Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
21. október 2020

Duchovná choroba ἀκήδια/accidia (znechutenie)

Prežívame druhú vlnu pandémie a opäť izoláciu. V spoločnosti už cítiť únavu a znechutenie. Pápež František uprostred prvej vlny pandémie povedal: „Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete.“ Treba bojovať aj proti duchovným chorobám, lebo iba tak nájdeme silu čeliť nepriazni. Svätý Ján Kasián menuje osem hlavných nerestí: obžerstvo, smilstvo, lakomstvo, hnev, smútok, znechutenie, márna sláva, pýcha. Jedna z nich je charakteristická pre ľudí osamotených, žijúcich v izolácii: znechutenie, ktoré nazývali po grécky ἀκήδια alebo po latinsky ¨accidia¨. Vnútorne človeka paralyzuje. Potrebujeme túto chorobu diagnostikovať a liečiť.
Duchovná choroba ἀκήδια/accidia (znechutenie)

Keď som hľadal tému na ďalšiu časť relácie vKontexte v TV LUX, ktorá by nám pomohla vniesť trochu svetla do našich životov a ktorá by nám pomohla vidieť situáciu z nadhľadu, uvedomil som si, že pandémia ako fyzická choroba odhaľuje rozličné duchovné choroby, ktoré sme si ani neuvedomovali a ktoré môžu byť ešte horšie než samotná pandémia. Ba dokonca sú to choroby, ktoré nás robia neschopnými čeliť situáciám, akou je COVID-19. Pápež František v pamätnom príhovore na jar tohto roku pred požehnaním Urbi et Orbi, keď v Taliansku i v iných krajinách vyčíňala búrka prvej vlny pandémie povedal: „Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete.“ Pápež vtedy naznačil, že svet nečelí iba chorobe spôsobenej koronavírusom, ale pandémia odhaľuje hlbšie choroby: „Búrka odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority. Ukazuje nám, ako sme nechali uspaté a opustené to, čo živí, podporuje a dáva silu nášmu životu a nášmu spoločenstvu. Búrka vynáša na svetlo všetky tie zámery „zabaliť” a dať do zabudnutia to, čo živilo dušu našich národov. Odhaľuje všetky snahy uspať sa zdanlivo „zachraňujúcimi“ zvykmi, neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni.“ 

"...mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete..." (pápež František) Zdieľať

Je potrebné, aby sme sa snažili bojovať aj proti duchovným chorobám, lebo iba tak nájdeme silu čeliť nepriazni, ktorú spôsobuje pandémia. Samozrejme tých duchovných chorôb je viac. A neprejavujú sa iba v súčasnosti a len počas pandémie. Kresťanskí mudrci staroveku, známi ako púštni otcovia, ich pomenovali už dávno. Nazvali ich hlavnými hriechmi alebo neresťami, pretože sú to akoby duchovné choroby, ktoré spôsobujú rozličné iné druhy hriechov. Niektorí ich nesprávne nazývajú "smrteľné hriechy". Smrteľné hriechy sú ťažké hriechy a je ich oveľa viac. Volajú sa smrteľné, pretože zabíjajú život milosti. "Hlavné neresti" sa tak nazývajú preto, lebo sú koreňmi mnohých iných hriechov. Niektoré z nich môžu byť aj ľahkým hriechom (ako napríklad často obžerstvo), ale sú nebezpečné, pretože môžu plodiť mnoho iných hriechov, aj smrteľných. Svätý Ján Kasián menuje osem hlavných nerestí: obžerstvo, smilstvo, lakomstvo, hnev, smútok, znechutenie, márna sláva, pýcha. Jednu z relácií vKontexte som už venoval smútku. Samozrejme naša spoločnosť je zamorená takmer každou z týchto duchovných chorôb.

Svätý Ján Kasián menuje osem hlavných nerestí: obžerstvo, smilstvo, lakomstvo, hnev, smútok, znechutenie, márna sláva, pýcha. Zdieľať

Ale jedna z nich je charakteristická pre ľudí osamotených, žijúcich v odlúčení. Napáda aj duchovných ľudí. Je to znechutenie, ktorú nazývali po grécky ἀκήδια alebo po latinsky accidia, čo doslova znamená "kyslosť" ducha. Spoločenská izolácia a odstup, ktorý si vyžaduje boj s pandémiou, ale aj izolácia a osamelosť spôsobená spoločnosťou poznačenou silným individualizmom a egoizmom, robia dušu zvlášť náchylnou pre túto duchovnú chorobu. Ona vnútorne človeka paralyzuje a robí ho neschopným čeliť akejkoľvek nepriazni. Potrebujeme túto chorobu diagnostikovať a liečiť. Potom budeme schopní čeliť nepriazni pandémie a jej ekonomických, spoločenských, politických dôsledkov. Ako som už napísal na jar, sme pod tlakom vystrašeného egoizmu a ľahostajnosti. V súčasnosti nám totiž hrozí rozpad spoločenskej súdržnosti, nádeje, ochoty k obetavosti, rozhádanosť, pasivita, nepokoj, vnútorná nestabilita, akási duchovná ospalosť, mudrovanie a táranie a zvedavé blúdenie. To všetko je totiž ovocím tejto duchovnej choroby, ako to prenikavo diagnostikujú starovekí múdri starci púšte. Pozývam Vás pozrieť sa na túto duchovnú chorobu podľa učenia majstrov kresťanskej spirituality. Kiež nám prinesú tieto úvahy svetlo do nášho duchovného boja v týchto časoch. 

Duchovná choroba alebo neresť označovaná slovami ἀκήδια alebo accidia sa dá preložiť do slovenčiny ako akési znechutenie, úzkosť a nespokojnosť. Je to ťaživý smútok, ktorý spútava dušu a robí ju neschopnou konať. Kniha Sirachovho Syna odporúča: „Podlož si plece pod jarmo múdrosti a jej liace nezunuj!“ (Sir 6, 25). Teda akédia je určitý druh zunovania, omrzelosti nad tým, čo je múdre. Slovo accidia znamená doslova kyslosť, poznáme acidofilné mlieko, hovorí sa o "acidite" pôdy a pod. Človek, ktorý prepadol akcídii je akoby skysnutý, znechutený, zatrpknutý. Stratil chuť konať dobro. Je to duchovné nechutenstvo, nauzea, kedy sa človeku protiví každé dobro. Nechce sa mu modliť ani konať povinnosti, je znechutený z tých, s ktorými žije. Všetko sa mu zdá byť nanič. Svätý Ján Kasián v klasickom diele kresťanskej spirituality s názvom Zvyky cenobitov a lieky na osem základných nerestí hovorí, že napáda najmä ľudí, ktorí žijú osamote. Dolieha zvlášť v určitých časoch podľa spôsobu života konkrétnych ľudí. Kasián hovoril o šiestej hodine, svätý Filip Néri o skorom popoludní. Aj dnes poznáme niečo ako tzv. "melanchóliu či úzkosť nedeľného popoludnia" alebo večera. Sám sa na ňu už v detstve trpel. Akédia je určitým druhom smútku. No dráma tejto duchovnej choroby spočíva v tom, že narozdiel od smútku, ktorý prichádza kvôli nejakému zlu, tento druh znechutenia akédie prichádza kvôli dobru. Prináša nechuť k dobru. Je to akoby ospalosť duše, ktorá bráni konať dobro. Koreňom smútku je obyčajne pýcha. Koreňom akédie je nevďačnosť a pohŕdanie darmi, ktoré máme od Boha. Ľudovo sa hovorí, že "niekto nevie čo od dobroty".

Treba zdôrazniť, že by bolo veľkým omylom myslieť si, že tento stav, túto duchovnú chorobu, spôsobujú vonkajšie okolnosti. Nie, povstáva z nášho vnútra. Nemožno sa vyhovárať na okolnosti. Aj keď k takémuto stavu môže mať sklon človek pod vplyvom istých vonkajších či dokonca fyziologických podmienok. Teda v určitých situáciách môžme byť viac pokúšaní. Preto napríklad najviac napáda ľudí žijúcich v samote, v izolácii. Mali s ňou bohaté skúsenosti práve pustovníci. Všetci vnímajú ako doslova fyziologicky na nás v období pandémie vplýva spoločenský odstup, nemožnosť vidieť tvár, úsmev, podať ruku či objať sa. Keď k tomu pridáme existenciálne neistoty ohľadom budúcnosti, zodpovednosť za blízkych, ale aj napríklad prepracovanosť, rýchlu stratu zamestnania (napríklad aj prechod do dôchodku), citovú izolovanosť, tak sa vytvárajú podmienky, v ktorých sme zvlášť náchylní na túto duchovnú chorobu. Situáciu ešte zhoršuje to, že vypadneme z pracovného rytmu povinností, cestovania, rozvrhu stretnutí atď. 

"Táto choroba povstáva z nášho vnútra." (sv. Ján Kasián) Zdieľať

Svätý Ján Kasián opisuje, ako táto choroba napádala aj veľmi svätých Božích mužov žijúcich vo svojich celách na pustatine: „Tiež robí mnícha ťarbavým a lenivým ku každej práci medzi múrmi jeho obydlia: nedá mu zotrvať v cele, nedá mu venovať sa čítaniu. Mních každú chvíľu narieka a frfle, že mu nijako neprospieva zostávať tam takú dobu a že kým bude členom tejto komunity, nebude mať žiadne duchovné ovocie. Mohol by viesť druhých, ale takto nikoho nevzdelal a nikoho neobohatil vyučovaním svojej náuky.“ Je zaujímavé, že tento stav navodzuje potrebu učiť druhých, čo by mali robiť a ako by mali žiť. Takýto omrzelý a znechutený človek má pocit, že všetko je nanič. V podstate je vnútorne nešťastný a myslí si, že na vine je všetko okolo neho. Zvyknem to tak povedať, že človek v takomto stave nepotrebuje vôbec nikoho a nič, aby bol nešťastný, on si vystačí sám, aby bol nešťastný. 

"Človek v takomto stave nepotrebuje vôbec nikoho a nič, aby bol nešťastný, on si vystačí sám." Zdieľať

Veľkým pokušením tohto stavu je potreba utiecť, snívať o inom mieste, kde je to lepšie. To len tento môj kláštor je nanič, moji predstavení, moji spolubratia, ktorí nemajú ducha horlivosti. Mohli by sme to rozšíriť na ľudí, ktorí žijú na púšti súčasného sveta: moja rodina, moja krajina, moje mesto, moje pracovisko, moja farnosť, sú nanič. Nanič je môj manželský partner, môj šéf, politici, farár, biskup, farníci. A prichádza snívanie, ako je to vo vzdialenom kláštore, v inej krajine, v inom zamestnaní, v iných rodinách, farnostiach a pod. Znechutený a zunovaný človek, ktorý upadol do akédie, je neposedný. Čaká, či ho niekto navštívi, zavolá mu, pošle mu správu, všimne si ho. Ide o akúsi iracionálnu zmätenosť, ktorá ho robí záhaľčivým pre akékoľvek dobré dielo, akýkoľvek duchovný úkon, takže buď vyhľadáva spoločnosť druhých alebo hľadá útechu v spánku. Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že vnútornú prázdnotu taký človek má tendenciu napĺňať žiadostivosťou tela, jedlom alebo zmyselnosťou. 

Kasián vymenúva, čo všetko môže byť plodom takéhoto neutešeného stavu: záhaľčivosť, ospalosť, vtieravosť, nespokojnosť, potulka, nestabilita mysle a tela, táranie, zvedavosť. Takýto človek je záhaľčivý. Dnes by sme povedali, že upadá do prokrastinácie. Nič sa mu nechce, motá sa, odkladá prácu na neskôr. Vtiera sa do pozornosti druhých, vyhľadáva ich spoločnosť, vypisuje im, vyvoláva, snaží sa upútať pozornosť. Je nespokojný. Ako sa vyjadril svätý Augustín: „Nehľadajú, čo by mohli napraviť, ale do čoho by sa mohli zadrapiť. A keďže nemôžu seba ospravedlniť, sú pohotoví iných obviniť“ (Serm. 19, 2-3: CCL 41, 252-254). Znechutený človek ustavične posudzuje, kritizuje, ohovára. Ján Kasián hovorí, že takýto mních sa potuluje po okolitých mníchoch, uniká zo svojej cely. Neobsedí doma. Dnes vo svete sociálnych sietí a internetu, surfuje po internete, nezmyselne číta všetky správy a články, ustavične počúva správy a rozčuľuje sa nad nimi. Alebo vyhľadáva spoločnosť druhých, otravuje a vtiera sa do ich pozornosti. Nevie sa sústrediť, upadá do vnútorného i vonkajšieho neporiadku, čo má aj svoje fyziologické dôsledky. Z prázdnoty srdca nevie vydolovať nič iné ako táranie, povrhné reči a zádrapky. A napokon upadá do zvedavosti, zaoberá sa druhými, klebetami. Poznáme tú "gossip" kultúru, ktorá sa zaoberá všetkým povrchným a daromným. Takýto človek je dezertér, ktorý uniká, je to zbabelec, ktorý frfle, je to nešťastník, ktorý zaháľa. 

Plodom takéhoto neutešeného stavu je záhaľčivosť, ospalosť, vtieravosť, nespokojnosť, potulka, nestabilita mysle a tela, táranie, zvedavosť. Zdieľať

Samozrejme tento stav sa prejavuje aj duchovne. Je to odpor voči modlitbe, duchovnému čítaniu. Protiví sa mu každá čnosť a duchovné snaženie, horlivosť. Je to duchovná vlažnosť, nie je ani horúci ani studený. A samozrejme povrchnosť, ktorá sa sústredí na vonkajškovosť.  Samozrejme musíme si uvedomiť, že zodpovednosť človeka za takýto stav môže byť rozličná. Nechceme posudzovať vinu toho-ktorého človeka za takýto stav. Ale je to určite veľmi poľutovaniahodný stav, do ktorého dnes máme pokušenie upadať mnohí. Nepomôže nám moralizovať takého človeka, ani mu robiť výčitky. Sústreďme sa na spôsob, akým ho duchovne liečiť.

Sústreďme sa na spôsob, akým túto chorobu duchovne liečiť. Zdieľať

Ako liečiť akédiu, ktorá robí dušu takou bezmocnou a ťarbavou? Samozrejme sa takýto stav nedá vyliečiť okamžite. Je to náročný a postupný proces, ktorý si vyžaduje úsilie a trpezlivosť. Táto choroba si vyžaduje trpezlivý a láskavý prístup. Tvrdosť tento stav môže ešte zhoršiť. Vyžaduje si láskavú a šetrnú liečbu dobrým slovom. Je potrebné ju liečiť postupnými krokmi. Každú neresť treba liečiť nejakou čnosťou. Liekom na akédiu je kardinálna čnosť sily. Niektoré neresti sa liečia útekom, napríklad smilstvo či hnev. In fuga salus (v úteku je záchrana), hovorievali starí Rimania. Kto je zbabelec, zvíťazí. Avšak neresť akédie treba liečiť naopak rezistenciou, odporom, vytrvalosťou. Sú potrebné čnosti, ktoré patria pod kardinálnu čnosť sily: veľkodušnosť, veľkorysosť, štedrosť, trpezlivosť a vytrvalosť. Svätý Ján Kasián odporúča ako liek bratskú lásku. Akédia totiž, ako prezieravo upozorňuje svätý Tomáš Akvinský, je hriechom proti láske. Pápež František veľmi prorocky píše v reakcii na krízu pandémie encykliku s názvom Fratelli tutti, kde pozýva k objaveniu spoločenského priateľstva, bratstva medzi ľuďmi. Spoločnosť, ktorá prepadla individualizmu a egoizmu, nevyhnutne upadá aj do akédie. Tieto duchovné choroby ju paralyzujú. Potrebuje sa otvoriť bratstvu a priateľstvu, solidarite a subsidiarite. Tejto prorockej encyklike sa potrebujeme všetci venovať. Je potrebné, aby sme ju čítali, objavovali a uskutočňovali, krok po kroku.

Liekom na akédiu, na tento žalostný paralyzujúci stav, je hľadanie a konanie dobra, vlastného dobra, teda morálneho dobra, dobra iných osôb, a v spoločnosti spoločného dobra. Svätý Ján Kasián odporúča ako liek slová svätého Pavla v liste Solúnčanom: „O bratskej láske vám netreba písať, veď vás sám Boh poučil, aby ste sa milovali navzájom. A vy to aj robíte všetkým bratom po celom Macedónsku. Len vás, bratia, prosíme, aby ste v tom čoraz viac rástli a usilovali sa žiť pokojne, plniť si povinnosti a pracovať vlastnými rukami, ako sme vám prikázali; aby ste sa počestne správali voči tým, čo sú mimo, a aby ste nemuseli od nikoho nič žiadať“ (Sol 4, 9-12). 

Inzercia

Liekom na akédiu je kardinálna čnosť sily a bratská láska. Zdieľať

Teda je dôležité odporovať akédii pokojným životom. Neznepokojovať sa. Keď je to potrebné, radšej nepozerať správy či nečítať články, nepočúvať reči, ktoré len znepokojujú. Vyhýbať sa rozličným manipuláciám svedomia, ktoré znepokojujú srdce. Vyhýbať sa rečiam záhaľčivých ľudí, ale radšej vyhľadávať povzbudenie a svetlo. Nestrácať čas riešením druhých ľudí a zaoberaním sa druhými, ale prekonať záhaľku a radšej sa chytiť konania nejakého aj malého dobra. A treba aj pracovať vlastnými rukami. Manuálna práca môže byť dobrým liekom na stav akédie. Púštni otcovia neraz vyrábali rozličné výrobky, napríklad košíky. Potom ich predávali ľuďom v okolí. Keď už ich nikto nechcel, tak ich na konci mesiaca spálili a začali odznovu. Vedeli, že práca šľachtí človeka a vyvádza človeka zo záhaľčivého stavu akédie. Ora et labora sa uskutočňovalo v benediktínskej tradícii ako liek. A budovala sa tak stáročia západná civilizácia. Konajme naďalej svoje povinnosti, krok po kroku, deň po dni. Tak sa premieňa nielen naše okolie, ale aj my sami. Pápež František zdôrazňuje, že je dôležité, aby sa aj v politickom živote podporovala najmä zamestnanosť, aby každý mohol pocítiť, že je užitočný pre spoločnosť, že sa s ním počíta. 

Dôležitá je otvorenosť voči tým, čo "sú mimo". Uzavretosť egoistickej spoločnosti, nacionalizmy, ktoré sa boja druhých, že ohrozia ich blahobyt a spokojnosť, narušia ich bezpečnú zónu, ničí v človeku to autenticky ľudské. Pápež František dáva za prototyp podobenstvo o Samaritánovi, o cudzincovi, ktorý sa ujal dobitého človeka. Venoval mu svoj čas, nechal sa vyrušiť zo svojich plánov a otvoril sa pre druhého. Venovať druhým čas, vnímať ich ako dar a príležitosť, prijať novú situáciu, otvoriť sa pre novosť, to je cesta von z akédie. A napokon netúžiť po tom, čo majú druhí. Je potrebné, aby sme sa zbavovali závisti, sústredenia sa na druhých. Štěpán Smolen napísal knihu s názvom „Zostaň, kde si“. Je to liek na akédiu. Nemyslime si, že na to, aby sme boli šťastnejší, je potrebné v prvom rade zmeniť vonkajšie okolnosti. Nesnívajme o niečom, čo nie je, ale otvorme sa pre realitu. V nej objavujme realizáciu našich túžob. Realita je viac ako idea, opakuje pápež František Guardiniho slová. V realite objavíme krásu a bohatstvo. Nemusí sa zmeniť v prvom rade všetko okolo nás. Musíme zmeniť vnútorné postoje. Neustávajme v konaní dobra. Unavujme sa dobrým príkladom. Do žlče, ktorá je v spoločnosti, prinesme trochu chuti. Mnohí si povzdychnú: Ľudia si to nezaslúžia! Možno. Ale my si zaslúžime byť viac ľuďmi!

Vráťme sa k slovám pápeža Františka, ktoré preniesol aj do svojej novej encykliky: „Búrka odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority. Ukazuje nám, ako sme nechali uspaté a opustené to, čo živí, podporuje a dáva silu nášmu životu a nášmu spoločenstvu.“ Nečakajme, že sa musí najprv skončiť pandémia, že sa musí najprv zmeniť politika, a ľudia a svet okolo nás, aby sme mohli byť ľuďmi. 

Bratia a sestry, "fratelli tutti", v tomto duchu prežívajme aj opätovnú skúšku odlúčenia od spoločných slávení a stretaní v riadnom cirkevnom a liturgickom živote. O to viac budeme náchylní na akédiu, znechutenie, mrzutosť. Situácia nám znemožňuje duchovný život, na ktorý sme zvyknutí, komplikuje nám prijímanie sviatostí. Neprepadnime akédii, ale buďme kreatívni, vyjdime zo svojich zaužívaných schém a otvorme sa jeden druhému, aby sme si pomohli. Nemyslime si, že potrebujeme údajne bojovať za náboženskú slobodu. Aj v druhej vlne sme vystavení odlúčeniu a púšti. Pre spoločné dobro. Dajme cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie. Starajme sa o spoločné dobro i o večné dobro. Nemôžme byť na svätej omši, ako sme boli zvyknutí, ale môžme milovať Ježiša a bratov a sestry. Prijímajme sviatosti. Buďme kreatívni. Ale objavujme aj čaro súkromnej modlitby: "Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti." (Mt 6, 6). Vydržme aj sami so sebou, presnejšie sami s Bohom! Môžeme konať dobro. Môžeme rásť v čnostiach. Môžeme prinášať ovocie Ducha, ktorým je „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5, 22-23). 

Nemôžme byť na svätej omši, ako sme boli zvyknutí, ale môžme milovať Ježiša a bratov a sestry. Zdieľať

Pápež František povedal: „Je to účinná sila Ducha rozliata a stvárnená do rôznych podôb sebadarovania. Je to život Ducha, ktorý je schopný zachrániť, oceniť a ukázať, ako naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú na titulkách novín a časopisov ani na veľkých pódiách posledného show, ale bezpochybne práve oni dnes píšu rozhodujúce udalosti našich osudov: lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám.“ Koľko by vedeli rozprávať títo a mnohí iní zodpovední na rozličných úrovniach, ktorí dnes prežívajú tlak nášho vystrašeného egoizmu či ľahostajnosti.

Ako som napísal na jar, sledujeme štatistiky: počet nakazených, počet mŕtvych, počet uzdravených. Sledujme aj iné štatistiky: počet egoistov, počet ľahostajných a bezohľadných, počet znechutených a mrzutých. A sledujme aj počet zodpovedných, ohľaduplných, slúžiacich, počet hrdinov, ktorí denne nasadzujú svoje sily pre spoločné dobro, ktorí vnášajú ľudskosť, svetlo a nádej. Aj podľa týchto počtov budeme vedieť, či sa naša spoločnosť už uzdravuje. Je horšie byť znechutený ako nakazený. Znechutený nie je totiž schopný čeliť nepriazni.

 

 

 

Som rímskokatolíckym kňazom už 20 rokov, teraz ako farár v Bratislave-Petržalke vo farnosti Svätej rodiny, nehodný syn svätého Filipa Nériho. Slúžim aj na rôznych ďalších úrovniach života bratislavskej arcidiecézy. Som doktorom filozofie (PhD. na Pápežskej Univerzite Svätého Kríža v Ríme za prácu o gréckom géniovi patristiky Dionýzovi Areopagitovi). Očarila ma "teológia svätých", ktorá mi dáva spoznať krásnu tvár katolíckej Cirkvi. Prednášam metafyziku a filozofiu poznania na katedre filozofie RKCMBF UK v Bratislave. Pohybujem sa aj v rozličných médiách, teraz hlavne v TV Lux, najmä v reláciách vKontexte a Fundamenty. Túžim sa vyhnúť svetáctvu a zároveň pokušeniu vyzývať bojovne svet. Som skalopevne presvedčený, že Kristus najlepšie rozumie človeku.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Winnetou zomrel ako kresťan

Winnetou zomrel ako kresťan

V týchto dňoch slovenská televízia opäť premietala filmovú sériu príbehov o Winnetouovi a Old Shatterhandovi, na ktorej vyrástla celá naša generácia. Pozrel som si počas dovolenky len záver poslednej časti "Posledný výstrel", v ktorej Winnetou zomiera v Old Shatterhandovom náručí. Film naznačuje Winnetouovu otvorenosť pre náboženstvo bielych spomienkou na zvony zo Santa Fe, keď Winnetou predpovedá svoju blížiacu sa smrť. Možno je dobré pripomenúť, čo sa v pôvodnom texte románu Karla Maya literárne stalo: Winnetou zomiera ako kresťan! Možno toto ľahké zamyslenie pre letné dovolenkové dni niekoho poteší.

Blog
Človek nebol stvorený pre prácu, prichádza čas zmien

Človek nebol stvorený pre prácu, prichádza čas zmien

Každý deň osem až desať hodín v práci, k tomu aj niekoľko hodín cestovania v kolónach alebo v hromadnej doprave, potom nakupovať, upratať, postarať sa o deti ... a každý deň dookola. Vidina dovolenky dvakrát do roka a k tomu pár radosti vo forme zážitkov a odmeny ... to je naozaj to, prečo bol človek stvorený?

Blog
Polemika: Europoslanci o 5G, rakovine a strate pamäti, alebo majú pravdu médiá

Polemika: Europoslanci o 5G, rakovine a strate pamäti, alebo majú pravdu médiá

Médiá uvádzajú prevažne vyjadrenia fyzikov, ale nemajú radi lekárske výskumy, ktoré najlepšie vedia posúdiť vplyv 5G na ľudské zdravie. Je tu slepá viera, že fyzikálna veda vie všetko vysvetliť. Ale nakoniec sú najpodstatnejšie lekárske výskumy na živých organizmoch. Tieto výskumy sú uvedené v správe europoslancov. 5G je nevyskúšaná technológia je vhodný opatrný prístup. Vedci navrhli technológiu optických vlákien ako bezpečnú alternatívu k 5G, pretože signál je obmedzený vo vlákne. Jeho potenciál je oveľa vyšší ako u 5G, umožňuje ľahšie zvýšiť rýchlosť, bez obrovských investícií.