Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
04. október 2021

Tradičná rímska liturgia prenasledovaná v súčasnosti

Tradičná katolícka rímska liturgia a katolíci modliaci sa v tejto liturgii vystavení sú prejavom nevľúdnosti zo strany cirkevného vedenia v súčasnosti po celom svete. Katolíci zasiahnutí touto bolesťou vedia, že toto trápenie hlboko súvisí s rozdielnym chápaním toho, čo skutočne potešuje, a čo skutočne zraňuje nášho Spasiteľa. Súčasnosť je spojená s množstvom hriechov proti Spasiteľovi v dôsledku nedôstojného nakladania s Najsvätejšou Sviatosťou oltárnou. Táto Sviatosť je podávaná často na neposvätené ruky laikov, a to je nevyhnutne spojené aj s pádom drobných fragmentov Svätej hostie na zem, a pod nohy chodiacich ľudí. Je vhodné poukázať na príčiny tendencií, ktoré Spasiteľa pripravujú o dôstojné pocty zo strany Jeho detí. Liturgia je služba Bohu, ktorý príde ku každému človeku v stanovený čas ako Vykupiteľ alebo Sudca. Na spôsobe a vhodnosti tejto liturgickej služby veľmi záleží, keďže je to spôsob, ktorý Spasiteľ stanovil pre eucharistické prijímanie Jeho Tela pre našu nevyhnutnú pozemskú posilu, a ako prípravu na našu večnú spásu.
Tradičná rímska liturgia prenasledovaná v súčasnosti

Svätý pápež Pius V. a reforma rímskej liturgie

Svätý pápež Pius V. zverejnil Rímsky misál, t. j. liturgickú knihu, pre slávenie svätej omše, bulou Quo primum, zo dňa 14. júla 1570. Tridentský koncil (1545 - 1563) stanovil komisiu, ktorá mala preskúmať misál, upraviť ho a obnoviť do predchádzajúcej podoby, na svojom 18. zasadaní, dňa 16. februára 1562. Tento koncil reagoval na boj protestantských reformátorov proti tradičnej rímskej liturgii spôsobom zavádzania nových protestantských obradov.

Predmetná bula svätého pápeža  Pia V. je nadviazaním na zmienený cirkevný koncil v snahe chrániť veriacich katolíkov pred heretickým rozvratom, a taktiež pred chaotickým rozvojom rôznych liturgických zvyklostí. Zámerom bol návrat k staršej a jednoduchšej forme rímskeho rítu. Zámerom nebolo nahradzovať východné liturgie, alebo liturgie z Milána a Toleda, avšak bolo považované za rozumné, aby rímsky rítus bol používaný jednotne v čistej podobe, ku ktorej sa dospelo po dôkladnom skúmaní.

Rímsky misál vo výslednej podobe z roku 1570 je nesmierne hodnotný pre každého katolíka všetkých čias, keďže založený je na podpore osvedčenej pravovernosti. Rozvrat duchovného sveta súčasného katolíka je aj výsledkom zakopávania a skrývania tohto liturgického pokladu pred ľuďmi v posledných desaťročiach. Títo nešťastní ľudia dnes plačú od duchovného hladu, keďže často sú nakazení jedom dávno odsúdených bludov a heréz. (1).

Autentická liturgická obnova a modernistické liturgické hnutie

Dom Prosper Guéranger (1805 - 1875), zakladateľ Francúzskej kongregácie Rehole svätého Benedikta, opát benediktínskeho priorátu Solesmes, bol veľkým obnoviteľom rímskej liturgie v 19. storočí. Snažil sa obnoviť rehoľný život prostredníctvom návratu k tradičnej rímskej liturgii v období spustošenia spôsobeného vonkajším vplyvom protestantizmu, a taktiež vnútrocirkevným negatívnym vplyvom galikanizmu a jansenizmu.

Svätý pápež Pius X. predstavil program autentickej liturgickej obnovy, ktorá bola programom hnutia, ktoré založil Dom Prosper Guéranger. Vyjadrením tejto obnovy boli dekréty Sacra Tridentina, zo dňa 20. decembra 1905, a Quam singulari, zo dňa 8. augusta 1910, ktoré odporúčali častejšie sväté prijímanie a prijímanie pre deti, List kardinálovi Pietrovi Respighimu, zo dňa 14. júna 1905, v ktorom pápež žiadal doplniť katechizmus o poučenie o liturgických sviatkoch, a bula Divino afflatu, zo dňa 1. novembra 1911, ktorá promulgovala reformu breviára.

Lambert Beauduin (1873 - 1960), belgický benediktín, je hlavnou postavou postmodernistického liturgického hnutia. Zastával názor, že liturgia nie je len verejným kultom Cirkvi, ale aj pravou modlitbou veriacich, prostredníctvom ktorej buduje sa silné vzájomné puto. Konštatoval, že liturgické zhromaždenia stratili rozmer spoločenstva, a zredukovali sa na formu súkromnej a vnútornej pobožnosti. Svoju predstavu „liturgickej obnovy“ zhrnul do vety: „Bolo by treba demokratizovať liturgiu“. Na dosiahnutie tohto cieľa rozvinul pojem „aktívna účasť veriacich“.

Ildefons Herwegen (1874 - 1946), nemecký benediktín, slávil nový liturgický obrad označený ako „komunitárna omša“ v krypte nemeckého Opátstva Maria Laach, dňa 6. augusta 1921.

Dom Pius Parsch (1884 - 1954), rakúsky augustiniánsky kanonik, začal sláviť svätú omšu „tvárou k ľudu“, a prekladať liturgické texty do nemčiny. Vo svojej predstave „ľudovej liturgie“ chcel dosiahnuť zmenu vertikálneho vzťahu s Bohom na horizontálny vzťah.

Eugenio Maria Pacelli (1876 - 1958), neskorší pápež Pius XII, v pozícii nuncia kritizoval nový liturgizmus, a konštatoval v jednom z listov: „Toto hnutie zveličuje hodnotu liturgie, pričom vonkajšími formami chce pomaly nahradiť podstatný obsah katolíckej viery. E. M. Pacelli v pozícii štátneho sekretára prísne kritizoval aktivity Opátstva Maria Laach v 30. rokoch 20. storočia.

Postmodernistické liturgické hnutie prinieslo vážne dôsledky na oblasť spirituality, pastorácie a ekleziológie. Zmienení reformátori podceňovali podstatný rozdiel medzi sviatostným kňazstvom vysvätených duchovných a všeobecným kňazstvom laikov. Spoločenstvu veriacich pripisovali pravý a vlastný kňazský charakter, navrhovali „koncelebráciu“ kňaza s ľudom, tvrdili, že ľud musí sa aktívne „zúčastňovať“ na omši tým, že vedie dialóg s kňazom, a odmietali dovtedajšie spôsoby nábožnej účasti na svätej omši, ako je meditácia, ruženec, alebo iné súkromné pobožnosti. Presadzovali názor, že oltár je potrebné nahradiť stolom, sväté prijímanie „extra Missam“, t. j. mimo svätej omše, návštevy Najsvätejšej sviatosti a ustavičnú poklonu považovali za formy mimoliturgickej zbožnosti. Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Panne Márii, svätým a úcte k nim, tradičnej morálke a duchovnosti, nevenovali takmer žiadnu pozornosť. Možno konštatovať, že predstavovali zásadnú „reinterpretáciu“ učenia a štruktúry Cirkvi za účelom prispôsobenia modernej dobe. (2).

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) a nová liturgia

Sacrosanctum concilium, je konštitúciou o posvätnej liturgii, zo dňa 4. decembra 1963, (ďalej len „SC“). Rôzne názory vyvinuli sa na to, v akej miere Druhý vatikánsky koncil vytvoril podmienky pre radikálne zásahy do starobylej liturgickej tradície rímskeho obradu, ku ktorým došlo po tomto koncile. Niektorí autori zastávajú názor, že dokument SC nepripúšťa vôbec takéto radikálne zásahy, a mnohí konciloví otcovia súhlasili s textom tohto dokumentu aj preto, lebo nedokázali si predstaviť realizáciu liturgickej reformy, ktorá nastala následne. (3).

Annibale Bugnini (1912 - 1982) je považovaný za „duchovného otca“ liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile. Pápež Pavol VI. ho vymenoval za sekretára Liturgickej komisie, ktorá mala preniesť závery Druhého vatikánskeho koncilu do oblasti liturgie.

Liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile realizovala sa postupne, a zasiahla celú oblasť liturgických obradov rímskeho rítu. Najdôležitejšou reformou bola reforma Rímskeho misála. Pápež Pavol VI. pristúpil k tejto reforme prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Missale Romanum, zo dňa 3. apríla 1969, ktorý nadobudol účinnosť v Cirkvi dňa 30. novembra 1969. Ďalšími reformami boli reforma Liturgie hodín (breviára), Ordo baptismi (vysluhovania sviatosti krstu), Ordo confirmationis (sviatosti birmovania), Ordo poenitentiae (sviatosti zmierenia), Ordo infirmorum (pomazania chorých), Ordo matrimonii (sviatosti manželstva), Rímskeho pontifikála (Pontificale Romanum), Ordo esequiarum (pohrebných obradov).

Neskoršie štúdie museli konštatovať, že liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile rešpektovala málo starobylú liturgickú tradíciu rímskeho obradu z teologického hľadiska. To sa vzťahuje nie len na latinčinu, ale aj na zrušenie Rímskeho kánona, novotvorbu eucharistických modlitieb, obrátenie kňaza tvárou k ľudu, stavanie obetných stolov v starobylých chrámoch, a pod.. (4).

Progresisti museli priznať, že zavedenie novej liturgie vytvorilo novú teológiu „akéhosi Božieho ľudu“ na ceste dejinami: vlastnú imanentnú a ekleziologickú náuku o Cirkvi, ktorá predpokladá také všeobecné kňazstvo veriacich, ktoré je v príkrom rozpore s učením pápeža Pia XII. vyjadrenom v jeho encyklikách Mystici corporis a Mediator Dei.

Vyše sto významných osobností z celého sveta žiadalo Svätú stolicu o obnovenie alebo aspoň „rovnoprávny status“ tradičnej svätej omše memorandom z roku 1971: „Aby si so všetkou vážnosťou uvedomila obrovskú zodpovednosť pred dejinami ľudského ducha, ak by nedovolila natrvalo ponechať pri živote tradičnú svätú omšu.“. Medzi tieto osobnosti patrili napríklad Romano Amerio, Jorge Luis Borges, Graham Greene, Agatha Christie, a ďalší. (5).

Nový omšový poriadok a jeho kritický rozbor

Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), kardinál, a Antonio Bacci (1885 - 1971), kardinál, predložili pápežovi Pavlovi VI. veľmi zásadný a kritický rozbor Novus Ordo Missae, t. j. Nového omšového poriadku, (ďalej len „NOM“), na Slávnosť Božieho Tela, zo dňa 5. júna 1969. Predmetný kritický rozbor je výsledkom práce teológov, liturgistov a duchovných pastierov.

Autori tohto dokumentu konštatujú, že biskupská synoda v Ríme zamietla pokusné zavedenie tzv. „Normatívnej omše“ v októbri 1967. Poukazujú na svetovú tlač, ktorá v jednom z médií uviedla o dôvodoch tohto zamietnutia: „Chce sa tu urobiť z celej teológie omše tabula rasa. V podstate sa tu blížime k protestantskej teológii, ktorá zavrhla obetu svätej omše.“.

Znepokojení kardináli uvádzajú, že v podstate rovnaká odmietnutá „Normatívna omša“ zavádza sa následne opätovne v podobe NOM, hoci nebola nikdy predložená na posúdenie biskupským konferenciám.

Autori poukazujú kriticky na skutočnosť, že v zmysle Všeobecnej smernice k novému Rímskemu misálu, nová definícia svätej omše obmedzuje sa na akúsi „večeru“, čo neustále sa opakuje. Tvrdošijne zdôrazňuje sa večera a spomienková slávnosť, na rozdiel od nekrvavého obnovovania obety na Kalvárii.

Z hľadiska účelu svätej omše konečným a vlastným účelom je obeta chvály Najsvätejšej Trojici, avšak v zmysle NOM tento konečný účel zmizol z ofertória. Bezprostredným účelom svätej omše je zmierna obeta, avšak v zmysle NOM tento účel je znehodnotený, keďže NOM zdôrazňuje živenie a posilňovanie prítomných, a nie odpustenie hriechov pre živých a zosnulých. So zreteľom na imanentný účel svätej omše v NOM je povaha obetovania prekrútená, a robí sa z nej akási výmena darov medzi Bohom a človekom. Človek prináša chlieb, a Boh ho mení na „chlieb života“. Človek prináša víno, a Boh ho mení na „nápoj duchovný“.

Kardináli vzhľadom na podstatu obety konštatujú, že tajomstvo kríža v NOM nevyjadruje sa jasne, ale zatemňuje sa tak, že ľud ho už nespoznáva. Zmyslom tzv. „eucharistickej modlitby“ v zmysle NOM je „spojenie celého zhromaždenia veriacich s Kristom vo vyznaní veľkých činov Božích, a v podaní obety“, avšak nie je poskytnutá jasná odpoveď na otázku, o akú obetu sa jedná. Dôvodom tohto nejasného vyjadrenia obety je odstránenie ústrednej úlohy skutočnej prítomnosti, ktorú doterajšia liturgia vyjadrovala veľmi jasne. V zmysle NOM došlo k vynechaniu alebo k odstráneniu napríklad pokľaknutia pri premenení, z ktorých pre kňaza zostávajú len tri, a pre ľud jedno, s určitými výnimkami,  purifikácie prstov kňaza v kalichu, chránenie týchto prstov od akéhokoľvek profánneho dotyku po premenení, všetky doterajšie predpisy pre prípad spadnutia posvätenej hostie obmedzujú sa na takmer sarkasticky znejúci pokyn: „úctivo sa zdvihne“, a pod.. Toto všetko potvrdzuje nevyslovene urážlivé odmietnutie viery v dogmu o skutočnej prítomnosti.

Znepokojenie prináša aj vnímanie funkcie oltára, ktorý nazýva sa takmer sústavne „stolom“. „Oltár čiže stôl Pána je stredom celého slávenia Eucharistie.“. Tento „oltár“ má byť oddelený bol od steny tak, aby sa dal obchádzať, a aby omša mohla byť slúžená „tvárou k ľudu“. Dochádza k vylúčeniu uchovávania Najsvätejšej Sviatosti na tomto „oltári“, čo spôsobuje nenapraviteľné oddeľovanie, t. j. dichotómiu, medzi prítomnosťou Večného a Najvyššieho kňaza v celebrantovi, a prítomnosťou, ktorá uskutočnila sa sviatostne. Najsvätejšia Sviatosť má byť uchovávaná na inom mieste, kde veriaci môžu vyjadriť súkromnú zbožnosť, ako by to bola nejaká relikvia. Súkromná zbožnosť a liturgická zbožnosť stavajú sa proti sebe, a oltár stavia sa proti svätostánku. Holý stôl priťahuje pozornosť pri vstupe do kostola namiesto svätostánku, kde Najsvätejšia Sviatosť má byť uchovávaná.

Z hľadiska slov premenenia kardináli konštatujú, že zmena konsekračných slov spôsobuje aj zmenu významu konsekračných slov. Tieto slová sú prednášané kňazom teraz ako súčasť historického rozprávania, a nie ako výraz kategorického a afirmatívneho rozhodnutia, ktoré je vyslovené tým, v ktorého osobe kňaz koná.

So zreteľom na prinášanie obety existujú štyri prvky obety podľa poradia: 1) Kristus, 2) Kňaz, 3) Cirkev, 4) Veriaci. 1. V NOM je postavenie veriacich autonómne, a teda celkom falošné. Definícia omše v zmysle NOM je založená na zhromaždení veriacich: „Večera Pánova, čiže omša je posvätné zhromaždenie Božieho ľudu.“. Pozdrav kňaza prednesený k ľudu má vyjadriť „prítomnosť Pána“. Tretia eucharistická modlitba v zmysle NOM zvádza k myšlienke, že nenahraditeľným činiteľom pri omši je ľud, a nie kňaz, keďže ľud sa javí, ako by sám bol vybavený autonómnou kňazskou mocou. 2. Postavenie kňaza znižuje sa na minimum, mení sa a falšuje. Kňaz vo vzťahu k ľudu stáva sa obyčajným „predsedajúcim“, alebo „bratom“. 3. Vzťah Cirkvi ku Kristovi sa mení. Možno napríklad uviesť, že v žiadnej z troch nových eucharistických modlitieb nie je ani najmenší náznak nejakého stavu utrpenia a potreby pomôcť zomrelým, žiadna neumožňuje zvláštne memento za zosnulých, čím znova pochováva sa viera v zmiernu a vykupiteľskú povahu omšovej obety. Rôzne vynechávania sústavne znesväcujú a znehodnocujú tajomstvo Cirkvi, ktorá sa už nechápe ako posvätná hierarchia, so zreteľom na Archanjela Michala a ďalších archanjelov a anjelov. Znesväcovanie dosahuje vrchol v novom spôsobe obetovania, „prinášania darov“, prinášajúcom groteskné situácie. Zdôrazňuje sa chlieb namiesto nekvaseného chleba. Miništrantom a dokonca aj laikom pri prijímaní pod obidvoma spôsobmi dovoľuje dotýkať sa posvätných nádob. Neustále striedanie kňaza, diakona, subdiakona, predspeváka, komentátora a lektora vytvárajú v kostole neuveriteľnú atmosféru. Napriek zvýraznenému údajnému nadšeniu pre Sväté písmo v rozpore s textami Starého zákona a v rozpore aj so slovami svätého Pavla predstupuje pred nás „spôsobilá žena“, ktorá bude oprávnená prednášať čítania a zastávať iné „služby, ktoré vykonávajú sa mimo presbytéria“, prvýkrát v tradícii Cirkvi. Koncelebračná mánia prispieva k zničeniu eucharistickej zbožnosti kňaza, a zatemňuje ústrednú postavu Krista, ktorý je jediným Kňazom a Obetou, a takto rozplýva sa v kolektívnej prítomnosti celebrantov.

Nový omšový poriadok rozkladá jednotu kultu a viery, a nechce už vyjadrovať vieru Tridentského koncilu, s ktorou katolícke svedomie je zviazané navždy. Skutočný katolík po promulgácii NOM je postavený pred tragickú nutnosť voľby. Všetky skupiny zamerané na pustošenie Cirkvi spôsobom nahlodávania jej organizmu a jej náukovej, liturgickej, mravnej a disciplinárnej jednoty, vítajú zjavne zavedenie NOM, čím vzniká doteraz nezvyčajná duchovná kríza.

Kardináli uvádzajú v závere svojho stanoviska, že Svätý pápež Pius V. vydal Rímsky misál bulou Quo primum, z roku 1570, aby bol nástrojom jednoty katolíkov, a aby vylúčil akékoľvek nebezpečenstvo bludu proti viere v zhode s predpismi Tridentského koncilu. Táto viera bola napadnutá protestantskou reformáciou. Predmetná pápežská bula je zakončená posvätnou formulou, ktorá je varujúca a prorocká súčasne: „Keby sa však niekto odvážil toto napadnúť, vystaví sa hnevu všemohúceho Boha, a Jeho svätých apoštolov Petra a Pavla.“. (6).

Mons. Marcel Lefebvre a jeho záchranná akcia

Mons. Marcel Francois Lefebvre (1905 - 1991), arcibiskup, je významnou postavou katolíckeho tradicionalizmu, a je zakladateľom Kňazského bratstva svätého Pia X.. (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“). Pôsobil ako rektor seminára od roku 1934, a následne bol poverený vedením misie v Dangile v Afrike. Následne bol povolaný pôsobiť ako rektor filozofického scholastikátu Otcov Svätého Ducha v roku 1945. Pápež ho vymenoval za apoštolského vikára do Dakaru, a po vysvätení na biskupa pôsobil v Afrike. Pápež Pius XII. ho vymenoval za apoštolského delegáta pre celú francúzsky hovoriacu Afriku, a pôsobil ako prvý arcibiskup v Dakare od roku 1955. Mons. M. Lefebvre často bol prijímaný pápežom Piom XII. vo Vatikáne, spolu mali priateľské vzťahy a porozumenie pre spôsob misijného pôsobenia v Afrike.

Zmena pomerov nastala po nástupe pápeža Jána XXIII., keďže v tomto období začali konflikty medzi Mons. M. Lefebvrom a francúzskym episkopátom, ktorému prekážali jeho dôsledné katolícke postoje. Pápež Ján XXIII. požiadal pod nátlakom francúzskeho episkopátu Mons. M. Lefebvra, aby vzdal sa funkcie apoštolského delegáta, a následne ho vymenoval za asistenta pápežského trónu. V ďalšom období bol vymenovaný za biskupa v Tulle, a bol zvolený za generálneho predstaveného Kongregácie Otcov Svätého Ducha.

Mons. M. Lefebvre konštatoval, že pápež Pius XII. chcel zvolať koncil, avšak vzhľadom na nesmierne riziká pre vtedajšiu Cirkev, vzdal sa múdro tejto myšlienky. Pápež Ján XXIII. bol varovaný zo strany mnohých radcov, aby predmetný koncil nezvolával so zreteľom na vtedajšiu spoločenskú atmosféru, a na rastúci vplyv médií pôsobiacich na myslenie ľudí. Pápež Ján XXIII. zvolal predmetný koncil. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), ktorý je označený ako pastoračný, zásadne zmenil všetky oblasti cirkevného života. Cirkevní predstavitelia hlásajúci progresizmus a liberálne postoje boli veľmi dobre organizovaní a zjednotení na tomto koncile, a predstavitelia katolíckej tradície organizovali sa až neskôr. Predmetná skutočnosť a rafinované zásahy progresistov do organizácie koncilu, priniesli víťazstvo liberálnych koncilných otcov pri hlasovaniach o jednotlivých koncilových dokumentoch.

Neomylné sú výlučne dogmatické dokumenty schválené pápežom. Mons. M. Lefebvre žiadal veľmi prezieravo na koncile vyhotovenie dvojakých textov, a to dogmatického textu a pastoračného textu, avšak tento návrh motivovaný zachovaním pravovernosti bol zamietnutý. Progresisti na koncile žiadali rafinovane chápanie tohto koncilu „len ako pastoračného“, avšak následne týmto koncilovým textom všeobecne sa priznala najvyššia učiteľská autorita.

Zásadné obavy na dôsledky tohto koncilu začali sa napĺňať hneď po jeho skončení. Konzervatívni kardináli boli vytlačení z Rímskej kúrie, a biskupi začali byť obmedzovaní mocou biskupských konferencií. Veľký neporiadok a anarchia nastali aj v rehoľných rádoch. Mons. M. Lefebvre nemohol v tejto situácii ďalej pôsobiť vo funkcii generálneho predstaveného, keďže bez podpory pápeža nemohol hájiť katolícku vieru podľa tradičného učenia Cirkvi, a podľa svojho svedomia, a vzdal sa svojho úradu v roku 1968.

Mons. M. Lefebvre bol vnímaný ako osvedčený zástanca katolíckej pravovernosti v pokoncilnom čase rozvratu a chaosu v cirkevných štruktúrach zasiahnutých herézami a bludmi. Bol vystavený mnohým žiadostiam znepokojených predstaviteľov Cirkvi a veriacich, aby podnikol všetko potrebné na záchranu tradičnej katolíckej viery, a tradičnej rímskej katolíckej liturgie.

Kňazské bratstvo Svätého Pia X. malo svoje prvé sídlo vo Švajčiarsku, vo Freiburgu, kde sídlil aj dom Otcov Svätého Ducha, a následne v Econe, kde bol založený aj seminár, v roku 1970. Seminár bol založený so súhlasom miestneho biskupa, a získal aj pochvalný list z Posvätnej kongregácie pre klérus, v roku 1971. Liberálni biskupi snažili sa zničiť toto dielo aj šírením lží o protipápežskej formácii kňazov tohto seminára. Významným predstaviteľom tejto agresie bol Jean Marie Villot, kardinál, (1905 - 1979), ktorý šíril informácie o pláne zrušenia seminára. Mons. M. Lefebvre vysvetlil svoje skutočné postoje prekvapenému pápežovi Pavlovi VI., a seminár zostal zachovaný. Možno uviesť, že Carmine Pecorelli (1928 - 1979), taliansky novinár, uvádza meno J. M. Villot vo zverejnenom zozname cirkevných slobodomurárov. C. Pecorelli bol zavraždený v roku 1979.

Mons. M. Lefebvre so zreteľom na svoj vek žiadal pápeža Jána Pavla II. o možnosť vysvätiť nasledovníkov zameraných na zachovanie neporušenej katolíckej tradície, neporušenej katolíckej viery, a tradičnej rímskej liturgie. Po rokovaniach došlo k zriadeniu Komisie Ecclesia Dei, zodpovednej za tradičné komunity. Rozpor vznikol vo veci počtu vysvätených biskupov, keďže Mons. M. Lefebvre žiadal vysvätenie najmenej troch biskupov, a predložený návrh ponúkal jediného biskupa. Žiaden z kandidátov navrhovaných Mons. M. Lefebvrom nebol schválený. Nastala atmosféra čakania na smrť Mons. M. Lefebvra, „aby tento problém prirodzene zanikol“, a aby prestali pôsobiť sily bojujúce za zachovanie katolíckej pravovernosti, a liturgického dedičstva. (7).

Vznikla situácia krajnej núdze pre Cirkev, v ktorej bolo nevyhnutné použiť krajné prostriedky. Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, a  Antonio de Castro Mayer (1904 - 1991), biskup, vysvätili štyroch kňazov Kňazského bratstva svätého Pia. X. na biskupov, a to bez súhlasu Svätého stolca. Zmienení biskupi dostali poverenie výlučne udeľovať sviatosti, a nemali vlastnú jurisdikciu. Došlo k tomu vo Švajčiarsku, v Econe, dňa 30. júna 1988. Boli to Bernard Tissier de Mallerais, Alfonso de Galarreta, Richard Nelson Williamson, a Bernard Fellay.

Pápež Ján Pavol II. reagoval na vzniknutú situáciu vydaním motu proprio Ecclesia Dei, zo dňa 2. júla 1988, ktorým bolo potvrdené vyhlásenie Kongregácie pre biskupov, podľa ktorého svätiteľ a svätení upadli do exkomunikácie latae sententiae, t. j. nastupujúcej samým činom bez rozhodnutia ordinára. Tradicionalisti považujú tento krok pápeža za neopodstatnený, keďže v zmysle kánonického práva cirkevnému trestu nepodlieha konajúci v rozpore so zákonom, alebo príkazom, v situácii subjektívne vnímanej krajnej núdze.

Pápež Benedikt XVI. zmierňuje dôsledky liturgickej katastrofy

Pápež Benedikt XVI. vydal apoštolský list motu proprio Summorum pontificum, zo dňa 7. júla 2007. Predmetný dokument konštatuje:

„Keďže v niektorých oblastiach ostalo nemálo veriacich, ktorých kultúru a ducha tak hlboko prenikli predchádzajúce liturgické formy, že k nim priľnuli, a stále lipnú s takou láskou a citom, že najvyšší veľkňaz Ján Pavol II. pohnutý pastoračnou starostlivosťou o týchto veriacich zvláštnym indultom Quattuor abhinc annos, zostaveným roku 1984 Kongregáciou pre Boží kult, udelil splnomocnenie používať Rímsky misál vydaný Jánom XXIII. v roku 1962. Potom v roku 1988 Ján Pavol II. svojím apoštolským listom motu proprio Ecclesia Dei povzbudil biskupov, aby toto splnomocnenie široko a veľkodušne používali na prospech všetkých veriacich, ktorí o to žiadajú. ( ... ) . Rímsky misál vyhlásený Pavlom VI. je riadnym vyjadrením „lex orandi“ Katolíckej cirkvi latinského obradu.  Jednako Rímsky misál vyhlásený sv. Piom V. a znovu vydaný bl. Jánom XXIII. treba považovať za mimoriadne vyjadrenie „lex orandi“ Cirkvi, a pre jeho ctihodné a starobylé používanie zasluhuje si povinnú úctu. Tieto dve vyjadrenia „legis orandi“ nevnášajú žiadne rozdelenie do „lex credendi“ Cirkvi; sú to dva spôsoby používania jediného rímskeho obradu. Preto je dovolené sláviť obetu omše podľa typového vydania Rímskeho misála vyhláseného bl. Jánom XXIII. v roku 1962, ktorý nebol nikdy úplne zrušený, ako mimoriadnu formu liturgie Cirkvi.“. (8).

Inzercia

Pápež Benedikt XVI. vydal apoštolský list motu proprio Ecclesiae unitatem, zo dňa 2. júla 2009, ktorým sňal exkomunikáciu nedovolene vysvätených biskupov. Predmetný dokument konštatuje:

„V tom istom duchu a s rovnakou snahou podporiť prekonanie každého rozštiepenia a rozdelenia v Cirkvi a uzdraviť ranu, ktorú čoraz bolestnejšie pociťujeme na tele Cirkvi, rozhodol som sa sňať exkomunikáciu zo štyroch biskupov nedovolene vysvätených Mons. Lefebvrom. Týmto rozhodnutím som chcel odstrániť prekážku, ktorá by mohla zabrániť otváraniu brány pre dialóg, a tiež pozvať biskupov a Bratstvo svätého Pia X., aby znovu našli cestu k plnému spoločenstvu s Cirkvou.“. (9).

Pápež Benedikt XVI. pri rozhovore s novinárom Petrom Seewaldom komentoval sňatie exkomunikácie zo štyroch biskupov Kňazského bratstva svätého Pia X., ku ktorému došlo v roku 2009, nasledovne: „Tu asi treba povedať niečo o samotnom sňatí exkomunikácie, keďže rozšírilo sa o ňom neuveriteľne veľa nezmyslov, dokonca aj od učených teológov. Nie je pravda, ako to bolo veľakrát prezentované, že títo štyria biskupi boli exkomunikovaní pre negatívny postoj k Druhému vatikánskemu koncilu. V skutočnosti boli exkomunikovaní, lebo prijali biskupské svätenie bez pápežského mandátu. Postupovalo sa teda podľa platného kánonu, ktorý platil už v starobylom cirkevnom práve. ( ... ) . Tu jednoducho ide o jasnú právnu situáciu. Do hry vôbec nevstupuje Druhý vatikánsky koncil, ani otázka nejakých teologických postojov. Spolu s uznaním primátu pápeža títo biskupi stali sa z právneho pohľadu zbavení exkomunikácie, čo neznamenalo, že by v Cirkvi dostali nejaké úrady, a ani že by boli prijaté postoje týchto biskupov k Druhému vatikánskemu koncilu.“.

Pápež Benedikt XVI. konštatoval so zreteľom na svoje rozhodnutie sprístupniť tradičnú rímsku liturgiu: „Predchádzajúcu formu chcel som urobiť dostupnejšou, aby ostalo vnútorné spojivo, ktoré si zachovávajú cirkevné dejiny. Nemôžeme povedať, že predtým bolo všetko pomýlené, a teraz je všetko správne. Veď v spoločenstve, kde modlitba a Eucharistia je to najdôležitejšie, nemôže byť úplne pomýlené niečo, čo predtým bolo tým najsvätejším. Išlo o vnútorné vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou, o vnútornú kontinuitu viery a modlitby v Cirkvi.“. (10).

Pápež František ruší chápavý prístup pápeža Benedikta XVI. k liturgickej tradícii

Pápež František vydal apoštolský list motu proprio Traditionis custodes, zo dňa 16. júla 2021. Predmetný dokument konštatuje:

„Čl. 1: Liturgické knihy promulgované svätými pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. sú v súlade s dekrétmi Druhého vatikánskeho koncilu jedinečným vyjadrením lex orandi rímskeho obradu. Čl. 3: Biskup, v ktorého diecéze doteraz existuje jedna alebo viaceré skupiny, ktoré slávia liturgiu podľa misála spred reformy v roku 1970, má: § 1: Zistiť, či tieto skupiny nepopierajú platnosť a legitímnosť liturgickej reformy, ktorú nariadil Druhý vatikánsky koncil a magistérium najvyšších veľkňazov. § 2: Určiť jedno alebo viac miest, kde sa veriaci prívrženci týchto skupín môžu zhromažďovať na eucharistické slávenie (nie však vo farských kostoloch a bez zriadenia nových personálnych farností). § 5: Vhodným spôsobom overiť, či personálne farnosti, kánonicky zriadené pre dobro týchto veriacich, efektívne slúžia na ich duchovný rast, a rozhodnúť, či ich zachovať alebo nie. § 6: Dbať na to, aby sa nepovolilo vytváranie nových skupín. Čl. 4: „Kňazi, vysvätení po zverejnení tohto motu proprio, ktorí chcú sláviť podľa Missale Romanum z roku 1962, majú podať oficiálnu žiadosť diecéznemu biskupovi, ktorý sa pred udelením tohto povolenia poradí s Apoštolskou stolicou. Čl. 5: Kňazi, ktorí slávia podľa Missale Romanum z roku 1962, nech požiadajú diecézneho biskupa o povolenie, aby v tom mohli pokračovať, a využívať túto fakultu. Čl. 8: Predchádzajúce normy, inštrukcie, povolenia a zvyklosti, ktoré nie sú v súlade s ustanoveniami tohto motu proprio, sa rušia.“. (11).

Vyššie uvedený text vyjadruje veľmi jednoznačne, že veriaci nadväzujúci na tisícročnú liturgickú rímsku tradíciu sú vnímaní ako chorobný prvok na tele Cirkvi, ktorý je potrebné postupne odstrániť. Vyháňanie týchto veriacich z farských kostolov, nepovoľovanie vytvárania nových skupín tohto druhu, a pod., je v zjavnom rozpore s mediálne šíreným obrazom pápeža Františka, ako človeka s otvoreným srdcom k akejkoľvek „menšine“. Súčasne je potrebné uviesť, že emeritný pápež Benedikt XVI. v súčasnosti má 94 rokov, a musí sa pozerať na zjavnú negáciu svojho prístupu k liturgickej tradícii.

Prenasledovanie tradičnej rímskej liturgie v súčasnosti je zjavné

P. Davide Pagliarani, generálny predstavený Kňazského bratstva svätého Pia X., v súvislosti s dokumentom pápeža Františka Traditionis custodes, vo svojom liste, zo dňa 22. júla 2021, konštatuje:

„Doba hermeneutiky kontinuity s jej dvojznačnosťami, ilúziami a snahami o nemožné, bola drasticky prekonaná, a zmetená zo stola. ( ... ) . Musíme si pripomenúť, že svätá omša je pokračovaním najzarputilejšieho boja všetkých čias, boja medzi Kráľovstvom Božím a Satanovou ríšou. ( ... ) . Tradičná svätá omša všetkých čias je dokonalým vyjadrením konečného víťazstva nášho Pána nad hriechom prostredníctvom Jeho zmiernej obete, a sama je znamením odporu. ( ... ) . Za posledných 50 rokov problém sa nenachádza len v rovine liturgickej, estetickej alebo formálnej. Problém má pôvod aj v rovine náukovej, morálnej, duchovnej, ekleziologicklej a liturgickej. ( ... ) . Zápas posledných 50 rokov vydaním Traditionis custodes, zo dňa 16. júla 2021, dostal sa do významného momentu, avšak nie je to vojna dvoch rítov. Toto je definitívne vojna dvoch rozdielnych, protikladných poňatí Cirkvi a kresťanského života. Tieto poňatia sú absolútne neprekonateľné a vzájomne nezlúčiteľné. ( ... ) . Táto tradičná omša, naša omša, má sa stať pre nás perlou z evanjelia, pre ktorú sme ochotní vzdať sa všetkého, a všetko predať. Kto nie je pripravený vzdať sa všetkého, aby ju získal, nie je hoden sa jej zúčastniť.“. (12).

Carlo Maria Vigano, arcibiskup, v súvislosti s dokumentom pápeža Františka Traditionis custodes,konštatuje:

„Koncil alebo liturgická reforma nepredstavovali nikdy v histórii Cirkvi bod roztrhnutia medzi tým, čo bolo predtým, a čo nasledovalo! Rímski pontifici  neurčili úmyselne ideologickú hranicu medzi Cirkvou, ktorá im predchádzala, a tou, ktorú museli ovládať, zrušením a odporovaním Učiteľského úradu ich predchodcov, a to nikdy v priebehu týchto dvoch tisícročí! ( ... ) . Priznanie pápeža Františka o údajnom rozdelení medzi veriacimi spojenými s tridentskou liturgiou, a veriacimi prispôsobenými reformovanej modernej liturgii, odhaľuje, že on nesnaží sa uzdraviť prípadné rozdelenie uznaním plných práv na obrad, čo je objektívne lepšie aj vzhľadom na nový obrad, ale práve preto, aby zabránilo sa evidentnej ontologickej nadradenosti tradičnej omše svätého Pia V., a aby zabránilo sa kritike reformovaného obradu a doktríny, ktorú vyjadruje. Tradičný obrad vníma ako rozdeľujúci, obmedzuje ho na indiánske rezervácie, a snaží sa čo najviac obmedziť jeho šírenie, aby celkom zanikol.“. (13).

Je to smutné, ale pravdivé: Vedie sa vojna o srdce a dušu Rímskokatolíckej cirkvi. V súčasnej dobe existujú dva tábory. Na jednej strane je Joseph Ratzinger, ktorý snažil sa obnoviť v Cirkvi založenej Ježišom Kristom stáročné tradície. Rozdelenie nepriznáva možno verejne, ale v jeho tábore je mnoho kňazov a laikov. Na druhej strane je Jorge Bergoglio, jezuita, ktorý bol v Argentíne známy ako nepriateľ tradičnej latinskej omše, a všetkých, ktorí modlia sa k Bohu pomocou starých kníh. Svojím obvyklým „pokorným“ spôsobom hovorí proti masívnemu rozdeleniu v Cirkvi, a pritom neustále napomína tradičných katolíkov a vysmieva sa z nich, vrátane tých, ktorí mu poslali duchovné kytice modlitieb.“. (14).

Súčasný svet zasahuje nás mnohými prejavmi antikristovských globalizačných tendencií. Tradičná rímska liturgia predstavuje v každej dobe silnú hradbu proti nepriateľským zásahom Satana, ktorý rozsieva herézy a bludy medzi ľudí, aby zviedol svoje obete z cesty k spáse. Skutočná katolícka viera nepodlieha zmenám v čase z hľadiska svojho obsahu, a tradičná rímska liturgia všetkých čias je vyjadrením výlučne takej nemennej viery. Predstavitelia Cirkvi majú nesmiernu zodpovednosť vo veci šírenia pravej katolíckej viery, ku ktorej nesmú pridávať nič nové, a ani z nej nesmú odstrániť čokoľvek. Nepriateľstvo voči tradičnej rímskej liturgii nevyhnutne je spojené s nepriateľstvom voči pravej katolíckej viere. Spoznanie tradičnej rímskej liturgie pomáha človeku nájsť a chrániť poklad pravej katolíckej viery. Spasiteľ zveril tento poklad Cirkvi pre všetky časy, až kým nepríde ako Sudca v stanovenom čase. Schovávanie tohto pokladu pred svetom alebo deformovanie tohto pokladu je v zjavnom rozpore s voľou Spasiteľa, a aj s učením Cirkvi, ktoré veriaci vnímali ako nemenné až do krízy, ktorá prejavuje sa v posledných desaťročiach. Nájdime tento poklad, chráňme ho, a ďakujme zaň Spasiteľovi z celého srdca.

Pane, prosíme Ťa, zachovaj nám tradičnú rímsku liturgiu, a pravú katolícku vieru. Amen.

 

ZDROJ:

 

(1). FORTESCUE, Adrian, P.: Reforma Pia V.. Úryvek z knihy The mass, a study of the Roman liturgy. London, 1914. Přeložil ACS. In: Te Deum, 2019, č.: 4, s. 36.

(2). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 31 - 36. ISBN: 978-80-972597-6-1.

(3). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Sacrosanctum concilium. Konštitúcia o posvätnej liturgii.

(4). DUDA, Ján: Annibale Bugnini. Reformátor pokoncilovej rímskej liturgie. In: Tribunál, č.: 2/2007. [online]. [citované: 04.10.2021]. Dostupné na internete:

Časopis Tribunál (kapitula.sk).

(5). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 352 - 353. ISBN: 978-80-972597-6-1.

(6). OTTAVIANI, Alfredo - BACCI, Antonio: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. Z italského originálu: Breve Esame Critico del Novus Ordo Missae. Přeložil: Dr. Miloslav Skácel, Praha, 1969.

(7). Mons. Marcel Lefebvre: Světec nebo rebel. In: Knězské bratrstvo svatého Pia X.. [online]. [citované: 04.10.2021]. Dostupné na internete:

† FSSPX † - Úvod.

(8). PÁPEŽ BENEDIKT XVI.. Apoštolský list motu proprio Summorum pontificum.

(9). PÁPEŽ BENEDIKT XVI.. Apoštolský list motu proprio Ecclesiae unitatem.

(10). SEEWALD, Peter: Svetlo sveta. Pápež, Cirkev a znamenia čias. Bratislava: Don Bosco, 2011, s. 34 - 36, s. 116 - 117. ISBN: 978-80-8074-138-9.

(11). PÁPEŽ FRANTIŠEK. Apoštolský list motu proprio Traditionis custodes.

(12). PAGLIARANI, Davide: Dopis generálního představeného FSSPX v návaznosti na vydání motu proprio Traditionis custodes. In: Knězské bratrstvo svatého Pia X.. [online]. [citované: 04.10.2021]. Dostupné na internete:

† FSSPX † - Úvod.

(13). TOSATTI, Marco: Mons. Vigano Comments on the Motu Proprio „Traditionis Custodes“. In: Stilum curiae. 01.08.2021. [online]. [citované: 04.10.2021]. Dostupné na internete:

Mons. Viganò Comments on the Motu Proprio “Traditionis Custodes”. : STILUM CURIAE (marcotosatti.com).

(14). A RORATE CAELI Editorial: The Attack of Hatred and Vengeance Against the Latin Mass Should be Ignored. In: Rorate caeli. 2021/07. [online]. [citované: 04.10.2021]. Dostupné na internete:

RORATE CÆLI: A RORATE CÆLI Editorial: The Attack of Hatred and Vengeance Against the Latin Mass Should be Ignored (rorate-caeli.blogspot.com).

 

SNÍMKY: www.twitter.com, www.muddyrivernews.com, www.hprweb.com, www.lumendelumine.cz.

 

Odporúčame

Blog
Fatimské tajomstvo o Cirkvi v rozvrate

Fatimské tajomstvo o Cirkvi v rozvrate

Najvýznamnejším zjavením Panny Márie, ktoré sa stalo pred vznikom kľúčových udalostí našej nedávnej histórie, ktoré zásadne ovplyvnili našu súčasnosť, je zjavenie v Portugalsku, v roku 1917. Vzhľadom na stav Cirkvi a sveta v súčasnosti, veľmi potrebné je poznať a pochopiť niektoré významné skutočnosti a súvislosti, týkajúce sa problematiky posolstva, ktoré Panna Mária odovzdala pri tomto zjavení. Skutočný obsah predmetného posolstva mal a stále má nesmierny význam pre správne pochopenie všetkého, čo Panna Mária požadovala, a pred čím varovala Cirkev a svet.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.