Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
25. október 2020

Výroky pápeža: niet dôvodu na paniku ani na senzáciu

Vyjadrenia pápeža Františka v dokumente s názvom Francesco nie sú dôvodom na paniku pre úprimne zmýšľajúceho katolíka, ktorý chce byť verný učeniu Cirkvi. A rovnako nie je dôvodom na senzáciu pre tých, ktorý chcú pápeža posadiť do vozíka svojich ideologických záujmov. Kiežby sme sa snažili úprimne a bez ideologických predsudkov zamyslieť nad tým, čo si pápež v skutočnosti myslí a nevytvárali nedôveru k nemu. Niekedy sa zamýšľam nad vážnosťou niektorých povrchných súdov jeho osoby zo strany niektorých katolíkov. Keď budeme prísne súdení už len za ohováranie alebo osočovanie obyčajných ľudí, o čo prísnejšie budeme súdení za ľahkovážne posudzovanie, ohováranie, či dokonca osočovanie Petrovho nástupcu, ktorý je najväčšou autoritou a vzťažným orientačným bodom pre každého katolíka!
Výroky pápeža: niet dôvodu na paniku ani na senzáciu

Skôr než vyjadrím akékoľvek fakty ohľadom opäť búrlivo medializovaných výrokov pápeža Františka, je nevyhnutné si uvedomiť, že ich správne pochopenie závisí aj od nastavenia čitateľa. Hlavný problém komunikácie nespočíva iba vo faktoch a prípadnom upozornení na kontext, v ktorom zazneli určité výroky, ale aj v tom, že hovorí o konkrétnom výroku svojím vlastným spôsobom myslenia. Pri interpretácii je potrebné mať ochotu počúvať a vnímať, ako myslí ten, kto ho vyriekol. Inak vytvárame virtuálnu realitu, kde vyberieme ľubovoľný výrok a vložíme ho do svojho spôsobu myslenia. To je aj prvá námietka mnohých, ktorí povedia, že pápež František je nejednoznačný vo svojich vyjadreniach. To isté sa totiž stávalo aj pápežom pred ním, len sa na to už zabúda. Sekulárni ľudia a aj niektorí katolíci interpretujú alebo chcú interpretovať akékoľvek vyjadrenie predstaviteľa katolíckej Cirkvi vo svojom vlastnom spôsobe myslenia, chcú ho napasovať do svojich hodnôt a videnia sveta. A tak im uniká, ako vlastne rozmýšľa v tomto prípade pápež.

Niektorí považujú už dnes homosexualitu za jednu z normálnych alternatív prežívania sexuality. Katolícka Cirkev považuje homosexualitu za zložitý fenomén, ktorý vidí cez prizmu svojho chápania človeka, ktoré je formované uvažovaním nad človekom vychádzajúc z nadprirodzeného Zjavenia. Pomenúva objektívnu nezriadenosť homosexuality, ale zároveň subjektívnu ťažkosť a utrpenie, ktoré spôsobuje človeku táto tendencia, ktorej psychický vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený (KKC 2357). Vníma zároveň základnú dôstojnosť každého človeka, aj človeka s touto tendenciou či inými nezriadenými tendenciami a vníma potrebu rešpektovania tejto dôstojnosti. Zdôrazňuje, že je potrebné v pravde takéhoto človeka milovať a neredukovať ho len na jeho homosexualitu. O učení katolíckej Cirkvi ohľadom homosexuality som hovoril obšírnejšie v relácii vKontexte na základe dokumentu Kongregácie pre náuku viery z roku 1986 z čias pápeža Jána Pavla II. i na základe výrokov a učenia pápeža Františka. 

Sekulárny človek sa týmto všetkým nezdržuje, ani to nechápe, ani to nechce pochopiť. Kladie jednu jednoduchú otázku: si za alebo proti? A tak verejná diskusia ide v duchu príslovia: "Lepší vrabec v hrsti ako holub na streche". Holuba, teda skutočné myslenie a postoje pápeža Františka, nemôžu chytiť tí, ktorí sa uspokoja so svojím vlastným videním sveta. Ale to platí aj o postoji a učení II. vatikánskeho koncilu a všetkých pokoncilových pápežov: nemeniť doktrínu a zjavené učenie o človeku, ale pristupovať bez predsudkov ako milosrdný Samaritán k súčasnému človeku, ktorý žije v množstve protirečení, zmätku a často i v nepravde.

Všetko komplikuje aj fakt, že samotní katolíci neraz prepadajú do zjednodušenej schémy myslenia typu: keď je to nepravdivé a nesprávne, prečo by sme im mali ustupovať? Ale tento problém majú mnohí katolíci aj s tým, ako sa správať napríklad k novej družke svojho čerstvo rozvedeného syna. Už svätý Augustín naznačil, že pri náprave hriešnika treba postupovať cum dilectione hominum et odio vitiorum, teda s láskou k ľuďom a nenávisťou voči hriechu (List 211). To je ľahké povedať, ale ťažké uskutočniť. Je to stále neľahké hľadanie rovnováhy medzi pravdou o človeku a pravdou o láske k človeku. Pápež svätý Ján XXIII. na začiatku II. vatikánskeho koncilu naznačil tento postoj ako odpoveď na kontrast medzi súčasným svetom a kresťanským učením slovami: „Teraz Kristova nevesta Cirkev uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva namiesto používania zbraní prísnosti...” A pápež svätý Pavol VI. zasa na záver Koncilu povedal: “Starobylý príbeh o Samaritánovi sa stal paradigmou spirituality Koncilu. Katolícke náboženstvo je tu pre človeka, je na strane človeka, v istom zmysle je životom ľudstva. Na jednej strane sekularizovaný človek, emancipovaný, pyšný a bezbožný, a na druhej strane Cirkev, ktorá potvrdzuje prítomnosť Boha, Božiu pravdu o človeku, ale zostáva na strane človeka. Prúd vľúdnosti a obdivu sa vylial z koncilu na moderný ľudský svet. Odsúdili sme omyly, to áno, pretože si to vyžaduje láska a práve tak aj pravda, ale pre ľudí máme iba opätovné pozvanie, rešpekt a lásku. Namiesto ubíjajúcich diagnóz povzbudivé lieky; namiesto smutných predpovedí vyšli z koncilu v ústrety dnešnému svetu posolstvá dôvery: jeho hodnoty boli nielen rešpektované, ale aj uctené, jeho snahy podporené, jeho túžby očistené a požehnané... Ešte inú skutočnosť musíme zdôrazniť: všetko doktrinálne bohatstvo bolo zamerané jediným smerom: slúžiť človeku. Človeku takpovediac v každom jeho rozpoložení, v každej jeho slabosti, v každej jeho potrebe.”

Ak niekoho zaujíma, čo si skutočne myslí pápež František, pokúsim sa teraz napomôcť, nakoľko vládzem, počúvať s učenlivosťou srdca, o čo mu ide. Zdieľať

Obe zjednodušujúce cesty - tá sekulárna i tá obmedzená a moralistická mnohých katolíkov - je nesprávna. Je to povrchná a obmedzená jednoduchosť, nie evanjeliová vnútorne bohatá jednoduchosť. Jedna chce od pápeža, aby povedal áno hriechu a aby sa vzdal pravdy a prejavil tak človeku falošnú lásku. Druhá chce, aby povedal len áno pravdy, zákona, teda nie hriechu, a nekomplikoval vec nejakou ústretovosťou k slabosti hriešnika. Nadnesene niečo v zmysle slávneho výroku istého českého filmu: "Prostě nesmí projet!" Katolík má však ísť po jedinej ceste - tej, ktorú ukazuje Evanjelium a ktorú Magistérium Cirkvi, vrátane II. vatikánskeho koncilu a pokoncilových pápežov, aktualizuje v  našej súčasnosti. Ak niekto pozerá na vec jedným alebo druhým vyššie spomenutým spôsobom, môže spokojne prestať čítať tento článok už v tomto bode. S takým postojom totiž nie je možné porozumieť skutočnému mysleniu a starostiam pápeža Františka. Ak niekoho zaujíma, čo si skutočne myslí pápež František, pokúsim sa teraz napomôcť, nakoľko vládzem, počúvať s učenlivosťou srdca, o čo mu ide.

Kontext vyjadrení pápeža Františka vo filme Jevgenija Afinejevského

V prvom rade treba povedať, že nedávno s puncom senzácie medializované vyjadrenia pápeža Františka zachytené v novom dokumentárnom filme s názvom Francesco režiséra Jevgenija Afinejevského sú zostrihaním rozličných vyjadrení pápeža v rozličných kontextoch. Sú tak dobre zostrihané, že vytvárajú dojem, že vety boli povedané v jednom krátkom okamihu jedna po druhej. Pritom ide o rozličné vyjadrenia k rozličným témam. Takže ich výsledné zostrihanie navodzuje ešte väčší zmätok. Keď sú potom takto prepísané a s veľkou publicitou zverejnené na titulných stranách médií po celom svete, tak natoľko skresľujú skutočné myslenie pápeža, že vytvárajú virtuálnu realitu. To je už od čias II. vatikánskeho koncilu bežné v mediálnom podaní diania v Cirkvi. Je to mätúce nielen pre sekulárneho človeka, ale aj veriacich. Je na vine komunikácia Cirkvi, Koncilu, pápeža? O tom sa už napísalo veľa. Z vlastnej skúsenosti v mediálnom prostredí však mi je jasné, že je to charakteristika súčasnej mediálnej doby. Vidíme to aj v spoločenskej komunikácii o tak závažných veciach, ako je pandémia. V tak pluralitnej spoločnosti, akou je tá naša súčasná, sa nedá vyhnúť nedorozumeniam, manipuláciám, konšpiráciám. Koľko čitateľov, toľko verzií prečítaného. Čím náročnejšie na porozumenie či na prijatie je to, čo sa komunikuje, tým väčší zmätok. Súčasnému človeku je ťažké zrozumiteľne odkomunikovať také jednoduché veci ako je vhodnosť nosiť rúško počas pandémie. Čo potom také náročné veci, ako je postoj Cirkvi k ľuďom s homosexuálnou tendenciou.

Informácie o dianí v Cirkvi sa k nám veľmi často dostávajú v "mediálnom podaní". Toto podanie je vo veľkej miere závislé od schopnosti novinára vnímať "pravú povahu Cirkvi a jej cesty na tomto svete, s jej čnosťami i s jej hriechami" a spoznať "duchovné motivácie, ktoré ju vedú a ktoré sú najautentickejšími motiváciami, aby sme jej mohli porozumieť" (príhovor pápeža Františka novinárom po jeho zvolení). Často sa stáva, že informácie o dianí v Cirkvi k nám prichádzajú kusé, oklieštené, vytrhnuté z kontextu, neraz deformované neúplnosťou a uniknutými súvislosťami. Aj blog vKontexte a neskôr rovnomenná relácia TV Lux vznikla ako miesto úsilia o hľadanie hlbších súvislostí týchto "mediálne podaných" informácií o dianí v Cirkvi. A prvé články sa týkali práve tejto témy (už pred siedmimi rokmi v roku 2013). Sám pápež František vyzval k takejto interpretácii jeho vlastných slov v kontexte, ako to urobil aj v rozhovore s novinármi na palube lietadla počas jeho cesty z USA: "V interpretácii príhovoru, prípadne nejakého textu, je kľúčovou hermeneutika v celkovom kontexte, nie v izolovanom kontexte."

Skúsme teda najprv dať na pravú mieru obsah pápežových vyjadrení v ich kontexte. V dokumentárnom filme Francesco zazneli tieto vety pápeža Františka (pápež hovoril po španielsky, v dokumente sú anglické titulky): „Homosexuálni ľudia (las personas homosexuales) majú právo na to, aby boli súčasťou rodiny (tienen derecho a estar en una familia). Sú to Božie deti a majú právo na rodinu (tienen derecho a una familia). Nesmie sa kvôli tomu nikto vyháňať z rodiny (no se puede echar de una familia a nadie), ani sa nesmie kvôli tomu nikomu robiť život neznesiteľným (ni hacerle la vida imposible por eso). Potrebujeme vytvoriť zákon o civilnom spolužití (lo que tenemos que hacer es una ley de convivencia civil). Majú právo byť právne krytí (tienen derecho a estar cubiertos legalmente). To som obhajoval (Yo defendí eso).“ Anglické titulky viacmenej v dokumente verne prekladali tieto vety, ktoré Svätý Otec povedal po španielsky. Skúsme sa pozrieť na obsah týchto vyjadrení a na ich kontext.

V prvom rade treba povedať, že Svätý Otec všetky tieto vety vyslovil už dávnejšie, presnejšie v máji 2019. Nepovedal ich pre spomínaný film Jevgenija Afinejevského. Povedal ich v dlhom asi 80 minútovom rozhovore s novinárkou vatikanistkou známou v celej latinskej Amerike, Mexičankou Valentinou Alazraki (prepis tohto rozhovoru v češtine nájdete tu, v španielskom origináli tu). Afinejevského film ponúka pársekundový strih viet, ktoré zazneli počas viac ako hodinového rozhovoru na rozličných miestach a v rozličných kontextoch. V prvom rade treba povedať, že pápež nijakým spôsobom nepodporil právo homosexuálov na rodinu v tom zmysle, že by mali právo na rodinu založenú na homosexuálnom pomere. V kontexte jednotlivých častí rozhovoru je jasné, že hovoril o tom, že rodičia nemajú v žiadnom prípade vyhnať svoje dieťa, o ktorom sa dozvedia, že má homosexuálne sklony. Citujem z rozhovoru: „Keby sme sa presvedčili, že sú to Božie deti, mnohé by sa dosť zmenilo. Raz mi v lietadle položili jednu otázku – a ja som sa potom nahneval, ako sa to potom tlmočilo v jednom médiu – o rodinnej integrácii osôb s homosexuálnou orientáciou. Povedal som vtedy, že homosexuálne osoby majú právo byť súčasťou rodiny (tienen derecho a estar en la familia), osoby s homosexuálnou orientáciou majú právo byť súčasťou rodiny a rodičia majú právo vziať na vedomie, že ich dieťa je homosexuálne (a reconocer ese hijo como homosexual). Nesmie sa kvôli tomu nikto vyháňať z rodiny (no se puede echar de la familia a nadie), ani sa mu nesmie kvôli tomu robiť život neznesiteľným (ni hacer la vida imposible por esa). Potom som povedal, že keď u chlapca či dievčaťa, ktoré rastie, vidno nejaké znamenie tejto orientácie, že ho treba poslať, chcel som povedať k „odborníkovi“ (profesional), ale mi vykĺzlo k „psychiatrovi“ (psiquiatra). Chcel som povedať k odborníkovi, pretože niekedy sa objavia známky počas dospievania alebo pred ním, o ktorých nevedno, či majú alebo nemajú homosexuálnu tendenciu alebo že sa žľazy nevyvinuli včas, teda tisíc rozličných vecí sa môže udiať, však? V tomto zmysle som myslel na odborníka. A denník mal takýto titulok: „Pápež posiela homosexuálov psychiatrovi.“ To nie je pravda! Tú istú otázku mi položili ešte raz a ja som zopakoval, že títo ľudia sú Božími deťmi, majú právo byť súčasťou rodiny, a tak. Jedna vec je, a iná vec... a vysvetlil som: ste ma zle pochopili v tomto slove (me equivoqué en aquella palabra), ale chcel som povedať toto. Alebo som povedal: keď si všimnú niečo zriedkavé (raro)... Aha tak teda to je čudné (raro)! Nie, nie je to čudné! Je to niečo, čo nie je bežné (niečo zriedkavé). A teda nehľadajte nejaké slovíčko, aby ste zrušili kontext. Aha! On vlastne hovorí, že „majú právo na rodinu“. Ale tým nechce povedať, že schvaľuje homosexuálne správanie, ani zďaleka nie!“ Teda v samotnom rozhovore, z ktorého sú vzaté tieto citáty, pápež upozorňuje na to, čo robili aj v ostatných dňoch médiá po celom svete. Urobili senzáciu zo slov vytrhnutých z kontextu a vytvorili dojem, že pápež mení kurz katolíckej Cirkvi a schvaľuje, že homosexuálne osoby majú právo založiť si rodinu založenú na homosexuálnom pomere. Ani zďaleka nie!

Urobili senzáciu zo slov vytrhnutých z kontextu a vytvorili dojem, že pápež mení kurz katolíckej Cirkvi. Zdieľať

Čo však najviac vyrušilo a spôsobilo senzáciu, boli slová o „zákone o civilnom spolužití“. Treba povedať, že tieto slová nezazneli v oficiálnom vydaní rozhovoru s mexickou novinárkou Valentinou Alazraki. Boli pravdepodobne vynechané a vystrihnuté z pôvodného rozhovoru z rozhodnutia samotnej redakcie mexickej vysielacej stanice Televisa (www.televisa.com). Spomínaná veta bola vystrihnutá po dohode novinárky s Vatikánom. Podľa zistení portálu aleteia.org to bolo asi z redakčných dôvodov, pretože sa to vzďaľovalo od hlavnej témy rozhovoru, ktorou bola pedofília. A nebolo to považované za dôležité, nakoľko pápež František už predtým naznačil, že podporuje „la ley de convivencia civil“, vyhlásila mexická vysielacia stanica. A kategoricky odmietla dohady o tom, že by predala celý záznam nejakej tretej strane. Ako sa teda k tomu pôvodnému dlhšiemu záznamu rozhovoru dostal Jevgenij Afinejevský? Odpoveď je pomerne jednoduchá.

Vatikán uchováva vo svojich archívoch všetky kompletné nahrávky rozhovorov, ktoré dáva pápež. A tak aj integrálna nahrávka spomínaného rozhovoru vošla do obrovského vatikánskeho archívu. Pre Afinejevského, ktorý je známym homosexuálom bojujúcim za práva homosexuálov, bola práve táto veta najzaujímavejšia, a tak to využil. Vybral ju z kontextu, v ktorom bola povedaná, a ktorý nepoznáme, keďže bol vystrihnutý zo zverejneného rozhovoru mexickou stanicou Televisa a zvyšok vystrihnutej pasáže zostal vo vatikánskom archíve. V žiadnom médiu, v ktorom bola v týchto dňoch táto veta zverejnená, samozrejme tým pádom nezaznel kontext pápežovho vyjadrenia. A tak sa začalo špekulovať. Pritom je známe, že pápež nevyslovil niečo nové. Jeho názor na civilnú legislatívu ohľadom homosexuálnych osôb je známa už od roku 2010, keď bol arcibiskupom v argentínskom hlavnom meste Buenos Aires. Upozornil na to aj súčasný arcibiskup v argentínskom meste La Plata, Mons. Víctor Manuel Fernández. Dokonca samotný Afinejevský sa vyjadril, že je prekvapený nad mediálnou senzáciou, ktorú to spôsobilo, pretože je presvedčený, že pápež v ničom nezmenil doterajšie učenie Cirkvi. A samozrejme z celého filmu, ktorý sa snaží predstaviť postavu pápeža Františka, si svet všimol iba tri vety.

Vývoj v Argentíne od roku 2001 do roku 2010

Na pochopenie myslenia a postojov pápeža Františka v tejto veci sa musíme vrátiť do roku 2010, kedy sa v Argentíne schvaľoval zákon o tzv. „egalitárnom zákone manželstva homosexuálov“. V Argentíne v Buenos Aires od roku 2002 jestvoval projekt zákona o civilných zväzkoch (la ley de unión civil) a mesto Buenos Aires sa stalo prvým v Latinskej Amerike, kde sa schválil podobný zákon, ktorý legalizoval civilné zväzky medzi osobami rovnakého pohlavia. Zákon platil od roku 2003. Treba dodať historický rámec vývoja rodinnej legislatívy v ostatných dvoch storočiach, totiž že od 19. storočia sa štáty snažili zakladať civilné matriky a tak sa začal rozlišovať sobáš v kostole a civilný zväzok. Tak sa zaviedol „civilný sobáš (manželstvo)“. Cirkev obyčajne prikázala svojim kňazom sláviť sobáš v kostole tak, aby sa vyhlo tomu, že by nejaký sobáš bol mimo civilného zákona. Na Slovensku napríklad bolo počas komunizmu treba okrem cirkevného sobáša sláviť aj civilný občiansky sobáš. A nebolo dovolené sláviť cirkevný sobáš bez občianskeho. Tak sa začal rozlišovať inštitút manželstva v Cirkvi a v štáte (cirkevný sobáš a civilný sobáš). V anglicky hovoriacich krajinách spočiatku rozlišovali civilný sobáš ako „marriage“, kým cirkevný bol nazývaný „matrimony“.

Civilné zákony sa stále viac vyvíjali nezávisle na cirkevnom zákone. Jedným z dôležitých momentov tohto osamostatnenia civilného inštitútu manželstva od cirkevného manželstva bolo schválenie rozvodu. Na Slovensku, ktoré bolo súčasťou socialistického Československa, bol rozvod upravený zákonne už od roku 1949, neskôr bol upravený rodinným zákonom v roku 1963. V Taliansku sa rozvod napríklad zaviedol oveľa neskôr, až v roku 1975, a to za veľkého odporu katolíkov. Rozvod je totiž civilný zákon, ktorý je v ostrom kontraste s kresťanským chápaním manželstva a cirkevným právom. Aj tu vidno, ako sa postupne civilné rodinné zákonodarstvo odvíja nezávisle, a aj v rozpore s katolíckym presvedčením o nerozlučiteľnosti manželstva. Keď sa uzákonil civilný rozvod, katolíci postupne toto zákonodarstvo rešpektovali. Ale to neznamenalo, že by do katolíckej viery zaviedli iné chápanie manželstva než dovtedy. Dnes už dokonca aj prax cirkevného práva v prípade rozluky manželov (presnejšie „odlúčenie manželov“, teda ustanovenie, ktoré dovoľuje v niektorých prípadoch cirkevné právo) rešpektuje v niektorých prípadoch aj nevyhnutnosť civilného rozvodu pre zachovanie existenciálnych istôt niektorej z manželských stránok či detí pochádzajúcich z tohto manželstva a pod. Tým sa ale neprijíma, že by bolo možné platne uzavreté kresťanské manželstvo rozviesť. Rešpektuje však civilné zákonodarstvo, ktoré je odlišné od cirkevného a ktoré rieši de facto vzniknutý spoločenský stav.

Jedným z najväčších bojovníkov proti zákonu o homosexuálnych manželstvách je kardinál Jorge Bergoglio, súčasný pápež František. Zdieľať

V krajinách ako Argentína vznikal už v 90-tych rokoch tlak na spoločnosť zo strany organizácií aktivistov pre práva homosexuálnych ľudí, aby boli v civilnom práve uznané zväzky ľudí rovnakého pohlavia. To sa premenilo v spomínanom roku 2002/2003 na zákon o civilných zväzkoch (v španielčine uniones civiles de las personas de mismo sexo), ktorý po Buenos Aires prijali ďalšie tri mestá v Argentíne. Avšak homosexuálnym aktivistom to nestačilo a tlačili ďalej, aby presadili úplné zrovnoprávnenie homosexuálnych zväzkov s manželstvom. Vyvrcholilo to za vlády 46. prezidentky Argentíny, ktorou sa stala Cristina Fernández Kirchnerová. Nebudeme sa teraz venovať detailne, ako sa situácia podobne vyvíjala i v iných krajinách (napríklad v USA či v Holandsku v Európe a pod.). O schválení zákona o homosexuálnych manželstvách sa začalo rokovať v argentínskom parlamente v októbri 2009. Začala sa bitka o ústavnosti zabránenia homosexuálnemu manželstvu dvoch mužov 39-ročného Alex-a Freyre-ho a 41-ročného José-ho María Di Bello. 17. novembra arcibiskup Buenos Aires, kardinál Jorge Bergoglio, odmieta manželstvo dvoch mužov. Homosexuálna lobby v ňom vidí úhlavného nepriateľa svojich snáh. Napokon sa títo dvaja muži zosobášia na juhu v Ohňovej zemi v decembri 2009. Na začiatku roku 2010 sa začne silný tlak homosexuálnej lobby v Argentíne za nový zákon, ktorý by umožnil homosexuálom uzatvoriť civilné manželstvo. Ku schváleniu tohto zákona v Argentíne prichádza 14. júla toho istého roku 2010. Deň predtým tisíce argentínčanov, katolíkov i kresťanov iných denominácií protestujú v mestách po celej krajine proti chváleniu tohto zákona. Jedným z najväčších bojovníkov proti tomuto zákonu je práve kardinál Jorge Bergoglio, súčasný pápež František.

Bergoglio, bojovník proti homosexuálnym manželstvám

Už v decembri 2013 som zverejnil dva texty kardinála Bergoglia po uverejnení pastierskeho listu Konferencie biskupov Slovenska, ktorá vzbudila vlnu rozhorčenia v slovenských médiách. Tie už vtedy tvrdili, že pápež František má úplne iný, oveľa otvorenejší postoj k zväzkom homosexuálov ako naši biskupi. Bergoglio bol pritom v roku 2010 jedným z najväčších oponentov politického kabinetu prezidentky C. Fernández Kirchnerovej, a to najmä v otázkach týkajúcich sa chudobných Argentíny a zákona o manželstve. V liste štyrom karmelitánskym kláštorom v Buenos Aires, v ktorom prosí urgentne o modlitbu (celý list v mojom slovenskom preklade zo španielčiny som publikoval tu), okrem iného píše: „Argentínsky ľud bude musieť v nasledujúcich týždňoch čeliť výzve, ktorá môže vážnym spôsobom ohroziť rodinu. Ide o návrh zákona, ktorý má umožniť manželstvo osôb toho istého pohlavia. V hre je identita a prežitie rodiny: otca, matky a detí. V hre je život mnohých detí, ktoré budú dopredu diskriminované a obraté o možnosť ľudského dozrievania, ktoré sa podľa Božej vôle má uskutočňovať s jedným otcom a s jednou matkou. V hre je úplné odmietnutie Božieho zákona, vpísaného do našich sŕdc. Spomínam si na vetu svätej Terezky Ježiškovej, ktorú povedala v rozprávaní o svojej detskej nemoci. Hovorí, že diablova závisť sa chcela pomstiť jej rodine za to, že jej staršia sestra vstúpila do Karmelu. Aj tu je závisť diabla, prostredníctvom ktorej do sveta vstupuje dedičný hriech: závisť, snažiaca sa ľstivo zničiť Boží obraz, teda muža a ženu, ktorí dostali príkaz rásť, množiť sa a podmaniť si zem. Nebuďme naivní: toto nie je len politický boj, ale aj pokus zničiť Boží plán. Nie je to len návrh zákona (to je len prostriedok) ale je to “popud” otca lži, ktorý sa snaží zmiasť a oklamať Božích synov. A Ježiš hovorí, že na ochranu pred týmto klamárskym žalobcom nám pošle Ducha Pravdy. Naša vlasť dnes, v tejto situácii, potrebuje zvláštnu pomoc Ducha Svätého, aby vniesol svetlo pravdy do temnoty omylu.“ A potom vyzýva: „Proste Pána, aby zoslal svojho Ducha na senátorov, ktorí budú hlasovať. Aby nehlasovali motivovaní omylom alebo momentálnou situáciou, ale podľa toho, čo im hovorí prirodzený a Boží zákon. Modlite sa za nich a za ich rodiny, aby ich Pán navštívil, posilnil a potešil. Modlite sa za to, aby senátori vykonali pre vlasť veľké dobro.“

Inzercia

Tieto texty jasne vyjadrujú postoj kardinála Bergoglio, ktorý sa nezmenil ani po jeho nástupe na Petrov stolec. Zdieľať

V tomto kontexte je dobré opäť zacitovať ešte jeden Bergogliov text z tohto obdobia. Ide o list, ktorý kardinál Bergoglio adresoval 5. júla 2010 doktorovi Justovi Carbajalesovi, riaditeľovi Sekcie laikov Argentínskej biskupskej konferencie, ktorý zorganizoval 13. júla Pochod za život a za rodinu. Tento pochod sa chcel postaviť proti zákonu o homosexuálnom "manželstve", neskôr nešťastne schválenému argentínskym parlamentom (celý list v mojom slovenskom preklade zo španielskeho originálu som publikoval v roku 2013 tu). Píše v ňom okrem iného: „Drahý Justo, biskupská komisia pre laikov pri Argentínskej biskupskej konferencii, vo výkone slobody vlastnej všetkým občanom, iniciovala organizáciu manifestácie proti možnému schváleniu zákona o manželstve medzi osobami rovnakého pohlavia a znovupotvrdila nevyhnutnosť, aby deťom bolo priznané právo mať otca a matku, ktorí sú nevyhnutní pre ich rast a výchovu. [...] budujeme národ, ktorý má zahŕňať pluralitu a rozličnosť svojich občanov, sme jasne presvedčení, že nie je možné dávať na rovnakú úroveň to, čo je odlišné; v spoločenskom spolužití je potrebné prijatie odlišností. Nejde jednoducho o otázku terminológie alebo o formálne konvencie týkajúce sa súkromného vzťahu, ale o zväzok antropologickej povahy. Podstata ľudskej bytosti smeruje k zväzku muža a ženy ako vzájomná realizácia, ako pozornosť a starostlivosť, ako prirodzená cesta k plodeniu. Toto dodáva manželstvu jeho spoločenské pozdvihnutie a verejný charakter. Manželstvo má primát pred štátom a je základom rodiny. Tá je bunkou spoločnosti, ktorá predchádza každému zákonodarstvu a dokonca aj Cirkvi. Z toho vyplýva, že schválenie návrhu diskutovaného zákona by znamenalo skutočný a ťažký antropologický úpadok. Nie, manželstvo muža a ženy nie je to isté ako zväzok osôb rovnakého pohlavia. Rozlišovať neznamená diskriminovať, naopak znamená rešpektovať. Diferencovať kvôli odlíšeniu znamená vlastne hodnotiť, to nie je diskriminácia. V dobe, kedy sa tak veľmi nástojí na bohatosti pluralizmu a kultúrnej a sociálnej rozličnosti, je naozaj protirečivé minimalizovať základné ľudské odlišnosti. Otec a matka nie sú to isté. Nemôžme učiť budúce generácie, že pripraviť sa na zámer vytvoriť rodinu a vziať na seba záväzok stabilného vzťahu medzi mužom a ženou je to isté ako spolunažívať s osobou rovnakého pohlavia. Buďme pozorní na to, aby sa nám v snahe predložiť a chrániť domnelé právo dospelých nestalo, že odložíme na bok prvotné právo detí (ich jediné totiž treba uprednostňovať), právo na to, aby mohli počítať so vzorom otca a matky, právo mať otca a mamu. Zverujem ti úlohu: z vašej strany, v reči, ale aj v srdci, nech niet agresivity a násilia proti žiadnemu bratovi. Kresťania sa správajú ako služobníci pravdy, nie ako jej páni.“ 

Tieto texty jasne vyjadrujú postoj kardinála Bergoglio, ktorý sa nezmenil ani po jeho nástupe na Petrov stolec. Aj dnes však nechýbajú mediálne manipulácie, ktoré by chceli pápeža posadiť do vozíka tej-ktorej ideológie a prihriať si svoju vlastnú polievočku.

Prečo teda pápež obhajuje civilné zväzky homosexuálov?

Posledná námietka proti postoju pápeža Františka, a ešte skôr kardinála Bergoglia, znie: prečo teda obhajuje civilné zväzky homosexuálov, keď je jasné, že tento spoločenský tlak homosexuálnych lobby napokon vedie k tlaku na redefinovanie manželstva v spoločnosti, čo považuje aj on za ťažký antropologický úpadok? Ide len o pragmatické politické prijatie posledného únosného civilného zákona, ktoré ešte rozlišuje privilegované spoločenské postavenie manželstva ako zväzku muža a ženy? Alebo v tom vidí aj nejaké dobro pre homosexuálov, ktorí fakticky žijú v užšom zväzku? A je v tom nejaké dobro aj pre homosexuálov, ktorí sa snažia v úprimnosti srdca a vo vernosti pravde žiť v čistote, a pritom sa de facto ocitli v takomto spolužití? 

Ak nechceme vymýšľať, ako zmýšľa pápež František, musíme sa držať jeho vyjadrení. V roku 2016 pápež František podpísal postsynodálnu exhortáciu Amoris laetitia, ktorá v bodoch 250-252, zopakovala učenie katechizmu o homosexualite a vyššie spomínané postoje pápeža Františka: „Cirkev prispôsobuje svoj postoj Pánu Ježišovi, ktorý sa v bezhraničnej láske obetoval za každého človeka bez výnimky. Spolu so synodálnymi otcami som uvažoval aj nad situáciou rodín, ktoré prežívajú skúsenosť, že vo svojom strede majú osoby s homosexuálnou náklonnosťou – skúsenosť neľahkú tak pre rodičov, ako aj pre deti. Chceme preto na prvom mieste zdôrazniť, že každá osoba, nezávisle od svojej sexuálnej orientácie, musí byť rešpektovaná vo svojej dôstojnosti a prijatá s úctou, aby sa zabránilo „akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie“ – a osobitným spôsobom každej forme agresie a násilia. V samotných rodinách zasa treba zabezpečiť ohľaduplné sprevádzanie, aby tí, ktorí prejavujú homosexuálnu náklonnosť, mohli prijať pomoc potrebnú na pochopenie a plné uskutočnenie Božej vôle vo svojom živote.“ Ohľadom zväzkov medzi homosexuálnymi osobami pápež v exhortácii hovorí: „V priebehu diskusie o dôstojnosti a poslaní rodiny synodálni otcovia poznamenali, že „vzhľadom na projekty, ktoré chcú zväzky medzi homosexuálnymi osobami postaviť na roveň manželstva, neexistuje nijaký základ pre pripodobňovanie alebo vytváranie analógií, ani vzdialených, medzi homosexuálnymi zväzkami a Božím plánom týkajúcim sa manželstva a rodiny“; a je neprípustné, „aby miestne cirkvi v tejto oblasti podstupovali nátlak a aby medzinárodné organizmy podmieňovali finančnú pomoc pre chudobné krajiny zavádzaním zákonov, ktoré zriaďujú ,manželstvo‘ medzi osobami toho istého pohlavia“. 

Pritom sa odvoláva na 4. bod dokumentu Kongregácie pre náuku viery z roku 2003 s názvom Úvahy ohľadom projektov právneho uznania zväzkov medzi homosexuálnymi osobami, ktorú podpísal kardinál J. Ratzinger, v ktorom je potvrdené učenie Katechizmu o homosexualite: „Manželstvo je sväté, kým homosexuálne vzťahy sa protivia prirodzenému morálnemu základu. ‚Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať.‘ (KKC, 2357) Vo Svätom Písme sa „predstavujú homosexuálne vzťahy ako veľmi závažná zvrátenosť“. Tento posudok Svätého Písma nedovoľuje prísť k záveru, že všetci tí, ktorí trpia touto anomáliou sú za ňu osobne zodpovední, ale potvrdzuje, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“ (ibid.). Ten istý morálny posudok sa nachádza u mnohých cirkevných spisovateľov prvých storočí (sv. Polykarp, sv. Justín, Atenagoras) a bol jednomyseľne prijímaný katolíckou Tradíciou. Podľa učenia Cirkvi však muži a ženy s homosexuálnymi tendenciami sa majú „prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim“ (KKC 2358). Tieto osoby sú okrem toho podobne ako ostatní kresťania žiť v čistote (KKC 2359). Ale homosexuálna náklonnosť je „objektívne nezriadená“ (KKC 2358) a sú „hriechom v závažnom rozpore s čistotou“ (KKC 2396).“

Amoris laetitia teda hovorí o tom, že nie je ani vzdialená analógia medzi homosexuálnymi zväzkami a manželstvom, ale nehovorí nič o samotných homosexuálnych zväzkoch, ktoré de facto v spoločnosti jestvujú. Spomínaný dokument Kongregácie z roku 2003 je proti schvaľovaniu takýchto civilných homosexuálnych zväzkov. Konštatuje, že v niektorých krajinách už takéto civilné zväzky de facto sú schválené (ako je aj prípad Argentíny, ktorý sme videli). V 2. kapitole tohto dokumentu sa píše, že niektoré štáty jednoducho tolerujú právne tieto zväzky, iné ich dávajú na úroveň manželských zväzkov. V Dokumente čítame: „V prítomnosti právneho uznania homosexuálnych zväzkov alebo ich právneho zrovnávania s manželstvom s prístupom k právam, ktoré sú vlastné manželstvu, je povinnosťou oponovať jasným a výrazným spôsobom. Treba sa zdržať akéhokoľvek typu formálnej spolupráce pri vyhlásení alebo aplikovaní tak vážne nespravodlivých zákonov, ako aj, nakoľko je to možné, pri materiálnej spolupráci na úrovni ich aplikácie. V tejto veci možno uplatňovať právo na výhradu vo svedomí“ (č. 5). Dokument potom ponúka rozličné argumenty, pre ktoré neradno podporovať tento typ právne uznaných homosexuálnych zväzkov na úrovni rozumu, na biologickej a antropologickej úrovni, sociálnej a právnej úrovni. Všetky však zdôrazňujú aspekt, ktorý vyslovila aj Amoris laetitia, že je nebezpečenstvo, že do spoločnosti vnášajú zmätok ohľadom spoločensky privilegovaného miesta manželstva pre rozvoj ľudskej spoločnosti a nesprávne analógie s manželstvom muža a ženy.

Teda treba uznať, že postoj pápeža Františka a predtým kardinála Bergoglia v Argentíne je odvážnejším v porovnaní s postojmi naznačenými v tomto dokumente. Treba povedať, že tu nejde o teologický rozdiel ale rozdiel politického riešenia toho istého problému, ktoré spolu samozrejme súvisia. Podobný postoj mala pôvodne Cirkev voči zákonu o rozvode, napríklad v Taliansku v roku 1975. Rozvod je tiež zákon, ktorý ostro kontrastuje s dobrom manželstva a rodiny. Dnes však už uznávame, že pre rodiny, kde de facto je manželské spolužitie neudržateľné, je civilný rozvod neraz nevyhnutným legálnym spôsobom, ako ochrániť existenciálne a sociálne samotných manželských partnerov a takisto ich deti. To samozrejme neznamená, že by sme schvaľovali rozvod ako dobro samo v sebe. To isté platí o druhých či tretích civilných manželských zväzkoch, ktoré sa uskutočnia po rozvode. Tieto zväzky prinášajú nemalú ujmu deťom, ktoré z týchto zväzkov povstávajú a vytvárajú pre ne zlé vzorce správania. Okrem toho sa aj rozvodový zákon ľahko zvrhne na rozvádzanie na počkanie. Podobne je tomu aj s prípadným právnym uznaním zväzkov osôb rovnakého pohlavia.

Ako zdôvodňuje svoju podporu civilnému uznaniu homosexuálneho spolužitia pápež František? V rozhovore, ktorý urobil s pápežom Dominique Wolton v roku 2017 a ktorý vyšiel vo francúžštine pod názvom Politique et société, vo vydavateľstve Editions de l'Observatoire, pápež opäť zdôrazňuje nevyhnutnosť nevytvárať žiadne analógie medzi manželstvom a civilnými zväzkami homosexuálov: „ Čo si myslieť o manželstve osôb rovnakého pohlavia? ‚Manželstvo’ je historický výraz. Manželstvo je muž a žena. Tak tomu bolo vždy (depuis toujours), nielen v Cirkvi, ale v ľudskom pokolení (dans l’humanité). To nemožno meniť len tak, pod holým nebom (à la belle étoile, ako hovoria Francúzi)... To nemožno meniť. Je to prirodzená povaha vecí. Je to tak. Nazvime to teda „civilné zväzky“ (unions civiles). Nezahrávajme si s pravdami. Je pravda, že za týmto je ideológia rodu (du genre). V takýchto knihách sa deti učia, že je možné si vybrať svoje pohlavie (son sexe). Pretože rod, byť ženou alebo mužom by bola voľba a nie fakt prirodzenosti? Toto podporuje tento omyl. Ale povedzme si veci, ako sú: manželstvo, to je muž so ženou. To je presný termín. Nazvime zväzok (l’union) rovnakého pohlavia ‚civilným zväzkom‘ (l’union civile).“ Potom reagoval na poznámku D. Woltona, že gender ideológia je sociologickou odchýlkou a že je to determinizmus, ktorý mužskú či ženskú rolu prisudzuje len a len spoločnosti. Pápež povedal: „Ide tam o kritický zmätok, v tejto chvíli. Povedal som to verejne na Námestí svätého Petra, keď som hovoril o manželstve. Povedal som: ‚Jestvujú nové idey a ja sa pýtam, či tieto nové idey, ako je gender ideológia (l’idéologie du genre) nespočívajú v základe na strachu z rozličnosti.“ Ale neskôr upresňuje, že „by nebol rád, keby sa jeho postoj k homosexuálnym osobám miešal s témou gender ideológie“. V každom prípade uznal, že miešanie „civilných zväzkov homosexuálov“ s manželstvom je druh ideológie. A uzavrel otázku slovami: „Ale nie je to manželstvo, je to ‚civilný zväzok‘. Niet inej cesty. Uzavrime to tak.“ 

Teda niet pochýb, že pápež František aj pri právnom uznaní „civilných zväzkov“ v žiadnom prípade nepripúšťa akékoľvek analógie týchto zväzkov k manželstvu. A takisto je nesporné, že pápež František nijako neschvaľuje homosexuálne správanie a v súlade s učením Cirkvi ho považuje objektívne za hriešne. Prečo teda obhajuje civilné zväzky homosexuálov? 

Odpoveď na túto otázku nie je jednoznačná z vyjadrení, ktoré sú verejné. Môžeme sa domnievať, že dôvodom je pápežova angažovanosť v sociálnej oblasti, kde sa vždy osobne zasadzoval za obranu spoločensky vylúčených osôb, najmä chudobných, starých, chorých, postihnutých, bezbranných. Diktuje mu to evanjeliový prístup naznačený v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi, ktorý sa stáva hlavnou témou aj jeho encykliky Fratelli tutti a ktoré, ako sme videli, bolo aj prototypom II. vatikánskeho koncilu. Vyjadruje blízkosť Cirkvi voči trpiacemu človeku, sužovaného vlastným hriechom i hriechom iných, biedou a ranami, ktoré doliehajú na sužované ľudstvo. „Človek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi, cestou, ktorú určil sám Kristus, cestou, ktorá bez akejkoľvek inej možnosti vedie cez tajomstvo vtelenia a vykúpenia“, napísal svätý Ján Pavol II. vo svojej prvej encyklike Redemptor hominis (č. 14). A aj v homosexuáloch treba vidieť v prvom rade ľudí, Božie deti, ako sa vyjadruje často pápež František. Aj rozvedení sú ľudia a Božie deti. A akékoľvek sociálne vylúčenie týchto ľudí či iných ľudí na perifériu spoločnosti či Cirkvi je neprípustné. To neznamená, že hľadanie ich integrácie je ľahké.

Blízkosť pápeža k sociálne vylúčeným a marginalizovaným

Ako sme videli, pápež obhajobou civilných zväzkov neschvaľuje morálne homosexuálne správanie. Je to skôr jediný prípustný právny nástroj, ktorým by sa dali riešiť niektoré sociálne existenciálne problémy ľudí, ktorí de facto už takéto zväzky vytvorili. V tomto zmysle interpretuje pápežovo zmýšľanie aj argentínsky arcibiskup Mons. Víctor Manuel Fernández: „Bergoglio vždy priznával, že, bez toho, aby sme to nazývali ‚manželstvom‘, de facto (de hecho) jestvujú veľmi úzke zväzky medzi osobami rovnakého pohlavia, ktoré samé o sebe nezahŕňajú sexuálny pomer, ale sú veľmi intenzívnym a stabilným spriaznením (alianza). Poznajú sa do hĺbky, zdieľajú mnoho rokov spoločnú strechu, starajú sa jeden o druhého, obetujú sa jeden pre druhého. Teda sa môže stať, že dávajú prednosť v extrémnych situáciách alebo v chorobe, aby nebol konzultovaný niektorý príbuzný, ale táto osoba, ktorá pozná do hĺbky jeho/jej úmysly. A z toho dôvodu dáva prednosť tomu, aby táto osoba dedila všetok majetok a pod. Toto by mohol zohľadňovať zákon, ktorý sa nazýva „civilný zväzok“ (unión civil) alebo „zákon o civilnom spolužití“ (ley de convivencia civil), nie manželstvo. Bergoglio vždy zastával tento názor, a aj pred rokmi počas diskusie v argentínskom biskupskom zbore, kde ho obhajoval, ale neuspel. Väčšina povedala, že by sa takto išlo k zmiešavaniu týchto zväzkov s manželstvom a radšej sa vyhli takýmto inováciám.“ Je hodné povšimnutia, že pápež v španielčine nepoužíva výraz "union civil", ktorý používala argentínska legislatíva v roku 2003, ale používa výraz "convivencia civil", čím významovo ešte viac naznačuje, že má na mysli právne uznanie spolužitia, ktoré nijako nemá pripomínať manželstvo. Ide o právne krytie spolužitia v jednej domácnosti. A možno by mohol zahŕňať aj iné druhy takéhoto spolunažívania v jednej domácnosti. Bolo by potrebné zistiť, akú formu takého zákona by bol pápež ochotný podporiť, aby sa ani vzdialene nepodobal na inštitút manželstva. Z jeho vyššie citovených vyjadrení a postojov z roku 2010 je napríklad úplne jasné, že nie je za to, aby takéto právne krytie napríklad predpokladalo možnosť adopcií detí a podobne.

Akýkoľvek môžeme mať názor na túto vec, súhlasiť s pápežom alebo sa pridržiavať názoru, že nijako netreba podporovať čo i len civilné zväzky homosexuálov, pápež František sa v ničom neodkláňa od katolíckeho učenia. Ide o jeho názor na politické riešenie, ktoré súvisí s jeho citlivosťou pre sociálne vylúčených. A túto citlivosť mu tiež diktuje učenie Evanjelia. Pápežov postoj je veľmi pravdepodobne inšpirovaný počúvaním konkrétnych osudov ľudí s homosexuálnou tendenciou. Inak sa na veci pozerá človek, pre ktorého je to skôr teoretická otázka, ale nezdieľa konkrétne osudy ľudí s týmto krížom. Pápež neraz zdôrazňuje Guardiniho slová: "Realita je viac ako idea."

Na naliehanie mnohých som napísal tento text, pretože som videl veľkú paniku a zmätok v srdciach mnohých katolíkov. Kiežby sme prekonávali povrchnosť našej viery, ktorú dokáže vyviesť z miery hocijaká mediálna móda. Ale „omyly neprestávajú omylmi, ani keď prídu do módy“ (G. K. Chesterton). V týchto dňoch som publikoval oveľa dôležitejší blog, ktorý však asi zostane menej povšimnutý v porovnaní s týmto, lebo jeho téma nie je na titulkoch novín. Je to blog o duchovnej chorobe akédie, ktorá je dôsledkom našej povrchnosti. To, čím sa máme zaoberať, nám dnes totiž diktujú médiá. Ja Vás pozývam všetkých meditovať aj o tom, čím sa svet nezaoberá, napríklad o tejto duchovnej chorobe, zvlášť v tejto dobe izolácie a neistoty. Možno budeme potom stabilnejší v zmätku našich čias.

Som rímskokatolíckym kňazom už 20 rokov, teraz ako farár v Bratislave-Petržalke vo farnosti Svätej rodiny, nehodný syn svätého Filipa Nériho. Slúžim aj na rôznych ďalších úrovniach života bratislavskej arcidiecézy. Som doktorom filozofie (PhD. na Pápežskej Univerzite Svätého Kríža v Ríme za prácu o gréckom géniovi patristiky Dionýzovi Areopagitovi). Očarila ma "teológia svätých", ktorá mi dáva spoznať krásnu tvár katolíckej Cirkvi. Prednášam metafyziku a filozofiu poznania na katedre filozofie RKCMBF UK v Bratislave. Pohybujem sa aj v rozličných médiách, teraz hlavne v TV Lux, najmä v reláciách vKontexte a Fundamenty. Túžim sa vyhnúť svetáctvu a zároveň pokušeniu vyzývať bojovne svet. Som skalopevne presvedčený, že Kristus najlepšie rozumie človeku.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Duchovná choroba ἀκήδια/accidia (znechutenie)

Duchovná choroba ἀκήδια/accidia (znechutenie)

Prežívame druhú vlnu pandémie a opäť izoláciu. V spoločnosti už cítiť únavu a znechutenie. Pápež František uprostred prvej vlny pandémie povedal: „Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete.“ Treba bojovať aj proti duchovným chorobám, lebo iba tak nájdeme silu čeliť nepriazni. Svätý Ján Kasián menuje osem hlavných nerestí: obžerstvo, smilstvo, lakomstvo, hnev, smútok, znechutenie, márna sláva, pýcha. Jedna z nich je charakteristická pre ľudí osamotených, žijúcich v izolácii: znechutenie, ktoré nazývali po grécky ἀκήδια alebo po latinsky ¨accidia¨. Vnútorne človeka paralyzuje. Potrebujeme túto chorobu diagnostikovať a liečiť.

Blog
Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme VI.

Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme VI.

V tejto časti článku sa budem venovať hlavne hoaxom a manipuláciám klimaalarmistov. V budúcej časti by som chcel odhaliť nepríjemnú pravdu aj o IPCC (Medzivládny panel pre klimatické zmeny pri OSN), ktorý v rámci klimaalarmizmu plní úlohu akejsi včelej kráľovnej alebo konšpiračného centra.