V Svätom písme svätosť patrí výlučne Bohu. Hebrejské slovo „svätý“ = „kadoš“ znamená „oddelený, odlišný.“ Boh je odlišný ako svet. Boh nie je „svetácky“, Boh nie je stvorením. Je iný, odlišný od akéhokoľvek bytia. Preto aj jeho láska je odlišná od pozemskej. Keď Boh pozýva človeka k svätosti, pozýva ho k tomu, aby sa ním nechal formovať. Znamená to zveriť sa do Božích rúk. Práve to vyjadrujú blahoslavenstvá. 

Keď sa v Svätom písme hovorí o blahoslavenstve, hovorí sa o šťastí. Nejde však o nejaký emocionálny zážitok, ale skôr celkový stav naplnenia a zmysluplnosti vlastného života. 

Blahoslavenstvá nás pozývajú vstúpiť do tajomstva samotného Ježiša Krista a vytvoriť s ním jednotu. Zdieľať

Blahoslavenstvá sú zhrnutím života samotného Krista. On je tichý, pokorný a čistý srdcom, je milosrdný, ale aj prenasledovaný pre spravodlivosť. Blahoslavenstvá nás pozývajú vstúpiť do tajomstva samotného Ježiša Krista a vytvoriť s ním jednotu. 

Iné kritéria šťastia

Pri počúvaní blahoslavenstiev spoznávame, že v nich sa odzrkadľuje pravý obraz človeka. Je to postupné odkrývanie pôvodnej krásy obrazu, ktorý medzitým prekryli vrstvy dejín ľudstva i osobných dejín života každého z nás. Pri hlbokom vniknutí do ducha blahoslavenstiev pochopíme, že sú ozvenou nášho „ja“. Usilujme sa uvádzať ich do nášho každodenného života. 

Blahoslavenstvá otvárajú prvú z Ježišových rečí v Matúšovom evanjeliu, ktorou je Reč na vrchu (Mt 5 – 7).  Je to radostný začiatok, aj keď odlišný, než by sme očakávali. Je iný podľa zaužívaných predstáv, keď za šťastných považujeme ľudí bohatých a zdravých. Skúsenosť nám však hovorí, že neraz mnohí bohatí a zdraví boli vnútri nešťastnými ľuďmi. Kristus nás pozýva nazerať na náš život Božím pohľadom.

Naša viera nie je v prvom rade plnenie rozkazov, ktoré dal Boh, Je to pozvanie byť ako Boh.  Zdieľať

Ježišove blahoslavenstvá sú však odlišné aj od vtedajších židovských predstáv. V Starom zákone je blahoslaveným ten, kto zachováva Pánove predpisy a rozjíma o nich (porov. Ž 1). Namiesto toho Pán Ježiš vyhlasuje blahoslavenými tých, ktorí sú tichí, plačúci, milosrdní… Vidíme, že nejde o rozkaz „buďte milosrdní“, ale ohlásenie „blahoslavení milosrdní, lebo...“ Naša viera nie je v prvom rade plnenie rozkazov, ktoré dal Boh, Je to pozvanie byť ako Boh. 

Prítomná budúcnosť

Je zaujímavé, že blahoslavenstvá končia takmer výlučne budúcim časom: „budú potešení, budú dedičmi zeme, dosiahnu milosrdenstvo...“ Je to v protiklade so staviteľmi terajšej spoločnosti. Pán Ježiš prevracia ľudské kategórie šťastia, ktoré sú neraz príliš pozemské, svetské, naviazané na ľudské predstavy, bez Boha (bezbožné...).  

Blahoslavenstvá sú nastaveným zrkadlom aj pre dnešnú dobu, ktorá chce budovať spoločnosť na „valcujúcich“ charakteroch a „dominantnom“ správaní.  Zdieľať

Boží Syn nehovorí o úspešných, vzdelaných, chytrých... Vyzdvihuje chudobných, plačúcich, prenasledovaných... Spoločenstvo svojich učeníkov buduje na uholnom kameni, ktorý „stavitelia zavrhli“ (porov. Mt 21, 42). Blahoslavenstvá sú nastaveným zrkadlom aj pre dnešnú dobu, ktorá chce budovať spoločnosť na „valcujúcich“ charakteroch a „dominantnom“ správaní. 

Ak sa pri blahoslavenstvách používa budúci čas (budú nasýtení, budú ich volať Božími synmi), Pán Ježiš tým vyjadruje, že budúcnosť človek nemá v rukách, tá patrí jedine Bohu. Budúcnosť dokážeme naplniť iba v spojení s Bohom. Vtedy sme skutočne šťastní – blahoslavení. Prvé a ôsme blahoslavenstvo má rovnaké zakončenie, ktoré je uvedené v prítomnom čase: „lebo ich je nebeské kráľovstvo.“Znamená to, že všetky vymenované aspekty šťastia sú odrazom jediného – mať nebeské kráľovstvo a to sa uskutočňuje už teraz. Budúcnosť teda patrí tým, ktorí svoju prítomnosť žijú s Bohom.