Viera v Boha - barlička pre slabochov?

Pre neveriaceho, pre „outdoorového“ človeka je často pohľad na úprimne veriaceho človeka, pohľadom nechápavým až ľútostivým. Má viera vôbec zmysel? A nie je viera iba „placebom,“ barličkou, naivnou ilúziou? Sú to určite legitímne otázky. 

Tieto kritické poznámky voči kresťanstvu a náboženstvu ako takému majú svoj prapôvod u otca myšlienky „náboženstva ako ilúzie“ - Ludwiga Feurerbacha, nemeckého filozofa, ktorý sa venoval podstate kresťanstva. Jeho nasledovníci (a zároveň učeníci) Friedrich Nietzsche a Sigmund Freud vnímali náboženstvo veľmi podobne. 

Nietzsche raz dokonca označil kresťanstvo ako „náboženstvo pre slabých a chorých.“ Pre Freuda bol Boh-Otec iba odrazom ľudskej psychologickej túžby po dokonalom otcovi. Títo páni iste odkrývali a trefne pomenovali veľa škodlivých podôb náboženstva. No z premisy „niektorí ľudia chápu vieru ako barličku“ vyvodzovali nesprávny záver, že „žiaden Boh neexistuje.“ Ani z existencie ľudskej túžby po Bohu sa nedá odvodzovať presvedčenie, že túto túžbu možno vysvetliť čisto psychologicky. Existujúca túžba môže poukazovať na reálny objekt túžby. Nie nadarmo svätý Augustín písal, že „nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe Pane.“

Viera v Boha nie je iba lacná barlička. V skutočnosti, náboženská viera je odvážny a kreatívny spôsob života. Viera v Boha je vari najinteligentnejšia odpoveď na záhadu menom život. 

Titulný obrázok - pexels