Spravodlivosť (biblická a právna)

V Starom zákone sa často vyskytuje slovo spravodlivosť a chvália sa spravodliví ľudia. Ako jeden zo základných kameňov kresťanskej dokonalosti je spravodlivosť tiež medzi ôsmimi blahoslavenstvami: „Blahoslavení, ktorí lačnejú a žíznia po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mt 5, 6). Treba však pripomenúť, že Pán Ježiš má na mysli spravodlivosť v širšom zmysle. Sv. Gregor Nysenský hovorí, že „slovom spravodlivosť sa tu majú na mysli všetky čnosti“, celá dokonalosť. Ježiš vyzýva učeníkov, aby ich spravodlivosť bola väčšia, než je „spravodlivosť farizejov a zákonníkov“. Kristovi učeníci majú teda viesť život lepší, pravdivejší, čnostnejší.

Do moderných jazykov prešiel pojem spravodlivosti z rímskeho práva: dávať každému, čo mu patrí. Podľa Ulpiána je spravodlivosť „stála a pevná vôľa dať každému jeho právo“. Autori, ktorí tento výrok vykladajú kladú dôraz na onú stálosť a pevnosť vôle. Milosrdným môže človek byť niekedy, inokedy zasa nie. Avšak spravodlivým je len ten, kto jedná spravodlivo vždy.

Aj v Písme svätom sa spravodlivosť spája s pevnosťou, neochvejnosťou, stálosťou. Boh je „opora spravodlivých“ (porov. Ž 37, 17), skala, útočište, pevnosť, a to práve preto, že sám je spravodlivý. Kočovní nomádi (medzi ktorých patrí aj židovský národ), nemali právne zaistenie štátneho systému. Mierumilovný spoločenský styk pri predávaní a kupovaní, vyjednávaní a zmluvách bol možný len vtedy, keď sa dodržalo slovo. Preto pôvodný význam biblickej spravodlivosti je pevnosť a vernosť v zachovávaní zmluvy, sľubu, daného slova.

Písmo nám krásne vykresľuje, aká je Božia spravodlivosť. Na rozdiel od ľudskej, ktorá stále kolíše, Boh je vždy verný svojej spravodlivosti. Boh uzatvoril so svojím ľudom zmluvu. Zo strany človeka je neustále porušovaná, človek neplní slovo, ktoré dal. Zmení sa preto vernosť Božia, voči svojmu slovu, ktoré dal človeku? Nezmení. Boh plní svoj prísľub o vykúpení človeka. Vyjadruje to ústami proroka Ozeáša: „Keď bol Izrael ešte mládenčekom, zamiloval som si ho, zavolal som svojho syna z Egypta. Proroci ich volali, no oni sa od nich odvracali... Či by som sa ťa mohol Efraim vzdať, či by som ťa mohol Izrael len tak vydať?... Moje vlastné srdce sa vzoprelo proti mne, som pohnutý hlbokou ľútosťou. Nedám priechod svojmu planúcemu hnevu, nezničím Efraima, pretože som Boh a nie človek, som Svätý uprostred teba, neprídem s hnevom“ (porov. 0z 11, 1-9).

RÔZNE DRUHY SPRAVODLIVOSTI

Povinností vyplývajúcich zo spravodlivosti je mnoho.
 Pretože vyrovnáva, zmieruje, zaujíma i zdanlivo protichodné stanoviská. Aristoteles ju prirovnáva k zornici i k večernici. Je to tá istá hviezda, ktorá jedenkrát ohlasuje deň, inokedy zasa večer. Jedenkrát žiada, aby sa všetkým delilo rovnako (scholastická etika tomu hovorí iustitia commutativa), inokedy je potrebné brať veľký ohľad na osobu, jej minulosť, povahu potreby (iustitia distributiva).

 Zvláštnu pozornosť si zasluhuje tzv. sociálna spravodlivosť, aby sa udržala správna rovnováha medzi stavmi a triedami ľudskej spoločnosti, a všetkými tými, ktorí tu pracujú.

 Podľa Platóna je dôležitá spravodlivosť v oblasti duchovného života, kde práve čnosť spravodlivosti má zachovať rovnováhu medzi jednotlivými čnosťami.

Bez spravodlivosti nie je možná ani kresťanská láska. Hovorieva sa, že láska je dôležitejšia ako spravodlivosť. No v 19. storočí zle platení robotníci kričali svojím zamestnávateľom, že nestoja o ich lásku, že chcú spravodlivosť a preto odmietali príplatky vo forme darov. Nikto z kresťanov nepochybuje, že dokonalosť spočíva v láske. Spravodlivosť je však spôsob, ako možno lásku k blížnemu uskutočňovať. Pochopili to Aristoteles i sv. Tomáš Akvinský. Spravodlivosť stavajú pred iné čnosti preto, že ona slúži na prospech ostatných ľudí. Je teda výrazom lásky k blížnemu.

O spravodlivosť sa usilovali hlavne tí, ktorí mali na zreteli blaho štátu, spoločnosti. Tak napr. cisár Alexander Severus sa vraj nikdy neodvážil vysloviť rozhodnutie, skôr než mu dvadsať právnych znalcov nepodalo svoj odborný úsudok. Keď sa dozvedel, že sa niektorý z jeho sudcov dal podplatiť, vlastnoručne ho oslepil. K povzbudeniu mládeže sa čítaval príklad o gréckom zákonodarcovi z Leuki Zephyrinovi, ktorý stanovil trest oslepenia za cudzoložstvo. Bol vraj prichytený jeho syn. Mal byt oslepený. Ale ľud sa búril, nechcel slepého následníka trónu. Nakoniec sa dal vládca predsa len trochu obmäkčiť, a to tak, že synovi nechal vypichnúť iba jedno oko; druhé však vypichol sebe!

Aj Rimania (hrdí na svoje rímske právo) si boli dobre vedomí toho, že striktným uplatňovaním spravodlivosti by sa mohlo zájsť príliš ďaleko. Preto vzniklo príslovie: „Najväčšia spravodlivosť býva najväčším bezprávím“ (Summum ius summa iniuria). Ak tvrdo uplatňujeme zákony, preukazujeme tým lásku k spoločnosti. Bohužiaľ, v našom spoločenskom usporiadaní sa ľahko stáva, že dobro celku je na veľkú škodu jednotlivca. Zákony uplatňujúce sa nemilosrdne, by mohli urobiť zo štátu netvora, ktorý požiera svoje vlastné deti. Ak sa teda spravodlivosť doplní milosrdenstvom, nie je to na škodu spravodlivosti, ale napomáha sa tomu, aby sa spravodlivosť uskutočňovala lepšie.