Kapitán Nálepka: hrdina alebo gauner?

Ján Nálepka sa narodil sa 20. september 1912 v Smižanoch (dnes okres Špišská Nová Ves). V roku 1931 úspešne ukončil v Spišskej Novej Vsi Učiteľský ústav. V rokoch 1934-36 absolvoval vojenskú prezenčnú službu v Levoči. Pri záverečnej skúške bol hodnotený stupňom veľmi dobrý s poradím ako štrnásty najlepší z 259 absolventov školy. Skúšky na dôstojníka v zálohe absolvoval 10. septembra 1935 s výborným hodnotením ako najlepší zo 46 zúčastnených. Do hodnosti ppor. v zálohe ho menovali 1. decembra 1935 a ustanovili do funkcie veliteľa guľometnej čaty. V jeho kvalifikačnej listine za dobu prezenčnej služby sú uvedené viaceré hodnotenia od nadriadených veliteľov, ktoré ho charakterizujú ako bystrého, chápavého, energického, spoľahlivého, samostatného a výborne spôsobilého na funkciu nižšieho dôstojníka pechoty v zálohe. Pred zahájením a po skončení vojenskej prezenčnej služby pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach na Slovensku. V miestach svojho pôsobenia bol známy ako učiteľ s pokrokovými názormi, ktorý sa snažil zdokonaľovať učebné metódy.

 Konflikt v Stupave.

Nálepka bol iniciatívny učiteľ, ktorý zavádzal niektoré novinky bez súhlasu nadriadených. V Stupave mimo iného zaviedol modlitbu "Bože za vyučovanie" miesto štandardného Otčenáša, pozdrav "Zdar Boh" a nariadil, aby jeho deti zdravili pozdravom Dobrý deň. Veľa sa venoval svojmu koníčku, výučbe spevu a ľudových pesničiek. Zmeny boli pôvodne prijaté pozitívne, ale keď vyšlo najavo, že Nálepka nie je prívržencom HSĽS, tak bol zo Stupavy vyhnaný  hlavne vďaka útokom tlače a Hlinkovej gardy. Dosiaľ nie je celkom jasné, či námietky voči jeho činnosti mali odborné opodstatnenie alebo šlo o politický boj,  nakoľko Nálepka netajil svoje ľavicové zmýšľanie (nebol však komunistom, skôr ho možno pokladať za sociálneho demokrata).

Konflikt v Smižanoch.

 Počas vojenskej prezenčnej služby Nálepka sledoval dianie v svojej rodnej obci a podrobil kritike návrh na dostavbu školskej budovy. V článku napísanom pod pseudonymom kritizoval plány, podľa ktorých sa mala škola rozšíriť na priestory, kde boli predtým záchody a v blízkosti boli maštale a stajne. Ako osobný terč svojich článkov si vybral učiteľa školy a farára v Smižanoch, ktorých charakterizoval ako Maďarónov majúcich za cieľ ubiť slovenské deti v smrade, aby zostali hlupákmi podľa starého maďarského zvyku. Sporu sa zúčastnil napokon aj biskup Vojtaššák,  dostal sa i pred súd a maďarská karta rodoľuba Nálepku nezachránila. Neskoršia prestavba školy však bola realizovaná v duchu Nálepkových návrhov.

Malá vojna.

Po vzniku Slovenského štátu minister národnej obrany Ferdinand Čatloš 15. marca 1939 nariadil mobilizáciu dôstojníkov, rotmajstrov a mužstva slovenskej národ­nosti najmladších 5 ročníkov. Vzťahovala sa aj na ppor. v zálohe Jána Nálepku, ktorý už na druhý deň, 16. marca 1939, nastúpil na výkon služby v pešom pluku 20 v Michalovciach vo funkcii veliteľa roty sprievodných zbraní. S jednotkami tohto pluku sa potom zúčastnil bojov proti maďarským vojskám, ktoré 23. marca zaútočili v priestore východnej hranice Slovenska. Po skončení Malej vojny zostal v armáde, 1. mája 1939 bol povýšený na por. pechoty v zálohe a po realizácii prvej organizácie slovenskej armády slúžil ako veliteľ guľometnej roty V. samostatného práporu v Michalovciach. Z hodnotenia por. Nálepku: „Menovaný je ustá­lenej povahy, vážny, pracovitý, skromný, kde treba veľmi rázny; medzi dôstojníkmi veľmi obľúbený. Úplne samostatný, energický a rozhodný. Veľmi usilovný, neobyčajne vytrvalý, svedomitý a spoľahlivý. Schopnosti a nadanie nadpriemerné, chápavosť a postreh výborná, úsudok veľmi dobrý. Chovanie v službe i mimo nej vzorné, osobný zjav veľmi dobrý." 

Ťaženie proti Poľsku

Začiatku druhej svetovej vojny sa Nálepka zúčastnil v rámci 3. pešej divízie (Rázus), na­sadenej v priestore severovýchodnej hranice Slovenska. Za hrdinstvo, ktoré preukázal v bojoch pri poľskej obci Czeremcha, bol 13. sep­tembra 1939 osobne vyznamenaný veliteľom armády a ministrom národnej obrany Čatlošom medailou Za hrdinstvo 3. stupňa. O niečo neskoršie, dňa 1. októbra 1939, bol prijatý do skupiny dôstojníkov pechoty z povolania a absolvoval kurzy pre aktivovaných dôstojníkov s vynikajúcim, zvyčajne najlepším hodnotením, ktoré dopĺňali excelentné pochvalné záznamy od jeho nadriadených („veľmi svedomitý, spoľahlivý, veľmi dôsledný, veľmi energický, disciplinovaný, veľmi pilný.“). Pamäte jeho brata podávajú ale ný obraz než aký sa dá vyčítať z vojenského popisu. Podľa nich Nálepka a jeho jednotka v poľskom ťažení nevystrelili ani ranu a s poľskými jednotkami a s poľským obyvateľstvom jednali veľmi priateľsky. Dotyčné vyznamenanie bolo odmenou za získanú výzbroj poľských jednotiek, ktoré sa jej vzdali dobrovoľne. Kampaň ukázala, že Nálepka bol protinemecky a proslovansky zameraný a každý krok meral podľa tohto kritéria.

 Na východnom fronte

Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti Sovietskemu zväzu npor. pech. Nálepka 27. júna 1941 odišiel  do poľa ako dôstojník na veliteľstve 2. divízie. Počas pôsobenia v bieloruskom mestečka Kopceviči sa postupne sformovala skupina dôstojníkov, ktorá nadviazala spojenie s partizánmi a roz­vinula s nimi bohatú spoluprácu nielen poskytovaním informácií, rôzneho vojenského materiálu, ale aj pomocou pri uskutočňovaní niektorých ich bojových akcií. Vedúce postavenie v nej zaujal Nálepka, ktorý pri kontaktoch s parti­zánmi používal pseudonym Repkin. Po prezradení spolupráce Nálepkovej skupiny s par­tizánmi bolo nariadené vyšetrovanie. Na jeho rýchlom priebehu však nemal nik záujem, ani samotný veliteľ divízie Rudolf Pilfousek. Nálepku hodnotil ako veľmi in­teligentného a na aktivovaného dôstojníka veľmi schopného dôstojníka, ktorý však „nemal nikdy kladný postoj k slovensko-nemeckej spolupráci“

Incident v Poprade

Počas jeho frontovej dovolenky, konkrétne 24. októbra 1942 na železničnej stanici v Po­prade, v podnapitom stave po vysadnutí z vlaku sa Nálepka dostal do konfliktu v staničnej reštaurácii, kde chcel zaplatiť po poldeci slivovice nosičom, ktorí mu odniesli batožinu. Pretože bol zákaz v sobotu popoludní predávať pálené liehové nápoje, predavač­ka mu odmietla vyhovieť. Nálepka bez dovolenia predavačky vzal dve fľaše koňaku, ktoré však ihneď zaplatil, a ponúkol prítomných robotníkov bez toho, aby sám niečo vypil. Toto konanie, komentoval rozličnými poznámkami, ako: „Na fronte pijú našim chlapcom iní krv, a vy sa napite aspoň pálenky.“ Potom sa na nástupišti dostal do konfliktu s miestnymi Nemcami, ktorí robili zbierku na vojnovú zimnú pomoc pre nemeckú armádu. Na menovaných sa, okrem iného, obrátil s poznámkou: „Vy ste Nemci, prečo nie ste na fronte pri Stalingrade?... Všetci Nemci z Popradu a Kež­marku by mali ísť na Kaukaz, kde naši slovenskí chlapci hynú.“  Z hľadiska nasledu­júceho trestného konania však najzávažnejším bolo, že Nálepka v závere spomenutého konfliktu hlasito zakričal: „Ja sa Hitlerovi, Tisovi aj Šaňovi Machovi vyserem na hlavu“ a vyhlásil „A teraz, keď chcú, nech ma aj zastrelia.“ Na základe udania bol 9. novembra 1942 vojenským prokurátorom v Poprade vydaný zatýkací rozkaz s uvalením vyšetrovacej väzby a následne aj trestné oznámenie, väzba, potom síce prepustenie, ale vyšetrovanie prebiehalo dokonca aj potom, keď bol Nálepka za zradu a zbehnutie ku nepriateľovi odsúdený na trest smrti.

Prechod ku partizánom

Poľný prokurátor Zaisťovacej divízie JUDr. Kadlečík začal prípad „Nálepka a spol.“ vyšetrovať až v apríli. V priebehu vyšetrovania sa ku kontaktom s partizánmi priznali všetci obvinení. Stotník Nálepka na svoju obranu uvádzal aj to, že styk s partizánmi nadvia­zal „až vtedy, keď naši vojaci veľmi často zbehúvali. Pri týchto schôdzkach vždy prosil vodcov partizánov, aby našich chlapcov nelákali k zbehnutiu, či už prostredníctvom dievčat, alebo priamo, ale aby naopak rozchýrili správu, že každého zbeha zastrelia a že týmto odra­dia chlapcov k zbehnutiu.“ Začatie vyšetrovania poľným prokurá­torom divízie a z neho logicky plynúca hrozba zatknutia a súdneho procesu, ktorá nemohla zostať utajenou, bola edným z impulzov vedúcich k známemu prechodu   Nálepku do partizánskeho zväzku gen. Saburova dňa 15. mája 1943. Poľný prokurátor Zaisťovacej divízie vydal 28. mája 1943 na stot. pech. J. Nálepku a je­ho spoločníkov zatykač  a 2. júna 1943 poľný súd Zaisťovacej divízie vyniesol rozsudok, ktorým boli stot. pech. Ján Nálepka, npor. Imrich Lysák – Jacko a por. v zálohe Michal Petro odsúdení okrem prepustenia z hodnosti, straty medailí a vyznamenaní na trest smrti povrazom. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Hlavného poľného súdu zo dňa 20. augusta 1943. Zatykač bol na Nálepku vydaný aj v súvislosti s popradským incidentom.

Zo správy pre prezidenta  Tisa

"...stot. pech. Nálepka bol známy ako rodoľub. Veľmi často nadá­val na Čechov, ale len v poslednom čase bolo badať u neho sklony k rebelantstvu a dokonca dopustil sa i hrubších protištátnych výrokov... ...po celú dobu služby bol veľmi pracovitý a iniciatívny dôstojník, nemal žiadne sklony návykov alebo k výstrednostiam.“

 Správa sa nezmieňovala o dôvodoch zmeny Nálepkovho postoja k jeho službe. Nálepka ťažko znášal úlohy, ktorými boli slovenské jednotky poverované, napríklad vypaľovanie bieloruských dedín podozrivých zo spolupráce s partizánmi. Ako spravodajský dôstojník sa zároveň často stýkal s ľuďmi podozrivými z podpory partizánov, pričom k nim prejavoval zrejmé sympatie. Je napríklad známa historka, keď zorganizoval divadielko okolo prepustenia dvoch zajatých partizánov, ktorých spolu s veliteľom strážnej jednotky odviedol do lesa akože zastreliť, tam však vypálil niekoľkokrát do vzduchu a s nedôverčivými partizánmi miesto popravy potom usporiadal malý piknik so salámou a rumom. Takéto činy postupne vedenie partizánskych jednotiek presvedčili, že Nálepka nie je provokatér a nadviazali s ním spoluprácu.

Nálepkov koniec

Po príchode do partizánskeho zväzku generála Saburova sa Nálepka stal veliteľom 1. československého partizánskeho oddielu. História tohto oddielu je zaznamenaná vo vojnovom denníku, ktorý bol vedený od 18. mája do 24. novembra 1943 a popisuje aj posledný boj a smrť Jána Nálepku pri útoku na železničnú stanicu  ukrajinského mesta Ovruč dňa 16. no­vembra 1943 (okolo jeho smrti sa rozšírili aj iné verzie, napríklad že bol zastrelený, keď utekal od ruskej frajerky). Po jeho smrti bol jeho partizánsky oddiel rozpustený, jeho členovia prešli do Svobodovej prvej československej samostatnej brigády a mnohí  nich zahynuli v neskorších bojoch na Dukle.

Nálepka  za zásluhy v boji proti nacistickým okupantom a o rozvoj partizánskeho hnutia bol už 18. júla 1943 vyznamenaný medailou Partizánovi Vlasteneckej vojny I. st. a 2. mája 1945 mu bol in memoriam ako jedinému Slovákovi (v roku 1983  bol takto vyznamenaný aj Gustáv Husák, evidentne z politických dôvodov) udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Po skončení vojny mu bola priznaná československá hodnosť kapitán. Na plenárnom zasadaní Pred­sedníctva Slovenskej národnej rady dňa 15. mája 1945 bol vyhlásený in memoriam za hrdinu Slovenského národného povstania, 19. januára 1946 bol in memoriam vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939, 2. marca 1946 mu bola in memoriam udelená Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom, 31. augusta 1996 bol in memo­riam vyznamenaný Vojenským radom Ľudovíta Štúra II. triedy a 7. mája 2004 ho prezident Slovenskej republiky R. Schuster menoval do hodnosti brigádneho generála in memoriam.

Ponovembrové hodnotenia Nálepku

Počas komunistického režimu bol J. Nálepka vyzdvihovaný a oslavovaný ako príkladný komunistický hrdina. Točili sa o ňom filmy, pomenovávali ulice, školy, námestia, stavali pamätníky, otvárali múzeá, negatívne postavy našich dejín ako zradca Šalgovič ho glorifikovali. Rovnica bola jednoduchá: ak Nálepku oslavovali komunisti a komunisti boli zločinci, tak aj Nálepka musel byť gauner.

Lenže Nálepka nikdy komunistom nebol. Komunisti si Nálepku osvojili, aby ho nemajúc dostatok vlastných skutočných hrdinov, ponúkli ako jasný príklad komunistického a antifašistického bojovníka. Nálepka bol demokrat ľavicového zmýšľania podporujúci idey slovanskej vzájomnosti, ale zároveň bol proti autonomistickej politike ľudákov.  Keďže bol aktívny a pritom nekonvenčný učiteľ, tak sa dostával do sporov s vrchnosťou potlačujúcou moderné trendy výučby a samostatnosť učiteľského zboru. Na fronte sa tieto jeho povahové aspekty napokon prejavili v odmietnutí vykonávať podporné služby nemeckým agresorom a v prechode na druhú stranu fronty.

Bez ohľadu na politické názory a niektoré osobné povahové vlastnosti je možné pokladať Nálepku za  hrdinu. Za hrdinov môžeme pokladať aj ľudí, s motívmi ktorých nesúhlasíme, prípadne ich nevnímame ako správne. Hrdinom je napríklad generál Robert E. Lee, aj keď bojoval v občianskej vojne na strane Juhu, teda na strane otrokárov. Hrdinom sa človek stáva, keď nasadzuje svoj život alebo bojuje za svoju pravdu  spôsobom, ktorý v nás ostatných generuje úctu aj vtedy, keď s cieľmi jeho boja v danom čase alebo dodatočne nesúhlasíme. Áno, aj na strane porazených, dokonca aj na strane tých, ktorí boli reálne zlí alebo dejiny neskôr ich zlo ukázali v plnej miere, mohli a aj boli ľudia, ktorí si zaslúžia naše uznanie.  Neodmietajme skutočných hrdinov  z ideologických dôvodov, sú integrálnou súčasťou nášho historického dedičstva.

Zdroje:

Vojenská história, časopis pre vojenskú históriu múzejníctvo a archívnictvo, 3/2013

Jozef Nálepka: Kapitán Nálepka-Repkin v boji proti nemeckým okupantom