Komunálne voľby ako výzva pre zodpovednosť voči občanom i krajine.

Slovensko trápia dva problémy, vláda nezvládajúca aktuálne problémy, navyše podozrivá na zneužívanie moci a krytie trestných činov a silná polarizácia spoločnosti. Kým prvý problém je relatívne jednoducho riešiteľný výmenou vládnej moci vo voľbách, druhý problém je oveľa vážnejší a trvalejší. Ani po porážke Mečiara nedošlo na Slovensku k zjednocovaniu spoločnosti a rozširovaniu zhody na jej hodnotovom základe a civilizačnom smerovaní. Naopak, vtedajšie rozdelenie spoločnosti nielen prežilo, ale sa dnes ešte posilňuje. A nič zatiaľ nenasvedčuje tomu, že by po najbližších parlamentných voľbách mal nastať v spoločnosti hodnotový zmier.

Úlohou zodpovedných politikov a ľudí ovplyvňujúcich verejný priestor by preto mala byť snaha o také konanie, ktoré v snahe vyriešiť prvý problém nebude zároveň zhoršovať ten druhý. Teda napríklad zbytočne nerozširovať napätie a polarizáciu v spoločnosti, ale všade, kde sa to dá, ju znižovať. Zatiaľ najúspešnejším verejným priestorom, kde sa to darí, je samospráva. A je dôležité, že túto skutočnosť vidia a pozitívne hodnotia aj samotní občania. Komunálne samosprávne orgány sú zo všetkých politických inštitúcií jediné, ktoré si dlhodobo udržujú väčšinovú dôveru obyvateľov. Miera dôvery v samosprávnu politiku je nad 65 percentami, naopak, dôvera k vláde a národného parlamentu sú najnižšie, pod 30 percentami. Trend celoštátnej politiky založený na tvrdej polarizácii síce budí v spoločnosti pozornosť, ale nie dôveru. A zrejme tiež nebude náhoda, že komunálna politika si svojou schopnosťou vytvárať širšiu spoluprácu a prekonávať stranícke rozdiely nebuduje len dôveru obyvateľov, ale vykazuje aj oveľa vyššiu mieru efektivity riešiť zverené problémy a kompetencie, ako štát.  

Slovensko musí zostať demokratickou krajinou, riadnym členom Európskej únie a NATO, rozlišovať v medzinárodnej politike medzi agresorom a obeťou, nesmie tolerovať korupciu, ohýbanie a zneužívanie zákonov. Ani brzdenie ekonomického a sociálneho rozvoja, obmedzovanie občianskej spoločnosti a kultúry. Zásahy do týchto oblastí musia byť pre každú slušnú politickú stranu a slušného politika červenou čiarou.

A podozrenia z trestných činov majú byť riešené na to určenými nezávislými orgánmi a nezaťažovať politiku. Rovnako by ju však nemali zaťažovať osobné urážky, démonizácia oponentov, ostrakizácia jej prívržencov a absencia elementárnej slušnosti. Politické správanie je vždy pre spoločnosť normotvorné a to dnešné nielen prispieva k polarizácii spoločnosti, ale aj ku kriveniu morálneho štandardu.     

Čakajú nás komunálne voľby, ktoré budú mať vplyv aj na riešenie oboch základných problémov Slovenska. Strany dnešnej demokratickej opozície si za hlavný cieľ dávajú poraziť vládne strany a znížiť tak ich vplyv na riadenie krajiny. Kde sa dá, tak sa vytvárajú aj spoločné koalície, čo je pre potrebnú mobilizáciu voličov pred veľkými voľbami chvályhodné. Ale nemalo by sa pri tom zabúdať, že na komunálnej úrovni sa problémy národnej politiky a smerovania štátu nijako neriešia. Ich hodnotovou alternatívou je politika zodpovedného hospodárenia, odborného riadenia a efektívneho a transparentného rozhodovania. A to sa dá najlepšie dosahovať len vtedy, ak je samospráva schopná vytvárať široké dohody o spoločnom záujme a oslabovať straníckosť. Bezpečné cesty, opravené školy, dostupné a kvalitné zdravotné či sociálne služby, miestna kultúra i zmysluplný život v komunitách sa týkajú všetkých ľudí, bez ohľadu na ich politické presvedčenie. A rovnako voliči všetkých strán či nezávislých kandidátov očakávajú, že ich požiadavky budú riešiť všetci predstavitelia samosprávy, bez ohľadu na svoje stranícke presvedčenie. K uvedomeniu si rozdielu medzi národnou a komunálnou úrovňou politiky napomáha aj skutočnosť, že v komunálnych voľbách sú volení zástupcovia volení priamo. Stranícke nominácie to nijako nemenia a zastupovanie strán je len jednou súčasťou identity kandidátov, pričom ich osobná dôveryhodnosť a známosť ostáva prioritnou.  

Politický prístup uprednostňujúci hľadanie dohôd a kompromisov, pritom nie je žiadnou rezignáciou na hodnotovú podstatu politiky, ale pochopením jej zmyslu a účelu. Aj cnosť politickej múdrosti hovorí, že politika má slúžiť na maximalizáciu dobrých rozhodnutí, ale s ohľadom na čas a možnosti, ktoré daný politický priestor ponúka. Ak politické strany veria, že ich program naozaj ponúka cestu k zlepšeniu života, je ich povinnosťou usilovať sa ho presadiť. Na národnej úrovni, kde podstatou sporov sú zásadnejšie ideologické odlišnosti, to často možné nie je, a súperenie vlády a opozície je prirodzené. Ale je zbytočné nehľadať dohody na komunálnej úrovni, kde sú programové rozdiely len z minimálnej miery tvorené neprekonateľnými hodnotovými postojmi k životu či samotnému systému riadenia samosprávy. Rezignácia na túto úlohu, či priam vedomí zákaz sa jej zúčastňovať, ak pri jej napĺňaní má prísť k spolupráci s „opačným“ názorovým smerom, je popretím zdravého rozumu a uprednostnením ideologizácie politiky blížiacej sa k politickému fanatizmu. Toto si musia uvedomiť aj predstavitelia demokratických strán.  

Preferencia budovania cyklotrás a upokojovania osobnej dopravy sa inak stávajú prejavom progresivizmu a slniečkárstva, podpora budovania zelených a modrých opatrení nebezpečného bruselského ochránárstva, či ochrana tradičných kultúrnych hodnôt a sakrálneho turizmu pomaly podporu klerofašizmu. Riešenie bežných a vo svojej podstate prirodzených problémov sa ideologicky nálepkuje a tým sťažuje odborná a vecná diskusia o ich význame a dôležitosti.      

Politická rozdielnosť, prirodzený výsledok slobodnej pluralitnej spoločnosti, tak prestáva plniť svoj zmysel. Namiesto snahy presadzovať uspokojovanie čo najširšej škály rôznych záujmov a očakávaní, dochádza k ich obmedzovaniu na úkor čierno-bieleho videnia. To logicky zvyšuje nespokojnosť veľkej časti obyvateľov a vedie k jej ďalšej polarizácii a môže to prerásť až k nebezpečnej ceste nikdy nekončiacej špirály smerujúcej k rozkladu spoločnosti. Ideologizácia komunálne politiky, zaťažovanie ju témami veľkej politiky, vnášanie populizmu a nenávisti, to všetko nie sú len hrozbou pre oslabenie dôvery a funkčnosti samospráv, ale veľkou hrozbou pre súdržnosť celej spoločnosti ako takej.

A napokon, ako inak chcú predstavitelia demokratických strán rozširovať a upevňovať svoju dôveru v spoločnosti, ak neukážu, že okrem silných gest a tvrdých vyjadrení dokážu naozaj robiť aj pozitívnu politickú prácu. Politiku bežných rozhodnutí pre všetkých, bez teatrálnosti a populizmu, ktoré sa na komunálnej úrovni nenosia a ktoré už aj tak dostatočne zaplavujú spoločnosť.