Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
11. júl 2020

Sväté prijímanie na rukách revolúcie

Revolučná vzbura človeka proti právam Spasiteľa a proti právam Jeho Cirkvi prejavuje sa najmä v posledných desaťročiach. Jedným z prejavov tejto satanskej revolúcie je presadzovanie takých spôsobov svätého prijímania zo strany veriacich laikov, ktoré likvidujú postupne katolícku vieru človeka. Príkladom tohto nebezpečného prístupu je sväté prijímanie spôsobom na ruku prijímajúcim veriacim laikom. Tento dôsledok postupného prenikania heréz do katolíckeho myslenia počas posledných desaťročí zasiahol vo veľkom rozsahu aj súčasné Slovensko.
Sväté prijímanie na rukách revolúcie

Najsvätejšia Sviatosť oltárna

Sväté prijímanie je požívanie Tela a Krvi Pána Ježiša Krista v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Najsvätejšia Sviatosť oltárna je najsvätejšia preto, že nie len posväcuje človeka podobne ako ďalšie sviatosti, ale súčasne obsahuje v sebe skutočne prítomného Pána Ježiša Krista, ktorý je pôvodcom všetkej svätosti. Táto sviatosť sa koná na oltári a je uložená v svätostánku.

Pán Ježiš Kristus stanovil Sviatosť oltárnu večer pri Poslednej večeri pred svojim umučením. Zmysel svätého prijímania spočíva v tom, že Spasiteľ je spojený s nami, Spasiteľ sa vo svätej omši obetuje za nás svojmu nebeskému Otcovi, a Spasiteľ sa vo svätom prijímaní stáva pokrmom pre naše duše.

Pán Ježiš Kristus dal apoštolom príkaz: „Toto robte na moju pamiatku.“. Týmto pokynom prešla moc na apoštolov vykonávať to, čo vykonal Spasiteľ, t. j. premieňať chlieb na Jeho Najsvätejšie Telo a víno na Jeho Najsvätejšiu Krv. Táto moc následne prešla od apoštolov na biskupov a kňazov, ktorí predmetnú premenu majú vykonávať počas svätej omše.

Pán Ježiš Kristus je prítomný v Sviatosti oltárnej tak, že pod spôsobom chleba je prítomné živé Telo Pána Ježiša Krista, t. j. aj Jeho Krv a Jeho Duša, a pod spôsobom vína je prítomná živá Krv Pána Ježiša Krista, t. j. aj Jeho Telo a Jeho Duša. Pán Ježiš Kristus je prítomný celý v každom zo spôsobov, a v každej čiastke, t. j. aj v tej najmenšej čiastke, a je prítomný ako Boh a človek.

Medzi obetou Pána Ježiša Krista na kríži a obetou svätej omše nie je podstatný rozdiel, a to preto, že v oboch existuje obetujúci kňaz a obetný dar, t. j. Pán Ježiš Kristus sám. Z hľadiska spôsobu obetovania rozdiel spočíva v tom, že Pán Ježiš Kristus sa obetoval na kríži krvavým spôsobom, a vo svätej omši obetuje sa nekrvavým spôsobom, t. j. tak, že znova netrpí a neumiera. Najsvätejšia Sviatosť oltárna vyžaduje najvyššiu úctu, t. j. klaňanie sa. (1).

Sväté prijímanie v dejinách

Sväté prijímanie v Cirkvi spôsobom podávania do úst bolo v ustálenej podobe už od 6. storočia. V monastickom prostredí na Západe rozšíril sa spôsob svätého prijímania kľačiacich prijímateľov do úst už v tomto období, čo v Cirkvi bolo presadené všeobecne do 11. storočia.

Prijímanie na ruku v dejinách Cirkvi sa vyskytlo, avšak bolo odlišné od prijímania na ruku presadzovaného v súčasnosti. Veriaci položil svoju pravú dlaň na svoju ľavú dlaň, kňaz mu položil Božie Telo na dlaň, a veriaci Božie Telo nabral z dlaní ústami, pričom bola stanovená povinnosť dôkladne umyť svoje ruky pri vstupe do chrámu pred svätým prijímaním. Prijímajúci neuchopil Svätú hostiu  prstami nikdy, a ani sám nevkladal si ju do úst. (2).

Kňazi podávali Svätú hostiu prijímateľom do úst už od prvých storočí. Cirkevné dokumenty potvrdzujú, že dotýkanie sa Sviatosti oltárnej zo strany laikov rukami bolo považované za zneužitie, s výnimkou prípadov nevyhnutnosti, a v čase prenasledovania.

Pápež Sixtus I., ktorý bol pápežom v rokoch 115 až 125, zakázal laikom dotýkať sa posvätných nádob, z čoho vyplýva zjavne aj zákaz laikom dotýkať sa Eucharistie rukami.

Svätý Eutychián, ktorý bol pápežom v rokoch 275 až 283, zakázal laikom niesť Eucharistiu chorým, a to z toho dôvodu, aby nedotýkali sa Eucharistie rukami.

Svätý Inocent I. nariadil obrad svätého prijímania výlučne len na jazyk od roku 404. V liste Decenziovi, biskupovi Gubbia, z roku 416, ktorý ho požiadal o smernice týkajúce sa rímskej liturgie, ktorú mal v úmysle prijať, odpovedal potvrdzujúc pre všetkých povinnosť rešpektovať v tomto ohľade tradíciu rímskej Cirkvi, pretože ona pochádza od samotného Petra, prvého pápeža.

Tretí konštantínopolský koncil (680 - 681) zakázal veriacim sväté prijímanie spôsobom na ruku a hrozil exkomunikáciou tým, ktorí by vykonali takúto opovážlivosť.

Synoda v Cordobe v roku 839 odsúdila sektu „kaziánov“ z dôvodu odmietania svätého prijímania spôsobom priamo do úst zo strany členov tejto sekty.

Tridentský koncil (1545 - 1563) potvrdil v dekréte o Eucharistii, že v Božej Cirkvi bolo stálym zvykom, že laici dostávali sväté prijímanie od kňazov, zatiaľ čo kňazi prijímali sami, a že tento zvyk je apoštolského pôvodu. „Pri prijatí tejto Sviatosti (Eucharistie) bolo v Božej Cirkvi vždy zvykom, že laici prijímali sväté prijímanie od kňazov, a celebrujúci kňazi prijímali sami, a tento zvyk treba považovať ako pochádzajúci z apoštolskej tradície.“. (3).

Poučenie z postoja odlúčených bratov

Možno považovať za veľmi potrebné poukázať na dôvody zavádzania svätého prijímania spôsobom na ruku zo strany ľudí, ktorí chceli odlúčiť sa zreteľne od Cirkvi a od Tradície týmto spôsobom. Cirkev musela považovať tieto postoje za bludárske a mylné, napriek tomu, že nositelia týchto postojov nazývali sa reformátormi.

Thomas Cranmer (1489 - 1556) bol odpadlým arcibiskupom z Canterbury, a je autorom diela Kniha všeobecných modlitieb a spravovania sviatostí a iných rítov a obradov, ktorá bola vydaná v roku 1549. Autor ponechal v tejto knihe katolícky spôsob svätého prijímania.

Martin Butzer (1491 - 1551) bol bývalým dominikánom, ktorý sa stal taktiež „reformátorom“, a ktorý bol rozčúlený ponechaním katolíckeho spôsobu svätého prijímania v knihe Thomasa Cranmera. Martin Butzer sa dožadoval svätého prijímania spôsobom na ruku, a Thomas Cranmer sa nechal presvedčiť, a podľahol tomuto tlaku. Thomas Cranmer v novom vydaní diela Kniha všeobecných modlitieb z roku 1552 zaviedol sväté prijímanie spôsobom na ruku.

Martin Butzer chcel presadiť zmenu v spôsobe svätého prijímania z dôvodu jeho obavy, aby sväté prijímanie spôsobom na kolenách a do úst nezvádzalo ľudí k „pápeženským poverám“, teda ku katolíckej viere vo veci Sviatosti oltárnej, a vo veci katolíckeho chápania kňazstva. Martin Butzer považoval Sviatosť oltárnu za „falošnú“, Eucharistiu považoval len za „symbol“, a chcel presadením svätého prijímania spôsobom na ruku zlikvidovať vedomie veriacich katolíkov o nesmiernom význame Sviatosti oltárnej pre spásu človeka. Katolícka cirkev hlása predmetné učenie Spasiteľa už od začiatku svojho pôsobenia. (4).

Rímska liturgia a jej nezmeniteľná podstata

Protestantskí reformátori bojovali so zápalom proti starobylej katolíckej liturgii, keďže táto liturgia vyjadrovala veľmi jednoznačne nemenné pravdy katolíckej viery, ako napríklad reálnu prítomnosť Spasiteľa, eucharistickú obetu, a pod.. Protestanti nahradili túto liturgiu novými obradmi, čím sa oddelili od Tradície a od Cirkvi.

Tridentský koncil (1545 - 1563) bol zameraný aj na to, aby rímska svätá omša bola slúžená všade rovnakým spôsobom. Cirkev reagovala týmto spôsobom na anarchiu nových protestantských obradov. Tento koncil na svojom 18. zasadaní, dňa 16. februára 1562, stanovil komisiu, ktorá mala preskúmať misál, spracovať ho a obnoviť ho do pôvodnej podoby. Predmetná komisia nebola hotová so svojou prácou do skončenia tohto koncilu, t. j. do dňa 4. decembra 1563, a neskorší pápeži zabezpečili dokončenie tohto zámeru v nasledujúcich rokoch.

Pápež Pius V. vydal bulu Quo primum, zo dňa 14. júla 1570, ktorou bol zverejnený misál, ktorý mal byť používaný všade, kde sa mal slúžiť rímsky rítus. Výnimka bola daná pre niektoré starobylé obrady, ktoré boli slúžené aspoň počas 200 rokov.

Nesmierny význam rímskeho misála vydaného pápežom Piom V. spočíva v tom, že nepredstavuje vôbec vytvorenie nového misála, ale obnovenie existujúceho misála „podľa obyčajov a rítov svätých Otcov“. Predmetná liturgická obnova bola mimoriadne vydarená. Základným hľadiskom liturgickej komisie bola starobylosť. Došlo k zrušeniu niektorých neskorších ozdobných dodatkov, s cieľom dosiahnuť väčšiu jednoduchosť, avšak všetky farebné prvky neboli odstránené, čím rímska liturgia zachováva svoj poetický pôvab. (5).

Z hľadiska spôsobu svätého prijímania je podstatné, že misál pápeža Pia V. zachoval starobylý spôsob svätého prijímania, ktorým je vyjadrené jednoznačne a záväzne, že Tradícii zodpovedá spôsob svätého prijímania veriacemu katolíkovi kľačiacemu na kolenách, a prijímajúcemu do úst z rúk kňaza. Rozšírenie katolíckej zbožnosti a eucharistickej úcty po Tridentskom koncile bolo nevyhnutným pozitívnym dôsledkom vyplývajúcim z prekrásnej a univerzálnej rímskej liturgie. Latinský jazyk tejto liturgie predstavoval garanciu pravovernosti formulácií a spôsobov, ktoré boli rovnaké všade na celom svete, pri slúžení svätej omše.

Vzťah veriaceho katolíka k Spasiteľovi v Sviatosti oltárnej má nesmierny význam pre získavanie prostriedkov milosti pre dosiahnutie jeho spásy. Tento vzťah je formovaný v podmienkach konkrétnej liturgickej formy, a preto je potrebné venovať pozornosť dôvodom Tradície pri presadzovaní osvedčených liturgických foriem. Miesto stretnutia kajúceho hriešnika so Živým Bohom v Sviatosti oltárnej na katolíckej liturgii nesmie byť chápané ako spoločenstvo veriacich, ktorí spomínajú na historickú postavu Spasiteľa, a prijímajú „jedlo“ na Jeho pamiatku. Predmetné nesprávne chápanie Sviatosti oltárnej je veľmi  rozšírené v súčasnosti. Katolíci by mali venovať pozornosť motiváciám, ktoré stáli za vytlačením tradičnej katolíckej liturgie z vedomia verejnosti, a za radikálnym presadzovaním nových liturgických foriem v 20. storočí.

Liturgická revolúcia po poslednom koncile  

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) priniesol konštitúciu Sacrosanctum concilium, o posvätnej liturgii, zo dňa 4. decembra 1963, (ďalej len „SC“). Rôzne názory sa vyvinuli na to, v akej miere Druhý vatikánsky koncil vytvoril podmienky pre radikálne zásahy do starobylej liturgickej tradície rímskeho obradu, ku ktorým došlo po tomto koncile. Niektorí autori zastávajú názor, že dokument SC nepripúšťa takéto radikálne zásahy, a mnohí konciloví otcovia súhlasili s textom tohto dokumentu aj preto, lebo si nedokázali predstaviť realizáciu liturgickej reformy, ktorá nastala následne. (6). 

Možno poukázať na zámer Cirkvi priznať všetkým právoplatne uznaným obradom rovnaké právo a rovnakú dôstojnosť a zachovanie v budúcnosti, a v prípade potreby preskúmanie týchto obradov v duchu zdravej tradície. (SC, 4). So zreteľom na nebezpečenstvo novôt dokument SC konštatuje: „Napokon nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje opravdivý a zaručený úžitok Cirkvi, pričom je potrebné dbať o to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už jestvujúcich.“. (SC, 23). Vo vzťahu k významu latinského jazyka v posvätnej liturgii Cirkvi dokument SC konštatuje: „Používanie latinského jazyka nech sa zachová v latinských obradoch, a to bez narušenia partikulárneho práva.“.(SC, 36, § 1). Vo vzťahu k liturgickej hudbe dokument SC konštatuje: „Cirkev pokladá gregoriánsky spev za vlastný rímskej liturgii, a preto má mať pri liturgických úkonoch za rovnakých podmienok prvé miesto.“. (SC, 116).

Dokument SC pripravil podmienky pre liturgickú reformu, avšak nestanovil jednoznačné hranice pre túto reformu. Niekoľko „konzervatívnych noriem dokumentu SC“ je nedostatočných vzhľadom na množstvo „liberálnych noriem dokumentu SC“, čo vytvorilo veľký potenciál pre likvidáciu tradičnej rímskej liturgie. Dokument SC sa stal nástrojom pre rozsiahly projekt liturgickej reformy, a pre prenechanie kontroly nad liturgiou národným cirkevným hierarchiám s katastrofálnymi dôsledkami. Napraviť tieto dôsledky možno len obnovením liturgickej normality rímskeho rítu, a obnovením latinskej liturgickej tradície, ktorú jej nepriatelia takmer zlikvidovali. (7).

Liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile sa realizovala postupne, a zasiahla celú oblasť liturgických obradov rímskeho rítu. Najdôležitejšou reformou bola reforma Rímskeho misála. Pápež Pavol VI. pristúpil k tejto reforme prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Missale Romanum, zo dňa 3. apríla 1969, ktorý nadobudol účinnosť v Cirkvi dňa 30. novembra 1969.

Ďalšími reformami boli reforma Liturgie hodín (breviára), Ordo baptismi (vysluhovania sviatosti krstu), Ordo confirmationis (sviatosti birmovania), Ordo poenitentiae (sviatosti zmierenia), Ordo infirmorum (pomazania chorých), Ordo matrimonii (sviatosti manželstva), Rímskeho pontifikála (Pontificale Romanum), Ordo esequiarum (pohrebných obradov).

Rôzne neskoršie štúdie museli konštatovať, že liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile rešpektovala málo starobylú liturgickú tradíciu rímskeho obradu z teologického hľadiska. To sa vzťahuje nie len na latinčinu, ale aj na zrušenie Rímskeho kánona, novotvorbu eucharistických modlitieb, obrátenie kňaza tvárou k ľudu, stavanie obetných stolov v starobylých chrámoch, a pod.. (8).

Svedectvo o zámere liturgickej revolúcie

Historik Francois Georges Dreyfus na francúzskej rozhlasovej stanici Ici lumiere 101 pozval do diskusie filozofa, ktorým bol Jean Guitton, dlhoročný priateľ pápeža Pavla VI., a významný poradca, t. j. peritus, na Druhom vatikánskom koncile, a historika, ktorým bol Yves Chiron. Došlo k tomu dňa 13. decembra 1993.

F. G. Dreifus konštatoval, že vidí rozpor medzi textom koncilového dokumentu SC, podporujúceho zachovanie latinského jazyka a gregoriánskeho chorálu v liturgii, a novou podobou svätej omše, zavedenej za pôsobenia pápeža Pavla VI..

J. Guitton bol prekvapený tvrdením F. G. Dreyfusa, a výslovne uviedol, že zámerom pápeža Pavla VI. v liturgickej oblasti bola taká reforma katolíckej liturgie, aby predmetná liturgia priblížila sa čo najviac protestantskej liturgii, resp. protestantskej večeri Pána.

J. Guitton následne povedal: „Je veľký rozdiel medzi vašim srdcom a mojím srdcom, ale môžem zopakovať, že pápež Pavol VI. robil všetko, čo mohol, aby katolícku svätú omšu vzdialil od tradície Tridentského koncilu v prospech protestantskej večere Pána. Pomáhal mu v tom najmä arcibiskup Annibale Bugnini, aj keď nemal plnú dôveru tohto pápeža. Preto ma prekvapujú vaše poznámky. ... Svätá omša Pavla VI. je predovšetkým a hlavne slávnostným pokrmom. Silne sa v nej zdôrazňuje stránka účasti na pokrme, a podstatne menej stránka obety, rituálnej obety v Božej prítomnosti konanej kňazom, ktorý ukazuje len svoj chrbát. Myslím si, že sa nemýlim, keď poviem, že zámerom pápeža Pavla VI. a novej liturgie, ktorá nesie jeho meno, bolo povzbudiť veriacich k väčšej účasti na svätej omši, dať viac priestoru čítaniu zo Svätého písma, a menej tomu, čo niektorí nazývajú „mágia“, aj keď ďalší to považujú za dôsledok konsubstanciácie, transsubstanciácie, a katolíckej viery.“. (9).

Pápež Pavol VI. stretol sa v deň schválenia koncilového dokumentu SC, t. j. dňa 4. decembra 1963, na večeri s J. Guittonom. Počas priateľského rozhovoru hovorili aj o autoroch s jasným protikresťanským zmýšľaním, akými boli Jean Paul Sartre, Simone de Beauvoirová, Albert Camus, ktorí boli populárni v tomto období.

Helder Pessoa Camara bol brazílsky biskup, ktorý zastával významné miesto medzi progresívnymi postojmi na Druhom vatikánskom koncile. Bol zástancom zavádzania protestantských prvkov do Cirkvi, a organizoval spoluprácu s európskymi progresistami. J. Guitton považoval tohto biskupa za „proroka“, a to až v takej miere, že ho žiadal, aby mu prezrel a skorigoval text jeho príhovoru, ktorý mal predniesť v koncilovej aule. Tento biskup  považoval Henri de Lubaca za „proroka“ a Rogera Schutza, protestanta a priora z Taizé, považoval za „svätca“. (10).

Najsvätejšia Sviatosť oltárna a vzbura v Cirkvi

Po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965) vznikla v Holandsku  veľká kríza katolíckej viery. Holandskí katolícki biskupi zverejnili Nový katechizmus v roku 1966, ktorý obsahoval veľmi pochybné vyjadrenia o hriechu, vykúpení, Eucharistii, panenstve Panny Márie, o úlohe Cirkvi a pápeža, t. j. vo všetkých podstatných prvkoch katolíckej viery.

Bernard Ján Alfrink, holandský kardinál, 9 holandských biskupov, a ďalší kňazi a veriaci vo vytvorenom novom orgáne Holandská pastoračná rada schválili dokument Deklarácia nezávislosti v roku 1969, ktorým holandskí veriaci boli vyzvaní, aby odmietli učenie pápeža Pavla VI. v jeho encyklike Humanae vitae.

Joannes Baptist Matthijs Gijsen, holandský biskup, komentoval vzniknutú situáciu v Holandsku nasledovne: „Neprekvapuje, že toto všetko zmenilo samotný život Cirkvi takmer ako revolúcia: účasť na bohoslužbách rapídne poklesla, spoveď začala byť považovaná za zbytočnú, a bola nahradená spoločnými „kajúcimi pobožnosťami“, nábožnosť stratila svoju hĺbku a postupne vyhasínala, hodnota katolíckeho dedičstva bola ignorovaná. Pozvoľna sa šírila myšlienka, že Katolícka cirkev mala by sa spojiť s ostatnými kresťanskými cirkvami, a vytvoriť s nimi nejakú všeobecnú cirkev, v tomto duchu a pod heslom napomáhania ekumenizmu rozvíjali sa rôzne iniciatívy.“. (11).

Holandsko bolo prvou krajinou, v ktorej bolo zavedené sväté prijímanie spôsobom na ruku. Predmetné správanie predstaviteľov Cirkvi v Holandsku nemalo súhlas Svätého stolca, t. j. bolo nedovolené. Následne došlo k rozšíreniu praxe svätého prijímania spôsobom na ruku v nemecky hovoriacich krajinách, a postupne aj v rôznych ďalších oblastiach celého sveta.

Sväté prijímanie spôsobom na ruku a varovanie exorcistu

Gabriele Amorth (1925 - 2016), pracoval ako oficiálny exorcista Svätej stolice mnoho desaťročí, až do svojej smrti v roku 2016. Tento exorcista konštatoval v roku 2013, že zúčastnil sa približne 160 000 exorcizmov. Niektoré z jeho exorcizmov sa stali známymi vďaka knihe Spovede pekla exorcistovi o. Gabrielovi Amorthovi (Confessions of Hell to the exorcist Fr. Gabriele Amorth).

Nasledujúci text predstavuje rozhovor z exorcizmu z roku 1975, v ktorom sa hovorí aj o svätom prijímaní spôsobom na ruku.

G. Amorth: Povedz len a len pravdu v mene drahej krvi, Svätého Kríža, Nepoškvrneného počatia…

Démon: Pracovali sme dlho, tam dole (ukazuje do pekla), kým sme nedosiahli prijímanie do ruky. Prijímanie do ruky sa nám v pekle veľmi páči. Ver tomu!

G. Amorth: Prikazujem ti v mene (…), aby si povedal len to, čo ti prikáže nebo! Hovor len pravdu, len pravdu. Nemáš právo klamať. Vypadni z tohto tela! Choď!

Démon: Ona (Panna Mária) (ukazuje nahor do neba) chce, aby som ti povedal …

G. Amorth: Povedz pravdu, v mene (…).

Démon: Ona chce, aby som ti to povedal, že … ak by ona, tá veľká pani, stále žila, prijímala by do úst a na kolenách, a hlboko by sa uklonila (ukazuje, ako by Panna Mária prijímala).

G. Amorth: V mene Panny Márie … povedz pravdu!

Démon: musím povedať, aby ste neprijímali prijímanie do ruky. Pápež sám prijíma do úst. Nebola to jeho vôľa prijímať do rúk. Ten nápad pochádza od vašich kardinálov.

G. Amorth: V mene (…) povedz pravdu!

Démon: Od nich prešiel ten nápad na biskupov. Biskupi si mysleli, že šlo o záležitosť poslušnosti, keď museli poslúchnuť kardinálov. Preto táto myšlienka prešla na kňazov, a tí si tiež mysleli, že musia sa podrobiť, pretože poslušnosť je napísaná veľkými písmenami.

G. Amorth: Povedz pravdu. Nemáš právo klamať v mene (…).

Démon: Človek nie je povinný poslúchať tých zlých. Musíme poslúchať pápeža, Ježiša Krista a svätú Pannu. Prijímanie do ruky nie je v žiadnom prípade Bohu milé. (12).

Sväté prijímanie spôsobom na ruku a vedecké skúmanie

Giuglio Fanti je docent mechaniky v Taliansku na univerzite v Padove, a je aj expertom v odbore syndológie, t. j. v odbore vedeckého skúmania Turínskeho plátna. Tento vedec skúmal dôsledky procesu podávania Svätej hostie na ruku. G. Fanti konštatuje, že pri podávaní Svätej hostie na ruku, a najmä pri používaní rukavíc, dochádza k vzniku veľkého množstva fragmentov, a to pri položení  Svätej hostie na ruku, a taktiež pri prenášaní Svätej hostie do úst. Predmetným spôsobom vzniká riziko nekonečného množstva svätokrádeží. Svätý Augustín nás učí, že neposvätené osoby a neposvätené veci nesmú sa dotýkať premenených Svätých hostií.

V súvislosti s presadzovaním svätého prijímania spôsobom na ruku z dôvodu rizika globálneho šírenia koronavírusu v roku 2020, možno uviesť, že tento spôsob nie je vedecky opodstatnený. Vírus vyžaduje pre svoje šírenie mikrokvapôčky, alebo aerosol. Slina sa stáva nebezpečnou vtedy, ak nadobúda formu rozprášenej hmloviny, t. j. podobne ako v prípade hlasného hovoru alebo pri kýchaní. Prenos vírusu kontaktom nebol doteraz preukázaný. Svätá hostia sa dotýka jazyka opačným okrajom, než prsty podávajúceho. Nikdy nevzniká forma aerosolu.

G. Fanti použil 5 nepremenených Svätých hostií, ktoré mali tú najlepšiu konzistenciu a neodlupovali sa, a boli položené na rukavicu. V tejto fáze bolo možné zistiť aj bežným pohľadom, že na rukavici boli drobné fragmenty. Skúmaním pod mikroskopom bol zistený veľmi veľký počet týchto fragmentov na čiernom podklade a na rukavici.

Bolo preukázané, že sväté prijímanie spôsobom na ruku je veľmi nevhodný a bezohľadný spôsob nakladania s najsvätejším predmetom, s akým môžeme vôbec prísť do styku. (13).

Sväté prijímanie spôsobom na ruku a cirkevné dokumenty

Pápež Pavol VI. v súvislosti s nedovolenou praxou svätého prijímania spôsobom na ruku realizoval anketu, ktorej sa zúčastnilo 2136 biskupov. Na základe tejto ankety bolo zistené v roku 1969, že proti povoleniu zavedenia svätého prijímania spôsobom na ruku vedľa tradičného spôsobu svätého prijímania bolo 1233 biskupov, za povolenie tejto praxe bolo 567 biskupov, a za povolenie tejto praxe s výhradou bolo 315 biskupov.

Pápež Pavol VI. vydal inštrukciu Memoriale Domini, zo dňa 29. mája 1969.

Tento dokument konštatuje:

„V Cirkvi je postupne zavedený zvyk, že je to vysluhovateľ samotný, kto kladie kus konsekrovaného chleba na jazyk prijímajúcich. Tento spôsob rozdávania svätého prijímania, ktorý má na zreteli aktuálnu a zložitú situáciu Cirkvi, je potrebné bez akýchkoľvek pochybností zachovať. ... Okrem iného touto už tradičnou formou je lepšie zabezpečené rozdávanie s úctou, ktoré je náležité, a dostatočne hodné prijímania, zároveň sa tak predchádza nebezpečiu profanácie. ... Ak necháš stratiť nejaký kúsok, je to akoby si stratil jednu zo svojich končatín.“. (Memoriale Domini, EV 3, 1276 - 1278).

„Najvyšší veľkňaz nepovažoval za vhodné zmeniť tradičný spôsob, akým sa veriacim vysluhuje sväté prijímanie. Preto Apoštolská stolica vrelo vyzýva biskupov, kňazov a veriacich, aby s veľkou láskou a vernosťou zachovávali tradičnú disciplínu, týmto ju ešte raz potvrdzujeme, nech majú na zreteli, úsudok veľkej časti biskupského zboru katolíckej Cirkvi, súčasnú zaužívanú formu liturgie a dobro, ktoré je spoločné celej Cirkvi.“. (Memoriale Domini, EV 3, 1279 - 1281).

Predmetný dokument zdôrazňuje, že tam, kde sa zaviedla možnosť svätého prijímania spôsobom na ruku, vždy je možné prijímanie na jazyk. (Memoriale Domini, EV 3, 1285).

„Kde sa zavedie prijímanie na ruku, je potrebné, aby tomu predchádzala patričná katechéza, aby veriaci pochopili jasný význam takéhoto gesta, vysvetľujúc im, že viera Cirkvi v reálnu prítomnosť je nemenná.“. (Memoriale Domini, EV 3, 1286). (14).

Inzercia

Pápež Ján Pavol II. vydal apoštolský list Dominicae Cenae, zo dňa 24. februára 1980.

Tento dokument konštatuje:

„V niektorých krajinách sa zaužívala prax podávať sväté prijímanie na ruku. Žiadali o to jednotlivé biskupské konferencie a Apoštolská stolica to povolila. No prichádzajú hlasy o žalostných prípadoch neúctivosti k sviatostným eucharistickým spôsobom, čo je veľkou urážkou, ktorá ťaží svedomie nielen osôb vinných za také počínanie, ale aj pastierov Cirkvi, ak by nedostatočne bedlili nad správaním sa veriacich k Eucharistii. Stáva sa tiež, že niekedy sa neberie do úvahy slobodná voľba tých, čo tam, kde je dovolené udeľovať sväté prijímanie na ruku, prajú si prijať Eucharistiu priamo do úst. Preto je ťažké nespomenúť všetky tieto bolestné zjavy v kontexte tohto listu. Keď o tom píšem, nechcem sa nijako dotknúť osôb, ktoré prijímajú eucharistického Krista „na ruku“ tam, kde je to dovolené, a robia to v duchu hlbokej úcty a nábožnosti.“. (Bod 11).

„Neslobodno však zabúdať na základnú úlohu kňazov, ktorí boli pri vysviacke posvätení, aby zastupovali Krista Kňaza, takže aj ich ruky, ako aj slová a vôľa, stali sa bezprostrednými nástrojmi Krista. Práve preto, ako vysluhovatelia Eucharistie, majú hlavnú a plnú zodpovednosť za sväté spôsoby: obetujú chlieb a víno, konsekrujú ich, a potom ich rozdávajú účastníkom zhromaždenia, ktorí si ich žiadajú prijať. Diakoni môžu iba prinášať na oltár obetné dary veriacich a rozdávať ich, keď ich už kňaz konsekroval. Aké výrečné je teda v našej latinskej vysviacke pomazanie rúk, aj keď bolo zavedené neskôr, ako keby práve rukám bola potrebná osobitná milosť a moc Ducha Svätého. Dotýkať sa svätých spôsobov, rozdávať ich vlastnými rukami, je výsadou tých, čo majú svätenia. To poukazuje na činnú účasť pri vysluhovaní Eucharistie. Je zrejmé, že Cirkev môže na to oprávniť aj osoby, ktoré nie sú ani kňazmi ani diakonmi, či už akolytov pri plnení ich služby, najmä ak sa pripravujú na kňazské svätenie, alebo iných laikov, ak to vyžaduje skutočná potreba, a vždy po primeranej príprave.“. (Bod 11). (15).

Pápež Ján Pavol II. potvrdil dokument Všeobecné smernice Rímskeho misála, v roku 2000.

Tento dokument konštatuje:

„Potom kňaz vezme paténu alebo cibórium, a pristúpi k prijímajúcim, ktorí zvyčajne prichádzajú procesiovo. Nie je dovolené, aby veriaci brali si sami premenený chlieb ani posvätný kalich, tým menej, aby si ho podávali z ruky do ruky medzi sebou. Veriaci prijímajú pokľačiačky, alebo postojačky, podľa toho, ako to ustanovila konferencia  biskupov. Ale keď prijímajú postojačky, odporúča sa, aby konferencia biskupov stanovila úkon patričnej úcty, ktorý majú vykonať pred prijatím Sviatosti.“. (Bod 160).

„Ak sa prijímanie dáva iba pod spôsobom chleba, kňaz každému ukáže trochu zdvihnutú hostiu so slovami Telo Kristovo. Prijímajúci odpovie Amen, a prijíma Sviatosť do úst, alebo, ak je dovolené, na ruku, podľa ľubovôle. Prijímajúci prijme svätú hostiu hneď na mieste, a celú ju zje.“. (Bod 161). (16).

Pápež Ján Pavol II. vydal encykliku Ecclesia de Eucharistia, zo dňa 17. apríla 2003.

Tento dokument konštatuje:

„Prispôsobiac sa menlivým podmienkam času a priestoru, Eucharistia ponúka pokrm nie len jednotlivcom, ale aj celým národom, a vytvára kresťansky inšpirované kultúry. Je však potrebné, aby táto dôležitá činnosť prispôsobovania konala sa v stálom vedomí nevysloviteľného tajomstva, s ktorým je povolaná konfrontovať sa každá generácia. Poklad je príliš veľký a cenný na to, aby bolo možné podstúpiť riziko jeho ochudobnenia alebo poškodenia experimentmi či praktikami zavedenými bez pozorného overenia zo strany kompetentných cirkevných autorít. Ústredné miesto eucharistického tajomstva je také dôležité, že si vyžaduje, aby potrebné overenie konalo sa v úzkom vzťahu so Svätou stolicou.“. (Bod 51).

„Z uvedeného možno pochopiť veľkú zodpovednosť, akú majú pri slávení Eucharistie najmä kňazi, ktorým prináleží predsedať mu in persona Christi, zaručujúc svedectvo a službu spoločenstva nie len komunite, ktorá má priamu účasť na slávení, ale aj všeobecnej Cirkvi, ktorá je povolaná vždy, keď ide o Eucharistiu. Je potrebné vyjadriť žiaľ nad tým, že najmä počnúc rokmi pokoncilovej liturgickej reformy, pre zle pochopený zmysel kreativity a prispôsobenia nechýbali vybočenia, ktoré mnohým spôsobili utrpenie. Istá reakcia na „formalizmus“ viedla niektorých, zvlášť v istých oblastiach, považovať „formy“, ktoré si osvojila veľká liturgická tradícia Cirkvi a jej Magistérium, za nezáväzné, a zavádzať inovácie, ktoré neboli autorizované, a boli často úplne nevyhovujúce. ... Nikto nesmie podceňovať tajomstvo, zverené do našich rúk: je príliš veľké, aby si niekto mohol dovoliť nakladať s ním podľa svojich predstáv, ktoré by nezodpovedali posvätnej povahe a univerzálnej dimenzii tohto tajomstva.“. (Bod 52). (17).

Vzbura v Cirkvi nebola porazená a bludy sa rozšírili

Joseph Aloisius Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI., bol poradcom Josepha Richarda Fringsa, kardinála, už ako mladý teológ. Predstavitelia najprogresívnejších prúdov v Cirkvi, ovplyvnení protestantizmom, schádzali sa počas Druhého vatikánskeho koncilu v rezidencii tohto kardinála. Pápež Benedikt XVI. pozoroval rozsah následnej katastrofy, ktorú spôsobovali liturgické experimenty posledných desaťročí, a snažil sa kompenzovať dôsledky neoprávneného, zločinného a absurdného „zakazovania“ slúženia „tradičnej latinskej svätej omše“.

Pápež Benedikt XVI. v súvislosti s praxou svätého prijímania spôsobom na ruku konštatoval v jednom zo svojich rozhovorov: „Nie som zásadne proti prijímaniu na ruku, sám som ho tak rozdával a prijímal. Tým, že teraz nechávam prijímať Eucharistiu kľačiačky a do úst, chcem vyjadriť postoj hlbokej úcty, a zdôrazniť Kristovu reálnu prítomnosť. V neposlednom rade aj preto, že práve pri veľkých liturgických zhromaždeniach, aké máme v Bazilike svätého Petra, alebo na Námestí svätého Petra, je veľké nebezpečenstvo spovrchnenia. Počul som od ľudí, že Svätú hostiu dávajú následne do peňaženky, a odnášajú ako nejaký suvenír.“. (18).

Súčasná Cirkev má biskupov a kňazov, ktorí si uvedomujú škodlivé dôsledky svätého prijímania spôsobom na ruku.

José Luis Mollaghan, biskup, ako podredseda Argentínskej biskupskej konferencie zakázal sväté prijímanie spôsobom na ruku v jeho diecéze, po porade so svojimi kňazmi, a to napriek tomu, že predmetná biskupská konferencia rozhodla o dovolení tejto praxe v roku 1996. Následne sa obrátil na Kongregáciu pre náuku viery, a získal stanovisko, podľa ktorého jeho postoj nie je v rozpore s inštrukciou pápeža Pavla VI. Memoriale Domini, zo dňa 29. mája 1969, a že jeho postoj nemožno považovať za prejav neposlušnosti. (19).

Cristobal Bialasik, biskup v Bolívii v Oruro, zakázal sväté prijímanie spôsobom na ruku v jeho diecéze v roku 2015. Tento biskup poukázal na skutočnosť, že došlo k prípadom, v ktorých ľudia prijímali konsekrované Sväté hostie na ruku, a predmetné Sväté hostie boli odnášané ľuďmi na neznáme miesta. Súčasne uviedol, že sväté prijímanie spôsobom podávania veriacim do úst patrí k riadnej forme prijímania, a prijímanie na ruku bolo povoľované v najnovšej dobe, a neosvedčilo sa. (20).

Desaťročia protikatolíckej vzbury vo vnútri Cirkvi by neboli možné bez rezignácie väčšiny pastierov Cirkvi v boji s herézami a bludmi. Druhý vatikánsky koncil pootvoril dvere beztrestnej akceptácii nesprávnych a nebezpečných sklonov. Väčšina koncilových otcov v tom čase pravdepodobne nepripúšťala možnosť, pod vplyvom mnohých teologických poradcov, že skutočne dochádza k revolúcii v Cirkvi v jej vnútri. Možno si mysleli, že Spasiteľ by nikdy nedovolil, aby zárodky otvorene šírených heréz mohli vzniknúť na koncile zameranom na pastoráciu. Lenže „duch koncilu“, teda nebezpečná tendencia chápať tento koncil ako historický zlom v dejinách Cirkvi, bola všeobecne zjavná.

Giovanni Benelli v pozícii zástupcu štátneho sekretára, počas pontifikátu pápeža Pavla VI., v liste adresovanom arcibiskupovi Marcelovi Lefebvrovi z roku 1976, používa už slovné spojenie „Koncilná cirkev“. Tento veľmi nebezpečný prístup k chápaniu Cirkvi a Tradície ako štruktúry podliehajúcej aktuálnym požiadavkám konkrétnej doby, a bez potreby nadväznosti na celé cirkevné dejiny, je akceptovaný väčšinou súčasných katolíkov. Podľa tohto postoja Cirkev súčasnosti akoby sa zrodila až na tomto pastoračnom koncile. Podľa tohto postoja Cirkev minulosti nemôže byť totožná s Cirkvou súčasnosti. Práve v tomto škodlivom prístupe má svoj pôvod mnoho rozvratných tendencií v súčasnom svete katolíckej viery. (21).

Šírenie nákazy vieroučných bludov zo strany vedúcich predstaviteľov Cirkvi v Holandsku po skončení Druhého vatikánskeho koncilu bolo sprevádzané nedovolenou praxou svätého prijímania spôsobom na ruku. Reakcia vedenia Cirkvi na túto revolúciu nebola dostatočná a ani zrozumiteľná. Prirodzeným dôsledkom neuplatňovania stanovených sankcií bola strata cirkevnej disciplíny. Šírenie nebezpečných experimentov, ktoré preukázateľne zlikvidovali katolícku vieru ľudí v mnohých častiach sveta v posledných desaťročiach, sa toleruje a netrestá. 

Cirkevné dokumenty zdôrazňujú a odporúčajú správnosť stáročiami osvedčených foriem svätého prijímania veriacich laikov. Sväté prijímanie spôsobom na ruku sa vyskytovalo v histórii, avšak po preskúmaní jeho dôsledkov na katolícku vieru ľudí, cirkevné autority snažili sa zamedziť tejto nevhodnej praxi. Tradícii zodpovedá spôsob svätého prijímania veriacemu katolíkovi kľačiacemu na kolenách, a prijímajúcemu do úst z rúk kňaza.

Tragické výjavy v súčasnej Cirkvi poskytujú smutný obraz, v ktorom mnohí predstavitelia cirkevnej hierarchie na rôznych stupňoch nerešpektujú nie len nemenné a nezrušiteľné nariadenia záväzné pre katolícku vieru vo veci svätého prijímania, ale ani cirkevné dokumenty prijaté po Druhom vatikánskom koncile. Napriek rafinovanému víťazstvu progresívnych prúdov na tomto koncile, prijaté cirkevné dokumenty nepredstavujú v žiadnom prípade zakotvenie stanoviska, že sväté prijímanie spôsobom na ruku zodpovedá osvedčenej praxi, a má sa podporovať. Svojvôľa niektorých súčasných cirkevných autorít odmietajúcich požiadavky veriacich laikov na tradičné spôsoby svätého prijímania je zjavná.

Zdravý rozum nariaďuje človeku, že správny a osvedčený spôsob akejkoľvek činnosti má sa používať a presadzovať vždy, a nesprávny a neosvedčený spôsob akejkoľvek činnosti nesmie sa používať a presadzovať nikdy. Pre mnoho katolíkov je nepochopiteľné, že po poslednom koncile nevhodný spôsob svätého prijímania inšpirovaný protestantizmom v Holandsku sa toleruje zo strany mnohých cirkevných autorít. Napriek zjavnému rozvratu katolíckej viery v predmetných zasiahnutých krajinách, ktoré začali podliehať vplyvu nekresťanských kultov, mnoho cirkevných autorít stále nechápe význam súvislosti medzi zlými spôsobmi a zlými dôsledkami akejkoľvek činnosti, vrátane šírenia katolíckej viery.     

Satan musí vedieť veľmi dobre, že Najsvätejšia Sviatosť oltárna predstavuje to najcennejšie spojenie veriaceho katolíka s jeho osobným Spasiteľom. Skúsenosti exorcistov potvrdzujú túto skutočnosť aj vo veci pôsobenia duchovných síl temnoty pri presadzovaní svätého prijímania spôsobom na ruku. Desaťročia ponižovania Božieho Syna spojené s nedôstojným nakladaním s Ním na rukách neposvätených laikov, môžu byť jednou z príčin dopustenia trestajúcej Božej spravodlivosti voči tomuto svetu.

Modlime sa, aby všetci pastieri a veriaci Cirkvi pochopili toto nebezpečenstvo a stáli vždy na strane Svetla, Pravdy a pravej Cirkvi.

 

ZDROJ:

 

(1). PODLAHA, Antonín: Výklad velikého katechismu katolického náboženství. Praha, 1940, s. 488 - 516.

(2). RAJČÁK, Radovan: Koronavírus - sv. prijímanie na ruku ani zo strachu, existuje alternatíva. In: Christianitas. 10.03.2020. [online]. [citované: 11.07.2020]. Dostupné na internete:

https://www.christianitas.sk/koronavirus-sv-prijimanie-na-ruku-ani-zo-strachu-existuje-alternativa/.

(3). Dokumenty hovoria jasne: sv. prijímanie sa podávalo vždy priamo do úst. In: Christianitas. 10.05.2020. [online]. [citované: 11.07.2020]. Dostupné na internete:

https://www.christianitas.sk/dokumenty-hovoria-jasne-sv-prijimanie-sa-podavalo-vzdy-priamo-do-ust/.

(4). ČEJKA, Martin R.: Přijímání na ruku - pokrytectví liberální samoobsluhy. In: Te Deum, 2011, č.: 6. [online]. [citované: 11.07.2020]. Dostupné na internete:

http://www.tedeum.cz/6_2011/prijimani_na_ruku_liberalni_samoobsluha_0611.htm.

(5). FORTESCUE, Adrian: Reforma Pia V.. In: Te Deum, 2019, č.: 4, s. 36.

(6). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Sacrosanctum concilium. Konštitúcia o posvätnej liturgii.

(7). FERRARA, Christopher: Sacrosanctum Concilium. A Lawyer Examines the Loopholes. In: Lex Orandi, Lex Credendi. Traditional Catholic Web Site on the Roman Liturgy. [online]. [citované: 11.07.2020]. Dostupné na internete:

http://web.archive.org/web/20010418045857/http:/www.sonnet.co.uk/credo/ferrara.html.

(8). DUDA, Ján: Annibale Bugnini. Reformátor pokoncilovej rímskej liturgie. In: Tribunál, 2007, č.: 2. [online]. [citované: 11.07.2020]. Dostupné na internete:

http://tribunal.kapitula.sk/2007-2/annibale.htm.

(9). Přítel Pavla VI. potvrzuje: Cílem nového ritu bylo přiblížit mši protestantské večeři Páně. In: Te Deum, 2019, č.: 4, s. 50.

(10). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 220 - 222. ISBN: 978-80-972597-6-1.

(11). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 331 - 333. ISBN: 978-80-972597-6-1.

(12). If You Receive Communion in the Hand, the Devil Has this Message for You. In: thecatholicherald.net/if-you-receive-communion-in-the-hand-the-devil-has-this-message-for-you/. [online]. [citované: 11.07.2020]. Dostupné na internete:

https://www.amen4jesus.com/devil-says-receive-communion-hand/.

(13). Nařízení, které způsobuje bezpočet svatokrádeží. Pramen: Stilum Curiae. In: Lumen de Lumine. [online]. [citované: 11.07.2020]. Dostupné na internete:

https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=narizeni-ktere-zpusobuje-bezpocet-svatokradezi.

(14). URBANČOK, Ľubomír: Sväté prijímanie na ruku nie je vhodné. In: Christianitas. 06.05.2020. [online]. [citované: 11.07.2020]. Dostupné na internete:

https://www.christianitas.sk/svate-prijimanie-na-ruku-nie-je-vhodne/.

(15). Pápež Ján Pavol II.. Apoštolský list Dominicae Cenae. Bod 11.

(16). Všeobecné smernice Rímskeho misála. Missale Romanum, Editio typica tertia, 2002. Bod 160, 161.

(17). Pápež Ján Pavol II.. Encyklika Ecclesia de Eucharistia. Bod 51, 52.

(18). SEEWALD, Peter: Svetlo sveta. Pápež, Cirkev a znamenia čias. Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, s. 165. ISBN: 978-80-8074-138-9.

(19). URBANČOK, Ľubomír: Sväté prijímanie na ruku nie je vhodné. In: Christianitas. 06.05.2020. [online]. [citované: 11.07.2020]. Dostupné na internete:

https://www.christianitas.sk/svate-prijimanie-na-ruku-nie-je-vhodne/.

(20). Biskup zakázal ve své diecézi přijímání na ruku. In: Lumen de Lumine. 19.08.2015. [online]. [citované: 11.07.2020]. Dostupné na internete:

https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=biskup-zakazal-ve-sve-diecezi-prijimani-na-ruku.

(21). Koncilní církev (2013). Dopis dominikánů z Avrillé. 14.09.2013. In: REX! 30.04.2014. [online]. [citované: 11.07.2020]. Dostupné na internete:

http://rexcz.blogspot.com/2014/04/koncilni-cirkev-2013.html.

 

SNÍMKY: www.catholicherald.co.uk, www.pinterest.com.

 

 

Odporúčame

Blog
Spoločenská vláda Ježiša Krista a vzbura ľudu

Spoločenská vláda Ježiša Krista a vzbura ľudu

Skutočná, tradičná a nemenná katolícka náuka prijatá do vlastného života chráni človeka pred bludnými náukami falošných prorokov. Títo ľudia ohrozujú svojimi mylnými postojmi k pravému Bohu svoj vlastný budúci vstup do pravého večného Božieho kráľovstva. Rovnaké tragické dôsledky to môže mať pre všetky obete falošných duchovných ciest, keďže cesty rôznymi smermi nevedú nikdy k rovnakému cieľu. Náš Spasiteľ a Pán Ježiš Kristus vymedzil jediný spoľahlivý smer vedúci do Jeho Kráľovstva, ktorý Jeho Cirkev musí strážiť. Významné miesto v tomto katolíckom učení má nemenná náuka o kráľovskej vláde Pána Ježiša Krista. Súčasný stav modernej kresťanskej civilizácie a Cirkvi je príkladom tragických dôsledkov šialeného povstania človeka proti Božskému Kráľovi, ktorý stále vládne celému vesmíru, a človek Ho nemôže zvrhnúť nikdy z Jeho trónu. Ľudská snaha o zbavovanie Spasiteľa Jeho kráľovských práv vo vzťahu k pozemskému svetu je proces trvajúci posledné desaťročia, a zasahujúci negatívne nie len spoločnosť, ale aj Cirkev. Súčasné časté prejavy návratu človeka do bahna hriešneho pohanstva vedú tohto človeka nevyhnutne aj k strácaniu posledných zvyškov zdravého rozumu, ktorému pravá viera v pravého Boha nikdy neodporuje. Tieto smutné obrazy sú prirodzeným dôsledkom všeobecného povstania ľudstva proti Ježišovi Kristovi Kráľovi, a proti Jeho stvoreným zákonom pre život ľudí.