Generál Kulnev: hrdina alebo pijan?

Jakob Petrovič Kulnev sa narodil sa v roku 1764. Ako sedemročný bol prijatý do kadetskej školy, školy pre šľachtické deti slúžiace v armáde. Školu ukončil v roku 1785 ako poručík. V jeho vojenskej kariére postupne prešiel viacerými ťaženiami (napoleonské vojny, švédska vojna vedúca k obsadeniu Fínska) a získal hodnosť generálmajora.  Kulnev velil prevažne jazdeckým útvarom. Za spomenutie stojí, že ako jeden z hlavných účastníkov dobytia Fínska v roku 1809 sa choval ku porazeným tak veľkodušne a rytiersky, že mu bolo venovaných niekoľko vrúcnych strof fínskej národnej básne. ktorá ospevuje odpor Fínov proti cárskemu vpádu. Zomrel 1.augusta 1812 v jednej z mnohých bitiek Napoleonovho ťaženia do Ruska, v bitke u Jakubova.

Pár slov o menej známych bitkách.  Internetová referencia o tejto bitke udáva pravdepodobne niektoré nesprávne čísla. Samozrejme, bojujúce strany zveličovali počet obetí nepriateľa a znižovali počet obetí vlastnej strany. Obete zahrňovali mŕtvych, ranených, zajatých a aj takých, čo sa úmyselne či neúmyselne stratili. Mŕtvych bolo obvykle maximálne 20%, za to veľa bolo ranených. Počet obetí v bitkách Napoleonovho ruského ťaženia býval viac-menej vyrovnaný, zriedka sa stalo, že by niektorá strana mala výrazne väčšie straty. Nebolo tomu inak ani u tejto bitky, Francúzi odhadli svoje a nepriateľské straty na cca 4000 mužov. Predstava, že by ich straty boli výrazne vyššie ako ruské je z ríše snov podobne ako jej opak. Druhá poznámka sa týka počtu vojakov. Ruská strana zahájila bitku vo vedomí, že dostane výrazné posily a tie sa i dostavili, takže Rusov bolo minimálne 28 000. Aj Francúzov počas bitky pribudlo. Počet vojakov je dôležitý, ale bitky rozhodovala aj schopnosť veliteľa jednotky správne nasadiť svojich vojakov, predvídať operácie nepriateľa a dostať ho postupne pod tlak, v ktorom sa jeho formácie rozpadli a vznikol chaos, ktorý už znamenal porážku. Napríklad veliteľ spojeneckých vojsk u Waterloo, knieža Wellington, oceňoval Napoleonovou schopnosť viesť vojská ako dodatočnú hodnotu 40.000 vojakov na bojisku.

Nepriateľské strany síce viedli na bojisku boj na život a na smrť, ale zároveň si druhú stranu vážili a existovali – hlavne medzi dôstojníkmi – zásady rytierskej úcty ku nepriateľovi. Podľa nich sa viac cenilo víťazstvo nad chrabrým a silným nepriateľom a od takéhoto víťazstvo sa odvodzovali rôzne významné pocty. Nebolo praxou ponižovať nepriateľa jeho osočovaním. Francúzi pokladali Rusov za výborných vojakov, ktorí však mali väčšinou zlé velenie, čoho príkladom bola bitka u Slavkova. Avšak medzi bitkou z roku 1805 a vpádom do Ruska uplynulo dosť rokov. Európa sa učila a naučila francúzskemu spôsobu boja. Francúzsky náskok v kvalite vojsk a ich vedenia sa postupne stratil, cisár Napoleon tiež už nebol takým vojvodcom ako kedysi a začal robiť vojenské a politické chyby, ktoré sa naopak u jeho súperov objavovali vo stále menšej miere. Sily sa vyrovnávali, pričom trend bol pre Francúzov znepokojivý.

Ruská verzia Kulnevovej smrti.

Známou ruskou taktikou pri Napoleonovom ťažení v roku 1812 bolo vyhýbať sa rozhodujúcej bitke. Zároveň uplatňovali taktiku spálenej zeme, ktorej cieľom bolo vyčerpať a oslabiť Napoleonovu Grand Armeé. Rusi však boli schopní využiť vhodné chvíle na útoky na nepriateľov. Takéto možnosti sa vyskytli viackrát, lebo tzv. Veľká armáda postupovala do Ruska z viacerých smerov a koordinácia jednotiek a výmena informácií medzi nimi viazla. Ak teda mali Rusi dojem, že pre nich sa dočasne vytvorila vhodná situácia, tak ju logicky využili na útok. To sa stalo aj v bitke u Jakubova, keď obe strany útočili na nepriateľa v presvedčení vlastnej prevahy, ale bola to tentoraz ruská strana, ktorá opanovala bojisko a nepriateľ ustúpil.

Generál Kulnev a jeho jednotky boli na druhý deň poverené opatrným prenasledovaním nepriateľa. Lenže to nebola úloha pre horkokrvného Kulneva, ktorý bezstarostne vbehol do francúzskej pasce tvorenej 40 delami. Ku krutej porážke prispel aj terén, lebo Rusi prakticky nemali kam ustúpiť, práve prešli cez rieku a prenasledovala ich aj francúzska jazda. Generál Kulnev sa podľa ruských prameňov pokúsil ústup zastaviť a vytvoriť akýsi ochranný zadný voj, ale zasiahla ho delová guľa, ktorá mu utrhla obidve nohy. Ruská verzia ďalej hovorí, že umierajúci si strhol z krku rád sv. Juraja a povedal vojakom, ktorí ho niesli: “ Odneste tento kríž, aby nepriateľ nevedel, že mu podarilo zabiť ruského generála.“ Iná verzia hovorí, že povedal: “Priatelia, neodovzdajte nepriateľovi ani kúsok ruskej zeme. Víťazstvo bude vaše.“ Ruskí (a aj sovietski) historici ku Kulnevovi dodávajú, že šlo o statočného muža, ktorý posielal svoj plat matke, s vojakmi sa o všetko rozdelil, netrestal ich fyzicky, jedol to isté jedlo ako vojaci, nosil rovnakú uniformu a nachádzal potešenie vo svojej chudobe.

Francúzska verzia Kulnevovej smrti

Francúzska verzia tvrdí, že príčinou Kulnevovej smrti bol alkohol. Všetci vojaci pili, ale Rusi by vypili aj oceán. A tak sa spitý ruský predvoj sa nechal po úspešnej bitke nad ránom prepadnúť v tábore, pričom opilo sa kymácajúci Kulnev napadol seržanta Legendrea, ktorý mu vrazil šabľu do krku. Priamy účastník tohto boja dokladá, že bol od súboja na pár krokov a Kulnev – ako prvý z ruských generálov v tejto vojne, takže o jeho smrti bol Napoleon informovaný - padol mŕtvy bez jediného slova. Nemotivujúce, prozaické, nehrdinské.

Kto má pravdu?

Pragmaticky je francúzska verzia pravdepodobnejšia. Smrť vojakov býva v drvivej väčšine skôr všedná, neraz tragická a len zriedkavo hrdinská. Na druhej strane bojujúce strany hrdinov potrebujú a občas aj majú – i keď oveľa zriedkavejšie než na papieri či vo filme. V samotnom boji dokáže idea hrdinstva rozhodnúť kľúčové a na pohľad nerozhodné bojové situácie. Ako Francúzi, tak Rusi si dôležitosti vzorov tohto typu boli veľmi dobre vedomí a tak pestovali a vytvárali svojich hrdinov. Odkaz hrdinov môže niekedy zmeniť výsledok vojny, ktorý by bol ináč jasný (asi najlepším príkladom je boj tristo Sparťanov u Thermopyl).

Dve poznámky na tému Rusko, prvá svetová vojna a alkohol

21. júla 1914 (prvá svetová vojna ešte nezačala) zachvátila Petrohrad vlastenecká vlna: dav zaútočil na nemeckú ambasádu na Námestí svätého Izáka. Útočníci vyrabovali vínnu pivnicu a zničili vnútorné zariadenie veľvyslanectva: všetok krištáľ, starožitné maľby aj zbierku renesančných bronzových predmetov. Ambasádu podpálili a tá zhorela do tla. Nedotknuté ostali len portréty cára Mikuláša II. a cárovnej Alexandry vo vstupnej hale, ktoré dav za tónov hymny niesol mestom. Pikantné na tejto proti nemeckej akcii je to, že Romanovci v roku 1730 vymreli po meči a na trón nastúpil nemecký šľachtický rod Oldenburgov, ktorý ruskú ríšu "vyženil"  podobne ako päť ďalších významných kráľovstiev. A ešte pikantnejšie je, že kráľovná Alexandra bola rovnako nemeckého pôvodu a neskôr, keď sa vojna vyvíjala tragicky, bola súčasťou konšpiratívnych teórií osvojených polovicou krajiny, podľa ktorých Rusko zapredala Nemcom.

22. septembra 1914 vyhlásil Mikuláš II. celoruskú prohibíciu. Pripomeňme si, že na trón sa Mikuláš dostal po smrti svojho otca, cára Alexandra III, ktorý fľašky koňaku pred manželkou skrýval v čižmách a zomrel na cirhózu pečene. Mikuláš nastúpil na trón absolútne nepripravený a ukázal učebnicovú neschopnosť, čo však v dnešnej post faktickej dobe nebráni jeho silnému romantizovaniu. Cár bol  v duchu ruskej tradície dlhodobý pijan, ktorý ale po revolúcii v roku 1905 presedlal na triezvosť. Mikuláš sa rozhodol nedať vodku vojakom, čo bola šialená idea, ktorú mu  armádni pochlebovači odobrili správami o nadšenom prijatí tohto nariadenia (Stalin po prvých porážkach vodku vojakom vrátil legendárnymi 100 gramami, ktoré si vojak dopĺňal vypitím vody po holení,  zdravotníckeho liehu či čistiacich prostriedkov z ukoristených nemeckých zdrojov).  V skutočnosti zákazom alkoholu podpílil jednu z posledných vetiev režimu: stále existujúcu historickú dôveru ľudu, hlavne roľníkov, v báťušku cára.  Ku koncu, ktorým bola surová vražda cára, cárovnej a ich detí boľševickými katmi v Jekaterinburgu v roku 1919, bola ešte cesta plná zvratov, ale dejiny sú nemilosrdné a často kruté. Romanovcov napokon vystriedali boľševici, ale slopalo sa tak ako predtým. 

Zdroje:

Napoleon v Rusku, Jiří Kovařík

Napoleonovo ťaženie na Rus 1812, Jevgenij Tarle

Dejiny písané vodkou,  Mark Lawrence Schmad

Impérium musí zomrieť, Michail Zygar