Pulitzerky o červenej rozprávke

Pulitzerova cena I: červená rozprávka je veľmi pekná

V roku 1932 dostal Pulitzerovu cenu Walter Duranty,  moskovský dopisovateľ novín New York Times(NYT). Duranty pracoval v Moskve od roku 1922 do roku 1936.  Pulitzerovu cenu dostal v dobe hladomoru na Ukrajine, o ktorom sa vôbec nezmienil a aj neskoršie ho popieral. Duranty svojimi textami ovplyvnil množstvo ľudí v prospech komunizmu, lebo problémy sovietskeho rezimu zatajoval, banalizoval, prípadne ich označoval za nevyhnutnú súčasť vývoja a súčasne glorifikoval rozvoj sovietskeho hospodárstva.

Do deja však vstúpil anglický novinár Gareth Jones, ktorý pátral po finančných zdrojoch, z ktorých bol financovaný sovietsky priemyselný boom v dobe celosvetovej hospodárskej kríze. Jones vycestoval do Moskvy s cieľom urobiť na túto tému rozhovor so Stalinom, čo sa mu síce nepodarilo, ale dostal sa dobrodružným spôsobom na Ukrajinu a videl tam panujúci hladomor na vlastné oči. Sovieti Jonesa zatkli, bol vydieraný (rukojemníkmi boli britskí inžinieri, voči ktorým sa viedol monstr proces pre spionáž),  ale napokon bol prepustený. Jonesovi sa potom podarilo prelomiť informačný monopol Durantyho a svojimi článkami vo svetových médiách upozornil na skutočnú tvár sovietskeho režimu. Jones zahynul o dva roky neskôr, keď bol banditami unesený v tzv. vnútornom Mongolsku. Niektoré zdroje uvádzajú, že za jeho smrťou (tragicky zomrelo viac novinárov, ktorí sa venovali téme ukrajinského hladomoru) stála sovietska tajná služba, ale dôkazy neexistujú. Príbeh Jonesa a Durantyho je zobrazený vo filme Pan Jones od prominentnej poľskej režisérku A. Holland, u nás známej aj prostredníctvom filmu Horiaci ker, venovaného Jánovi Palachovi a jeho blízkym.

Pulitzerova cena II: červená rozprávka je veľmi krvavá

Poskočme v čase o niekoľko desiatok rokov ďalej. V roku 2004 dostala Pulitzerovu cenu Anne Applauabam, tentoraz za knihu o sovietskych gulagoch. Brilantne píšuca Applebaum je autorkou aj iných kníh o sovietskom Rusku a napísal aj detailnú knihu o ukrajinskom hladomore. Jej knihy o sovietskych gulagoch a ukrajinskom hladomore sú nielen historicky presné, ale sú aj morálnym zúčtovaním s komunistickým režimom a nepriamo aj s intelektuálnou úlohou tzv. užitočných idiotov, ktorú tak perfektne a zároveň perverzne plnil Duranty. Mimochodom, Pulitzerova cena pre Durantyho? Redakcie NYT sa v 90 rokoch  minulého storočia od svojho voľakedajšieho prominentného dopisovateľa výrazne dištancovala s tým, že jeho texty patria medzi to najhoršie, aké kedy boli v ich novinách uverejnené. Rada Pulitzerovej nadácie sa tiež venovala skúmaniu, či cena nemá byť  Durantymu odobratá, ale finálne slovo po viacerých rokoch tápania napokon znelo tak, že neexistujú jasné a nepopierateľné dôkazy, že Duranty zavádzal vo svojich článkoch úmyselne. Takže princíp prezumpcie neviny zase raz vyhral nad spravodlivosťou (podobnosť s nedávnym súdnym slovenským procesom prosím nehľadať).

Večne živá červená rozprávka?

Hovorí sa, že výnimky sa vždy nájdu. Áno, ale obojstranné. Jednou stranou môže byť nielen Anna Applebaum, ale aj to, že príbeh Durantyho a Jonesa  inšpiroval G. Orwella ku napísaniu jeho skvostných antiutopistických diel. Máme však aj následníkov Durantyho. Na dnešných Durantyovcov upozorňuje aj americká nadácia Victims of Communism, ktorá udeľuje ceny Waltera Durantyho tým, ktorí vo svojich filmových dielach, hraných či dokumentárnych, manipulujú divákov nepresným alebo úmyselným skreslením historických faktov.  Túto anticenu majú na svojom konte trebárs Michael Moore a Oliver Stone, ktorí ako uviedli členovia poroty: „nepřestávají produkovat propagandu oslavující komunismus a socialismus ". Pre mňa osobne nie je prekvapujúce, že dnes – tobôž v Hollywoode či Mosfilme - sa produkujú takéto filmy, ale je zaujímavé, že napríklad Moorovým kvázi dokumentárnym filmom dôveruje aj nemálo celkom rozumných ľudí.  O čom to vypovedá? Utópie, politické či náboženské, sú večne živé.