Ako vznikal arabský nacionalizmus?
O podmienkach, ktoré stáli pri zrode arabského nacionalizmu, ako vznikal, a prečo to boli kresťania ,ktorí stáli pri jeho zrode.
Nadväzujem na svoj predchádzajúci blog, ktorý si môžte prečítať tu, ateraz sa pozrieme, ako vznikla myšlienka arabského národa.
Prebudenie
V čase Veľkej francúzskej revolúcie veľká časť Blízkeho Východu ostávala pod vládou Osmanskej ríše: krajiny Mašríqu (arabský výraz pre Úrodný polmesiac) boli priamo súčasťou Osmanskej ríše, veľká časť Maghrebu ostávalo pod Osmanským vplyvom, kým pobrežné časti Arabského polostrovo boli tiež súčasťou Osmanskej ríše.
Veľký šok priniesla Napoleonova výprava do Egypta. Síce Napoleonovi sa nepodarilo ovládnuť strategicky významné územie, kde sa neskôr postavil Suezsky prieplav, každopádne si moslimský svet uvedomil obrovský kontrast medzi omnoho lepšie organizovaným francúzskym vojskom a zaostalosťou vtedajšej Osmanskej ríše.
Objavila sa výzva modernej doby, v zásade sa objavili tri spôsoby, akým sa s ňou vysporiadať:
- Odmietnuť všetky vyrušujúce prvky, cez radikálne puritánsku interpretáciu islamu: (wahhábizmus)
- Snažiť sa skĺbiť moslimskú ummu a modernitu, hnutie islamského reformizmu (isláh)
- Snažiť sa prijať z toho, čo Západ ponúka čo najviac, a ponúknuť to svojím súkmeňovcom. Ide o hnutie arabskej obrody (nahda).
V predvojnovom období sa rozohodovalo, ktorý z týchto troch prístupov získa navrch. S menšími obmenami si môžme všimnúť tieto tri prúdy aj v súčasnosti, videli sme tu Islamský štát, druhú možnosť reprezentovalo Moslimské bratstvo a tretiu sekulárne režimy, ktoré vládli s podporou armády v Sýrii či Egypte.
Wahhábizmus sa niekedy uvádza ako prvá forma arabského nacionalizmu (Drozdíková), pochybujem však, že rozmýšľali v takomto rámci. Išlo im najmä o návrat k tomu "pravému" islamu, aký bol v časoch Proroka a jeho druhov. Nie teda Zlatý vek islamu z obdobia Abbásovcov, ale ešte ten kmeňový kontext. Tento prúd stál za vnikom Saudskej Arábie
Druhý prúd hovoril o dôležitosti veľkých reforiem v moslimskom svete. K veľkým menám patria Sajíd Kutb,Muhamda al-Gazálí a Sajíd Ramadán a Džamaladdín al-Afgháni. Stále rozmýšľali v kategóriach moslimovia -nemoslimovia. Objavili sa myšlienky, že Osmanská ríša by mohla zohrať podobnú úlohu v msolimskom svete ako Prusko v Nemecku či Piemont v Taliansku. Vzniká tak myšlienka panislamizmu, teda že všetci moslimovia by sa mali zjednotiť do jedného celku, ktorý by bol pravdepodobne pod vedením najsilnejšieho z nich, a to Osmanskej ríše
Pozrime sa však bližšie na tretí prúd, ktorý prišiel k formovaniu arabského nacionalizmu. V 19. storočí v Levante (Východnom pobreží Stredozemného mora) vzniká hnutie an-nahda, v arabčine doslova prebudenie, obroda. Minulosť chápu ako obmedzujúcu ,snažia sa čo najviac prebrať zo západneho vzoru. Nie dolova Ctrl+C a Ctrl+V, ale adaptovať európske myšlienky na miestny kontext. Súviselo to s rozvojom kníhtlače a mnohými prekladmi do arabčiny.
Kto je Arab?
Na to, aby nejaký arabský národ vznikol, bolo potrebné nájsť intelektuálov, ktorí by ho predstavili jeho príslušníkom a celému svetu. Obyvatelia Horského Libanonu sa vnímali totiž predovšetkým ako Maroniti či Drúzovia, nie ako Arabi, hoci hovorili tým istým jazykom. Pod slovom "Arab" v 19. storočí vnímali obyvatelia Damasku beduínov z púšte, pre obyvateľa Istanbulu v tom čase "Turek" bol kočovník v strednej Anatólii.
Boli to však najmä pravoslávni (a gréckokatolícki) kresťania v Sýrii, ktorí boli priekopníkmi arabského nacionalizmu. Prečo oni? Mali dobré vzdelanie na misionárskych školách, ktoré zakladali Francúzi či Američania , najmä Americká univerzita v Bejrúte. Zároveň boli kresťania najviac v kontakte s Európou, keďže sa venovali obchodu so zahraničím, alebo mnohí z nich boli v diaspóre v Severnej či Latinskej Amerike. Tak sa stalo, že vlna národného obrodenia, ktorá prebiehala v Európe (pozdravujem bernolákovcov a štúrovcov) sa dotkla aj arabsky hovoriacich kresťanov. Zároveň kresťania, aj libanonskí maroniti prešli od používania sýrskeho písma na písanie arabčiny.
V tom čase zároveň prijala Osmanská riša sériu reforiem, ktoré mali zrovnoprávniť všetkých poddaných sultána, čím sa prekážky medzi milletmi,náboženskými komunitami zmiernili. Vznikla tak možnosť vytvoriť spoločnú identitu na základe jednotného jazyka.
Tejto príležitosti sa chopili najmä pravoslávni kresťania v Sýrii, ktorí mohli vznikom arabského národa založeného na jazykovom základe najviac získať. Na rozdiel od libanonských maronitov boli roztrúsení po celej Levante. Snaha o založenie vlastného štátu čisto pre pravoslávnych kresťanov v Sýrii by takémuto útvaru dala zložité hranice. Zároveň vzhľadom na svoju aktivitu v hospodárskom a spoločenskom živote by mohli arabsky hovoriaci kresťania prevziať výraznejšiu rolu v politike nového arabského štátu.
Ako vidíme na mape vyššie, kresťania tvorili vtedy asi štvrtinu obyvateľov Levanty. Zároveň s výnimkou Libanonu netvorili okrem Libanonu nikde väčšinu obyvateľov. V Horskom Libanone mali Maroniti spolu s Drúzmi autonómiu, svoje nádeje spájali predovšetkým s rastúcim francúzskym vplyvom
V rámci prvej fázy arabského nacionalizmu, kým to mali v rukách kresťania, sa uvažovalo najmä o Levante, čiže dnešnej Sýrii, Jordánsku, Libanone, spolu s Izraelom a Palestínou. Demografická štruktúra obyvateľstvo v Levante bola zároveň taká, že plánovaný budúci štát by bol mnohonáboženský: sunnitskí Arabi by tam netvorili absolútnu, iba relatívnu väčšinu, a museli by brať do úvahy aj kresťanov, drúzov či ďalšie komunity.
Napríklad podľa údajov z roku 1945, sunniti tvoril 68,7%, kým kresťania tvorili v samotnej Sýrii 15,1%
Postupne sa však vnímanie arabského národa rozšírilo, takže sa začalo hovoriť aj o obyvateľov Iraku, neskôr aj o obyvateľoch celého Arabského polostrova, a napokon aj arabsky hovoriacich obyvateľoch Severnej Afriky.
V týchto ďalších oblastiach bol podiel sunnitov omnoho väčší ako podiel kresťanov, počet Arabov tým pádom výrazne narástol. Arabská identita sa tak začínala viac spájať s moslimským náboženstvom.
V nasledovnom blogu si priblížime dvoch pánov, Mišela Aflaqa a Antuna Saadeho, ako sa snažili, jeden viac druhý menej úspešne koncept arabského národa
Čo si k tomu ešte prečítať
DROZDÍKOVÁ J, , 2005, Lexikón islámu , Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN: 80-7149-764-9
HERMANN R. 2016 Konečná stanice Islámský stát: Selhání státu a náboženská válka v arabském světě (český preklad J. a P. Kučerovi), Praha: Academia, 2016
HUDEMA M., 2019 Národ, který se nenarodil, 2019. [online] In: Finmag, 20.12. 2020.
[cit. 2020-11-11] Dostupné na internete
NOLTE E., 2009 Islamismus: Třetí radikální hnutí odporu, 2009 (Preklad: Kratochvilová I., 2018), Brno: Centrum pro stadium demokracie a kultury, ISBN: 978-80-7325-434-6
SORBY, K. R.,2013 Arabský Východ (1918-1945), Bratislava: Slovak Academic Press, 468 s., ISBN: 978-80-89607-15-0
Ďalšie stránky:
Zobraziť diskusiu
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
