Karneval krýs alebo Karneval sebaprezentácie?

Nakoľko som mal kedysi tú smolu, že som sa na pár rokov ocitol v parlamente ako poslanec, snažil som sa túto anomáliu svojho života liečiť čítaním, ktoré dokázalo parlamentnú schizofréniu trochu odľahčiť. Tak som sa prvýkrát stretol so spisovačom Jozefom Banášom. Jeho Idioti v politike mali ironický šarm, humor aj satirický šľah. Predsa len, bola to temer reportážna matéria, ktorú dobre poznal z vlastnej politickej skúsenosti. Odvtedy nebol nijaký dôvod otvárať Banášove knihy, ktoré viac než životom šušťali papierom a grafomániou. Jednoducho len zvyšovali slovnú infláciu a verbálny smog.

V tento týždeň sa však stalo čosi nevídané. Blúdiac po kníhkupectve, narazil som na nový titul spomínaného autora „Karneval krýs“. Na záložke som zachytil anotáciu, že jednou líniou novej knihy je aj kapela Esperanto, ktorú som ako bývalý Novodubničan a potom Trenčan poznal z čajov a zábav mladosti. Poznal som aj jej členov a pohnuté osudy mnohých z nich, najmä kapelníka, ktorý má v dokumentárnej románovej fikcii Jozefa Banáša meno Gregor Kramár. Nevdojak som si knihu kúpil a začal som porovnávať svoj príbeh Gregora s tým, ktorý tvorí os Banášovej knihy. Nebudem prezrádzať, aké rozdiely a nezrovnalosti ma pri tomto portréte novodobého Meresjeva napadli. Nechcem ani spomínať, že autor tohto patetického pamätníka niektoré veci prehliadol, alebo ich vzhľadom na povahu beztak dobrodružnej matérie opomenul. Myslím si však, že ani politickému trileru by neublížila znalosť Gregorovho angažmá pri kariérnom raste Kočnerovej „opičky“,

Žiaľ, popri faktografickej a dokumentaristickej línii, ktorá je naozaj zaujímavá a má mnohé senzačné aj bolestivé peripetie (vrátane Charty 77, emigrácie do Švédska, návratu do vlasti po nežnej revolúcii, budovania úspešnej firmy, vstupu do politiky v roku 2002 aj so špinavým pozadím financovania údajne sociálno-demokratického projektu, ktoré sa snažil Gregor ako bojovník za slobodu a pravdu odhaliť), na túto naratívnu kostru Banáš navešal neuveriteľnú znôšku pseudofilozofie, pseudopolitológie, pseudoteológie a konšpirátorských bludov. Základná ideová línia knihy je fatálna: ľudské úsilie a zápasy o dôstojnosť vychádzajú nazmar, lebo všetko sa len opakuje v začarovanom kruhu výmeny zlodejov. A platí to nielen v národnom, ale aj medzinárodnom kontexte. Pri tomto desivom relativizme čitateľ Banášovi dokáže odpustiť nezaslúženú glorifikáciu Alexandra Dubčeka videného nielen nekomplexne, ale aj s komplexom historického nedocenenia. Ostatné veci – vrátane kontextu koronových rokov, vakcinačných polemík, pozadia udalostí na Ukrajine, aj charakteru a fungovania súčasnej „bezvládnej“ vlády a údajne zapredaných korporátnych médií, ktorých je spisovačova dcéra pevnou súčasťou – presahujú hranice zdravého rozumu. Je však možné, že tento autorský kalkul pracuje so silným populistickým podvedomím, ktoré predsa len môže zvýšiť tržby z predaja knihy.

Ak teda prijmeme optiku, že kým dokumentárna línia ako-tak saturuje potrebu biografickej poklony a devótnosti, všetko nad ňou sú len – ako hovorí Hamlet – slová, slová, slová. A pátos, A exhibícia domnelej múdrosti, Vidieť to aj v štylistike, ktorá – napriek dobovému posunu – by si v ničom nezadala s vozvýšenným štýlom S.H.Vajanského – aj s jeho ideologickými blúzneniami. Žiaľ, aj v dokumentaristickej línii sa nájdu lapsusy. Týkajú sa najmä jazyka v dialógoch fiktívno-reálnych postáv. Keby ich čitateľ nepoznal z vlastných skúseností, musel by mať dojem, že ústami protagonistov hovorí sama svätosť, cnosť a múdrosť. Zvlášť pri ženských postavách Gregorových dvoch manželiek je táto intelektuálna ťarcha priam neznesiteľná. Aj Pallas Athéna je proti tým nadpozemským bohyniam úplný šuviks.

Zrátané a podčiarknuté. Karneval krýs okrem temer dobrodružnej empírie zaujímavého človeka, donkichotsky bojujúceho za svoj – nie vždy racionálny – koncept pravdy, je aj karnevalom odpudzujúcej sebaprezentácie autora, predvádzajúceho sa (ktovie prečo) svojou verbálnou (?) potenciou.