Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
11. júl 2020

Svätenie žien: prečo Katolícka Cirkev hovorí nie?

O možnosti pripustenia žien ku kňazskej vysviacke z pohľadu katolíckej náuky.
Svätenie žien: prečo Katolícka Cirkev hovorí nie?

Emancipačné hnutie prinieslo ženám v 20. storočí viaceré práva - od práva voliť až po právo uchádzať sa o vedúce pozície v politickom a spoločenskom živote. V podobnom duchu sa niesli aj reformy v protestantských cirkvách a denomináciach, ktoré začali umožnovať ženám prístup k duchovenstvu. Zaujímavé je, že u kvakerov sa tento proces emancipácie začal už od ich začiatkov v polovici 17. storočia. V polovici 20. storočia začali vysviacať ženy ďalšie protestantské odnože. V roku 1948 dánski evanjelici boli spomedzi luteránskych cirkví prví, ktorí pripustili ženy do duchovenského úradu. V nastúpenom kurze pokračovali metodisti, anglikáni, episkopálni a ďalší. 

V mnohých protestantských denomináciach ženy vedú farnosti, sú pastorky, evanjelizátorky, ba dokonca biskupky. Prvou biskupkou v USA sa stala Alma Bridwell White už v roku 1918. Bola vo vedúcej pozícii pomerne malej metodistickej sekty Pillar of Fire Church. White bola kontroverznou osobnosťou. Bola nielen feministkou, ale čo bolo vari ešte horšie, sympatizovala s neslávne známym Ku Klux Klanom. Pokračujme však ďalej v prvenstvách. Biskupka Katharine Jefferts Schori sa v roku 2006 stala prvou ženou, ktorá bola zvolená na čelo Episkopálnej cirkvi v USA. Biskupka Schori podporovala nielen právo homosexuálov na registrované partnerstvo, ale aj právo žien na potrat. 

A nakoniec tu máme Švédku Evu Brunne. V roku 2009 sa stala prvou biskupkou, ktorá sa otvorene hlásila k svojej lesbickej orientácii. Žije v registrovanom partnerstve s inou evanjelickou farárkou a spoločne vychovávajú syna. Mimochodom, v roku 2015 sa rozšírila správa, že biskupka Brunne údajne navrhovala odstránenie krížov z jedného štokholmského kostola na znak tolerancie a otvorenosti voči iným náboženstvám. Kaplán uvedeného kostola Kicki Wetterberg túto správu poprel, no dodal, že „Brunne nemala problém s tým, aby sa v kostole modlili hinduisti alebo moslimovia.“ 

Nuž, možno by si to Martin Luther s tou reformáciou rozmyslel, keby vedel, že mnohí jeho nasledovníci postupne odpadnú od kresťanskej viery. 

Ježiš, Katolícka Cirkev a postavenie žien 

Katolícka Cirkev sa k možnosti kňazského svätenia žien vyjadruje vo svojom oficiálnom katechizme pomerne stručne: 
Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž. Pán Ježiš si vyvolil mužov, aby vytvoril zbor dvanástich apoštolov, a apoštoli urobili to isté, keď si vyvolili spolupracovníkov, ktorí mali po nich nastúpiť v ich poslaní. Kolégium biskupov, s ktorými sú kňazi spojení v kňazstve (in sacerdotio), sprítomňuje a aktualizuje až do Kristovho návratu zbor Dvanástich. Cirkev si je vedomá, že je viazaná touto voľbou samého Pána. Preto vysviacka žien nie je možná.“ (bod 1577) 

Je však toto stanovisko definitívne? A nie je Katolícka Cirkev voči ženám v tomto bode diskriminačná?

Postavenie žien v dobe Ježiša Krista nebolo slávne. Žena mala len veľmi obmedzené práva a bola v podstate majetkom svojho muža alebo otca. Nízke postavenie ženy bolo takmer zakódované do myslenia spoločnosti. Antický filozof Aristotles napísal, že „rozumu sa dostáva plného vyjadrenia u mužoch. V deťoch je rozum prítomný, ale nevyvinutý. U žien je podľa Aristotela rozum prítomný, ale nevyužívaný.“ Ďalej píše, že žena je v podstate „nedostatočný muž.“ 

Pozoruhodné rady dáva svojim čitateľom aj židovský Talmud, skeptický k možnostiam ženského intelektu: „Radšej Tóru spáľ, než by si sa ju snažil vysvetliť žene.“ Autori týchto vyjadrení, ktoré boli typické pre starovekú patriarchálnu kultúru by asi dnes sotva obstáli bez zásahu kabelkou. 

Ježiš v tomto zmysle prekonával viaceré predsudky a tabu. Jeho postoj k ženám mnohých pohoršoval, mnohí nad ním len nechápavo krútili hlavou. Svedčí o tom jeho rozhovor so Samaritánkou pri Jakubovej studni (Jn 4), prejavenie milosrdenstva voči hriešnici, ktorá prišla k nemu do farizejovho domu (Lk 7) alebo voči žene, ktorá bola pristihnutá pri cudzoložstve (Jn 8). 

Ježiš povýšil ženu z jej biedneho postavenia a mnohé ženy sa stali jeho učeníčkami. Ženy boli ako prvé, ktoré sa stretli so zmŕvychvstalým Kristom, dostalo sa im prvenstva v tom, že ohlasovali veľkonočnú zvesť. A napokon Panne Márii sa dostalo niečoho, čo neprislúchalo žiadnemu mužovi - bola nositeľkou božského života. Matkou Božieho Syna. Navyše samotná Cirkev je ona, nie on - je ženského rodu, je Kristovou Nevestou. 

Dôvody prečo Katolícka Cirkev nedovolila ženám pristúpiť ku kňazskej vysviacke, tak nesúvisia s diskrimináciou či schopnosťou žien. (Konieckoncov, sviatosť kňazstva nie je právom, ale nezaslúženým darom.) Tieto dôvody sú hlboko teologické a zároveň stavajú na predpoklade, že Boh síce stvoril muža a ženu ako rovnocenných, ich úlohy sú v Cirkvi rozdielne. Svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom 12,12-18 píše, že v Cirkvi existuje množstvo chariziem a úloh, no Duch je ten istý. Cirkev sa v tomto ohľade podobá na akýsi Boží orchester, v ktorom každý plní svoju funkciu pre vytvorenie symfónie.

Ježiš si vybral dvanástich apoštolov, dvanástich mužov, ktorí mali viesť a odovzdávať svoj úrad ďalej. Ženy, na rozdiel od väčšiny apoštolov verne stáli pri Ježišovi, v hodinách jeho utrpenia. Napriek tomu si Ježiš za svojich nástupcov, kňazov povolal iba mužov. Historicky, Kristus bol muž a dnešní biskupi (nástupcovia apoštolov) alebo kňazi vysluhujú Eucharistiu a ostatné sviatosti „v osobe Ježiša Krista.“ 

Cirkevná Tradícia a prax   
 

Raná Cirkev v tomto smere nasledovala Ježišov príklad. Ženy sa napríklad mohli v zhromaždeniach modliť a prorokovať (1 Kor 11,1-16), no úloha vyučovať bola vyhradená pre klérus. (1 Kor 14,34-38) Častokrát sa diskutovalo o úlohe diakoniek v prvotnej Cirkvi. Svätý Pavol v Liste Rimanom spomína „Fébu, diakonku cirkvi v Kenchreách.“ Biblia však nie je jednoznačná v tom, či skutočne ide o diakonov zmysle prvého stupňa sviatosti kňazstva. Grécke slovo diakonos totiž v preklade znamená služobník, preto nie je úplne jasné, či išlo o služobníčky alebo o nositeľku špecifického úradu či svätenia. Prvý Nicejský ekumenický koncil z roku 325 síce spomína diakonky, ale nie v zmysle kňazského svätenia. 

Hoci v niektorých pseudokresťanských heretických hnutiach (napríklad montanisti) sa vyskytovali kňažky, v žiadnom ranokresťanskom či neskoršom cirkevnom spise sa nepíše o tom, že by ženám bola udeľovaná kňazská vysviacka. Tá bola rezervovaná výlučne mužom. V prospech toho a proti vysviackám žien sa vyjadrovali aj cirkevní učitelia a otcovia ako napríklad Irenej, Tertulián, Augustín. Synoda v Laodicey, ktorá sa uskutočnila v rokoch 363 až 364 v jednom zo svojich kánonov vyslovene uvádza, že kňazské svätenie žien nie je v Katolíckej Cirkvi povolené. 

Inzercia

V roku 494 pápež Gelasius na správy z južného Talianska o tom, že niektoré ženy slúžia sväté omše reagoval odsúdením a zdôraznil to, že iba muži majú možnosť vysluhovať Eucharistiu. Katolícku prax pripominul v 13. storočí aj pápež Innocent III. týmito slovami: „Hoci Preblahoslavená Panna Mária prevyšovala v dôstojnosti a vznešenosti všetkých apoštolov, predsa nie jej zveril Pán kľúče nebeského kráľovstva.“ Ďalším dôvodom, prečo Katolícka Cirkev hovorí nie kňazským vysviackam pre ženy je teda prax a tradícia, ktorá sa nezmenila od čias prvotného kresťanstva. Existujú však domnienky, že počas komunizmu boli v Česku vysvätené tri ženy. Treba však dodať, že tieto vysviacky sú nielenže neplatné, ale aj ich iniciátori upadajú podľa kánonického práva do cirkevného trestu exkomunikácie.  

Hoci kňazská vysviacka je v Katolíckej Cirkvi vyhradená iba pre mužov, sviatostné kňazstvo je v služobnom postavení voči všeobecnému kňazstvu všetkých veriacich. V tomto zmysle je každý pokrstený katolík zároveň aj kňazom. Základom životnej púte katolíka nie je v prvom rade stať sa kňazom, biskupom či pápežom. Úsilie veriacich v Krista by sa malo zamerať predovšetkým na dosiahnutie svätosti, ostatné by malo byť prostriedkom k tomuto cieľu. A obdivuhodných žien-svätíc je v Katolíckej Cirkvi neúrekom: Panna Mária, svätá Mária Magdaléna, svätá Monika, svätá Katarína Sienská, svätá Terézia Avilská, svätá Bernadetta, svätá Mária Goretti, svätá Edita Steinová, svätá Matka Tereza a ďalšie ženské osobnosti.  

Čo na to Učiteľský úrad Cirkvi?

Vzhľadom na to, že v posledných desaťročiach či storočiach vzrástlo v spoločnosti zrovnoprávnenie žien s mužmi a povedomie o právach žien, podobná požiadavka sa objavila aj v prostredí Katolíckej Cirkvi. A jedným z prejavov tohto zrovnoprávnenia malo byť aj pripustenie žien ku kňazskej vysviacke. Neišlo iba o hlasy feministických spolkov zvonku alebo pripustenie žien k duchovenským úradom v nekatolíckych cirkvách, ale aj o systematické úsilie niektorých katolíkov zvnútra Cirkvi. 

Katolícka Cirkev však zamietla túto požiadavku už v dokumente Kongregácie pre náuku viery s názvom Inter Insigniores z októbra 1976. O 18 rokov neskôr v apoštolskom liste Ordinatio Sacerdotalis pápež Ján Pavol II. opakuje, že Cirkev nemá právomoc zmeniť niečo, čo ustanovil zakladateľ Katolíckej Cirkvi Ježiš Kristus a to, že kňazská vysviacka je rezervovaná iba mužom. 

Vtedajší pontifik v liste odmietol obvinenia z diskriminácie a zaujatosti voči ženám: „Ostatne, to, že preblahoslavená Panna Mária, Matka Božia a Matka Cirkvi nedostala úrad vlastný apoštolom ani kňazskú službu, jasne ukazuje, že nepripustenie žien ku kňazskej vysviacke nemôže znamenať ich menšiu dôstojnosť ani diskrimináciu voči nim, lež verné zachovanie zámeru, ktorý treba pripísať múdrosti Pána vesmíru. Prítomnosť a zástoj ženy v živote a poslaní Cirkvi, i keď nie sú spojené so služobným kňazstvom, sú absolútne potrebné a nenahraditeľné.“

Dôvody v neprospech vysviackam žien, ktoré uvádza pápež Ján Pavol II. by sme mohli zhrnúť do troch bodov: 
1) Svedectvo Svätého Písma o tom, že Ježiš Kristus si za apoštolov vybral iba mužov
2) Trvalá cirkevná prax kňazského svätenia vyhradeného iba pre mužov
3) Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý autenticky interpretuje Božie zjavenie a predkladá aj to, že Boh si do úlohy kňazov vyberá iba mužov

Na konci listu pápež Ján Pavol II. debatu o možnom svätení žien v Katolíckej Cirkvi uzatvára slovami: „A preto, aby sa odstránila akákoľvek pochybnosť v takej veľmi dôležitej veci, týkajúcej sa samej božskej konštitúcie Cirkvi, mocou svojho úradu vyhlasujem, že Cirkev nijako nemá moc udeľovať kňazskú vysviacku ženám a že toto rozhodnutie majú s definitívnou platnosťou prijať všetci veriaci Cirkvi.“ 

18. októbra 1995 sa k pochybnostiam voči tomuto listu vyjadrila aj Kongregácia pre náuku viery na čele s kardinálom Ratzingerom: List Jána Pavla II. treba chápať ako konečné a definitívne nie sväteniu žien. Kňazské svätenie rezervované výlučne pre mužov tak nie je iba disciplinárnou otázkou, ale patrí k pokladu katolíckej viery. 

K otázke svätenia žien pridal svoje (a stanovisko Cirkvi) stanovisko aj pápež František. Hoci niektorí katolíci obviňujú súčasného pápeža z „liberalizmu“ a niektorí z nich by tam radšej videli niekoho iného, Svätý Otec sa k tejto téme vyjadril v roku 2016 jasne: „Ku sväteniu žien v Katolíckej cirkvi povedal posledné a jasné slovo svätý Ján Pavol II. A toto slovo platí.“

Rím prehovoril, kauza skončila. 

Zdroje
JÁN PAVOL II. Ordinatio Sacerdotalis. 1994
https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/ordinatio-sacerdotalis
Katechizmus Katolíckej Cirkvi. 2012
 https://www.catholic.com/magazine/print-edition/why-cant-women-be-priests
Relácia TV Lux V kontexte: Svätenie žien
https://svetkrestanstva.postoj.sk/18463/papez-povedal-svaeteniu-zien-nie-ake-su-dovody
https://en.wikipedia.org/wiki/Ordination_of_women
https://en.wikipedia.org/wiki/Eva_Brunne

Titulný obrázok
https://www.catholicworldreport.com/2014/12/10/catholic-women-priests-can-there-be-a-discussion/

Inzercia

Zaujímam sa o kresťanskú vieru vo vzťahu k spoločnosti, rozumu a vede. „Každý človek sa môže stať kresťanom, ale iba ten, kto sa ním skutočne stane, je bratom.“ (Joseph Ratzinger, Úvod do kresťanstva) Kontakt: bloger.kc@gmail.com

Inzercia

Odporúčame

Blog
Sväté prijímanie na rukách revolúcie

Sväté prijímanie na rukách revolúcie

Revolučná vzbura človeka proti právam Spasiteľa a proti právam Jeho Cirkvi prejavuje sa najmä v posledných desaťročiach. Jedným z prejavov tejto satanskej revolúcie je presadzovanie takých spôsobov svätého prijímania zo strany veriacich laikov, ktoré likvidujú postupne katolícku vieru človeka. Príkladom tohto nebezpečného prístupu je sväté prijímanie spôsobom na ruku prijímajúcim veriacim laikom. Tento dôsledok postupného prenikania heréz do katolíckeho myslenia počas posledných desaťročí zasiahol vo veľkom rozsahu aj súčasné Slovensko.