Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
13. máj 2021

Ježiš neodišiel niekde ku hviezdam, ale do Božej dimenzie

Scéna Nanebovstúpenia môže pôsobiť na niekoho mýticky a neskutočne. Čo vlastne veríme v tomto článku viery? Ježiš nevystúpil na akejsi kozmickej lodi do vzdialenej časti vesmíru, nešiel ku hviezdam. Prešiel do inej roviny bytia, do Božieho tajomstva. Pápež Benedikt XVI. uvažuje o Nanebovstúpení v knihe Ježiš Nazaretský nielen ako o odchode, ale ako o novom príchode, novom type blízkosti.
Ježiš neodišiel niekde ku hviezdam, ale do Božej dimenzie

Lukášovo evanjelium sa končí opisom Nanebovstúpenia Krista: „Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha“ (Lk 24, 50-53). Takáto rozlúčka udivuje. Pán odišiel navždy a učeníci boli plní veľkej radosti. Pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš Nazaretský vychádza vo svojich úvahách o Nanebovstúpení práve z tejto radosti: „Radosť učeníkov po „nanebovstúpení“ koriguje našu predstavu o tejto udalosti „Nanebovstúpenie“ nie je odchod do vzdialenej zóny kozmu, ale ustavičná blízkosť, ktorú učeníci zrazu pociťujú tak intenzívne, že ich napĺňa trvalá radosť.“

Oblak treba interpretovať teologicky, nie fyzicky. Zdieľať

V minulosti mi dlho vŕtalo v hlave, ako treba chápať Ježišovo vystúpenie do výšav. Niektorí si v našej kultúre scifi filmov, v ére moderných fikcií Hviezdnych vojen, predstavovali, že Ježiš odišiel na akejsi kozmickej lodi a vzali ho mimozemšťania. Tak interpretujú niektoré povrchné lektúry scénu Nanebovstúpenia, kde sa spomína oblak. Ešte dokonca aj svätý Tomáš Akvinský, ktorý v súlade s kozmológiou svojej doby, vo veľkej miere inšpirovanou Aristotelovým videním nebeských sfér, vnímal Nanebovstúpenie aj v zmysle priestorového pohybu, predsa chápal, že oblak treba interpretovať teologicky, nie fyzicky. Joseph Ratzinger vysvetľuje: „V tejto súvislosti treba rozumieť i slovám o oblaku, ktorý zahalil Ježiš a vzal im ho spred očí. Oblak nám pripomína moment premenenia, keď sa na Ježiša a učeníkov zniesol jasný oblak (porov. Mt 17, 5; Mk 9, 7; Lk 9, 34-35). Pripomína nám moment, keď Máriu navštívil Boží posol Gabriel a oznámil jej, že ju „zatieni“ moc Najvyššieho (porov. Lk 1, 35). A pripomína nám aj svätý Boží stánok Starej zmluvy, pri ktorom bol oblak znamením Pánovej prítomnosti (porov. Ex 40, 34-35). Aj počas putovania púšťou Pán kráčal pred Izraelom v podobe oblaku (Ex 13, 21-22). Slová o oblaku sú jednoznačne teologickou rečou.“

Keď sa však vrátim k scifi predstavám kinematografie ostatných desaťročí, predsa ma vždy oslovovali fikcie „paralelných svetov“, „čiernych dier“, „hviezdnych brán“. Tieto fikcie počítajú s „inými dimenziami skutočnosti“. Filozofia a metafyzika o tom hovorila už pred mnohými storočiami. Neoplatonici a potom najmä Tomáš Akvinský hovorili o „stupňoch bytia“. Aj človeku bez veľkého filozofického vzdelania je jasné, keď poviem, že rastlina je vyššia forma existencie ako anorganický kus nerastu, že živočích je vyššia forma života ako rastlina a že inteligentný človek je najvyššia forma života známa v tomto vesmíre. Ak je človek jediná forma inteligentného života v tomto hmotnom vesmíre, tak napriek jeho veľkosti a nesmiernosti je vesmír neskutočne prázdny a naša maličká zem je z hľadiska stupňov bytia najzaujímavejším, najbohatším a najúžasnejším kútom vesmíru a je doslova jeho stredom. 

"Myslí sa ním úplne iný rozmer, iná dimenzia bytia." (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský) Zdieľať

Ale vráťme sa k stupňom bytia. Kresťanské Zjavenie, podobne ako filozofická špekulácia starovekých Grékov, či iných kultúr, hovorí ešte aj o ďalších dimenziách skutočnosti, ktoré presahujú materiálny časopriestor. Gréci ich nazývali „oddelené substancie“, kresťania „anjeli“, iné kultúry duchovia, či démoni. Je to ešte vyššia forma inteligencie ako človek. Keď hovorí Zjavenie o „výšinách“, tak myslí na výšku dokonalosti v stupňoch bytia. V tomto zmysle sa v textoch Nového zákona opakuje rozprávanie o tom, že Ježiš „zostúpil“, aby potom „vystúpil“. Zostúpenie naznačuje Vtelenie, pozemský život v skrytosti, verejné účinkovanie,utrpenie, smrť a zostúpenie k zosnulým. Vystúpenie zasa naznačuje jeho Zmŕtvychvstanie a Nanebovstúpenie. Ide tu teda o „pohyb“ v inom zmysle ako len fyzickom. Odkiaľ zostúpil, tam aj vystúpil – do Božieho tajomstva, do tajomstva vnútorného neprístupného života Boha. V tomto zmysle by sme spokojne mohli použiť aj iné symboly fyzických rozmerov, ako je hĺbka. Ježiš vyzýva „zatiahnuť na hlbinu“ (čo sa v taliančine prekladá ako „largo“, teda „šírava“, v latinčine ako „alto“, „výšina“), Zjavenie hovorí „hlbinách Božích“. A tak Ježišovo „vystúpenie“ pri Zmŕtvychvstaní i Nanebovstúpení treba chápať bytostne, nie fyzicky, ako pozdvihnutie Kristovej ľudskej prirodzenosti do iných dimenzií, do iných možností života, ktoré Zjavenie označuje termínom „sláva“, „oslávenie“, Ježiš má „oslávené telo“, „vstúpil do slávy“ v moci Božej lásky. Svätý Pavol rozvíja svoje úvahy týmto smerom, keď sa modlí, „aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá“ (porv. Ef 3, 16-21). 

Aj pápež Benedikt interpretuje Nanebovstúpenie v tomto zmysle, keď píše: „Ježišovo zmiznutie sa v nej neprezentuje ako cesta k hviezdam, ale ako vstup do Božieho tajomstva. Myslí sa ním úplne iný rozmer, iná dimenzia bytia.“ A pokračuje vo vysvetľovaní ďalšieho vyjadrenia tohto článku viery o Nanebovstúpení, o Božej pravici: „Nový zákon – počnúc Skutkami apoštolov až po List Hebrejom – toto „miesto“, kam Ježiša vzal oblak, v nadväznosti na Ž 110, 1 označuje výrazom „sedieť (či stáť) po Božej pravici“. Čo to znamená? Nemyslí sa tým vzdialený kozmický priestor, kde by si Boh bol takrečeno postavil svoj trón a na tomto tróne pridelil takú kvalitu ako všetky ostatné priestory. Boh je Boh – on je predpokladom a základom každej priestorovosti, ktorá existuje, no sám k nej nepatrí. Boh je Pánom a Tvorcom všetkých priestorov. Jeho prítomnosť nemá priestorový, ale výlučne božský charakter. „Sedieť po Božej pravici“ znamená mať účasť na tejto Božej moci nad priestorom. Lúčiaci sa Ježiš teda nejde niekam na vzdialenú hviezdu. Vstupuje do spoločenstva moci a života so živým Bohom, vstupuje do Božej nadpriestorovosti.“ Odvažujem sa povedať rečou modernej scifi fantázie, že Ježiš svojím Nanebovstúpením otvára „nebeskú bránu“, čo bolo naznačené pri jeho smrti, keď sa roztrhla opona v chráme, za ktorou prebýval Boh. Tá bola iba predobrazom tej skutočnej opony, toho závesu, nekonečnej priepasti medzi Bohom a človekom, ktorú Ježiš definitívne prekonal a otvoril novú bránu komunikácie medzi nekonečným Bohom, prebývajúcim „v neprístupnom svetle“, a on, Ježiš, je mediátorom, prostredníkom tejto novej komunikácie, ktorý je naším zástancom, naším vyslancom u Boha, ktorý sa za nás prihovára ako náš Veľkňaz. To znamená, že Ježišov odchod vlastne znamená jeho novú prítomnosť medzi nami, zo samotného jadra reality, ktorou je Boh, ktorý všetko udržuje svojou stvoriteľskou božskou mocou. 

Inzercia

"Lúčiaci sa Ježiš teda nejde niekam na vzdialenú hviezdu. Vstupuje do spoločenstva moci a života so živým Bohom, vstupuje do Božej nadpriestorovosti." Zdieľať

V tomto zmysle pokračuje vo svojich úvahách Benedikt XVI: „Preto nešiel „preč“, ale s mocou vlastnou Bohu je tu stále s nami a pre nás. Presne to hovorí Ježiš svojim učeníkom v rozlúčkových rečiach v Jánovom evanjeliu: „Odchádzam – a prídem k vám“ (Jn 14, 28). Nádherne je tu vyjadrený zvláštny charakter tohto Ježišovho „odchodu“, ktorý je zároveň „príchodom“. Svoju interpretáciu tu zároveň dostáva aj tajomstvo kríža, vzkriesenia a nanebovstúpenia. Ježišov odchod je práve preto príchodom, novým druhom blízkosti, trvalou prítomnosťou, s ktorou aj Ján spája „radosť“, o ktorej sme počuli v Lukášovom evanjeliu. Keďže Ježiš je u Otca, nie je preč, ale je nám nablízku. Teraz už viac nie je na jednom jedinom mieste na svete, ako bol pred nanebovstúpením. Teraz je so svojou priestor presahujúcou mocou prítomný a dosiahnuteľný pre všetkých – v celých dejinách.“

Ježiš naznačil nový typ „styku“ s ním po Nanebovstúpení v dialógu s Magdalénou, ktorá sa chce Zmŕtvychvstalého dotknúť, no on ju zarazí: „Už ma nedrž (už sa ma nedotýkaj), veď som ešte nevystúpil k Otcovi.“ (Jn 20, 17) Neskôr toto rozvíja svätý Pavol, keď píše: „Ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz ho už tak nepoznáme. Kto je v Kristovi, je novým stvorením.“ Nanebovstúpenie umožňuje úplne nový typ „styku“ s Ježišom. Svätý Tomáš Akvinský rozvíja v súvislosti s Nanebovstúpením tému tohto nového prístupu ku Kristovi a zdôrazňuje, že už je možný len prostredníctvom viery, nádeje a lásky, božských čností, nových schopností, ktoré sa aktivujú v krste, ktorý sa tak zdôrazňuje v evanjeliách v súvislosti s Nanebovstúpením. Krstom učeník aktivuje božské čnosti viery, nádeje a lásky, ktoré mu umožňujú všade prežívať Božiu Prítomnosť. „Vypytovanie na časy a lehoty Ježiš výslovne zamieta. Postoj učeníkov nemá spočívať na dejinných špekuláciách ani na pátraní po neznámej budúcnosti. Kresťanstvo je zakotvené v prítomnosti. Je darom a poslaním. Dostávame v ňom dar vnútornej Božej blízkosti a vďaka nej plníme úlohu svedkov Ježiša Krista.“ (Benedikt XVI.) Krst a ostatné sviatosti sú znameniami tejto prítomnosti Krista, ktorý povedal pri Nanebovstúpení: „Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta“.

Božskými čnosťami prostredníctvom „kanálov“ sviatostí sa tak začína vnútorná premena učeníka, jeho zbožstvenie, prostredníctvom stvoreného daru milosti. Kresťan tak vo svojej duši, neviditeľne, ale reálne, je vťahovaný do „Božej zóny“, „Božej dimenzie večnosti“. To sa dá jedine v prítomnosti. Preto sa tak veľmi zdôrazňuje pri Eucharistii „sprítomnenie“. Aj grécke slovo „parousia“, ktorým Zjavenie označuje Kristov definitívny príchod na konci dejín, znamená „prítomnosť“. Ako pri Nanebovstúpení „zmizol z očí“, tak sa na konci sveta, „zjaví“ v sláve, aby bol Boh „všetko vo všetkom“. Dejiny Cirkvi sú dejinami spásy, dejinami postupnej skrytej premeny, ktorá má svoje vlastné tajomné pravidlá, ktoré nezodpovedajú plne vývoja dejín sveta a spoločnosti. Predsa však sa navzájom tajomne a skryte preplietajú. A tajomná Kristova prítomnosť v dejinách sa definitívne zjaví pri jeho definitívnom príchode. Ale Kristus už má osudy sveta „pevne v rukách“, preto ho uctievame ako Kráľa, lebo má účasť na Božej moci, je po jeho „pravici“.

Svätý Ján Pavol II. v knihe Prekročiť prah nádeje zvolal: „Na sklonku druhého tisícročia potrebujeme azda väčšmi než kedykoľvek predtým počuť slová vzkrieseného Krista: „Nebojte sa!“ Potrebujú ich národy celého sveta. Treba, aby sa v ich vedomí obnovila istota, že jestvuje Ktosi, kto drží v rukách osudy tohto pominuteľného sveta. Ktosi, kto má kľúče od smrti a podsvetia. Ktosi, kto je Alfou a Omegou histórie človeka. A tento Ktosi je Láska. Láska, ktorá sa stala človekom, láska ukrižovaná a vzkriesená. Láska neprestajne prítomná medzi ľuďmi.“

Som rímskokatolíckym kňazom 20 rokov, teraz ako farár v Bratislave-Petržalke vo farnosti Svätej rodiny, nehodný syn svätého Filipa Nériho. Slúžim aj na rôznych ďalších úrovniach života bratislavskej arcidiecézy. Som doktorom filozofie (PhD. na Pápežskej univerzite Svätého Kríža v Ríme za prácu o gréckom géniovi patristiky Dionýzovi Areopagitovi). Očarila ma "teológia svätých", ktorá mi dáva spoznať krásnu tvár katolíckej Cirkvi. Prednášam metafyziku a filozofiu poznania na katedre filozofie RKCMBF UK v Bratislave. Pohybujem sa aj v rozličných médiách, teraz hlavne v TV Lux, najmä v reláciách vKontexte a Fundamenty. Túžim sa vyhnúť svetáctvu a zároveň pokušeniu vyzývať bojovne svet. Som skalopevne presvedčený, že Kristus najlepšie rozumie človeku.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Zasa Pachamama?

Zasa Pachamama?

Nedávno bol Deň zeme, 22. apríl. Ide o ekologicky motivovaný sviatok, upozorňujúci ľudí na vplyv ničenia životného prostredia. Podobne ako sviatok práce bol neraz ideologicky zaťažený. Kresťania sa často dostávali do defenzívy zoči-voči ideológiám. Pápeži však odvážne vstupovali do týchto tém. Pius XII. na sviatok práce ustanovil sviatok svätého Jozefa robotníka. Aj do témy ekológie odvážne, vo svetle Evanjelia vstúpil pápež František encyklikou Laudato sii. V niektorých kruhoch sa však stále omieľa iba Pachamama a vraj idolatria v samom Vatikáne. Na prosby niektorých veriacich som sa rozhodol napísať hlbšiu štúdiu na túto tému inkulturácie. Pachamama nebola vo Vatikáne uctievaná ako božstvo či modla.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.