Ako sa modlíme, tak žijeme

Jezuitský kňaz Willi Lambert napísal knihu o spôsoboch modlitby s rovnomenným názvom „Modlitba a život.“ Na názve nie je nič svetoborné, ale keď som sa nad ním viac zamýšľal, uvedomil som si, že názov vystihuje jednu veľmi dôležitú vec. A to, že ako sa modlíme, tak žijeme. Inými slovami, akú máme modlitbu, taký máme život.

Ja osobne som žil veľmi dlho suchopárnym životom. Áno, bola ľudská sláva, dobré vzdelanie, prestížnejšia práca a aj po začiatkoch v kresťanstve sa to dalo ako tak prežiť. Ale stále tomu chýbala akoby šťava. Mazivo, ktoré, keď máte, tak všetko ide hladšie. Keď ho však nemáte, všetko Vám ide oveľa ťažšie a pomalšie.

A potom prišiel názov knihy kňaza Lamberta „Modlitba a život“ a zopár vyučovaní o modlitbe, aká je dôležitá a čo by mala obsahovať. Stretol som sa s viacerými prístupmi. S charizmatickými, ktoré sa viac-menej nechávajú viesť Duchom Svätým. Potom s prístupmi Cirkevných otcov, ktoré sú naopak meditatívnejšie a pomerne jednoduché tým, že človek buď nič nehovorí a si napríklad aj predstavuje osobu Ježiša Krista, alebo dookola vyslovuje jednu vetu, napríklad „Maranatha,“ teda „Ježišu, príď.“ Ale zároveň aj dosť náročné tým, že človek skutočne načrie až do hĺbky svojho srdca a je konfrontovaný s tými najhlbšími miestami svojej duše. Ďalej s ignaciánskou spiritualitou, ktorá je pomerne dosť štruktúrovaná a ktorá sa prostredníctvom zopár prepracovaných krokov dostáva jednak k porozumeniu state z Božieho Slova, ale aj k rozhovoru a stretnutiu s Pánom Ježišom. A nakoniec aj s „prístupom“ zo semináru Otcovho srdca, ktorý možno ani tak nenazývať nejakým spôsobom modlitby ako skôr ktorý hovorí predovšetkým o vzťahu s nebeským Otcom a o trávení spoločného času s ním v modlitbe.

Ako to väčšinou býva, v každom z nich si človek niečo nájde a každý z nich ho priblíži viac k Bohu. Mojím problémom spočiatku bolo si akoby vybrať ktorý je ten môj vlastný. Nevedel som si spočiatku zadefinovať ktorý z tých prístupov je mi najbližší, lebo naozaj veľa z nich, ak nie všetky, ma oslovili a skrze veľa z nich som zažíval Božiu lásku. Viac či menej.

Bolo ťažké sa zriecť jedného z nich. „Ale kto hľadá, nájde,“ ako sa hovorí. Začal som teda experimentovať a spájať ich. Nakoniec som musel v pokore prijať, že už nič lepšie nevymyslím. Vzal som si teda za základ ignaciánsku štruktúru modlitby, ktorá je ozaj prehľadná a logicky nasledujúca. Do začiatku som „položil“ charizmatickejšiu časť, teda chvály, vďaky, prosby, prosby o odpustenie, prípadne aj hovorenie v jazykoch. Do stredu ignaciánsky spôsob čítania Božieho Slova. Teda najprv prečítanie si state z Božieho Slova, vybranie si jedného či dvoch veršov, rozmýšľanie nad nimi, predstavovanie si ich v obraze, až následne rozhovor s Bohom. A nakoniec prístup z Otcovho srdca, teda len prebývanie s našim nebeským Otcom a zažívanie spoločného času s ním.

Toľko teda v skratke o osobnej modlitbe. Uvedený spôsob modlitby, o ktorom tu píšem, určite nie je jediný a existuje ich mnoho. Pravdupovediac, asi aj lepších, ale tento som vyskúšal a aj pomocou neho sa mi jednoduchšie vchádza do Božej blízkosti. Na konci článku uvádzam aj stručný prehľad modlitby a jej jednotlivých krokov. Teraz však poďme postupne bod po bode spolu s tým, čo sa tam deje a čo je podľa mňa v každom z nich dôležité.

1. Návrat domov

V prvej časti modlitby je najdôležitejšie sa predovšetkým stretnúť s naším Pánom Ježišom Kristom. Ja osobne to nazývam, že sa potrebujeme opäť vrátiť domov akoby do neba. Ide nám teda o to, aby sme sa stretli s naším Pánom Ježišom, ktorý je cestou k nášmu nebeskému Otcovi, ktorý nás zas očakáva v nebi s otvorenou náručou (Jn 14, 6). Na to slúžia viaceré spôsoby modlitby, ktoré sú však stále „len“ prostriedkami na to, aby sme sa stretli s Pánom. Píšem to aj preto, lebo niekto môže chváliť či ďakovať Bohu za mnohé veci a modliť sa aj hodinu, dve. A to je veľmi dobré. Ale keď sa rozprávame o osobnej modlitbe a človek sa nestretne s Pánom, potom sme sa minuli cieľu modlitby.

Samozrejme, nie v každej modlitbe sa s ním stretneme. To je však úplne normálne.

V prvej časti sa na začiatok prikryjeme ochranným plášťom Panny Márie, aby nás nič zvonku v modlitbe nevyrušovalo, a skrze viaceré prostriedky, chválu, vďaku, prosbu, pokánie či hovorenie v jazykoch sa pokúšame „prebojovať“ až ku stretnutiu s Pánom Ježišom a návratu domov. Budú nás od toho odrádzať viaceré veci, napríklad myšlienky na prácu, službu či rodinu, telefón, čo všetko dnes treba vybaviť a podobne. Tu sa však nenechajme znechutiť, vytrvajme a zostaňme u prostriedkoch, ktoré nám pomáhajú vrátiť sa domov. Vytrvajme, prípadne aj v mene Ježiša Krista prikazujme Zlému, aby od nás odišiel. Resp. ak sa vracia nejaké klamstvo, napr. Vám stále chodí hlavou, že ste nehodní a Vy si nezaslúžite Božiu lásku, pokojne nahlas prehláste: „V mene Pána Ježiša Krista sa zriekam klamstva v mojom srdci, že som nehodný a že si nezaslúžim Božiu lásku. Amen.“ Takto sme slobodnejší od klamstva, ktoré nás sužuje a odďaľuje od návratu domov.

Či sme sa ozaj stretli s Pánom, vieme napríklad aj podľa toho, že zažívame Božiu lásku a že sme dojatí od šťastia, že sme sa s ním stretli. Jednoducho, je to stav ako keď sa stretneme s osobou, ktorú máme veľmi radi. S najlepším kamarátom či priateľkou. Sme šťastní, plní bázne a pokoja, radostní a veselí.

Opäť, ak takéto emocionálne stretnutie nenastane, vôbec nič zlé sa nedeje. Viera kresťana, Božieho syna či dcéry, sa neprejavuje len pocitmi. Len taký „obyčajný“ pokoj je tiež prejavom Božej blízkosti a toho, že Boh je v modlitbe spolu s nami (Gal 5, 22).

Takže veľa zdaru v tomto prvom, veľmi kľúčovom, bode na ceste domov k Otcovi.

2. Objavovanie domova

Druhý bod nazývam Objavovanie domova preto, lebo v druhej časti po tom ako sme sa stretli s Pánom Ježišom a sme už opäť „doma,“ objavujeme poklad domova čítaním Svätého Písma. Po tom ako sme sa dostali domov, teraz je dôležité zotrvať v domove a prehlbovať sa v ňom. To nám dáva stabilitu a pevnosť nielen nášho charakteru, ale aj celej našej bytosti. Svätý apoštol Pavol hovorí, „V [Bohu] žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Sväté Písmo je jednak listom od nášho milujúceho Otca voči nám, a vlastne samotným Kristom, a jednak je tiež prostriedkom ako bližšie spoznávať nášho Boha v nebi. Podobne ako s tým kamarátom. Sme veľmi radi, že sme sa s ním mohli stretnúť. Ale ak ho naozaj máme radi, nechceme sa s ním len stretnúť a pozdraviť ho. Chceme ho aj bližšie spoznať a využiť možnosť ho mať ešte radšej. A preto aj čítame Sväté Písmo. Aby sme viac spoznávali to kým je náš Boh, čo nám osobne hovorí a že nás má rád. Ježiš Kristus je cesta, pravda a život. Božie Slovo je pravda. Ak máme nejaké pochybnosti či polemiky ohľadom rozhodnutí v živote, Božie Slovo nás nikdy nesklame. Kto totiž pozná Písmo, pozná Krista, hovorí svätý Hieronym.

Takže stretli sme sa s Pánom, sme doma a prečítali sme si stať zo Svätého Písma. Nami vybranú, či už podľa Liturgie hodín, podľa nejakého plánu čítania Svätého Písma, alebo už kam nás Duch Svätý zaviedol. Je dobré čítať Písmo nahlas, lebo to má moc. A taktiež po prečítaní state z Písma povedať na konci „Amen.“ Tým potvrdzujeme čo sme prehlásili a že s tým súhlasíme. To je aj ďalšia „funkcia“ Svätého Písma. Nielen, že poznávame viac Boha, a teda aj seba. Nielenže sa viac dozvedáme, že nás Boh miluje. Ale že Sväté Písmo nás aj očisťuje. Očisťuje naše srdcia.

Povedali sme teda Amen. A teraz sa zastavíme pri verši či krátkej pasáži, ktorá nás pri čítaní Písma oslovila. Niekto to nazýva aj „réma.“ Niečo, čo nám Boh zjavil či ukázal. V skratke, verš alebo krátka pasáž, ktorá nás oslovila. Meditujeme ju. Nesnažme sa tu však príliš veľa. My ľudia takmer všetko chceme pochopiť a ovládnuť. Cieľom čítania Písma a modlitby nie je ovládnuť Písmo, ani Boha, ale mať s ním vzťah. Takže meditujeme pasáž z Písma a zamýšľame sa nad konkrétnymi slovami.

Napríklad dnes som čítal 8. kapitolu zo Skutkov apoštolov a zaujali ma posledné dva verše o tom ako Duch Svätý pracoval vo svätom apoštolovi Filipovi. Konkrétne, že bol „plný radosti“ (v. 39) a hneď na to sa svätý Filip našiel v Azote (v. 40). Najprv ma fascinovalo to, že svätý Filip bol plný radosti, teda plný Ducha Svätého. Predstavoval som si ako asi musel vyzerať svätý Filip. Radostný, čistý ako anjel, silný a pevný. A aké je to byť plný Božej radosti. A ďalej ma fascinovalo ako sa zrazu ocitol v Azote. Svätý Filip bol na ceste z Jeruzalema do Gazy. Vieme to z verša 26. Zrazu sa však ocitol v Azote. Fascinovalo ma ako ho len tak zrazu zaviedol Duch Svätý zo svojej cesty do Gazy na iné miesto, Azot. Vyhľadal som si na googlemaps vzdialenosť z Gazy do Azotu. A hoci sa mohol svätý Filip nachádzať aj niekde bližšie k Jeruzalemu, mapa ukazovala okolo 50 kilometrov. Predstavte si, že zrazu sa len tak z ničoho nič premiestnite z jedného miesta na druhé 50 kilometrov. Za sekundu. Celkom dobré, nie?

Tak tu som sa pristavil a rozjímal som nad touto pasážou ako to asi mohlo vyzerať a predstavoval som si aké by to asi bolo keby som bol ja osobne taký plný radosti a prenesený Duchom Svätým.

Táto druhá časť objavovania pokladu domova, teda čítania a prehlbovania sa vo Svätom Písme, je dobrá aj na upevnenie a ustabilizovanie seba samého. Čítanie Svätého Písma nám teda nepomáha len spoznávať Ježiša Krista, nebeského Otca a sa viac očisťovať, ale nám pomáha byť aj pevnejšími a stabilnejšími. Skúste porovnať ako sa cítite po modlitbe ktorú „len“ prespievate a prechválite. A naopak, ako sa cítite po modlitbe, ktorú strávite aspoň 20-minútovým čítaním Svätého Písma. Po ktorej sa cítite pevnejší a stabilnejší? A teraz nič proti spievaniu a chválam. Osobne ich mám tiež veľmi rád. Teraz len zdôrazňujem dôležitosť čítania a aj dlhšieho prebývania vo Svätom Písme a objavovania jeho pokladu pre nás.

Takže prečítať Sväté Písmo nahlas, aby to malo väčšiu moc, zavŕšiť slovom „Amen,“ aby sa nám Božie Slovo viac zapísalo do našich sŕdc, premeditovať a prežuť Slovo, predstaviť si a prípadne aj nájsť seba samého v jednom či v zopár veršoch, ktoré nás oslovili. A teraz prichádza ďalšia dôležitá časť osobnej modlitby. Začať sa rozprávať s naším nebeským Otcom. Nezabúdajme stále, že cieľom modlitby je stretnúť sa s naším Bohom a že finálnym cieľom nášho života je prebývať v nebi s naším Otcom a Božou rodinou. Prvý cieľ modlitby sme už „splnili.“ Stretli sme sa s Pánom, vrátili sme sa domov, prečítali sme a prežuli sme aj stať z Písma, najlepšie inak nejaké evanjelium, a objavovali sme jeho poklad. Super. Dobrá „práca.“ Teraz naším cieľom sa stáva prebývať s naším Otcom a tráviť s ním čas. Len tak, bez toho, že by sme niečo robili.

3. Prebývanie doma

Nebeský Otec nás stvoril. Vo Svätom Písme sa píše, že nás utkal v lone našej matky (Žalm 139, 13). Tak tej pozemskej, ako aj tej nebeskej. A keď nás stvoril, my sme potom jeho stvorením. Sme teda Božie, Otcove, deti. Prvá časť modlitby, resp. aj čítanie Svätého Písma, je skôr kristocentrická. Ale Kristus je cestou k nebeskému Otcovi. On, ako náš starší brat a Pán, nás privádza k nášmu spoločnému Otcovi. Cieľom poslednej časti modlitby a celej modlitby vôbec by nemalo byť sa „len“ stretnúť s Pánom a „len“ ho bližšie spoznávať čítaním Písma, ale najmä prebývať v náručí toho, ktorý nás stvoril. Prebývať v náručí svojho Otca ako jeho milované deti. Ježiš Kristus je náš brat, náš Pán a ten, kto nám prišiel zjaviť nebeského Otca. V ňom samotnom sa zjavil nebeský Otec v plnosti (Jn 14, 9). Ale my sami máme v mene Ježiša Krista prístup k nášmu, môjmu i Tvojmu, Otcovi. Keď uvidíte svojho rodiča, maminu alebo ocina, netešíte sa na stretnutie s nimi? Ak nie, potom je na mieste otázka, či sme im odpustili z hĺbky nášho srdca. Každé dieťa sa predsa teší na stretnutie so svojím rodičom. Nechcem teraz umenšovať postavu a hodnotu nášho Pána Ježiša Krista. On je plne Boh a druhá Božská osoba.

Biologického brata nemám. Dajme tomu však, že by som ho mal. Akokoľvek mám rád svojho brata, ja budem vždy dieťaťom svojich rodičov, nie svojho brata. Tak aj v tom duchovnom, skutočnom, svete. Som dieťaťom svojho nebeského Otca, ktorý ma stvoril. O mne platí: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie (Mt 17, 5).“ To nebeský Otec povedal o Kristovi, ale aj o každom z nás, mužoch i ženách. Teda o jeho vlastných deťoch. O mne i o Tebe. Cieľom tretej časti modlitby je prebývať a tráviť časť spolu s našim nebeským Otcom ako jeho milované deti. Meditovali sme teda nad Svätým Písmom, rozmýšľali sme nad danou pasážou, predstavovali sme si ako nás Duch Svätý uniesol z cesty do Gazy na miesto Azot a teraz sa rozprávame s naším Otcom a prebývame v jeho náručí.

„Otec, to ozaj takto Duch Svätý previedol Filipa do Azotu?“

„Áno, synak. Aj Filipa, aj Teba.“

„Otec, a to len tak?“

„Áno, len tak. Mne nič nie je nemožné, synak.“

„Čo na to potrebujem, Otec?“

„Nepotrebuješ na to nič. Stačí len byť. Ja sa o všetko postarám.“

„Kedy?“

„Všetko má svoj čas, synak.“

„Otec, ďakujem Ti, že sa o mňa staráš a že mi chceš dobre.“

„Tebe aj druhým. Mám Ťa veľmi rád. Si môj milovaný Syn. Moja stratená ovečka, ktorá sa našla. Som na Teba veľmi hrdý.“

„Otec, ďakujem Ti. Za mňa, za Teba i za to všetko, čo mi dávaš.“

A potom len prebývame v jeho blízkosti a nerobíme nič. To nič nerobenie je veľmi dôležité. My ľudia sa snažíme všetko urobiť za Boha, aj si dokonca odmakať „svoju“ modlitbu, zaslúžiť si spásu a Božiu lásku. Ale v modlitbe a aj v živote ide o to, čo robí náš nebeský Otec, nie my. Spasení sme skrze vieru Božou milosťou a nie podľa toho, čo všetko dokážeme my urobiť svojimi vlastnými silami (Ef 2, 8.9). Ako hovorí Robert de Hoxar, prednášateľ na seminári Otcovho srdca, my sme „len“ deťmi s plastovým kladivkom. To skutočné kladivo na prácu má náš nebeský Otec, ktorý nás miluje. Tak veľmi, že nechal obetovať svojho jednorodeného Syna za to, aby mal opäť s nami blízky vzťah. A to ako používa svoje skutočné kladivo, teda svoju otcovskú lásku, záleží len na nás ako veľmi mu, resp. ako veľmi jej, to dovolíme. A dovolíme jej to len do takej miery ako veľmi dôverujeme nášmu nebeskému Otcovi. A dôverujeme mu len do takej miery ako veľmi sa cítime ním milovaní. A cítime sa ním milovaní len do takej miery ako veľmi sa mu otvoríme v modlitbe. A najviac prežívame lásku s nebeským Otcom, s hocikým, keď si ju nemusíme zaslúžiť. Naopak, keď ju len prijímame, prežívame a trávime spolu s ním čas. V tichu. Preto je veľmi dôležitá, ak nie najdôležitejšia, táto tretia časť modlitby prebývania doma s Otcom.

Aby sme zažívali to, že nás nebeský Otec miluje a že sme jeho deti a nie akési súčiastky v jeho mašinérii, ktorú používa na uskutočnenie svojho majstrovského diela. V podstate aj áno. Veď máme aj plniť jeho vôľu (Mt 7, 21). Ale sme predovšetkým jeho deti, s ktorými chce mať vzťah a s ktorými chce spolu tráviť čas. A toto sa veľmi nedá, keď len robíme, chválime a rozprávame. Opäť nič proti robeniu, chválam či rozprávaniu. Ale je tu veľké riziko. Nie riziko. Ten, kto zostane len pri chvále, čítaní Svätého Písma a rozprávaní sa s Bohom bez ticha a prebývania v jeho dome, bude lietať hore dolu, zľava doprava. Bude sa snažiť riešiť mnoho vecí, mať veci pod kontrolou a páčiť sa ľuďom. Dlho som tak žil a ešte stále s tým bojujem. Prvou a najdôležitejšou zbraňou ako to zmeniť je naša modlitba. A nielen modlitba, ale aj to ako sa modlíme. A to, že sa v modlitbe „dopracujeme“ až do tretej časti, kde len prebývame v náručí nášho Otca a zažívame jeho nebeskú a nekonečnú lásku. Lebo len tá jeho je skutočná a dokonalá. Ani od človeka, ani tým, že získame významné ocenenie v práci a ani tým, že poznáme celé Písmo naspamäť a pre ľudí sme sa stali ďalšími „Ježišmi.“ Všetko ostatné je len odkláňanie sa od nášho skutočného a finálneho cieľa. Prebývať s naším Otcom a Božou rodinou vo večnosti. Timothy Radcliffe, dominikánsky rehoľný kňaz, píše, že sám zakladateľ Rádu dominikánov, svätý Dominik Guzmán, uviedol vo svojich prvých Konštitúciách, že „magister by mal učiť svojich novicov sa modliť v tichosti.“

Keď teda zažívame Otcovu blízkosť a lásku v priamom vzťahu s ním, takáto modlitba by nás mala automaticky dvíhať zo stoličky. Osobne si vážim meditatívnejšie spôsoby modlitby a možno raz aj ja budem sedieť len tak v tichu bez akéhokoľvek pohybu. Pokiaľ však prežijem v modlitbe Otcovu lásku a to, že ma má rád, chcem mu za to aj poďakovať a chváliť ho. Keď dal Peter Bondra gól proti Rusom v Goteborgu v roku 2002 a my sme vyhrali zlato a stali sa majstrami sveta v ľadovom hokeji, zostal niekto sedieť na stoličke? Možno áno, ale predpokladám, že to bol skôr niekto koho hokej vôbec nezaujíma. Skákali sme, skandovali, oslavovali a ďakovali všetkým možným. Tak je to aj s Bohom. O čo viac by sme sa mohli tešiť z toho, že nás Boh miluje?

Modlitba, ktorá nás ostáva chladnými a neaktívnymi, len pre svoj vlastný pokoj, nie je podľa môjho názoru skutočnou modlitbou. Resp. nie je modlitbou dotiahnutou do konca. Osobne neverím tomu, že by Otec, ktorý nás napĺňa svojou nekonečnou láskou, nás nechával chladnými a jeho Duch neaktívnymi. To práve bez lásky sme ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal ako píše svätý apoštol Pavol v hymne na lásku (1 Kor 13, 1). Práve s Božou láskou sme slobodní a „zohriati.“

Po skončení modlitby je dobré aj opätovne odovzdať svoj život Ježišovi deň čo deň, prikryť sa krvou Pána Ježiša Krista a Božou výzbrojou ako v šiestej kapitole Listu Efezanom. Napríklad aj takto: „Pane Ježišu, dnes Ti opäť odovzdávam svoj život. Som celý Tvoj a zasväcujem sa nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. Dávam na seba prilbu spásy, meč Ducha, štít viery, pancier spravodlivosti, opasok pravdy a obúvam si pohotovosť na ohlasovanie evanjelia pokoja. A prikrývam sa krvou Pána Ježiša Krista.“ A potom už len vykročiť do dňa plného dobrodružstiev s naším nebeským Otcom ako jeho milovaný syn a milovaná dcéra.

Reflexia, modlitba svätého Ruženca a stručný prehľad štruktúry modlitby

Nech nám slúži tento článok na premeditovanie nášho života i modlitby. Nemal za cieľ vyčerpať všetko ohľadom modlitby a jej štruktúry. Ale chcel nám skôr ponúknuť jednu z možných ciest ako sa modliť - stretnúť s Bohom vo chvále, upevniť vo Svätom Písme a ako zažívať to, že sme Božie milované deti. Modlitba je organickým procesom. Spoluprácou Boha s človekom. Predchádzajúce tri kroky sú teda len vodítkom k modlitbe. Niekedy sa môže stať, že v modlitbe strávime celý čas len čítaním Svätého Písma alebo len tak v tichu. Nič nerobením. Uvedená štruktúra teda slúži ako vodítko, ktoré udržiava modlitbu v neustálom procese. Ak by však neexistovala žiadna štruktúra, nebol by ani žiadny proces. Je to niečo podobné ako keď si plánujeme pracovný týždeň dopredu. Ak by sme nemali žiadne ciele, žiadne úlohy a žiadne stratégie ako ich naplniť, mohlo by sa nám stať, že stratíme zrak z cieľa a nakoniec aj jeho nesplnenie. Tak je to aj v modlitbe. Štruktúra nám pomáha sa bližšie držať podstaty modlitby a jej dopomôcť, keď treba. A popravde, nie vždy sa dá spoľahnúť „len“ na vedenie Duchom Svätým. Nie kvôli tomu, že by On robil niečo zle. Ale skôr pre to, že my sme stále len ľuďmi a niekedy jednoducho nie sme veľmi nastavení na jeho strunu. Štruktúra teda ide ruka v ruke s procesom modlitby.

Po skončení modlitby je dobré si aj spraviť osobnú reflexiu modlitby, teda to aká bola naša modlitba, ako sme sa v nej cítili, čo nám priniesla a podobne. Opäť, príliš sa nezaoberajme naším vlastným výkonom v modlitbe. Zamerajme sa skôr na to za čo sme Bohu vďační, čo sa odohralo v modlitbe a čo nám priniesla. Avšak aj to, čo by sme mohli zmeniť či nechať Ducha Svätého zmeniť v spôsobe modlitby. Napríklad som sa pri jednej svojej myšlienke cítil znepokojene, tak som sa ňou začal viac zaoberať. Trvalo to však príliš dlho. Až tak dlho, že som ju sám začal riešiť a neponúkol som ju Bohu. Vyčerpalo ma to a postupne ma to odvádzalo od Boha. Tak nabudúce takú myšlienku začnem hneď riešiť s Bohom a nebudem sa ňou znepokojovať. Nakoniec je dobré si viesť aj krátky diár a zapisovať si veci či tie tzv. rémy, ktoré nás počas modlitby oslovili a čo si odnášame z modlitby a nechceme na ne zabudnúť. Stačí ozaj len pár vetami.

Taktiež veľmi odporúčam do osobného duchovného programu cez deň zaradiť modlitbu svätého Ruženca. Nie desiatku, ale celého Ruženca. Tak ako idú po dňoch. Napríklad v pondelok Radostný a podobne. V skratke, Panna Mária je tá, ktorá je najbližšie ku Kristovi. Sú jedno. Ako muž a žena sú spolu na Boží obraz, tak aj Ježiš a Panna Mária sú novým Adamom a novou Evou. Tak ako Kristus je cesta k nášmu nebeskému Otcovi, Panna Mária je cesta ku Kristovi, ako píše svätý Ľudovít Grignion z Montfortu. Ruženec nás teda drží blízko Krista, Boha a nakoniec aj blízko neba. O Panne Márii však inokedy.

Nakoniec tu v krátkom prehľade zhrňujem jednotlivé kroky osobnej modlitby aj s minutážou, ak by osobná modlitba trvala 45 minút. Ako hovorí kapucínsky rehoľný kňaz Martin Borkovský, prvých 30 minút sa v modlitbe totiž len zahrievame. Minutáž je stále len orientačná a jednotlivé kroky nemusia po sebe nasledovať tak ako je načrtnuté. Stále však prosím nezabúdajme: štruktúra modlitby slúži jej procesu, nie naopak.

1. Návrat domov (10 minút)

5 min stíšenie sa a prikrytie sa ochranným plášťom Panny Márie

5 min stretnutie sa s Pánom skrze chvály, vďaky, prosby, prosby o odpustenie, hovorenie v jazykoch a podobne

2. Objavovanie domova (20 minút)

5 min prečítanie si state zo Svätého Písma

10 min premýšľanie, meditovanie a predstavovanie si danej state z Písma, a následne aj predstavovanie si seba samého v danej stati či namiesto niektorej z postáv 

5 min vzájomný rozhovor s nebeským Otcom

3. Prebývanie doma (15 minút)

10 min zotrvanie v Otcovom náručí v tichu

5 min chvály či vďaky Bohu za to kým je a ako veľmi nás miluje, odovzdanie života Ježišovi a prikrytie sa Božou výzbrojou a krvou Pána Ježiša Krista

Toľko na teraz, priatelia. Požehnané modlenie sa a požehnaný život nám všetkým prajem i v tejto ťažšej okolnosti akou je aj súčasná situácia okolo koronavírusu. Nech nám aj ona slúži na dobré. Lebo „tým, čo milujú Boha, [aj korona] slúži na dobré“ (Rim 8, 28).

#vratmesadomov

Zdroje:

Sväté Písmo

Sväté Písmo Starého i Nového Zákona. Spolok svätého Vojtecha, 2009.

Viac o modlitbe

Willi Lambert SJ. Modlitba a život. Modlitba v ignaciánskej spiritualite, 2005.

Ignacio Larraňaga. Ukáž mi svou tvář. Cesta k duvěrnému přátelství s Bohem, 2000 (Charizmatická modlitba na str. 113).

Timothy Radcliffe. Milovať v slobode. Eucharistia a telo, 2013.

Viac o štruktúre ignaciánskej modlitby

Jozef Marhefka. Blažený človek, 2018, str. 10 – 19.

Návod k modlitbě podle sv. Ignáce z Loyoly. Materiál komunity Chemin Neuf, 2018.

Viac o „prístupe“ Otcovho srdca

Robert a Vicki de Hoxar. Život v Otcovej láske, 2018.

Otcovo srdce pre Slovensko. Seminár. www.seminarotcovosrdce.sk