Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
29. jún 2020

Zápas o Dušu Západnej Civilizácie

Zápas o Dušu Západnej Civilizácie

The Cave and the Light: Plato Versus Aristotle, and the Struggle for the Soul of Western CivilizationThe Cave and the Light: Plato Versus Aristotle, and the Struggle for the Soul of Western Civilization by Arthur Herman
My rating: 5 of 5 stars

Prečo som prečítal túto knihu?
Ku The Cave and The Light som sa dostal čírou náhodou. Odoberám jeden e-mailový "digest", kde mi chodia e-booky podľa mojích preferencií aktuálne v zľave na Amazone. Medzi nimi bola aj táto kniha. Tento rok mám v pláne skúmať dejiny Západnej civilizácie a The Cave and The Light mi prišla celkom vhod. Začína príbehom Sokrata. Silný dôraz kladie na kľúčové prvky Platónovej a Aristotelovej filozofie, pretože vývoj ich filozofie, resp. myslenia ďalej odhaľuje počas celých 2500 ročných dejín až do súčasnosti.

Bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako sa Aristoteles prejavil najmä v Osvietenstve, kapitalizme, vede a klasickom liberalizme a Platón v kresťanstve, ktoré vyzerá, že je "neoplatonizmom pre masy" (a ďalších 50 vecí, keďže jednofaktorové analýze nemáme radi). Rovnako vďaka Platónovi máme Newtona, Reformáciu, Galileiho, ale aj Hegela, Marxa, Mussoliniho, Hitlera, Stalina a súčasný progresivizmus a vieru, že štát nás spasí.

Kľúčovým momentom knihy pre mňa bol záver, kde bolo zrejmé, že Západ a to, kde teraz sme, je produktom práve dynamiky medzi týmito dvoma spôsobmi myslenia - Platónovým idealizmom, absolutizmom a mystickým racionalizmom a Aristotelovým vedeckým pozorovaním s nohami pevne na zemi. Moslimský svet sa v 12. storočí rozhodol očistiť od Platóna a ostal tradicionalistický a rigidný. Hoci sa Platón a z neho vychádzajúci Hegel a Marx v mnoho mýlili, to, že sa máme, ako sa máme a žijeme v spoločnosti, v ktorej žijeme, je vďaka zdravej dynamike a dialógu medzi ľuďmi inklinujúcimi buď k jednému alebo druhému nazeraniu na svet.

Osobne si myslím, že človek inklinuje viac jedným alebo druhým smerom najmä skrze svoj osobnostný typ. Platón bol INFJ osobnostný typ. Ja som tiež. Jeho spôsob nazerania na svet mi teda nie je vzdialený. No som si vedomý jeho limitácii a nejaký čas už zámerne pracujem na rozšírení si svojho nazerania na svet aristotelovským spôsobom. Z toho, čo som čítal, vyzerá, že som pragmatik. No nie dlho... Možno posledné 3-4 roky... Postupne. Predtým som mal reálne veľmi blízko k Platónovmu idealizmu.

Jednou vetou by som knihu zhrnul...
Vývoj Západného myslenia, kultúry a dejín skrze vplyv dvoch otcov západnej filozofie - Platóna a Aristotela (je toto veta, keď mi v nej chýba prísudok?).

Z akých častí sa skladala
Neboli tu prítomné časti. Len kapitoly. Prvé boli o Sokratovi. Potom Platón, potom Aristoteles a ďalej ostatní myslitelia, ktorí určovali vývoj našej kultúry a umenia zásadným spôsobom. Všetko bolo podané v historickom kontexte.

Kľúčové vhľady, ktoré som získal
História filozofie je veľmi zaujímavá téma. Kiežby mi miesto vtedajšej učebnice radšej dali do ruky toto. Bolo to 800 strán, ale bolo to super 800 strán. Miestami až napínavé. Reálne mám pocit, že som sa niečo nové naučil a pochopil som trochu, ako to, že veci v našej spoločnosti sú ako sú a aký vývoj k tomu viedol.

Zaujímavé bolo pre mňa čítať si o Platónovi a tom, čo učil. O Jaskyni a Svetle, o Formách, Bohu a duši... Vravím si, že to sú kresťanské tézy... Bolo to až príliš nápadne blízke Pavlovým a Jánovým knihám v Novom zákone. Potom som sa dozvedel, že to nie je úplne náhoda. Že Ján a jeho Logos pochádzajú od Neoplatonistického judaistického mysliteľa Phila. A Pavol? Ten bol zrejme v Neoplatonizme dobre podkutý... Ako by vyzeralo kresťanstvo a dnešný svet, keby Pavol a Ján netvorili drvivú väčšinu kníh Nového zákona? Keby Origenes a Augustín neboli Neoplatonisti, ale len kresťania Platónom nezasiahnutí?

Občas som zvykol posledné roky premýšľať, ako to, že keď v rámci politického cítenia ideme čím ďalej vľavo, tým štát získava čoraz vyššiu moc a viac zasahuje do spoločnosti a čím človek ide viac doprava, tak štátu je menej, do popredia sa dostáva sloboda jednotlivca. Nechápal som, ako je možné, že na krajnej pravici je fašizmus a nacizmus? Ideológie, pre ktoré bolo centrálne plánovania a snaha o utopistickú spoločnosť tak blízko? Pochopil som, že je to blbosť. Krajná pravica je anarchia. Vľavo je komunizmus, socializmus, ale aj fašizmus a nacizmus. Všetky pochádzajú od Hegela, akurát jedni sa viac doplnili Marxom a tí druhí Nietzschem skrze Baeumlera. Avšak socialistickí akademici, ktorí majú na univerzitách prevahu, nemajú radi myšlienku, že aj ostatné dve ideológie sú s nimi na ich konci politického spektra a sú len odvrátenou stranou tej istej mince, snažia sa o to isté, len iným spôsobom.

Čo sa mi páčilo?
Kniha sa veľmi dobre čítala. Bola naozaj hutná, no nie príliš. Tak akurát. Mnohí ju v recenziách kritizujú, že sa snaží podať príliš široký záber a nekladie dôraz na hĺbku a detaily. No myslím si, že keď človek chce napísať knihu pojednávajúcu o histórii filozofie za ostatných 2500 rokov a má na to mizerných 800 strán, tak musí niektoré veci brať s vyššej perspektívy. Ja som chcel získať prehľad a ten som získal. Na výbornú.

Kniha je písaná aj tak veľmi priateľsky, ako román. Dozvedáme sa o životoch rôznych filozofov, prípadne aj panovníkov, pápežov... Kapitoly sú dlhé, niekedy dočítať jednu trvalo aj 90 minút, no zato človek mal pocit, že sa veľa naučil. Super.

Čo sa mi nepáčilo?
Autor sa veľmi snažil podávať tézy jednotlivých filozofov objektívne, nezaujato a akoby z pohľadu daného filozofa. Ako videl svet a ako k tomu došiel? No ku koncu knihy, najmä keď sa dostal k menám ako Rousseau, Hegel, Marx, Nietzsche... Tam bolo vidieť, že sa nevie stotožniť s nimi a Platónom, z ktorého čerpali a dovolil si aj trpké poznámky. Čo je fajn. Títo páni majú na svedomí pár miliónov ľudí. No na druhej strane bez takého Hegela by sme možno nemali dôchodky, zdravotné poistenie a nárok n a dovolenku. Hm...

Čo som si vzal a chcel by som sa o to dozvedieť viac?
Určite sa plánujem dozvedieť viac o histórii Európy a Slovenska a zaujímajú ma dejiny aj filozofia 20. storočia. Najmä keď vidím, čo sa deje v USA, kde ľavica vyčíňa, do popredia sa dostávajú kolektivistické náhľady na svet a boj skupín o moc. Som presvedčený, že záchrana spoločnosti začína pri zmene jednotlivca, nie zverením opratov do rúk štátu. Na túto chorobu v 20. storočí umrelo primnoho ľudí.

Zaujímavé citáty
"So what the current debates over climate change and economic growth really reveal is that our world still needs its Plato alongside its Aristotle. Both are indispensable to our culture and our future—and perhaps all futures. Whether it is called yin and yang or right brain versus left brain,14 the tense tug-of-war is all-pervasive. But it is peculiarly fundamental to our Western identity. Thanks to Plato and Aristotle, the variation is endless, with one giving rise to the other in a never-ending ever-ascending circle of renewal. "

"One path—Plato’s path—sees the world through the eyes of the religious mystic as well as the artist. It finds its strength in the realm of contemplation and speculation and seeks to unleash the power of human beings’ dreams and desires."

"The path of Aristotle, by contrast, observes reality through the sober eyes of science and reveals the power of logic and analysis as tools of human freedom. “The fact is our starting point,” he said, and meant it."

"if a man freed himself from the distractions and false pleasures of the body, and dedicated himself single-mindedly to the pursuit of truth, he must eventually find his elusive quarry."

"History shows that too much Plato brings a rigid dogmatism and an elitist arrogance—which, as Karl Popper pointed out and as the world saw in the age of Hitler and Stalin and Mao, easily slides into totalitarianism.‡ The twentieth-century successors to Aristotle, the voices of enlightened liberal Europe, forgot how to defend themselves and allowed the totalitarians, with their passionate intensity and contempt for debate, to goose-step into power. The catastrophes of the twentieth century arose not because men argued too much but because they gave up arguing at all. "

“History, people like to say, is written by the winners. The truth is, some of the most profound works on the past were written by those who considered themselves history's losers.”


View all my reviews

Inzercia

Fascinuje ma život, milujem skúmať ho a hľadať, čo má zmysel. Neviem si predstaviť nezdieľať v článkoch, čo sa učím a čo sa ma dotýka. Posledné obdobie ide najmä o témy ako bdelosť, kontemplatívna spiritualita, celistvosť, písanie, história a filozofia.

Inzercia

Odporúčame

Blog
V mene detí, za ktoré to kto povedať nemá

V mene detí, za ktoré to kto povedať nemá

Bolo to ešte obdobie striktných opatrení voči pandémii. Boli sme celá rodina doma a v hlave mi ešte behala veta jedného zo superstárovských porotcov o tom, ako z nejakej osoby, čo prišla na kasting, sála dobro, a tak som sa, ani neviem prečo, svojho staršieho syna (štvrtáka na základnej škole) spýtal: „Máte niekoho v triede, o kom by si mohol povedať, že je fakt dobrý človek? Že z neho to dobro cítiť a že je taký voči ostatným?“ On sa zamyslel a po pár sekundách odpovedal. Celkom nečakane a úplne mimo toho, čo som sa tou otázkou chcel naozaj dozvedieť.