Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
29. jún 2020

Lenin: krstný otec komunistického teroru

Iľjič vedel,  čo robiť. Len násilie je schopné prebudiť  krajinu. Obyvateľstvo netreba brať do úvahy. Ak zabijeme polovicu (ľútosť nie je namieste – ľudí je veľa), druhá bude povoľnejšia. Encyklopédia ruskej duše.
Lenin: krstný otec komunistického teroru

25. októbra  1917 (7. novembra 1917) okolo desiatej večer stál na pódiu petrohradského divadla slávny ruský operný spevák Fiodor Šaľapin. Oblečený v purpurovom plášti, v ruke drží žezlo a na hlave má korunu. Hrá úlohu španielskeho kráľa Filipa. Pozoruje svojich poddaných a v tom sa ozve výstrel z dela. Vzápätí ďalší. Herci majú strach a opatrne miznú v zákulisí. Aj publikum je nervózne. O minútu neskôr na pódium vybehne niekto z vedenia a všetkým prítomným oznámi, že výstrely nemieria na divadlo, takže sa niet čoho obávať: „Dámy a páni, to krížnik Aurora ostreľuje Dočasnú vládu v Zimnom paláci,“ oznámi. Evidentne sa nie je čoho báť …

 Výstrely z Aurory (strieľala slepými nábojmi, výstrely boli signálom na obsadenie Zimného paláca) boli vlastne už len demonštráciou prevzatia moci. Boľševici v ten deň od rána ovládli všetky kľúčové inštitúcie a úrady. Tzv. Dočasná vláda zostala bez mocenských, hlavne vojenských opôr a aj bez hlavy, lebo predseda vlády Kerenskij už deň predtým opustil mesto. Lenin získal moc neuveriteľne ľahko, síce vojenským prevratom, ale v podstate bez bojov, barikád alebo obetí na ľudských životoch.

Po získaní moci však bolo treba splniť sľubované. Dať ľuďom mier, chlieb, pôdu, slobodu, šťastie. Podľa marxistických poučiek to malo byť jednoduché. Malo sa zrušiť ľudí rozdeľujúce súkromné vlastníctvo, mala byť zrušená armáda a polícia,  firmy a štát mali začať riadiť robotníci, všetko by malo byť transparentné a riešené tak, aby z toho mal osoh väčšinový proletariát.  To Lenin teoreticky ovládal a aj chcel dodržať.

Život sa však neriadil predpokladmi marxistického teoretika.  V Rusku bol hladomor, priemysel drvili štrajky, v mnohých častiach krajiny lúpili ozbrojené bandy, armáda sa rozpadla sama od seba, polícia bola bezmocná. Krajinou lomcovali politické extrémy od anarchistov ku fašistom, národnostné spory či tradičný antisemitizmus. Zoznam problémov by bol dlhší ako dlhočizné a nečitateľné Leninove spisy. Lenin si rýchlo uvedomil, že po dobrom to nepôjde. A tak siahol nielen po tvrdej ruke, ale dokonca po štátnom terore.

Ako sa to mohlo stať? Lenin mal síce viacero osobných vlastností, ktoré je možno pokladať za negatívne, ale kým sa nedostal k moci, tak sa neochvejne zastával každého, komu ruská štátna moc skrivila čo len vlások na hlave nad rámec platných zákonov.  Tak prečo taká zmena? Svoj podiel zohral  fakt, že Lenin na vedenie štátu nebol vôbec pripravený. Strácal sa v maličkostiach (dnes hovoríme v mikro manažmente), pre stromy nevidel les. A tak spanikáril. Ukázalo sa, že Lenin vôbec netuší ako krajinu riadiť, že stráca prehľad, že realita je niečo úplne iného propagandistické články či prejavy.  Keď Lenin zistil, že mu problémy prerastajú cez hlavu, tak sa ich rozhodol riešiť silou. Teror sa stal v jeho očiach jediným nástrojom, ktorý mohol zachrániť revolúciu. A ako všetko iné, tak aj túto myšlienku Lenin dotiahol do extrému. Leninov teror, teror boľševickej revolúcie, bol postupne nasmerovaný proti každej zložke ruskej spoločnosti. Stalin, Leninov teroristický nástupca, dokonca teror použil proti samotnej komunistickej strane, čiže proti vlastnej mocenskej základni. Zostaňme však u Lenina a ukážme si  detailnejšie leninský teror, ktorý sa stal metódou vládnutia.

Zničenie právnych základov

Prevzatie moci dovtedy nevýznamnou stranou vzbudilo odpor nielen v tradičných zložkách spoločnosti, ale aj u tých, ktorí mohli byť teoreticky spojencami boľševikov. Boľševici však túžili po neobmedzenej moci a nemienili brať ohľad na nikoho. Lenin sa stal  v očiach odporcov režimu zdrojom všetkého nešťastia. Logicky nasledovali pokusy zbaviť sa hlavy hydry.  Lenin však prežil aj atentát eserky Fanji Kaplanovej, ktorá v ňom videla nepriateľa socializmu a slobody. Lenin mal vtedy obrovské šťastie, guľka mu preletela krkom tak, že keby sa niektorým smerom odchýlila čo len o milimeter, tak by bol nepochybne mŕtvy. 

Atentát na Lenina bol pre boľševikov poslednou kvapkou. Už predtým Rusko ovládal ich teror, ktorý by sme mohli však nazvať individuálny, smerovaný na riešenie denných problémov. Lenin už predtým mnohokrát a pravidelne volal po popravách a vraždách, vyzýval a vzýval mocenské organy, aby konali nemilosrdne, proste po vytváraní ovzdušia strachu a následnej otrockej poslušnosti. Už predtým boľševická tajná polícia Čeka svojou nekompromisnosťou a nezmieriteľnosťou naháňala hrôzu. Ale po atentáte sa prešlo od individuálneho teroru ku masovému teroru. Bol prijatý dekrét o Červenom terore:

Rada ľudových komisárov...rozhodla, že v súčasnej situácii je zaistenie krajiny prostredníctvom teroru absolútnou nutnosťou; že k posilneniu a zavedeniu systematických činností Čeky je nutné do nej delegovať čo najviac zodpovedných súdruhovi; že je nevyhnutné chrániť sovietske  republiky pred triednymi nepriateľmi tým, že budú odoslaní do koncentračných táborov; že bude zastrelený každý, kto je zapojený v bielogvardejských organizáciách, v sprisahaniach a vzburách.

Lenin potom vo svojich článkoch vysvetlil pozadie tohto dekrétu. Diktatúra proletariátu podľa jeho filozofie znamená neobmedzenú moc založenú na sile a nie na zákone. Diktatúra proletariátu nie je tiesnená právnymi predpismi, ale je to neobmedzená moc tvoriť vlastné súdy, vlastné tresty a vlastné revolučné zákony. Lenin takto vytvoril pre trestné orgány zvláštne postavenie, postavenie nad zákonmi, nad právom. Čeka získala právo zatýkať, vyšetrovať, vynášať rozsudky, voči ktorým nebolo odvolania a aj ich vykonávať. Čeka potom popravila státisíce ľudí. Nepredstaviteľným a neopísateľným spôsobom zničila životy miliónom ľudí. Ukázalo sa, že červená rozprávka je možno pekná, ale veľmi krvavá.

Útok na inteligenciu

Leninovou generálnou líniou bolo previesť inteligenciu pod stranícku kontrolu a donútiť ju, aby pracovala pre revolúciu. V prvom rade bolo treba inteligenciu kádrovať, zistiť, kto na ich strane stojí. Odpoveď bola jednoznačná: veľká väčšina bola proti. Mnohí svoj postoj zaplatili životom (obeťou červeného teroru sa stalo napríklad 355 000 rôznych intelektuálne pracujúcich osôb, zhruba 10.000 lekárov a 6000 učiteľov), ďalší ušli za hranice a niekoľko skupín významných intelektuálov, spisovateľov a vedcov,  bolo do zahraničia deportovaných, známe sú napríklad tzv. parníky filozofov, na ktorých bolo 160 filozofov, vedcov, akademikov, spisovateľov. Zoznam deportovaných Lenin osobne zostavil.  Z Nemecka situáciu sledoval spisovateľ Maxim Gorkij, ktorý sa pokladal za akési svedomie Ruska a napísal protest Leninovi. Leninova odpoveď vyjadruje podstatu jeho postoja k inteligencii: „Intelektuálne sily robotníkov a roľníkov rastú a sú stále silnejšie v boji, ktorého zmyslom je zvrhnúť buržoáziu a jej spoluvinníkov, intelektuálov, lokajov kapitalizmu, ktorí si myslia, že sú mozgom národa. Sú jeho hovnom. “ Leninov prístup ku inteligencii sa zapísal do DNA každej komunistickej strany na celom svete. Svedomie bolo druh intelektuálnej záťaže, ktorej  sa bolo treba zbaviť a teda sa zbaviť aj jeho nositeľov. Vyhnať, vyčistiť (Lenin: vyčistíme Rusko navždy), nedovoliť slobodné myslenie nielen teraz, ale hlavne nie v budúcnosti.  Bolo treba zamedziť nezávislému a teda aj kritickému mysleniu intelektuálov, napríklad spisovateľov, ktorých Stalin volal inžiniermi ľudskej duše. Niektorí spisovatelia ako spomínaný Gorkij sa podrobili. Pasternak, autor Doktora Živága,  sa musel vzdať Nobelovej ceny; Solženicyna, kronikára Gulagu však vyhnali z krajiny. Ešte aj Gorbačovovo stranícke predsedníctvo riešilo problémy s „neposlušnými“ spisovateľmi. Leninov proti intelektuálny odkaz  je aj v dnešnom Rusku stále aktuálny,  liberálni intelektuáli s negatívnym názorom na vládnuci režim sú terčom úradnej šikany a často končia vo väzení.

Neviem pochopiť spisovateľov, ktorí odišli. Rusko je raj pre spisovateľov. No už vôbec nepochopím čitateľov, ktorí  tu ostali. Rusko je peklo pre  čitateľov. Encyklopédia ruskej duše.

Terorom proti náboženstvu

Lenin v revolučnom roku 1905 prehlásil, že požaduje úplnú odluku cirkvi a štátu a že proti náboženstvu sa bude bojovať len ideologicky a ideologickými zbraňami, bez násilia a slovami. Ako sa dalo čakať, po roku 1917 stranícka tlač nadávala duchovným do kontrarevolucionárov v sutanách, ale zdalo sa, že režim ďalej nezájde. Nie, neznamenalo to, že Čeka mala na kňazov nejaké ohľady (popravila asi 1200 duchovných a ďalších 20.000 aktívnych laikov ), ale predsa len nebola na veriacich vypustená ako besný pes. Avšak hladomor na Povolží v rokoch 1920-1922 a predstava veľkých pokladov zhromaždených v 80.000 kostoloch, ktoré budú použité na zaistenie potravín (napokon boli prevažne použité na podporu zahraničných komunistov a revolučných hnutí), situáciu zmenila. Apropo, hladomor. Na rozdiel od Stalinom  neskôr umelo vyvolaného hladomoru na Ukrajine, tento nebol utajovaný pred zahraničím.  Podľa minimálnych odhadov v ňom zomrelo 7-12 miliónov ľudí a zahraničná, predovšetkým americká pomoc zachránila ďalších 10-15 miliónov pred ukrutnou smrťou. Nórsky arktický bádateľ F. Nansen za svoju prácu vo výbore koordinujúcom pomoc hladujúcim získal Nobelovu cenu mieru.  Lenin na jednej strane volal po zahraničnej pomoci, na druhej strane Rusko aj v dobe hladomoru exportovalo obilie a iné potraviny. Lenin prikázal sledovať Američanov zaisťujúcich dodávky potravín ako nebezpečných imperialistických agentov a Rusi sa Amerike už 100 rokov odmeňujú svojou nenávisťou. Ale späť ku cirkvám. Ruské cirkvi, samozrejme hlavne pravoslávna, sa snažili hladujúcim pomôcť a pokúsili sa nakúpiť potraviny v zahraničí obetovaním svojich cenností. A práve tie cennosti upútali Leninovu pozornosť, ktorý sa rozhodol chrámy, kostoly, kláštory a iné cirkevné majetky doslova vylúpiť.  

Podľa právneho stavu platného v Rusku od roku 1918 predstavovali tieto cennosti majetok ľudu. Ono totiž už prvé porevolučné dekréty cirkevný majetok znárodnili a cirkvi bol daný do „užívania“. Z komunistického pohľadu si teda komunisti šli pre svoj majetok. Avšak aj Leninovi bolo zrejmé, že tento právny pohľad je absurdný a tak svoje detailné pokyny k náboženskému teroru prehlásil za tajné.  Lenin vedel, že to, čo prikázal, sa nedá ospravedlniť ani tzv. revolučnou účelnosťou. Lenin napísal, že politická situácia je zrelá na taký útok proti cirkvi, z ktorého sa nespamätá desiatky rokov. Nešlo len o brutálne čistky, o ktorých Lenin tvrdil, že čím ich bude viac, tým lepšie. Na „uvoľnené“ miesta sa dostalo ohromné množstvo straníckych agentov a špicľov. Dopady boli a sú katastrofálne.  Nezávislosť pravoslávnej cirkvi bola už za cárskeho režimu iluzórna, ale za komunistického prešla z toho hľadiska ďalšou hlbokou krízou, ktorá trvá do dnešných dní. Pravoslávna cirkev je aj za putinizmu stále bezbrannou a bezmocnou slúžkou vládneho režimu.

Zlikvidovali sme rodinu, Boha, tradície. Nedá sa povedať’, že bolo veľa čo likvidovať. Ruský Boh sa kýval ako zub a boľševici ho vytrhli jediným trhnutím. Encyklopédia ruskej duše.

Inzercia

Väčšinoví roľníci nepriateľom ľudu

Boľševici si získali podporu najmä vďaka trom úderným heslám. Ako prvý sľubovali mier. Zjazd sovietov dvadsiateho šiesteho októbra skutočne prijme Dekrét o mieri, ktorý vyzýva bojujúce strany, aby uzavreli mier bez anexií a kontribúcií. Vojna sa však neskončí, naviac krajina je uvrhnutá do občianskej vojny.

Ako druhé sľubovali boľševici poskytnúť pôdu roľníkom. Urobia však pravý opak: dvadsiateho siedmeho októbra prijme Zjazd sovietov Dekrét o pôde, ktorý úplne zruší súkromné vlastníctvo pôdy. Roľníci v tom čase vlastnia jednu pätinu všetkej pôdy v krajine, no tú im štát teraz odoberie. Ani to však nie je všetko: na jar 1918, po menej ako pol roku, sa zavedie „potravinová diktatúra“, na základe ktorej „výbory chudobných“ konfiškujú roľníkom „prebytky“. V praxi je to takmer všetko, čo sa roľníkom podarí vyrobiť. Roľník sa k režimu logicky stavia odmietavo a režim volí násilie. Roľníci – predstavujúci majoritu populácie -  sa stávajú nepriateľmi ľudu! Vo vojne proti kulakom, bohatším roľníkom, ale aj proti ostatným roľníkom Lenin organizuje trestné jednotky, koncentračné tábory, vraždy na mieste ( kto nemá doklady – zastreliť; kto má zbraň – zastreliť ; kto nesplnil kontingent – zastreliť; atď., atď). Tuchačevskij, veliteľ neúspešnej dobyvateľskej anabázy v Poľsku, sa presadzuje pri potlačení jednej z najväčších  vzbúr a dostane dokonca od Lenina príkaz použiť plyn na vykántrenie všetkého živého v tambovských lesoch, v ktorých sa povstalci aj s rodinami skrývali.  V leninskej politike pokračoval Stalin, ktorý do gulagov deportoval milióny ľudí. Tzv. dekulakizácia postihla asi 9 miliónov ľudí, z ktorých zhruba polovica zomrela. Avšak ešte aj Gorbačov túto politiku obhajoval. Dogma boja proti individuálnemu majetku v rukách ľudí proste zbavila komunistov aj štipky zdravého rozumu. Proti efektivite individuálneho hospodárenia s pôdou stála chiméra socialistického družstevného hospodárenia, ktorá sa nikdy nenaplnila. Kolchozy urobili z roľníkov otrokov a z krajiny zdroj hladomorov. V roku 1978 si Brežnev vyžiadal správu o spotrebe a dodávkach obilia. Správa identifikovala, že sa za celé sovietske obdobie krajina trpela nedostatkom obilia. Žiarivá blahobytná utópia zostala utópiou. Brežnev odložil správy do šuplíka a dal sa do podpisovania haldy vyznamenaní družstevníkom, traktoristom a kombajnistom na počesť VOSR. Tradícia Potemkinových dedín bola jedna z mála, ktorú boľševici z cárskeho režimu zachovávali.

Záver: boľševizmus zničil v Rusku všetko, od predchádzajúcej vlády cez súkromný majetok, roľnícku komunitu až po cirkev. Zlo spojené s Leninom bolo antikapitalistické, antidemokratické,  antiliberálne, antihumánne a antikresťanské. Zlo spojené s Leninom bolo aj zlom teroru. Sotva existoval v histórii človek, ktorému sa natoľko podarilo zmeniť spoločnosť. Najväčšie a ťažko napraviteľné škody však vznikli v mysliach ľudí. Strach z mocných, podliehanie autorite, úradu, byrokracii, strane zostalo v Rusku  príkazom dňa dodnes. A tak po géniovi tyranie, ktorého v stopách šiel aj jeho nástupca Stalin, mohli a môžu vládnuť géniovia priemernosti ako Brežnev ci Putin.


Slovenský web https://davdva.sk/ je hlasom občianskej skupiny voľne sa hlásiacej ku ľavicovej skupine davistov z tridsiatich rokov minulého storočia. Web ku nedávnemu 150 ročnému výročiu narodenia V.I. Lenina usporiadal anketu, v ktorej sa ku leninskému odkazu vyslovili tzv. sociálni filozofovia, politológovia a iné ľavicové osobnosti. Anketu redakcia uviedla citátom od L. Novomestského, ktorý nepriamo hlása heslo terorom k demokracii.

„Práve v Leninovom prípade prichodíme k jadru veci: nejde o to, ako, ale o čo hrať. Leninovou pohnútkou naisto nebol neprekonateľný odpor proti demokracii a jej pravidlám. Ale on prvý a jediný s hŕstkou boľševikov medzi všetkými demokratmi a socialistami vtedajšieho sveta pochopil, že bezpečne vyrvať z vrecák či moci „čvargy“ (nazývaj ju šetrnejšie: statkárskou buržoáznou triedou) pôdu pre mužíkov v prospech pracujúcich a mier pre zmučený národ, teda celkom elementárne predpoklady pre demokratický životný rozvoj prevažnej väčšiny ľudí, môže len jej porážkou a nastolením moci nad ňou. To aj urobil, nie preto, že mohol, ale preto, lebo musel. Nie na účet, ale na prospech demokracie.“

Našťastie, v ankete sa našli aj takí, ktorí Lenina kompletne odmietli. Väčšina však zastávala názor, ktorý parafrázovane znie „ evanjelium je v poriadku, zlý bol jeho dobový výklad a veci treba posudzovať v historickom kontexte“. Známy Ľuboš Blaha našiel na Leninovi množstvo pozitív (negatíva nespomenul). Ako argument spomenul, že on jeho spisy čítal. Takéto ospravedlňovanie je podobná zvrátenosť ako postaviť Leninovi sochu.

Kuriózne ospravedlnenie ponúkla v diskusii jedna čitateľka: „Repinov obraz Burlaci na Volge je pre mňa dostatočný dôvod, pre ktorý si NESMIERNE vážim Lenina.“ Vizuálne mysliacej súdružke by ku zmene názoru možno pomohol ruský film Čekist, ktorý verne zachycuje činnosť Čeky v nemenovanom ruskom mestečku. Pomôžem si jedným komentárom k filmu:“ Na tento film sa nedá zabudnúť do smrti. Takmer celý film sa odohráva kdesi v podzemí. Červená genocída skoro ako v priamom prenose. Dej filmu kdesi v rokoch 1918-1921 v ZSSR. Poprava za popravou, pekne po šiestich a potom znova a znova a znova, stále dookola. Vyzliecť donaha, tvárou k múru, guľka do tyla, naložiť mŕtvych na vozík, odviezť, ostriekať krv hadicou a môže sa začať odznova. Ženy, muži, starí, mladí, všetko jedno. Vrátane mladých pekných dievčat, koho by to zaujímalo. Niekedy mi film pripomínal jatky, hlavne pri vyťahovaní mŕtvol z podzemia na povrch, lano, kladka a šúp na korbu auta, odviezť k jame, vyklopiť a späť po ďalší tovar. Popravčia čata to všetko vykonáva ako rutinu, cigaretka, vodka, guľka do hlavy a môžeme začať od znova. Taká bola krvavá tvar ruskej revolúcie .Veľmi smutný pohľad na ľudí, ktorí takto pokorne prijali svoj osud. Žiadny súd, žiadne milosrdenstvo, nič také. Najhoršie na tomto filme je, že je natočený neuveriteľné realisticky. Ak budete vidieť ten film, spomienka bude vo vás dokonca života.“ Ako protiklad zacitujme niečo od Blahu: „Po prvé, jeho analýza imperializmu, v ktorej zdôrazňoval tak ekonomický rozmer (nadvláda finančného kapitálu, koncentrácia moci a bohatstva v medzinárodných korporáciách, export kapitálu ako forma neokolonializmu atď.), ako aj politicko-mocenský rozmer (nadvláda veľmocí a ich úloha pri rozširovaní trhov pre kapitál, vojna ako nerozlučná črta kapitalizmu, realistické vnímanie medzinárodnej politiky atď.), môže byť pre súčasnú analýzu globalizačných procesov užitočnou v tom, že neredukuje globálny kapitalizmu ani na ekonomický, ani na politicko-mocenský vektor, ale snaží sa v procesoch globalizácie hľadať korporátnu aj veľmocenskú logiku, na čo nadväzuje viacero významných teoretikov globalizácie aj v 21.storočí: s tým súvisí aj Leninov odpor voči imperiálnym vojnám, ktorý sa nezastavil pri pacifistických ilúziách...“.

Dúfam, že čitateľ – ak si náhodou nevedel vybrať – si ľahko vyberie medzi touto obhajobou leninskej zvrátenosti a historickou realitou, v ktorej spomínaný film je len malilinkou ukážkou časti tragédie, ktorá v podobe leninského teroru postihla ľud Ruska.

Použitá literatúra:

Dmitrij Volkogonov, Lenin počátek teroru

Andrej Zubov, Dějiny Ruska 20. století

Michail Zygar, Impérium musí zomrieť

Venedikt Jerofejev, Encyklopédia ruskej duše

 

Odporúčame

Blog
V mene detí, za ktoré to kto povedať nemá

V mene detí, za ktoré to kto povedať nemá

Bolo to ešte obdobie striktných opatrení voči pandémii. Boli sme celá rodina doma a v hlave mi ešte behala veta jedného zo superstárovských porotcov o tom, ako z nejakej osoby, čo prišla na kasting, sála dobro, a tak som sa, ani neviem prečo, svojho staršieho syna (štvrtáka na základnej škole) spýtal: „Máte niekoho v triede, o kom by si mohol povedať, že je fakt dobrý človek? Že z neho to dobro cítiť a že je taký voči ostatným?“ On sa zamyslel a po pár sekundách odpovedal. Celkom nečakane a úplne mimo toho, čo som sa tou otázkou chcel naozaj dozvedieť.