Aj vy chcete odísť? Alebo aká je moja viera?

Učeníci sa hádajú s Majstrom. Žiaci so svojim Učiteľom. (To sme dopadli, čo?)

Urazení ľudia sa sa zvrtnú na päte a odchádzajú.

Nebudú predsa počúvať niekoho, kto ani neštudoval Zákon u  známych učiteľov.

Niekoho, kto chodí len tak po krajine a ohlasuje akési známo – neznáme učenie.

Dokonca tvrdí, že to, čomu z celej duše, z celého srdca a zo svojho presvedčenia veria, nie je také, ako to vidia oni – ŽIDIA – vyvolení, Bohom milovaní, sprevádzaní...

Čo si to dovoľuje?

Veď Oni najlepšie poznajú ako to bolo. Mnohí z nich sedávali v chráme pri múdrych učiteľoch. Oni čítajú Starý zákon... Oni poznajú proroctvá o Mesiášovi a oni vedia, kto to má byť. Ako sa má správať.

V každom prípade sa nezmýlia. Nebude to tento – muž oblečený do jednoduchého plášťa z času na čas tárajúci niečo také ako, že majú jesť jeho Telo a piť jeho Krv.

No dobre. Niektorí z nich sa dali nachytať. Vyhlasovali sa za Ježišových učeníkov. No keď tento potulný kazateľ (čo na tom, že z času na čas spravil zázrak) začal hovoriť, že majú jesť jeho Telo, okamžite im bolo všetko jasné: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať.“

Skôr ako vyslovili túto vetu, pravdepodobne absolvovali dlhšiu diskusiu o tom, kto je lepší, vernejší, zbožnejší, milovanejší veriaci... a boli si priam istí, že majú pred sebou niekoho, kto sa pomiatol v hlásaní právd viery.

„Nebudeme sa s tebou baviť Ježiš. Toto nemôže byť pravá viera. My ideme preč. My tvoje slová nemôžeme počúvať.“

A Ježiš?

Spokojne sa ich pýta: „Toto vás pohoršuje? Pohoršujú vás „infošky“ či „výzvy“, ktorým teraz nerozumiete?“ A čo keď uvidíte iné? Čo keď ma uvidíte vystupovať do neba?“

Som presvedčená, že nám sa veľmi ľahko čítajú tieto slová. My už vieme ako to skončilo... Lenže tí, čo tam stáli, tí, čo v ten deň narazili na tvrdú Ježišovu reč, v tom jasno nemali. Nevedeli, netušili, možno si aj predstavovali, že tento „učiteľ“ ich vyzýva k tomu, aby sa stali kanibalmi....

No Ježiš pokračuje: Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. Duch – s veľkým „D“.

To už bolo na nich priveľa. Nebudú predsa kanibali. Nenechajú si zhanobiť svoju vieru. Oni predsa dobre vedia o manne na púšti i o tom, ako sa Boh o nich stará...

A preto odchádzajú....

Ježišovi učeníci sú preriedení.

Ostávajú len niektorí. Písmo hovorí, že ich bolo dvanásť. A Ježiš sa ich pýta: „Aj vy chcete odísť?“

Mohli. Bolo im to dovolené. Ježiš im nepovedal: „Miláčikovi, ale vy musíte ostať!“ Povedal im: Rozhodnite sa. Buďte slobodní... Chcete/ nechcete?

A vtedy Peter hovorí: „Pane a ku komu by sme išli. Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“

Viera je o čakaní a o nádeji.

Peter ani jeho priatelia nechápal, ako bude jesť Ježišovo Telo, ale nechal sa Kristom viesť...

Nechápal ani to, ako sa môžu slová stať Duchom, ale prijal ich...

Prijal tajomstvo budúcej (pre neho budúcej) Eucharistie, dúfajúc, že príde deň, keď im Ježiš všetko vysvetlí...

A čo moja/naša viera?

Viera je výzva. Odovzdanosť celého srdca, celej duše, celej mysle, celej sily do Pánových rúk.

Je to istota, že ten Boh, ktorý ku mne hovorí v Božom Slove sa o mňa postará, že mi pomôže prejsť cez tmavé doliny a túži ma nasýtiť svojim Telom a svojou Krvou.

Je to pozvanie, odhodiť strach a dovoliť Bohu, aby ku mne osobne prehovoril. A je to aj čas uvažovania, aby som rozlišoval, čo mi o Bohu hovoria ľudia či kňazi.

Niet nad osobné stretnutie s Ním, či už pri svätom prijímaní... alebo pri čítaní Božieho Slova.

Ľudia vás môžu sklamať. Môžu mať iné názory na vieru, rovnako ako tí, ktorí sa dušovali, že sú „Ježišovými učeníkmi“ ( a možno sa za nich vyhlasovali aj potom, ako od neho odišli), ale Boh nie.

Je to na nás. Viera nie je o názore. Je to o tom, že dovolím /JA OSOBNE/ Ježišovi, aby premenil môj život.

Ak svoju vieru založíš na kázňach, postojoch kňazoch, či svedectvách ľudí, môžeš prísť o niečo dôležité...

No nič,

....len som ti chcela povedať, že na cestu viery musíš vykročiť ty sám... Ak si nájdeš vzťah s Ježišom, potom uvidíš, čo všetko ti dáva... a sú to zázraky....