Dnešným revolucionárom

Apokalyptické vízie sú dnes v móde. Jednak je tu globálna epidémia, prvá v dobe internetu, štedro živiaceho psychózy zapríčinené náhlou zmenou štýlu života. Začína byť cítiť klimatické zmeny: ani nie tak absurditou obrazu bielych Vianoc, ako skôr rôznymi reálnymi obrazmi degradácie a speňažovania životného prostredia, konfliktov o prírodné zdroje typu voda, a tiež množstvom ľudí, ktorých tieto zmeny donútili k pohybu. Medzinárodné právo sa ukazuje voči pohybu ľudí, kapitálu a vírusov bezmocné: v spojení s diletantami a influencermi vo vrcholových úradoch niekoľkých štátov BR OSN sa právom môžeme pýtať, či to legitimita súčasného svetového poriadku ustojí? Alebo nastane, slovami čínskeho prezidenta Siho, zase "obdobie historických príležitostí"? Či súčasný hlad po "lídroch", chtiac byť analógiou "géniov" z doby romantizmu, nenasýtili oní zberači kvantifikovateľných prejavov pozornosti lepšie než triezve hlavy ustálených autorít?

Častou chybou takýchto vízií je ich globálna perspektíva. Snaha vystihnúť dopady na celý svet dáva viac priestoru fantázii a špekuláciam; predstavuje únik z ťaživých skutočností v bezprostrednej blízkosti. Na druhej strane, je to tiež ústup z boja o riadenie spoločnosti, ktoré funguje predovšetkým lokálne. Aj dnes je to stále národný štát, žiaľ, ktorý riadi väčšinu spoločenských inštitúcií. A aj problémy, ktoré vznikajú, riešime predovšetkým na lokálnej úrovni. Dopady hore uvedených javov nemusia síce viesť k zániku ľudstva či našej pretechnizovanej a prekapitalizovanej civilizácie, ale stále môžu rozbiť štáty a národy, ktoré s nimi nebudú vedieť pracovať. Anglický ideál pokojnej spoločnosti s dlhou kontinuitou zákonodarstva, dám a gentlemanov v rodinných hrádkoch, popíjajúcich čaj a diskutujúcich o vykorisťovaní pracujúcich tried a počasí, sa "obdobím historických príležitostí" opäť vzdiali.

Práve v našej časti sveta došlo k jednému prerušeniu kontinuity len nedávno, a to v oveľa pokojnejšom období. Hoci mnohí naši súkmeňovci do roku 1989 so štátom otvorene bojovali, bolo by nečestné pripisovať pád režimu len im, či snáď rovno "nám", sebe ako národu, ktorý by bol tyrana zvrhol všeľudovou revolúciou. Boli to skôr vnútorné napätia vychádzajúce z dysfunkcie štátnych inštitúcií, odcudzenia sa širokých más od vládnucej vrstvy, a tiež príliš jasnom (seba)klamaní o neprítomnosti týchto problémov. Ich rozsah bol nad sily a väčšinou aj mimo záujmu vlád východného bloku; režim takto proste stratil legitimitu. Niekde stačilo, aby mu to povedalo zhromaždenie na námestí, inde mu to pripomínali armády vypovedavšie poslušnosť. Dôsledky takto prispatého vedenia štátu nesú mnohí ešte v živej pamäti: nemotorné perestrojky, revolúcie, divoká privatizácia a deindustrializácia, v horších prípadoch občianske vojny a genocída. Ak Slovensko na týchto otrasoch získalo - bez krviprelievaní, ktorými si prešli krajiny Juhoslávie či Kaukazu - bolo za tým skôr historické šťastie ako úspech. Nacionalistické či konfesionálne vášne neboli na Slovensku a v susedných krajinách nahromadené v takom množstve, že by hrozilo ich vznietenie. Tento historický luxus nám nemusí byť dopriaty znovu.

Stará Európa sa "obdobiu historických príležitostí" vyhnúť nemôže. So svojimi bývalými kolóniami, protektorátmi a dodávateľmi je stále úzko spätá hospodársky, a z nemalej časti aj etnicky. Relatívna izolovanosť od zvyšku sveta Európy novej - či už V4, pobaltských štátov alebo Balkánu - ju však nijak nechráni. Naopak, hrozí im, že sa sami stanú takouto "príležitosťou". To neznamená len to, že by mohli upadnúť do hľadáčika väčších štátov, čo je stále aktuálna téma aj na susednej Ukrajine. Prípadná strata legitimity súčasného medzinárodného usporiadania je predovšetkým tým nebezpečná, že ono usporiadanie vzišlo z dvoch strašných vojen. Existencia ktoréhokoľvek štátu Európy, vrátane tých "starých", je bez zmlúv z Versailles či Postupimi otázna. Otvára sa, mierne povedané, diskusii a usporiadaniu novému. Každá republika - tak "staré" Poľsko či Maďarsko, aj "nové" Slovensko či S.Macedónsko - sa týmto môže z vlastnej vôle stať Karabachom či Rojavou. Alternatívou vzájomnej spolupráce nie je izolácia: akákoľvek vlastná národná cesta nevyhnutne zahŕňa konflikt so susedmi, akých bolo pred vojnami svetovými predsa neúrekom.

Mier medzi nimi nevznikol z absencie vzájomného kontaktu, ale naopak: z ich desivých následkov. Jedným z týchto boli aj sociálne revolúcie, ktoré zmietli predvojnové elity aj v nejednom víťaznom štáte. Upozorňoval na to aj dnešný oslávenec, hoci ako iniciátor jednej z týchto revolúcií. Národniari brojaci proti európskej spolupráci si týmto kopú vlastný hrob. Otázne je, koho všetkého so sebou do neho strhnú.

Tipy na čítanie