Tiberius alebo Ježiš?

Web rozumnávíra.cz definuje apologetiku ako racionální základ pro důvěru v pravdivost křesťanského světonázoru.V tomto texte autor argumentuje, ze existencia Ježiša je literárne lepšie dokázaná ako existencia rímskeho cisára Tiberia, vládcu rímskej ríše v Ježišovej dobe.  A skutočne, ak vezmeme do úvahy v dotyčnom texte uvedené zdroje, tak je spomenutých deväť tzv. pohanských autorov píšucich o Tiberiovi, kým o Ježisovi je spomenutých takýchto autorov desať.

O Tiberiovi píše podľa spomínaného zdroja nasledujúcich deväť autorov: Tacitus, Suetonius, Velleius Paterculus, Plutarch, Plinius starší, Strabo, Seneca,Valerius Maximus a Flavius Josephus. O Ježišovi sa podľa tohto textu zmieňuje nasledujúcich desať autorov/zdrojov: Flavius Josephus, Tacitus, Plinius mladší, Phlegon, Lucian Celsus, Suetonius, Thalus, Mara Bar-Serapion a Talmud (Poznámka: nie je cieľom tohto textu spochybňovať existenciu Ježiša. Ani spochybňovať uvedený počet autorov píšucich o Tiberiovi alebo o Ježišovi. Uvedené čísla sú síce podozrivé, ale hrajme s kartami, ktoré rozdal spomínaný web.)  Z hľadiska ponúkaných čísiel – keďže desať je viac deväť :) – sa dá naozaj povedať, že existencia Ježiša je lepšie dokázaná ako existencia cisára Tiberia. Aleluja, bravo, potlesk...

Skúsme sa ale pozrieť tomuto dôkazu trochu pod kožu. O Ježišovi ako o historickej osobe sa v rímskom dejepisectve alebo v archívnych dokladoch nezachovalo nič. Ešte raz: nič. Zachované správy sa týkajú kresťanov. Kresťanstvo je posudzované negatívne ako povera. Zároveň tieto správy nepriamo potvrdzujú, že kresťanstvo sa pomerne rýchlo rozšírilo. Pomerne preto, lebo kým napríklad počet Židov bol okolo 5 miliónov, tak počet kresťanov sa ku koncu 1. storočia  odhaduje na 10.000 až 40.000.

Čo napríklad napísal jeden najznámejších rímskych historikov Tacitus o týchto dvoch ľuďoch? Začnime Ježišom. Tacitus píše vo svojom diele Annales o známej udalosti, o požiare Ríma a o tom, ako sa cisár Nero pokúsil zbaviť viny za tento požiar nasledovne:

„aby umlčal tieto povesti, Nero zvalil vinu na skupinu, ktorá bola ľuďmi nazývaná kresťania, ktorá bola pre svoje ohavnosti nenávidená a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie. Kristus, od ktorého odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najťažší trest počas vlády Tiberia rukami jedného z našich prokurátorov Piláta z Pontu a tá najhoršia povera hoci na krátky čas potlačená, znovu prepukla nielen v Júdsku - pôvodnom zdroji tejto nákazy, ale dokonca aj v Ríme.“

Z textu jasne vyplýva, že existovala skupina veriacich zvaná kresťania. K téme patrí, že Tacitus je jediný zdroj, ktorý hovorí o tom, že Nero vytvoril dotyčné účelové obvinenie kresťanov.  Toto obvinenie samozrejme výrazne prispelo ku obrazu Nera ako tyrana.

Skúsme iného autora. Čo píše Suetonius o Ježišovi?

„Potrestáni byli křesťané (latinsky christiani), rod lidí oddaných nové a škodlivé pověře.“ (Suetonius: Životopisy dvanácti císařů; Nero)

„Židy, kteří na popud jakéhosi Chresta neustále působili nepokoje, vyhnal z Říma.“ (Suetonius: Životopisy dvanácti císařů; Claudius )

Ako vidieť, inými slovami odkazuje na tú udalosť, o ktorej písal Tacitus, pričom spomína ešte vyhnanie Židov z Ríma za vlády iného cisára. A čo píše o Suetonius o Tiberiovi? Suetonius napísal Životopisy dvanástich cisárov, z ktorých sa zachovalo prvých osem vrátane životopisu Tiberia uvedeného v tzv. knihe III. Suetonius mal k dispozícii zhruba tie isté zdroje ako Tacitus, ale obsah kníh je iný, je zameraný skôr literárne, čosi ako historická literatúra a Suetonius tlmočí aj rôzne škandály daného obdobia. Ale zase tu máme zopakovaný rovnaký rozdiel ako u Tacitusa: proti dvom vetičkám stojí jedna kompletná kniha.

U ostatných autorov je podobne. Žiadne čudo: ide prevažne o Rimanov, vzdelaných ľudí, v podstate intelektuálov. Samozrejme ich oveľa viac zaujímali pomery v rímskej ríši, hlavne v jej centre, teda v Ríme a ľudia, ktorí ju formovali. A samozrejme na ich život alebo život ich predkov mal výrazne väčší vplyv panovník tejto ríše ako náboženský židovský burič, o ktorom alebo o jeho prívržencoch mali neisté, hmlisté a prevažne negatívne informácie. Riman bol vtedy obklopený reálnymi dôkazmi o existencii cisára, tam neexistovala žiadna pochybnosť - nanajvýš v súkromí možno zapochyboval, či cisár je aj bohom a či naozaj vykonal zázraky, ktoré sa mu prisudzovali (vtedy bolo v móde napríklad oživenie mŕtvych, aj Tiberius údajne niekoľkých mŕtvych oživil). Okrem toho existovali sochy, busty, víťazné stĺpy, mince, stavby cisármi inšpirované, financované a po nich pomenované, proste velikánsky sortiment faktov, ktoré sú v rámci tohto porovnania na jednej strane obrovské, kým na druhej strane mizivé. Je vlastne absurdné, že niekoho vôbec napadne myšlienka dokazovať, že existencia Ježiša je (literárne) lepšie dokázaná ako existencia Tiberiusa, človeka, ktorý za jeho života rímskej ríši vládol.

Skúsme ešte nerímske zdroje. Čo sa dozvieme o Ježišovi z Talmudu? Talmud, v preklade učenie, je akýsi manuál ku židovskej biblii, ktorý obsahuje diskusie rabínov ku viere, etike a aj ku politickým udalostiam. Autor známy pod značkou bSANH43a píše: „ V predvečer pesachu (veľkej noci) zavesili Jošuu. 40 dní predtým vyhlašoval herold: bude vyvedený ku ukameňovanie, lebo prevádzal čarodejníctvo a Izrael zviedol k odpadu; kto môže niečo povedať na jeho obranu, nech príde a povie to. Pretože na jeho obranu nebolo nič prednesené, zavesili ho v predvečer pesachu.“ Z textu je zrejmé, že jeho korene pochádzajú pravdepodobne z historickej tradície a že vznikol po definitívnom oddelení kresťanstva od judaizmu a tak tlmočí typický negatívny názor nosnej náboženskej viery na v nej vzniknuté sektárstvo (viď vyššie spomenuté odhady počtov židov a kresťanov).

Iným zaujímavým a tentoraz neutrálnym zdrojom je list sýrskeho stoika, ktorý v liste zaslanom synovi z väzenia medituje nad tým, že tragická smrť Sokrata viedla v Grécku ku hladomoru; že upálenie Pythagora (tradované hlavne v tom období) viedlo v Grécku ku moru a že poprava židovského kráľa viedla ku zničeniu židovskej ríše. List, ktorý Ježiša priamo nemenuje, vznikol asi po prvej židovskej vojne, cca v roku 73. Je pravdepodobné, že vychádza z nám neznámych kresťanských zdrojov, ktoré využili propagandisticky zničenie jeruzalemského Chrámu, centra judaizmu. Text možno pokladať za najstaršie nepriame pohanské svedectvo Ježišovej existencie.

Na papieri je najsilnejším priamym potvrdením Ježišovej existencie tzv. Testimonium Flavium. Autorom je židovský učenec, historik a talentovaný spisovateľ Jozef  Flavius, človek s fascinujúcim osudom. Flavius ako účastník židovského proti rímskeho povstania po jeho potlačení prešiel na stranu Rimanov, prevzal ich ideológiu a pracoval v ich službách, ale zachoval si svoju  židovskú vieru. V jeho diele zvanom Židovské starožitnosti sa nachádza nasledujúci text: „V té době žil Ježíš, moudrý muž, lze-li jej nazývat mužem. Vykonával totiž podivuhodné skutky, byl učitelem lidí, kteří radostně přijímali pravdu, a získal na svou stranu mnoho Židů i mnohé z pohanů. On byl Kristus. A ačkoli na udání našich předních mužů jej Pilát odsoudil k ukřižování, ti, kteří si jej dříve zamilovali, od toho neupustili. Opět živý se jim totiž ukázal třetího dne, když božští proroci o něm toto i mnoho jiných věcí předpověděli. A ani dnes ještě nezmizelo pokolení křesťanů, kteří se tak po něm nazvali.“ Text je jednoznačný. Až príliš jednoznačný. Mohol presvedčený žid, obhajca rímskej politiky napísať takéto velebenie rímskou spravodlivosťou potrestaného buriča? Ak áno, tak možno hovoriť o útoku na rímsku moc od pro rímskeho renegáta. To by bolo dosť samovražedné, takže dnes je väčšina bádateľov presvedčená, že nie a že ide o apokryf, podvodnú vsuvku do jeho diela.

Ak zhrnieme literárne nekresťanské dôkazy o existencii Ježiša, tak musíme prísť k záveru, že väčšina je nepriamych a hovorí o existencii kresťanov, ktorí veria povere o Ježišovi. Snáď najsilnejším priamym dôkazom je  zmienka v Talmude, ktorá však tiež vychádza z tradície.

Skúsme teraz druhú spomínanú osobu, odkazy na Tibéria. Vráťme sa k najdôležitejšiemu historikovi tohto obdobia, Tacitusovi a jeho textom o Tiberiovi. To však také jednoduché ako o Ježišovi nebude. Ono totiž Tacitus popísal históriu prvých rímskych cisárov z julio-claudiovského rodu, medzi ktorých patril aj Tiberius, v rozsahu 30 kníh. Dve celé knihy sa venujú cisárovi Tiberiovi. Ale to nie je všetko. Tiberiusov životopis je napísaný na základe oficiálnych záznamov vedených v  senáte, autor mal prístup ku archívu rozhodnutí cisárskeho dvora, ku oficiálnym záznamov prejavov prenesených Tiberiom a množstvu iných verejných a súkromných záznamov, ktoré klasickou prácou historika vhodne kombinoval. Takže tu stojí v podstate kompletný životopis napísaný podľa dnes platných štandardov proti pár slovnej zmienke o jednej udalosti konšpiračného charakteru. Ako môže niekto môže pokladať takéto texty za rovnocenné a porovnateľné?

K tejto téme sa hodí ešte niekoľko úvah. Dodatočným problémom je otázka, či sú spomínaní rímski historici dôveryhodní. Môžeme ich nepochybne pokladať za dôveryhodných, pokiaľ ide o väčšinu faktov.  Prinášajú množstvo potvrdených informácii a aj detailov o rímskych cisárov z prvého storočia nášho letopočtu, čiže aj o Tiberiovi. Sú to pritom exaktné informácie o ich živote, o ich vládnutí, o ich osobnosti, o ich plusoch, mínusoch, atď. Nie sú založené len na tradícií, na neistých dohadoch, ale na exaktných zdrojoch. Klásť teda na jednu váhu informácie o Tiberiovi a Ježišovi je teda nevhodné.  

To však ale neznamená, že tieto informácie, hlavne ich komentovanie, sú vždy dôveryhodné. Čo sa týka tohto obdobia, sme odkázaní na niekoľko kľúčových prác antických historikov. Ich autorita sa v ďalšom období pokladala za neotrasiteľnú, ich prístup za objektívny.  Pritom trebárs Tacitus je silne pro republikánsky zameraný, takže je v jeho záujme vykresliť vládu cisárov ako obyčajných netvorov. A tento názor máme dodnes servírovaný v bežných historických učebniciach či popularizačných článkoch. Samozrejme teda aj u Tiberia.  Treba povedať, že je mnoho razy úplne falošný. Prispela k tomu aj kresťanská tradícia, ktorá tiež uprednostnila čiernobiele videnie a hodnotí cisárov hlavne podľa ich prístupu ku kresťanom, pričom z predošlých podstavcov je asi zrejmé, že z hľadiska výkonu ich moci  šlo o okrajový či dokonca nezaujímavý problém.  Z uvedeného vyplýva, že zbaviť tzv. tyranských cisárov Ríma vžitého tyranského pohľadu znamená zbaviť sa množstva  poloprávd, mýtov a klamstiev, ktoré v sebe skrýva historický tradicionalizmus a to je prakticky nemožné. Prehnane veľké potoky ľudskej krvi a zdôrazňovanie kresťanských obetí (niekedy dokonca ich fabulovanie) nám zakrývajú reálny obraz doby.

Tento obraz má však aj svoju druhú stranu. Nemenej dôležité je, že spomínaní historici ponúkajú aj jasný obraz postupného morálneho úpadku rímskej spoločnosti, ktorý sa prenášal do celej ríše. Na kresťanov pozerali ako na nebezpečnú náboženskú sektu, ale elita rímskej spoločnosti si začínala uvedomovať, že kresťanstvo svojím učením o láske ku blížnemu, propagovaním princípu náboženskej vernosti, kritikou rozvodov, morálkou sexuálnej zdržanlivosti je v ostrom rozpore s rímskymi zásadami voľnej morálky. Kresťanstvo vlastne ponúkalo opačný morálny kódex než aký začal v Ríme panovať po zániku republiky. Aj preto bolo kresťanstvo náboženstvom, ktoré ohrozovalo kultúrnu a spoločenskú identitu rímskeho antického sveta a z toho vyplýval negatívny pohľad na kresťanstvo a jeho prenasledovanie.  Je jednou zo záhad dejín, že kresťanské učenie postupne prerástlo všetkými vrstvami spoločnosti natoľko, že sa napokon stalo oficiálnou ideológiou i svojich prenasledovateľov, rímskych cisárov.

Literarúra: 

Ryšková Mireia: Doba Ježíše Nazaretského

 Vladimír Liška: Po stopách římských tyranů

Bart D. Ehrman: Did Jesus Exist? 

Titulný obrázok: Jesus Meets Tiberius, Slawa Radziszewska (https://tinyurl.com/y8b3u98b)