásou. On je môj Boh, velebím ho; Boh môjho otca, chcem ho vyvyšovať. Hospodin je bojovník; jeho meno je Hospodin.“ (Ex 15,2-3 SEB).

„Hospodin vyjde ako bohatier, rozhorlí sa ako bojovník, hlasno volá, kričí do boja a vrhá sa na nepriateľov.“ (Iz 42,13 SEB).

„Kto je ten Kráľ slávy? Hospodin, silný a mocný, Hospodin, vojnový hrdina.“ (Ž 24,8 SEB).

Neraz som v živote musel bojovať a boje prichádzajú do môjho života každý deň, obdobne ako je to aj v živote iných ľudí. Dá sa povedať, že všetky tieto boje som mohol vyhrať len vďaka Pánu Bohu, ktorý mi ukázal, že On sám je bojovníkom. Boh chce naučiť v živote bojovať aj súčasných chlapcov a dospievajúcich mužov, ale nie len ich, ale aj dievčatá a ženy. Porozumieť tejto stránke nášho Boha majú pomôcť deťom práve otcovia. Mňa osobne posilňovalo v bojoch života napr. toto Božie Slovo:

„Nech je zvelebený Hospodin, moja skala, ktorý učí moje ruky bojovať, moje prsty viesť vojnu. Moje milosrdenstvo a moja pevnosť, môj hrad a môj záchranca, môj štít, ktorým sa kryjem.“ (Ž 144,1-2 SEB).

„Hovorím Hospodinovi: ‚Ty si môj Boh! Počuj hlas môjho vzdychania, Hospodin!‘ Hospodin, Pán, moja mocná spása, hlavu mi kryješ v deň boja.“ (Ž 140,7-8 SEB).

„S Bohom budeme udatní. On rozšliape našich utláčateľov.“ (Ž 61,14 SEB).

„Vrúcne ťa milujem, Hospodin, moja sila! Hospodin je moja skala, moja pevnosť a môj vysloboditeľ; môj Boh je moje bralo, k nemu sa utiekam; môj štít, roh mojej spásy a môj hrad... Zachránil ma pred mocným nepriateľom, pred tými, čo ma nenávidia, hoci boli silnejší než ja. Vystúpili proti mne v deň môjho nešťastia, no Hospodin mi bol oporou... S tebou iste prerazím nepriateľské šíky, so svojím Bohom preskočím aj múr.... Moje ruky vycvičil na boj, moje ramená sú ako napnutý bronzový luk... Opásal si ma bojovou silou, mojich odporcov si zohol podo mňa.“ (Ž 18, 2-3, 18-20, 30, 35, 40 SEB).

Otcovia vedia, že osobitne chlapci boli stvorení aj na obraz Boha bojovníka. Chcieť od týchto malých bojovníkov, aby v živote viery len niekde ticho sedeli a počúvali, je neprirodzené. Oni potrebujú zakúšať Boha vo svete, nielen o ňom počúvať. Potrebujú ho nájsť aj v pohybe, rýchlosti, či divokosti im vlastnej. Aby to v tomto všetkom neprestrelili, práve preto potrebujú po svojom boku múdreho otca, ktorý im dá aj bezpečné hranice a pomôže im Boha uvidieť aj v týchto „divokých“ veciach. Aj Ježiš bol divoký. Divoký v najlepšom zmysle tohto slova. Predstavme si ho s bičom v chráme ako vyháňa kupcov a ovce. To musel byť iný hurhaj. Boh v tele strávený horlivosťou za Svoj dom. Alebo si predstavme ako vyčítal zákonníkom a farizejom ich pokrytectvo: neobielené hroby, slepí vodcovia slepých, hlupáci, hadie plemeno a pod. Také slová sa nedajú hovoriť jemne, len divoko a nespútane. Otcova, chopme sa tejto našej úlohy a voveďme naše deti do skutočného života s Bohom.  

Boh nám otcom dáva povinnosť hovoriť našim deťom o všetkých úžasných Božích veciach zachytených vo Svätom Písme:

„Uložte si tieto moje slová do srdca a do duše a priviažte si ich ako znamenie na ruku a nech sú ako znaky medzi vašimi očami. Poúčajte o nich svoje deti, aby o nich uvažovali, či už budeš sedieť vo svojom dome, alebo budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. Napíš ich na veraje svojho domu a na svoje dvere, aby sa zmnohonásobili tvoje dni a dni tvojich synov v krajine, ktorú vašim otcom pod prísahou prisľúbil až dovtedy, kým bude nebo nad zemou.“ (Dt 11,18-21 SEB).

Teda máme o tom všetkom poúčať naše deti stále a všade („či už budeš sedieť vo svojom dome, alebo budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť“). A prečo? No preto, aby sme mohli spolu s našimi deťmi žiť požehnané životy. Otcovia majú byť teda učiteľmi svojich detí v ich živote viery, prinášajúci deťom i svoju osobnú skúsenosť s Bohom.

Otcovia spolu s matkami však majú v oblasti viery detí ešte jednu významnú úlohu. A to, keďže je im dieťa zverené, ich viera má priamy dopad na životy ich detí. Písmo zachytáva, že keď Ježiš vykonával svoju službu (liečil, oslobodzoval, kriesil z mŕtvych) pre deti, bol tam prítomný aj rodič, ktorého povzbudzoval k viere. Dvakrát osobitne naliehal na vieru otca. Prvý raz, keď išlo o otca, ktorý prišiel za ním so synom posadnutým nečistým duchom: „Ježiš mu odpovedal: ‚Ak môžeš?! Pre toho, kto verí, je všetko možné.^‘ Chlapcov otec hneď zvolal: ‚Verím, pomôž mojej neviere!‘“ (Mk 9,23-24 SEB). Druhý raz pri vzkriesení dievčaťa, ktorej otec sa volal Jairos a bol predstaveným synagógy: „Kým ešte hovoril, prišli ľudia z domu predstaveného synagógy a vraveli: ‚Tvoja dcéra zomrela, načo ešte unúvaš učiteľa?‘ Avšak Ježiš prepočul to, čo hovorili, a povedal predstavenému synagógy: ‚Neboj sa, len ver!‘“ Teda pre pomoc deťom Ježiš povzbudzoval otcov týchto detí k viere, akoby ju k daným zázrakom priam potreboval, a pravdepodobne ju aj skutočne pre uvoľnenie Božej moci potreboval. Toto je veľká úloha zverená otcom. Neraz na rôzne príhovorné modlitby privádzajú deti, ktoré potrebujú pomoc všelijaký ľudia, len nie ich otcovia. Sú to však práve otcovia, ktorí by tak mali robiť a svojou autoritou a vierou umožniť, aby sa v živote ich detí stal zázrak. O sile modlitby otca za jeho dieťa ani nehovorím. Je to práve otec, ktorý môže na základe jemu danej autority pochádzajúcej od Boha, vymodliť pre svoje deti najväčšie veci. Nechcem nijako degradovať úlohu mamy v živote dieťaťa aj v oblasti viery, ale Božia autorita je zostupná: „Chcem však, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista Boh.“ (1Kor 11,3). Teda aj Božia moc činiaca zázraky má do životov našich detí presne vymedzenú cestu, a to od Boha Otca skrz Krista, cez rodičov k deťom.

Prosíme Ťa Nebeský Otče pomôž nám otcom chopiť sa našej úlohy viesť naše deti v ich živote viery, aby sme ich mohli zaviesť pri kráčaní s Tebou na také miesta, ktoré im nik iný ukázať nemôže, aby raz mohli s Tebou kráčať samostatne. Daj nám tiež aktívne aplikovať našu vieru v prospech životov našich detí, aby sme aj v tejto oblasti v autorite nám od Teba danej, bdeli nad životmi našich detí. V mene nášho Pána Ježiša Krista. Amen.