Raz, a preto navždy

Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele si môžete prečítať tu.

Znova sa vraciame k téme Ježišovho kňazstva v porovnaní s kňazstvom starozákonným. Presnejšie povedané v dnešnej stati sa zameranie prenáša viac na aspekt obety, avšak aj ten úzko súvisí so službou kňaza. Dnešné verše sú zároveň aj záverom širšieho celku, ktorý začal už v 7. kapitole.

Dnešné úvodné dva verše sú postavené na sérii kontrastov. Uchopenie toho prvého nám katolícky preklad žiaľ neumožňuje (rovnako tak Botekov; Roháčkov, evanjelický a ekumenický už áno). Text v 11. verši doslova hovorí: „každý kňaz stojí denne v službe...“ Tento postoj stojaceho kňaza pri obete je v kontraste s postojom sediaceho Krista po Božej pravici v nasledujúcom verši. Kňaz v stoji naznačuje neukončenie obiet a potrebu ich neustáleho opakovania. Kristus naproti tomu je už sediaci, pretože svoju „liturgickú“ službu ukončil vykonaním jedinej obety.

Kňaz v stoji naznačuje neukončenie obiet a potrebu ich neustáleho opakovania. Kristus naproti tomu je už sediaci, pretože svoju „liturgickú“ službu ukončil vykonaním jedinej obety.Zdieľať

Ďalší kontrast je práve vo frekvencii prinášania obiet. Kým starozákonné obety musia byť neustále opakové, Ježišova stačí len jedna raz navždy a už nemusí byť opakovaná – a vlastne ani nemôže, pretože je dokonalá. Ešte jeden kontrast je v účinnosti obiet. Kým podľa autora listu nevyhnutnosť opakovania starozákonných obiet dokazuje ich neúčinnosť, Ježišova obeta už skutočne dosahuje ambíciu tých predošlých – odpustenie hriechov – čo potvrdzuje to, že je len jedna a nemusí byť viac opakovaná.

Tu by sme mohli proti nášmu autorovi vzniesť námietku: Samotný fakt, že obety musia byť opakované, nemusí hovoriť o ich neúčinnosti, ale o neschopnosti očistených po takejto obete ostať bez hriechu. Obeta sa tak musí opakovať nie kvôli jej neúčinnosti, ale kvôli nedokonalosti očisťovaných. Túto námietku by sme mohli doplniť ešte o našu vlastnú skúsenosť, že hoci už žijeme v čase po Kristovej jedinej obete, predsa aj my zažívame potrebu neustáleho očisťovania od hriechov.

Autor listu si zaiste takejto námietky mohol byť vedomý. Zdá sa však, že jeho perspektíva je iná. On sa zameriava na aspekt obety a nie na nedokonalosť očisťovaných. Východzí bod jeho argumentácie je frekvencia nevyhnutnosti prinesenia obety za hriech. Keďže tie starozákonné sa musia opakovať, sú neúčinné. Ježišova je len jedna, a teda účinná.

Keďže starozákonné obety sa musia opakovať, sú neúčinné. Ježišova je len jedna, a teda účinná.Zdieľať

Hoci aj kresťania padajú do hriechov znova a znova aj po tejto Ježišovej obete, neznamená to, že potrebujú stále novú a novú obetu na očistenie. Potrebujú neustále sa zjednocovať s touto jedinou Kristovou obetou, a tak je na nich aplikovaný jej trvalý účinok. Toto zjednocovanie sa sa podľa náuky Katolíckej cirkvi zvláštnym spôsobom deje vo sv. omši a aj vo sviatosti zmierenia (avšak nielen). A tak sa zdá vhodné aj na tomto mieste podotknúť, čo už spomenul kolega Lukáš v predchádzajúcom texte, že v katolíckom chápaní, je sv. omša sprítomnením jedinej Kristovej obety a nie jej neustálym opakovaním.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.