Stručná história všetkého

Stručná historie všeho by Ken Wilber
My rating: 4 of 5 stars

Ako to je? Čo ako je? No všetko predsa.
To je otázka, nad ktorou nedobrovoľne dumám, keď príde obdobie temna. Vedel som, že dumať nad tým nie je produktívne, pretože dumaním, rumináciou, sa temnota myseľ prehlbuje. Dokonca dumanie je príčinou depresie. Škoda aj, že som pri všetkom tom dumaním nenatrafil na Kena Wilbera a jeho Integračnú víziu skôr. Pretože filozofia sa snaží odpovedať otázku "Ako to je?" už 2500 rokov. A Ken Wilber je človek, ktorý skúma odpovede filozofie, vedy a veľkých spirituálnych tradícií západu a východu a zisťuje, kde je konsenzus a integruje ich do niečoho ako Teória všetkého (nie snaha fyzikov prísť s teóriou, ktorá by spojila Všeobecnú relativitu a kvantovú mechaniku, avšak teóriu, ktorá integruje aj toto poznanie).

Wilber tvrdí, že nik nie je taký inteligentný, aby všetko, na čo prišiel, bolo nesprávne. Jeho kritici zase tvrdia, že ani Wilber nie je taký inteligentný, aby všetko, na čo prišiel, bolo správne. Ken Wilber pri procese mapovania "všetkého" používa takzvané orientačné zovšeobecnenia. Pri svojom poslednom niekoľkomesačnom dumaní nad tým, ako to je, som sa uspokojil s odpoveďou, že realita (všetko), je taká komplexná a vzťahy medzi jej jednotlivými zložkami sú také zložité, že ľudská myseľ nie je schopná poňať "ako to je". A treba sa skôr pýtať "čo má zmysel?". Pretože zmysluplný cieľ redukuje "všetko" na veci, ktoré sú relevantné k jeho dosiahnutiu, prekážky a nerelevantné veci. Vedomie sa štrukturalizuje a nepodstatné elementy "všetkého" si prestanem všímať. A nemusím riešiť, ako "všetko je". Budem riešiť iba to, čo má zmysel. Táto odpoveď mi stačila na to, aby som sa z tej poslednej temnoty dostal. Samozrejme bolo potrebné aj zistiť, čo má zmysel a zariadiť si život tak, aby som robil veci, ktoré zmysel majú a minimalizoval všetko, čo je navyše a neprispieva k zmysluplnému životu.

Tu však natrafím na Wilbera, ktorý tvrdí, že pracuje na Teórii všetkého a začítam sa do Stručnej histórie všetkého, ktorá je akousi bránou do jeho filozofie pre menej akademicky podkutých ľudí. Proste ako pre mňa. No a Wilber tvrdí, že je možné vďaka týmto orientačným zovšeobecneniam vytvoriť model "ako to je". Tento model nezachytí ako všetko je detailne, avšak zachytí, ako všetko je "v princípe".

Jedným z takých zovšeobecnení je, že "všetko" sa skladá z celko-častí, ktoré nazýva holony (termín, ktorý vo filozofii 20. storočia zaviedol Koestler). Holonom sú napríklad atómy, pretože sú to autonómne celky, ktoré sa skladajú z častíc (protóny, neutróny, elektróny) a zároveň sú časťami molekúl. Molekuly sú celky, ktoré sú časťami buniek, bunky časťami viacbunkových organizmov, atď - teda celko-časti.

O holonoch platí dvadsať výrokov, z ktorých najdôležitejšia sú asi ich tendencia (pudenie) zväčšovať svoju hĺbku v čase (atómy, neskôr molekuly, neskôr bunky, neskôr viac-bunkové organizmy, atď až po človeka, ktorý je holon z najväčšou hĺbkou) a každý vyšší holon presahuje a integruje vlastnosti nižšieho holonu. To znamená, že molekula obsahuje vlastnosti jednotlivých atómov, avšak súčet vlastnosti atómu sa nerovná vlastnostiam molekuly. Podobne aj človek má vlastnosti holonov s nižšou hĺbkou, avšak svojimi vlastnosťami ich presahuje. Vyššie holony sú akoby hierarchie holonov, ktoré nazýva holarchie. To znamená, čo človek nie je len zhluk mikročastíc, avšak je tvorený z holonov usporiadaných do holarchií. Sú tam častice - fyziosféra, avšak je tam aj biosféra, ktorá je omnoho komplexnejšia ako fyziosféra. Biosféra u človeka je na tak vysokej úrovni, že človek je schopný myslieť - noosféra. A nie len to, človek je schopný prekročiť svoje rácio a pestovať kontemplatívnu spiritualitu (teosféra. Pozor, nepliesť si s teológiou, ktorá patrí do noosféry. Teosféra je skôr o stavoch vedomia, ktoré sú mimo bežnú ľudskú skúsenosť, popisujú ich tradície východu a západu, od púšnych otcov cez Terazu z Avily po majstrov budhizmu a hinduizmu a aj súčasných psychológov).

Avšak toto nie je Wilberov objav. O tomto píše Koestler. Wilber to prijal ako jedno z orientačných zovšeobecnení. Wilber si všimol, že ľudstvo od nepamäti produkuje rôzne mapy holarchí. Či už ide o antických filozofov, vedcov, vývinových psychológov alebo duchovných učiteľov. Wilber sa zamýšľal nad tým, čo majú tieto mapy spoločné a ako vytvoriť jednu mapu, ktorá by ich integrovala. Jedného pekného dňa si ich všetky vytlačil (bolo ich niekoľko sto), rozložil si ich po dome na podlahu a týždne chodil, hľadel na ne a nevedel prísť na to, čo majú spoločné. Až raz mu to došlo.
Všetky mapy, holarchie, ktoré ľudstvo popísalo, nie je možno zhrnúť do jednej definitívnej holarchie, Pretože tieto vývojové diagramy, ktoré sme zatiaľ zozbierali, popisujú 4 rôzne náhľady na realitu. A Wilber si uvedomil, že na každý holon, ako napríklad na človeka, je možno hľadieť z týchto minimálne štyroch uhlov.

A zrazu bolo jednoduché jednotlivé holarchie poukladané po zemi zoskupiť do 4 skupín. Tieto skupiny popisujú holony z pohľadu ja (vedomie), my (kultúra, intersubjektívna rovina), toto (fyziológia, biológia, anatómia, atď.) a títo (demografia, sociológia).
Problém podľa Wilbera je, že prívrženci jednotlivých skupín sa snažia vyhlásiť svoj pohľad za jediný platný. A tak sa stane, že človek, ktoré napríklad príde k psychiatrovi s klinickou depresiou a psychiater je zástanca náhľadu "toto", tak povie, že depresia je dôsledkom chemickej nerovnováhy v mozgu a treba jesť lieky. Tento človek potom stretne priateľa hlbinného psychológa, ktorý uprednostňuje náhľad "ja", teda vedomie, a povie, že jeho depresia je výsledkom potlačovaného hnevu na svojho neprítomného otca z detstva. Jeho priateľ, zástanca pohľadu "my", mu povie, že ide o dôsledok toho, že naša kultúra má nesprávne nastavené hodnoty, ľudia sú sebeckí, narcistickí, atď. A jeho priateľ, fanúšik pohľadu "títo", mu povie, že depresia je bežná, za život ňou prejde cca 20% jedincov (demografia) a môžu za ňu nezdravý životný štýl, technológie, atď. Faktom však je, že všetci majú pravdu a na každý holon, ako napríklad človek, sa dá pozerať valídne zo všetkých štyroch uhlov. A dokonca je to potrebné.

Wilber veľmi zaujímavo popisuje jednotlivé meta-holarchie z jednotlivých týchto pohľadov, či už ide o vývoj vedomia a náhľadu na svet jednotlivcov, kultúr, spoločností atď. Bavilo ma čítať si o tom, ako veľkým prínosom moderny, osvietenstva, bolo diferenciácia týchto pohľadov na realitu, uvedomenie si, že jednotlivé zložky môžeme vidieť z týchto štyroch pohľadov. Avšak problémom moderny bolo, že prehlásila pohľady "ja" a "my" sú menej validné ako "toto" a "títo", že Dobro a Krása, sú menej valídne ako "Pravda", že vedomie a morálka sú menej valídne ako veda. A nastal redukcionizmus. Ten si môžeme všimnúť aj teraz. Nezriedka sa stretnete s názorom, že človek je len biologický organizmus a všetky ostatné je fikcia (Harari). Alebo ešte hlbší redukcionizmus je tvrdiť, že človek je len zhluk častíc. Tento redukcionizmus zaviedol mnohých na cestu nihilizmu, straty zmyslu a spôsobil mnoho utrpenia. Áno, človek, jeho telo je zložené z častíc. Avšak skúmaním toho, čo sa deje v biosfére, keď niečo prežívam, vedec nikdy nezistí, čo ma skutočne trápi. Čo konkrétne mám na mysli... Ako to vidím. Aké mám hodnoty, čo je pre mňa dôležité, za čo som schopný položiť život.

Po moderne prišla postmoderna, ktorá prehlásila, že nie je možné mapovať realitu neosobne a že mapovač, či sa mu to páči alebo nie, mapuje zo svojho pohľadu. Myslím si, že najmä preto, že fakty, merania neskôr spája a interpretuje. Moderna sa teda prihlásila s námietkou, že náhľady "ja" a "my" sú relevantné. Avšak šli možno až priďaleko a začali tvrdiť, že objektívna realita, pravda neexistujú, všetko je len sociálny konštrukt, kultúrny nános a podobne. Všetky pohľady sú rovnako rovnako relevantné, rovnako valídne, okrem tohto pohľadu a tvrdenia, ktoré je akési valídnejšie. Postmodernisti sa potom ešte začali prudko kamarátiť s neomarxistami... No a je to teraz karambol.
Asi nie je v mojích silách napísať všetko, čo sa na stovkách strán vo Wilberovej knihe riešilo. Tak radšej prestanem. Avšak ešte spomeniem, že Wilber verí, že Integračný pohľad na realitu je ten, ktorý vyrieši aj problémy moderny, aj problémy postmoderny tým, že poskytne pohľad na veci so všetkých uhlov a ľudia, ktorí budú rozmýšľať integračne, budú tvorcami riešení, ktoré vyriešia viac problémov ako prinesú.

Osobne sa mi páči, že hoci konkrétne táto kniha je pomerne stará, Wilber svoj model z tohto obdobia v súčasných podcastoch označuje ako "Wilber 4", sú dostupné informácie o tom, čo učí vo "Wilber 5". Tam to začína byť zaujímavé.

Hovorí, že v súčasnosti sa k Integračnej teórii hlási pomerne veľké množstvo osobností z rôznych oblastí, ktoré ju aplikujú alebo lepšie povedané skrze integračné šošovky mapujú množstvo disciplín - od fyziky, cez biznis a ekonómiu po psychológiu a spiritualitu. Okolo šesťdesiat disciplín.
Takže čo ja? Som Wilberian? Myslím, že áno. Veci v knihe by som vedel rozdeliť na tie, ktoré mi dávajú zmysel a tie, ktorým nerozumiem. Nerozumel som najmä transpersonálnych skúseností. Nemám za sebou dostatok meditácií, ani som neskúšal meskulín, psylocibín alebo LSD, ktoré vedia indukovať mystickú skúsenosť aj bez tisícov hodín meditácie. Avšak ako Jordan Peterson tvrdí, existencia týchto skúseností je nepopierateľná a tak mi ostáva veriť Wilberovi, že správne intergroval mapu od Terézie z Avily, Rumiho a Suzikiho.

Inak si myslím, že Wilber, hoci sa s jeho orientačnými zovšeobecneniami nedá vraj vždy súhlasiť, ponúka skutočne niečo výnimočné. Niečo, podľa čoho sa človek vie spoľahlivo orientovať v tomto chaotickom svete.

Určite budem čítať viac od Wilbera ako aj od jeho nasledovníkov. Mnohí napríklad poznajú Richarda Rohra alebo Thomasa Keatinga v rámci kresťanskej kontemplatívnej spirituality.


View all my reviews