Keď človek proste nemá slov...

Premýšľal som nad modlitbou a jej vývojom. Aké zaujímavé je, koľko verbálnych modlitieb máme, aký dôraz je na ňu kladený a keď si povieme, že "poďme sa spolu modliť", tak nikomu ani nenapadne pod týmito slovami "sadnúť si vedľa seba a byť v tichu spojení alebo až zjednotení s Kristom". Pritom práve tichá modlitba, počiatok kontemplácie, je podľa učiteľov modlitby ako sv. Terézia z Avily vyššou formou ako "diskurzívna", teda taká, kde naša myseľ skáče z témy na tému - či už v podobe obrazov alebo slov, či už len myslených alebo aj vyslovených.

Buďte ako deti

Premýšľal som o tomto fenoméne. A napadla mi nasledovná alegória s dieťaťom a matkou. Keď je dieťa v lone matky, nevie ešte hovoriť. Nemá ešte ani vyvinuté vlastné ja, nemá vedomie seba, je teda jedno z matkou. Aj na fyzickej úrovni, aj na mentálnej. Je jej súčasťou, ona ho živí svojím telom a ono len prijíma a rastie. Nijaký strach o seba, len výživa, útecha, bezpečie.

Narodením sa začína fáza postupného oddeľovania a osamostatňovania sa, ktorá prakticky nikdy neskončí. Významný medzníkom v oddeľovaní sa je obdobie vzdoru, kedy dieťa začína silnejšie vnímať nielen fyzické oddelenie sa od matky, ale si už uvedomuje niekde na pozadí jeho rodiacej sa mysle, že ono a matka sú samostatné bytosti. V tejto fáze badáme prvé slová a jednoduché vety.

Vo veku približne troch rokov už väčšina detí má vybudované vlastné "ja" a aj prestáva hovorí o sebe "Maťko chce..." a začína hovoriť "ja chcem". Veľmi dôležitý medzník, hotové ego, ktoré ho ako bytosť na podvedomej úrovni oddeľuje od matky a od všetkého ostatného, je na svete. Reč je už pomerne dobre rozvinutá.

Lebo im patrí nebeské kráľovstvo

Možno aj naša modlitba a rast vo vzťahu s Bohom, ktorý smeruje k prežitiu "Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus", je podobným, no reverzným procesom. Začíname slovami, jednoduchými modlitbami, pridávame k tomu čítanie Písma, snažíme sa "chápať" Boha. Neskôr nad Písmom a myšlienkami svätých rozjímame napríklad formou Lectio Divina.

Ako rastieme v modlitbe a vzťahu s Bohom, sme očisťovaní od nerestí a hriechov, aj naša modlitba sa mení a hľadáme si čas len tak "byť s Ním." Cítime vo vnútri nutkanie "uzobrať sa" do našej komôrky a len byť s Otcom. Pomáhajú nám modlitby ako "Centering prayer", po slovensky niečo ako "sústredená modlitba", kde sme len prítomní s Bohom skrze Ducha a našu myseľ upriamujeme na neho späť pri každom rozptýlení len jedným slovom alebo frázou (napr. Ježiš, milujem ťa alebo Boh vo mne, nádej slávy).

Na ceste rastu potom nastáva obdobie, kde Boh začína byť v modlitbe činnejší a začíname prežívať dlhšie úseky úplného bdelého zamerania na Neho, ktoré je spôsobené Ním samým. Dostávame sa do fázy tichej modlitby, ktorá je počiatočnou fázou kontemplácie, ktorú dáva Boh sám vtedy, keď je duša pripravená.

Za touto fázou nasledujú ďalšie stupne modlitby, ako o nich píše sv. Terézia alebo sv. Ján z Kríža. Všetky sú však už bez slov. Ak by sme fázu tichej modlitby a počiatku Bohom vnuknutej kontemplácie prirovnali k obrazu dieťatka, ktoré matka kojí a živí, tie ďalšie fázy, kde sa prejavuje "úplné zjednotenie s Kristom" alebo "dokonalé splynutie, absorbovanie Bohom", by sme mohli prirovnať k dieťaťu ešte v lone matky, kde matka a dieťa sú jedno. Samozrejme, zjednotenie s Bohom vnímame nie v panteistickom zmysle (neviem presne, čo to znamená, ale vždy, keď v komentári na sv. Teréziu autor píše o úplnom zjednotení s Bohom, dodá tam túto poznámku o nie panteistickom zmysle :D).

Preto si myslím, že nás Ježiš pozval, aby sme boli ako deti, pretože tým patrí nebeské kráľovstvo. Lebo ak nebudeme ako deti, ale budeme žiť uzavretí vo svojom egu, oddelení od Boha a vzdorovať Mu, nebudeme zakúšať jeho lásku a starostlivosť, ako ju zakúša dieťa od svojej matky. Budeme sa snažiť zachrániť a bude nás hnať uvedomenie, že raz naše vedomie a "ja" skončia a príde tma.