Mária a Jozef Draveckí: Starkí majú rešpektovať intimitu mladej rodiny

Autorka: Mária Kohutiarová

Svoj aktívny rodičovský výchovný život máte už pri dospelých deťoch za sebou. No aj tak: čo bolo vo vašom rodičovstve dôležité a čo ste pri výchove uplatňovali?

Veľmi dôležité bolo už to, že sme každé naše dieťa ochotne s láskou prijali. Aj to prvé po rokoch márnej snahy, aj to piate, keď sme si už mysleli, že sme z plienok vyrástli. Druhou potrebnou zásadou sa nám s odstupom rokov vidí, že sme deťom hovorili vždy pravdu. Keď bola nad ich chápanie, zjednodušili sme ju, ale nikdy sme im neklamali. No a keďže sme veriaci, bolo samozrejmé, aby deti rástli v ovzduší žitej viery.

Čo z vašich zásad prebrali vaše deti? Nechali sa ovplyvniť a prijali to dobré?

Pravdovravnosť si osvojili všetci. Náboženský život v ich rodinách je všeličím ovplyvnený. Niektoré sú v stálom kontakte s katolíckymi komunitami či miestnymi farnosťami, ale niekde sa viera jednotlivých členov rodiny neprejavuje rovnako. Isteže od nás prijali aj mnoho iných dobrých vecí, ktoré spolu vytvárali ovzdušie, v ktorom vyrastali, a vidíme to v ich rodinách a spôsobe, ako vychovávajú naše vnúčatá. Ale tu sa prejavujú aj roky formovania, ktoré naše deti prežívali v rozličných krajinách.

Joseph Paelinck: Svätá rodina so starými rodičmi Annou a Joachimom (zdroj: Kingdomhigh.com)

A naopak: ako rodičia s odstupom času aj na dospelých deťoch vidíme chyby, ktoré sme urobili. Sú také aj u vás?

Už keď boli deti malé, sme si uvedomovali, že je veľkou chybou hádať sa pred nimi. Teraz vnímame skôr dobré vlastnosti našich dospelých detí aj zaťov a neviest. Pritom ovzdušie v každej z piatich rodín je iné, v niečom lepšie a v niečom horšie ako v ostatných. Dá sa to pripísať našim chybám, ale niekedy aj objektívnym podmienkam, v ktorých sme žili, keď to-ktoré dieťa prežívalo svoje formovanie.  

Mladí rodičia majú iný prístup, nie všetko sa vám musí páčiť a zhodovať sa s tým.  Ako riešite situáciu, keď sa vám ich výchovný prístup nezdá správny a máte s ním skúsenosť?

Málokedy máme výhrady k výchovným postupom našich dospelých detí. Keď sa tak predsa stane, nikdy to nedáme najavo pred našim vnúčaťom, ale až potom sa porozprávame s jeho rodičom. To sa vždy snažíme robiť citlivo a neurazíme sa, ak naše dieťa naše výhrady neprijme. Oveľa viac je toho, kde sa z odlišného prístupu našich dospelých detí oproti nášmu v ich detstve tešíme. Napríklad, všetci naši synovia aj zaťovia sú oveľa zručnejší v kuchyni aj pri starostlivosti o bábätká ako ich otec, respektíve svokor.

ZACHOVÁVAME OTVORENOSŤ A REŠPEKTUJEME POSTOJ MLADEJ RODINY

Dôležitý je vzťah, aký máme aj so svojimi dospelými deťmi – dajú si od vás poradiť ako od skúsených rodičov? Alebo idú vlastnou cestou?

Zachovávame si vzájomnú otvorenosť a tak my im, ako aj ony nám sa neboja povedať svoj názor. Rešpektujeme však svoje dospelé dieťa aj vtedy, keď náš názor neprijme a povie nám svoje dôvody. Tá vzájomná otvorenosť je aj v tom, že vždy uvedieme argumenty pre svoj názor, ak je odlišný od ich postoja či konania a to isté si z rodiny odniesli aj naše deti. Je v tom kus sebadisciplíny, aby každý uvádzal pravdivé dôvody svojho postoja. Ak aj so svojim dieťaťom v niečom nesúhlasíme, dávame mu najavo, že zostáva našim milovaným dieťaťom.

Rozdielne postoje vo výchove sú trecou plochou medzi mladými rodičmi a starými rodičmi. Čo s tým, ak si chceme vnúčatá aj my užiť?

Prvou zásadou je nikdy nezhadzovať pred vnúčaťom jeho rodičov. Druhou je vnúčatá nerozmaznávať. V dnešnej dobe vyspelých komunikácií sa skoro vždy dá pred naším dôležitým rozhodnutím voči vnúčaťu zistiť názor jeho mamy či otca. To je užitočné napríklad vtedy, keď vnúča proti nášmu zákazu vo vážnej veci argumentuje: „Ale mama mi to vždy dovolí.“ Odpoveď je: „Tak sa jej môžeme spýtať!“ a konzultácia prebehne pred vnúčaťom. Pritom to musíme urobiť tak, aby sme vnúča neponižovali, lebo by sme stratili jeho dôveru.

Ktoré z vašich pravidiel výchovy sú prítomné aj pri dopĺňaní výchovy k vnúčatám?

S vnúčatami si precvičujeme zásadu hovoriť im vždy pravdu už v iných podmienkach ako v čase detstva ich rodičov. Dnešné deti majú oveľa viac informácií z iných zdrojov ako rodina a od nás to vyžaduje rozumieť množstvu vecí, o ktorých vnúčatá už niečo vedia. Vnúčatá majú v mnohých oblastiach podrobnejšie poznatky ako my, rady sa tým popýšia a my ich za to pochválime. Výchova si však vyžaduje malým deťom správne zjednodušovať zložité veci. Viera tu ponúka úžasný nástroj, keď niečo chceme vysvetliť pravdivo, hoci nemôžeme zachádzať do detailov: Lebo to Pán, Boh tak zariadil.

Každý rodič do hĺbky vníma svoje deti a pozná odtienky jeho povahy, často aj podobu tela aj duše prenášajúcu sa z generácie na generáciu. Čo ste objavili ako stopu rodu – v povahe, črtách, daroch, a možno aj v zlozvykoch... vo svojich vnúčatách vy?

Pravdivosť pred sebou a racionalitu uvažovania, to majú všetky naše deti a uskutočňujú to aj vo výchove svojich detí, takže môžeme hovoriť o stope rodu. A možno je ňou aj absencia hrubého egoizmu v rozhodovaní a zmysel pre udržiavanie vzťahov s príbuznými. Nielen s nami, ale aj naše deti so svojimi súrodencami a naše vnúčatá so svojimi bratrancami a sesternicami sa veľmi rady stretávajú a dobre vychádzajú. Momentálne naše deti žijú okrem Slovenska v ďalších troch krajinách Európy a Ázie a pokladajú za dôležité, aby sa každý rok aspoň raz stretol každý s každým, aj keď nie každý rok sa nám podarí stretnúť všetkým spolu. 

ODOVZDÁVAME DEDIČSTVO PODĽA SLOVA DEDIŤ

Vnúčat máte požehnane. Čo pre vás znamená byť starým rodičom?  

Mária: Stretnutia s vnúčatami ma vždy napĺňajú vnútornou radosťou, vďačnosťou Bohu za ne. Sledujem ich ako rastú, vyvíjajú sa, teší ma každý ich pokrok, mudrovanie, originálne nápady aj prekvapivé logické závery ich detských úvah. Stala som sa až pyšnou babi Máriou a niekedy mám problém držať na uzde svoje pocity. Zisťujem tiež, že Pán, Boh dobre zariadil, že hlavnú zodpovednosť za deti zveril mladým rodičom a ja, keď som unavená, môžem im vnúčatá vrátiť.

Jozef: Hoci muž neprežíva narodenie vnúčaťa tak silno ako narodenie vlastného dieťaťa, počuť od vnúčaťa po prvý raz oslovenie „dedo“ je v istom zmysle zlomový okamih života. Ja som zo svojich starých rodičov poznal iba svoju babku z maminej strany, chýba mi vzor deda a musím si ho vytvárať sám. Uskutočňovať v praxi, že dedo Jozef je múdry, vie odpovedať na každú otázku; že je aj kamarát, s ktorým sa dá zahrať alebo ísť na výlet; že vie rozsúdiť súrodenecký spor, keď tam práve rodičia nie sú; že prizve sa pozerať alebo aj pomáhať, keď niečo robí, čo nie je hrou; že požiada o pomoc, keď napríklad potrebuje niečo nastaviť v mobile a nejde mu to. A že má rád babi Máriu. S vekom dieťaťa sa možnosti rozširujú, ale niekedy aj ubúdajú. So svojím najstarším vnukom som sa pred pár rokmi ešte bicykloval po lese, ale pred niekoľkými týždňami som mu svoj horský bicykel podaroval, keď on vyrástol zo svojho detského. 

Každému rodičovi, aj starkému, je osobitne blízke niektoré dieťa. Je to tak aj u vás?

Prvé vnúča ostáva vždy prvé. Vo vzťahu s ním si vlastne kliesnime cestu školou starorodičovstva. Ale osobitne blízkymi sa nám stali dvojčatá, ktoré sa narodili predčasne a mali viaceré problémy. Je nám potešením pozorovať, ako sa z nich dostávajú. No a záleží aj na tom, ktoré vnúčatá bývajú blízko nás a ktoré sú viac prítulné. Teraz je to trojročný vnuk, ktorý vždy príde k „babi“, aj keď má mamu nablízku. Máme radosť aj z toho, že vnúčatá, ktoré bývajú ďaleko, sa tešia na stretnutie či pobyt s nami a snažíme sa im príjemne a užitočne naplniť spoločne trávený čas.

Ako najradšej trávite čas s vnúčatami? A čo oni najradšej robia s vami?

Asi najviac času s nimi trávime na prechádzkach, hlavne v lese alebo pri vode, kde sa učia spoznávať rastlinky, zvieratká a budovať si vzťah k prírode. Vnúčatá sa rady zapájajú aj do domácich prác (varenie obeda alebo kávičky), samozrejme pod dohľadom a s primeranou motiváciou. Často sme s nimi, keď sa potrebujú vyblázniť na detskom ihrisku.

Zasväcujete ich aj do svojich koníčkov a znalostí?

Jozef: Mojím koníčkom je hľadanie pokladov v rámci hry geocaching a baví to aj naše vnúčatá. Troch starších bratislavských vnukov pravidelne učím angličtinu, cez lockdown sme to zvládali aj cez Zoom. Najstaršieho vnuka som prizval na inštaláciu nového počítača nielen preto, že ho to zaujíma, ale s ním mám väčšiu istotu, že to nepokazím. A on pred písomkou pravidelne konzultuje so mnou učivo z fyziky či matematiky cez WhatsApp.

Mária: Pred rokmi som začala s vnučkami preberať základy ručných prác či varenia a pečenia. Dnes sú už šikovné kuchárky, ktorým rodičia niekedy zveria aj prípravu večere. Staršie dievčatá teší šiť alebo pliesť oblečenie pre ich bábiky a macíkov.   

Čím sú podľa vás starí rodičia pre vnúčatá? Čím ich môžu obdarovať na rozdiel od rodičov?

Na jednej prednáške zaznelo, že slovo dediť súvisí so slovom dedo a ak má nastupujúca generácia prevziať kultúrne a mravné dedičstvo, majú v tom podstatnú úlohu starí rodičia. Často sú už na dôchodku amajúviac času na diskusie s vnúčatami, viac trpezlivosti odpovedať na ich otázky, viac slobody bez niekedy ťaživého pocitu zodpovednosti. Niektorí ovládajú umenie pretlmočiť svoju životnú múdrosť do reči primeranej veku ich vnúčaťa a toto odovzdávanie múdrosti je pre mladého človeka nenahraditeľné. Spomienky starých rodičov siahajú do vzdialenejšej minulosti a rozprávať o nich je tiež prednosťou starkých pred rodičmi, ktorí sú o generáciu mladší. Počúvať o časoch spred dvoch generácií deti obohacuje a zakoreňuje ich do širšieho úseku histórie rodiny. A v prípadoch, keď náboženský život našich detí nie celkom spĺňa naše predstavy, namiesto kritiky môžeme to, čoho sa vnúčatám nedostáva, doplniť naším príkladom i slovom.

Byť starým rodičom je výsostná úloha a pozícia: milujete dve generácie detí naraz, a predsa je potrebný odstup. Čo sa vám javí ako najdôležitejšia úloha vášho postavenia?

Prejavovanie lásky závisí od veku milovanej osoby. Ale medzi láskou starých rodičov k ich deťom a k ich vnúčatám je ešte jeden systematický rozdiel: Ich láska k deťom aj ich láska k vnúčatám musí rešpektovať vzájomnú lásku medzi ich deťmi a ich vnúčatami, čiže intimitu mladej rodiny. Je to neľahká, a predsa podstatná úloha starých rodičov. Myslím, že dosiaľ sa nám vo vzťahu ku každému z našich detí darí rešpektovať vnútorný život ich rodiny a o to viac nás teší, keď vnímame lásku synov a dcér, neviest a zaťov aj vnukov a vnučiek k nám.  

Ako rodičia ste strávili istý čas na veľvyslanectve v Ríme, v blízkosti pápeža a množstva svätých. Objavili ste tam nejaké inšpirácie pre vaše postoje starých rodičov?

Mnohí kolegovia v diplomatickom zbore mali už vnúčatá, a tie boli od nich ďaleko. Toto poznanie nám pomáha rozvíjať vzťah s vnúčatami, keď sú od nás ďaleko. Máme však výhodu, že sa s vnúčatami môžeme hocikedy vzájomne vidieť a porozprávať, čo pri vtedajšej úrovni techniky nebolo také bežné. Okrem toho sme našim deťom a postupne aj vnúčatám umožňovali účasť na pápežských sláveniach, čo boli pre nich aj pre nás výnimočné zážitky. Silnou inšpiráciou boli aj slová pápeža Františka v jednom z jeho prvých verejných vystúpení o múdrosti, ktorú majú starí ľudia odovzdávať mladším. A my pozorujeme, že to je našou úlohou hlavne voči našim vnúčatám.  

Patrónmi starých rodičov sú výnimoční ľudia, rodičia Panny Márie, sv. Joachim a Anna. Čo pre vás osobne znamená ich príklad života a výchovy? 

Jozef: O svätom Joachimovi veľa nevieme. Ale viem si predstaviť, že aj on sa dozvedel, že jeho dcéra Mária čaká dieťa, a v danej situácii nebolo mu to jedno. Aj my sme pred rokmi zažili podobnú správu od jedného z našich synov a jeho dievčaťa. Uistili sme ho, že vždy bude naším synom a dnes žijú v sviatostnom manželstve a majú krásnu rodinku. Verím, že Deň starých rodičov a seniorov, ktorý pápež František ustanovil na poslednú júlovú nedeľu, teda do blízkosti sviatku sv. Joachima a Anny, už v tomto roku bude povzbudením vo viere aj starým rodičom na Slovensku.

Mária: Keď počujem Anna, vybaví sa mi skôr moja sestra Anička než svätá Anna, matka mojej patrónky, Ježišovej matky Márie. Svätú Annu som viackrát videla na obrazoch v kostoloch ako sedí a niečo vysvetľuje svojej dcére stojacej pri jej nohách. Poukazuje to skôr na výchovno-vzdelávaciu úlohu rodiča, ktorá môže byť vzorom aj pre prístup k výchove ďalšej generácie.  

STARKÍ POMÁHAJÚ ZASIAŤ VO VNÚČATÁCH SEMIENKO VIERY

Životnou úlohou kresťana je stať sa svätým, žiť v plnosti vzťahu s Bohom. Toto je výsostná úloha veriacich rodičov, naučiť deti žiť s cieľom dosiahnuť nebo. Ako tomu majú a môžu pomôcť starí rodičia?

Už sme spomínali, že starí rodičia majú príležitosť dopĺňať vnúčatám to, čoho sa im nedostáva v prípadoch nedostatkov v náboženskom živote mladej rodiny. Ale aj keď také nedostatky nie sú, je úloha starých rodičov v náboženskom raste vnúčat významná. Vnúča vyhľadáva babku či dedka, aby od nich počulo aj iné pekné veci ako od svojich rodičov a vštepuje si ich do pamäti. Ak sú to slová o Bohu, navyše nepremiešané z bežnou praktickou konverzáciou s rodičmi, môžu zasiaťv duši vnúčaťa klíčivé semienko. Aj ísť do kostola vo všedný deň či pomodliť sa s babkou alebo dedkom je pre dieťa silným zážitkom.

Mária: Jasi napríklad spomínam, ako moja stará mama sedela a modlila sa ruženec alebo si čítala z modlitebnej knižky a často mi vymenúvala všetkých, za ktorých sa modlí. To sa mi vybaví zakaždým, keď cítim potrebu sa za niekoho modliť. 

Najsilnejším výchovným prístupom je príklad. Cítite sa ako príklad zrenia pre nebo, k svätosti pre vaše vnúčatá?

Každé vnúča sa na nás pozerá zo svojho uhla pohľadu, podľa svojho veku a iných daností. Možno niektoré naše postoje alebo skutky pochopia, až keď budú staršie. Ak to tie najmladšie nepochopia, nevadí, dorastú. Len aby niečo nepochopili nesprávne, na to si musíme dávať pozor. Byť pre vnúčatá príkladom zrenia pre nebo si teda vyžaduje vedieť sa vžiť do vnímania mladej duše, a to nie je vždy ľahké.