Ťažký údel kresťanského politika

Toľko rôznych názorov na to, ako postupovať, čo hovoriť, čo presadzovať a pri tom nám v podstate ide všetkým o to isté. Ale namiesto jednoty sme rozbití a rozutekaní po všetkých možných štandardných, neštandardných, demokratických či nedemokratických stranách (áno, aj také tu máme, o jednej to dokonca prehlásil jej predseda v televízií. Teraz je premiér.) Aby som nemaľoval všetko na čierno, vznik tejto vlády bol úspechom kresťanov oproti minulému obdobiu. No mohlo to byť ešte oveľa lepšie. Môžeme sa tešiť, že máme niekoľkých schopných ministrov, kresťanov. Aj to, že sa stane kresťan ministrom je v dnešnej dobe dôvod na hystériu našich liberálnych kolegov, ktorí strašia katolíckym štátom. Preto ma potešilo, že sme sa dokázali postaviť na podporu týchto kresťanov v politike. Teda niektorých.

U ďalších zasa pokračuje vzájomné odkazovanie si a kritika. Pomaly si ani na meno neprídeme. A pri tom by sme mali držať spolu. Áno, predvolebné emócie by mali ustúpiť. Napriek vzájomným krivdám, ktoré sme si my, zbožní katolíci, navzájom povyvádzali. Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom.  Aj vďaka mnohým neférovým útokom a tlačovkám sa KDH nedostalo do parlamentu. A možno aj našou vlastnou vinou, keď sme sa nevedeli vnútorne dohodnúť a dopustili sme odštiepenie KU a potom sme neprejavili ochotu na spoločnú kandidátku. Majstrovi tlačoviek, ktorý mal odjakživa na KDH ťažké srdce, čo potvrdil, aj keď si "na tajnáša" nahrával Procházku a ako v minulých, tak aj v týchto voľbách išiel podľa jeho vlastných slov „direkt po KDH“, sme doslova nahrali na smeč. A hneď dvakrát, ak mám počítať aj našu nešťastnú dohodu s PS. Keby to nevyužil, veľmi by som sa čudoval.

Najjednoduchšie je hľadať vinníka. Niektorí vinia Záborskú, niektorí vinia Hlinu, iní (áno, vrátane mňa, snažím sa s tým niečo urobiť, no ide mi to len ťažko) vinia Matoviča. Ono každý máme nejaký podiel viny. Nikto nie sme bez hriechu. Každý bojujeme so svojím egom, každý z nás si myslí, že náš spôsob je najlepší. Alojza aj Annu a ľudí okolo nich poznám osobne. Obom verím, že to, čo robili, robili s najlepším úmyslom. Ja som stál na strane KDH, no veľmi som chcel, aby sme sa dohodli s KU. Žiaľ sa mi nepodarilo presvedčiť o tom viac ľudí. Možno by to zloženie vlády vyzeralo ešte trochu inak, ak by sa to podarilo a tých ministrov a poslancov by bolo ešte viac. To sa už nedozvieme. Ani vtedy, ani teraz sa mi nepáčili niektoré výroky a niektoré postoje a mediálne vystúpenia kresťanských politikov. Ja by som postupoval inak. Ale to, že by som postupoval inak, nechcem riešiť statusmi a tým, že budem vyčítať kto sa čomu zapredal.  Naopak. Potrebujeme si konečne spolu sadnúť za jeden stôl. Potrebujeme si odpustiť vzájomné krivdy, prestať na seba útočiť. Vytvoriť nový, silný a jednotný kresťanský blok.

Keď sa na svätej omši ideme modliť jedinú modlitbu, ktorú nevymyslel človek, ale ktorú nás priamo naučil Pán, vyzve nás kňaz: Ak chceme volať Boha naším Otcom, musíme si navzájom odpustiť. Buďme ako jedna rodina a spoločne sa modlime. Vari to pre nás, kresťanských politikov neplatí? Viete si predstaviť kresťanský blok, kde Vladimír Palko, Alojz Hlina, Milan Majerský, Anna Záborská, Marek Krajčí, Eduard Heger, Richard Vašečka, Milan Krajniak a ďalší kresťanskí politici spoločne bojujú za lepšie, Bohu i ľudom milé Slovensko? Ja by som si to predstaviť chcel. A tak by to malo fungovať. Čo myslíte, ak by sa menovaní stretli za okrúhlym stolom s výzvou „Ak chceme volať Boha naším Otcom, musíme si navzájom odpustiť“, podarilo by sa to? Má Slovensko šancu na silnú kresťanskú demokraciu? Lebo kráľovstvo, ktoré je vnútorne rozdelené, neobstojí.  Chcem veriť, že sme schopní a ochotní zjednotiť sa, napriek našim odlišným postojom a názorom. Lebo to od nás chce Boh a to od nás chcú aj skutoční kresťania.