Každoročne, druhého novembra si pripomíname Pamiatku zosnulých. Tento deň je spojený s návštevami hrobov našich blízkych zosnulých a predkov, hoci tento rok kvôli pandemickej situácii to v masom meradle nebolo možné. Kult predkov a zosnulých je v nejakej forme prítomný v takmer všetkých kultúrach a náboženstvách. Aj katolíci prejavujú svoju úctu a lásku voči zosnulým prostredníctvom modlitieb a slávenia svätých omší.

Svedectvo Svätého Písma 

Katolícka predstava záhrobného života je pomerne jednoduchá: Existuje nebo, kde prídu tí, ktorí chcú Boha oslavovať a slúžiť mu. A na druhej strane, existuje peklo, v ktorom skončia tí, ktorí vytrvalo odmietajú Boha a nechcú mať s ním nič spoločné. No katolícka teológia pozná aj tretí stav - očistec. Je však nutné dodať, že očistec je iba prechodným stavom, akousi vstupnou nebeskou sprchou pre tých, ktorí nie sú dostatočne očistení od hriechov. Človek, ktorý prechádza očistcom má istotu spásy a to je jeho najväčšia nádej. 

Hoci slovo očistec sa v Biblii nevyskytuje, jeho leitmotív nájdeme v niektorých biblických pasážach. V Matúšovom evanjeliu 12, 32 Ježiš hovorí, že „ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom.“ Katolícka tradícia tento budúci vek stotožnila s očistcom.

Svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom 3, 13-15 píše o očisťujúcom ohni pre duše, ktoré nie sú ešte v nebi, ale nie sú ani zatratené: „Dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postaví, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ 

Ilustrácia očistca v diele básnika Danteho Alighieriho Božská komédia. (zdroj: cs.wikipedia)

Napokon posledná biblická kniha, Kniha zjavenia upozorňuje na to, že „do neba nevojde nič poškvrnené“ (Zjv 21,27). To znamená, že pravdepodobne väčšina nebešťanov prejde najprv touto sprchou. Jedni sa budú musieť sprchovať dlhšie, druhí kratšie. Záleží od množstva špiny (hriechu), do ktorej sa počas svojho pozemského života namočili. 

Ľudia, ktorí sa očistujú potrebujú našu pomoc a naše modlitby. Preto sa za nich modlíme a takto im venujeme svoju lásku. Tento rozmer spoločenstva je hlboko zakorenený v samotnom chápaní Cirkvi v jej trojakom rozmere - Cirkev bojujúca (pozemský život), Cirkev očisťujúca (očistec) a Cirkev oslávená (nebo). Vďaka modlitbe za zosnulých sa spájame a pomáhame očisťujúcim sa dušiam, ktoré už samé pre seba nemôžu nič urobiť. Zatratenému človeku modlitba pomôcť nemôže. Nemôže preto, lebo sám tvrdošijne odmieta akúkoľvek pomoc. 

Kľučový biblický text, ktorý poukazuje na dôležitosť modlitby za zosnulých sa nachádza v Starom zákone, konkrétne v Druhej knihe Machabejcov, v ktorej sa píše, že „je svätou a nábožnou myšlienkou modliť sa za zosnulých.“ (2 Mach 12,46) Scott Hahn pripomína, že „zbožní Židia v starozákonnej dobe i teraz považujú za povinnosť modliť sa za zosnulých členov rodiny. Mohli dokonca obetovať obetu za verných zosnulých.“ 

V Cirkvi sa myslí na zosnulých už od nepamäti

Už raná Cirkev si osvojila prax modlitieb za zosnulých. V 3. storočí po Kristovi Tertulián píše o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých. Svätý Gregor Nysský (335-394) uvádza, že „potom čo neočistená duša opustí telo, nebude mať účasť na božskom živote, pokiaľ očistný oheň neodstráni všetky škrvny na duši.“ 

Modlitbu a obety za zosnulých podporovali aj ďalší ranokresťanskí autori a svätci ako Origenes, Ambróz, Augustín, Bazil. V starobylej liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa objavuje táto modlitba: „Modlime sa taktiež za odpočinutie duší zosnulých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich hriechov, úmyselných aj neúmyselných.“ 

Mozaika svätého Gregora Nysského z Chrámu Svätej Múdrosti v bulharskej Sofii. (zdroj: cs.wikipedia)

Svätý pápež Gregor Veľký (540-604) povzbudzuje veriacich k modlitbe za zosnulých: „Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu? Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovali za nich modlitby.“ 

O niečo neskôr, v 10. storočí sa v Cirkvi začala oficiálne sláviť Pamiatka zosnulých, ktorá pochádza od svätého Odila z Cluny. V nasledujúcich storočiach sa táto spomienka ustálila v celej Cirkvi. Druhý vatikánsky koncil (1962-65) pripomína dôležitosť modlitby za zosnulých: „Putujúca Cirkev uznala bez váhania spoločenstvo celého tajomného Kristovho tela, a preto už od raných dôb kresťanského náboženstva prechovávala úctu k zosnulým a obetovala za nich modlitby.“ 

Vytrvalo sa modlime za našich zosnulých a to nielen počas tohto dušičkového obdobia, ale aj po celý rok. Nikdy nevieme komu môžeme dopomôcť ku spáse. 

Zdroje
Katechizmus Katolíckej Cirkvi. 2012
Hahn, S: Prečo veriť. 2009
Schreck, A: Katolíci: Čemu opravdu věří? 2013
http://www.biskupstvo-nitra.sk/sviatok-vsetkych-svatych-a-pamiatka-zosnulych/

Titulný obrázok
http://www.biskupstvo-nitra.sk/sviatok-vsetkych-svatych-a-pamiatka-zosnulych/