Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele si môžete prečítať na našej internetovej stránke tu.

Prvým listom Solúnčanom sme sa zaoberali len prednedávnom, na konci uplynulého liturgického roka. Zamyslenia k niekoľkým úryvkom z tohto listu si môžete prečítať na našom blogu tu na Postoji, alebo aj na našej internetovej stránke. Dnes len pripomeniem, že tento list je najstarším novozákonným spisom, a že jeho výnimočnou charakteristikou je, že to nie je čisto len Pavlov list tejto cirkevnej obci, ale, že odosielateľom je skôr celý misionársky tím, ktorý sa predstavuje v samom úvode listu: Pavol, Silván a Timotej. Prvá osoba množného čísla „my“ sa zachováva v priebehu celého listu a to aj v samotnom závere, z ktorého dnes čítame: záverečné povzbudenia začínajú slovami: „Prosíme vás, bratia, ...“ (v. 12a) či „Vyzývame vás, bratia, ...“ (v. 14a). List píše tento misionársky tím do Solúna po tom, čo sa Timotej odtiaľ vrátil a priniesol dobrú zvesť o tamojšej cirkvi, že napriek mnohým súženiam, ktoré musí pre svoju vieru zakúšať, môžu o tejto mladej komunite konštatovať: „stojíte pevne v Pánovi“ (2,8).

Súčasťou záverečných povzbudení v liste je teda výzva k radosti. Nielen však to. Táto výzva je súčasťou triády: „ustavične sa radujte, bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky“ (16-18a). To, že tieto výzvy patria neoddeliteľne k sebe môžeme vnímať aj skrze to, že vo všetkých troch sa zdôrazňuje istá celistvosť: „ustavične, bez prestania, vo všetkom“. Jadrom triády je teda radosť, modlitba a vzdávanie vďaky a to vždy a za každých okolností. Dôležitosť takéhoto postoja kresťana a celého kresťanského spoločenstva je zdôraznená tým, že Pavol a jeho spoločníci zdôrazňujú: „to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás“ (v. 18b). Keďže vidíme, že spomenutá triáda je myslená ako jeden celok, čo je podčiarknuté podobnosťou vo formulácii jej jednotlivých častí, ono potvrdenie o Božej vôli platí nielen pre vzdávanie vďaky, ale pre celú triádu.

Jadrom triády je radosť, modlitba a vzdávanie vďaky a to vždy a za každých okolností. Zdieľať

Tento postoj, ku ktorému autori listu svojich adresátov vyzývajú, je postoj, ktorý je vlastný aj im samotným. V úvode listu totiž píšu: „Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách,“ (1,2) a hneď na to: „A vy ste napodobňovali nás i Pána, keď ste vo veľkom súžení s radosťou Ducha Svätého prijímali slovo“ (1,6). O čosi ďalej v tom istom liste píšu v podobnom duchu: „Ale akú vďaku môžeme vzdať Bohu za vás, za všetku tú radosť, ktorú z vás máme pred svojím Bohom? Vo dne v noci sa vrúcne modlíme, aby sme mohli uzrieť vašu tvár a doplniť to, čo ešte chýba vašej viere“ (3,9-10). Takýto postoj charakterizuje Pavla aj v jeho ďalších listoch. Napríklad Filipanom píše: „Vzdávam vďaky svojmu Bohu zakaždým, keď si na vás spomeniem; vždy, v každej svojej modlitbe, keď s radosťou prosím za vás všetkých“ (1,3-4).

Ustavičná modlitba sa zdá byť centrálnym elementom triády, možno aj práve preto je v dnešnom úryvku spomenutá uprostred. Zdieľať

Radosť, modlitba a vzdávanie vďaky je teda dôležitou triádou, ktorá má charakterizovať kresťana, a to aj v časoch skúšok, či ťažkostí, ako tomu bolo aj v prípade mladej kresťanskej komunity v Solúne, či samotného Pavla, ktorý Filipanom píše z väzenia. Ustavičná modlitba sa tu zdá ako centrálny element, možno aj práve preto je v dnešnom úryvku spomenutá uprostred triády. Ustavične sa kresťan modlí tak, že si uvedomuje Božiu prítomnosť vo všetkých okolnostiach svojho života, teda aj v tých náročných, a tie najnáročnejšie sú práve tie, v ktorých sa zdá, že v nich Boha niet. Vedomie Božej prítomnosti je spojené s vierou, že Boh má všetko vo svojich rukách. To môže viesť k vzdávaniu vďaky nie „za všetko“ ale „vo všetkom“. Nie „za všetko“ preto, lebo nie všetko pochádza z Božej ruky, ale „vo všetkom“ preto, lebo Boh je ochotný byť prítomný „vo všetkom“, aj v nešťastí, ktoré sme si zapríčinili my sami. A toto vedomie môže napĺňať človeka radosťou, ktorá nie je sentimentálnou pojašenosťou, ale vnútorným pokojom z istoty Božej prítomnosti.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Použitá literatúra:
Fee, G. D., The First and Second Letters to the Thessalonians (The New International Commentary on the New Testament; Grand Rapids, MI 2009).

Obrázok: Solún, starý i nový.