Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
10. 04. 2020, 18:00

Bol Ježiš na kríži šťastný? (Úvaha na Veľký piatok)

Deti ma tento rok primäli k tomu, aby som išiel na hlbinu a ponúkol niečo z bohatstva úvah Cirkvi nad tajomstvom Ježišovho vedomia v jeho utrpení. Túto tému mi pomohol prehĺbiť francúzsky karmelitán François-Marie Léthel, ktorý je odborník na tému „Ježišovej agónie“. Včera som si v noci opäť čítal jeho teologickú sondu do hlbín Ježišovej duše v jeho „hodine“. Pán kaplán vo včerajšej homílii otvoril tému Ježišovho smrteľného zápasu v getsemanskej záhrade. Ale boli to tento rok deti, ktoré ma priviedli k tejto úvahe a ktoré ma neprestanú nikdy prekvapovať. Deti vo svojej jednoduchosti chápu neuveriteľne hlboké veci. Kladú si odvážne otázky. 6-ročný Ondrejko ma posadil svojou otázkou na zadok: „Ako mohol byť Pán Ježiš na kríži opustený a sám, keď je Najsvätejšia Trojica?“ 5-ročný Filipko sa pri rozhovore s mamičkou o Ježišovom utrpení opýtal: "A on sa tešil?" Teologická tradícia sa nevyhýbala otázke, ako mohol Ježiš žiť v hlbokom spojení s Otcom, ktorý je prameňom radosti a blaženosti, a súčasne prežívať agóniu až po výkrik opustenosti. To, že tieto dve zdanlivo nezmieriteľné dimenzie stoja vedľa seba, je v skutočnosti zakotvené v nevyspytateľnej hĺbke hypostatickej jednoty.
Bol Ježiš na kríži šťastný? (Úvaha na Veľký piatok)

Tajomstvo Ježišovej smrti na kríži je tajomstvo také hlboké, že sa často radšej vyhýbam hovoriť o ňom hlbšie, lebo sa bojím, že by to veriaci nezniesli, že by to bolo príliš ťažké. A v homílii na Veľký piatok ani niet po dlhom speve Pašií v liturgii ani priestor na dlhšiu úvahu. Potom však hrozí, že „vyprázdnime Kristov kríž“ a ochudobníme sa o tajomstvo, ktoré obsahuje. Niekedy naše úvahy a meditácie o Ježišovom utrpení v pobožnostiach, ako je krížová cesta, neraz skĺznu do čisto ľudského vylievania frustrácií našich vlastných ťažkostí a trápení. Bez svetla, bez skutočného nadprirodzeného obsahu tajomstiev viery. Duch Svätý dáva Cirkvi stále schopnosť odovzdávať celé Ježišovo tajomstvo v jeho božstve i v jeho človečenstve, všetky tajomstvá jeho človečenstva tak, ako nám ich odhaľuje Evanjelium. Toto spoločenstvo prežívame vďaka viere, nádeji a láske, prostredníctvom sviatostí a modlitby. Pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Rosarium Virginis Mariae pozval Boží ľud k znovuobjaveniu modlitby ruženca ako jednej z privilegovaných ciest na to, aby sme s Máriou žili spoločenstvo s Ježišom prostredníctvom všetkých jeho tajomstiev: tajomstvá radosti, svetla, bolesti a slávy. 

Tento rok je prežívanie veľkonočného Trojdnia celkom osobité. Mám akosi viac času pre osobnú meditáciu a vnímam, že aj ľudia sú akosi prístupnejší pre hlbšie vnímanie tajomstiev. Úzkosti prítomnej chvíle nám pomáhajú strhávať pózy a masky našich uponáhľaných životov a mať ochotu ísť na hlbinu. Dnes som mal dokonca dopoludnia online katechézu pre prvoprijímajúce a ostatné deti našej farnosti. Hovorili sme o Ježišovom utrpení. A práve deti ma tento rok primäli k tomu, aby som išiel na hlbinu a ponúkol niečo z bohatstva úvah Cirkvi nad tajomstvo, Ježišovho vedomia v jeho utrpení. Môj duchovný otec francúzsky karmelitán François-Marie Léthel je odborník na tému „Ježišovej agónie“. Včera som si v noci opäť čítal jeho teologickú sondu do hlbín Ježišovej duše v jeho „hodine“. Pán kaplán vo včerajšej homílii otvoril tému Ježišovho smrteľného zápasu v getsemanskej záhrade. Ale boli to tento rok deti, ktoré ma priviedli k tejto úvahe a ktoré ma neprestanú nikdy prekvapovať. Deti vo svojej jednoduchosti chápu neuveriteľne hlboké veci. Kladú si odvážne otázky.

Jedna mamička mi poslala teologické otázky svojich detí na mňa, ktoré prekvapovali svojou hĺbkou. 6-ročný Ondrejko ma však posadil svojou otázkou na zadok: „Ako mohol byť Pán Ježiš na kríži opustený a sám, keď je Najsvätejšia Trojica?“ V nasledujúcej úvahe chcem ukázať, aká hlboká je táto otázka. Druhým dieťaťom, ktoré ma dorazilo, je 5-ročný Filipko, ktorého mamina mi poslala nasledujúce riadky: „Na kvetnú nedeľu počas omše som Filipkovi vysvetľovala Pašie, takou jednoduchšou formou som mu tlmočila, čo sa tam vlastne dialo, vypichovala najdoležitejšie momenty. Väčšinou to bolo v tom duchu, ako veľmi trpel, ako Ježiša zradili, odsúdili, ako mu dali tŕňovú korunu, ako to bolo všetko veľmi kruté. Tak ako to vnímame, keď to počujeme a ako sa to snažíme si predstaviť. A Filipko sa ma v tom spýtal: a on sa tešil? A ja som sa musela na sekundu zamyslieť a vlastne pripustiť, že Ježiš sa v tých hrozných mukách isto aj tešil a prežíval radosť z toho, ako nás všetkých zachráni. Tak som mu to takto vysvetlila. A ta otázka od Filipka nepadla preto, že by bol hlúpučký a nerozumel by, čo je utrpenie, skôr sa naozaj tak jednoducho zamýšľal nad podstatou celého toho tajomstva. Často sa aj modlí, že "ďakujeme, že nám Ježiš otvoril nebo". Rozumie tomu, čo sa stalo na Veľkú noc. A odvtedy na to každý deň myslím, a rozjímam, aká to hlboká teológia, a aké je to vlastne jednoduché, keď to 5-ročnému chlapcovi takto dáva zmysel.“ Veľmi jej ďakujem za tieto riadky. Hovoria o tom, že nám rastie generácia ochotná ísť na hlbinu, ak ich nestiahneme do priemernosti náboženského života. Aké pravdivé sú Ježišove slová: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“ (Mt 11, 25).

Filipkova mamička sa mi ozvala, lebo som dal včera na Zelený štvrtok večer na Facebook ako inšpiráciu pre osobnú meditáciu texty sv. Jána Pavla II. z jeho apoštolského listu Novo Millennio Ineunte. Tento list obsahuje (č. 25-27) nádherné rozvinutie tajomstva Ježišovho utrpenia v rozmere jeho najvnútornejšej reality, ktorá sa odhaľuje v Getsemanskej záhrade. Pápež Ján Pavol II. sa opiera o Sväté Písmo a jeho interpretáciu v Cirkvi a nebojí sa používať silné výrazy, keď hovorí o „najparadoxnejšom aspekte“ Ježišovho tajomstva, „tajomstva v tajomstve, pred ktorým môže ľudská bytosť len v adorácii padnúť na kolená“ (č. 25). Odvoláva sa na dvojakú tradíciu: „teologickú tradíciu“ (č. 26) a „mystickú tradíciu“ (č. 27) a ukazuje, ako mohla Cirkev preniknúť do intímnej drámy Ježišovho utrpenia vďaka slovám, ktoré vyslovil počas svojej agónie a na kríži. Také je „cirkevné chápanie Kristovho vedomia“ (č. 27). V tejto perspektíve sa pápež odvoláva na jednej strane na „teologické bádanie“, teda na uvažovanie rozumu osvieteného vierou, a na druhej strane na „veľké dedičstvo, ktorým je prežívaná teológia svätých“, inými slovami na skúsenosť mystikov, ktorá je akoby najvyšším „overením“ viery v láske.  

Predovšetkým je pôsobivé, s akou silou a odvahou evokuje tajomstvo použitím silných výrazov. 

“Pred naším zrakom sa objavuje ťaživý výjav agónie v Olivovej záhrade. Ježiš, stiesnený predtuchou skúšky, ktorá ho čaká, je pred Bohom sám. Vzýva ho svojím obvyklým, nežným a dôverným spôsobom: "Abba, Otče". Prosí ho, aby vzal od neho, ak je to možné, kalich utrpenia (porov. Mk 14,36). Ale Otec, zdá sa, nechce počuť Synov hlas. Aby človeku znovu naklonil Otcovu tvár, musel si Ježiš nielen vziať tvár človeka, ale nasadiť aj "tvár" hriechu. Toho, ktorý nepoznal hriech, (Boh) za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou (2Kor 5,21). Nikdy nepreskúmame hlbokú priepasť tohto tajomstva. Všetka drsnosť tohto paradoxu sa vynára zo zdanlivo zúfalého Ježišovho bolestného zvolania na kríži: "Heloi, heloi, lema sabakthani?", čo v preklade znamená: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mk 15,34). Je možné predstaviť si väčšie muky, nepreniknuteľnejšiu tmu? V skutočnosti to úzkostlivé "prečo", adresované nebeskému Otcovi začiatočnými slovami 22. žalmu, i keď vyjadruje celý realizmus nevýslovnej bolesti, dostáva objasnenie zmyslom celej modlitby, v ktorej žalmista spája v dojímavom citovom prejave utrpenie i dôveru (NMI, č. 25)."

V tomto texte sú najbolestnejšie Ježišove slová, ktoré zaznievajú a sú chápané ako ozvena: jeho modlitba v Getsemanskej záhrade, prostredníctvom ktorej vstupuje do utrpenia a jeho výkrik opustenosti na kríži, ktorý značí koniec samotného utrpenia. Kladie sa dôraz na paradox: v srdci najväčšieho utrpenia Ježiš žije jeho najväčšiu dôveru a najväčšiu lásku. Je stále dôverne spojený s Otcom a vtedy je aj stále tajomne spojený s celým ľudstvom zraneným hriechom. Jeho najväčšie utrpenie je zapríčinené jeho „identifikáciou“ s naším hriechom. 

Nasledujúci odstavec uvažuje nad týmto paradoxom.

“Ježišov výkrik na kríži, to nie je prejav úzkosti nejakého zúfalca, ale modlitba Syna, ktorý z lásky obetuje svoj život Otcovi pre spásu všetkých. Otcom "opustený" Syn, ktorý sa stotožňuje s naším hriechom, zveruje svojho ducha do Otcových rúk. Jeho pohľad ostáva upretý k Otcovi. Práve pre poznanie a skúsenosť, ktorú má s Bohom len on, aj v tejto hodine temna vidí jasne ťarchu hriechu a trpí preň. Len on, ktorý vidí Otca a prežíva v ňom dokonalú radosť, opravdivo chápe, čo znamená hriechom odporovať jeho láske. Ale skôr a viac ako na tele, trpí hrozne na duši. Teologická tradícia sa nevyhýbala otázke, ako mohol Ježiš žiť v hlbokom spojení s Otcom, ktorý je prameňom radosti a blaženosti, a súčasne prežívať agóniu až po výkrik opustenosti. To, že tieto dve zdanlivo nezmieriteľné dimenzie stoja vedľa seba, je v skutočnosti zakotvené v nevyspytateľnej hĺbke hypostatickej jednoty“ (NMI, č. 26).

“Ježišov výkrik na kríži, to nie je prejav úzkosti nejakého zúfalca, ale modlitba Syna, ktorý z lásky obetuje svoj život Otcovi pre spásu všetkých. Otcom "opustený" Syn, ktorý sa stotožňuje s naším hriechom, zveruje svojho ducha do Otcových rúk. Jeho pohľad ostáva upretý k Otcovi. Práve pre poznanie a skúsenosť, ktorú má s Bohom len on, aj v tejto hodine temna vidí jasne ťarchu hriechu a trpí preň. Len on, ktorý vidí Otca a prežíva v ňom dokonalú radosť, opravdivo chápe, čo znamená hriechom odporovať jeho láske. Ale skôr a viac ako na tele, trpí hrozne na duši. Teologická tradícia sa nevyhýbala otázke, ako mohol Ježiš žiť v hlbokom spojení s Otcom, ktorý je prameňom radosti a blaženosti, a súčasne prežívať agóniu až po výkrik opustenosti. To, že tieto dve zdanlivo nezmieriteľné dimenzie stoja vedľa seba, je v skutočnosti zakotvené v nevyspytateľnej hĺbke hypostatickej jednoty“ (NMI, č. 26). Zdieľať

Všimnime si, čo hovorí o tom „teologické bádanie“. Medzi tajomstvom premenenia a tajomstvom Ježišovej agónie jestvuje veľmi hlboký paradoxný súvis. Ježiš si vybral tých istých apoštolov Petra, Jakuba a Jána, aby boli svedkami jeho premenenia aj jeho agónie, aby tak kontemplovali jeho tvár premenenú Božou slávou i znetvorenú hriechom sveta, aby počuli Otcov hlas, ktorý ho zjavuje ako milovaného Syna vo svetelnom oblaku Ducha, a aby počuli jeho hlas Syna, ktorý zjavuje celú jeho lásku k Otcovi a ku nám v modlitbe Getsemanskej záhrady.

Premenenie a smrteľný zápas sú dve krajné tajomstvá, ktoré zjavujú paradoxné Ježišovo rozpoloženie v jeho pozemskom živote, rozpoloženie, ktoré svätý Tomáš zhrnul v tomto vyjadrení: “simul viator et comprehensor“ (STh III q. 15 art 10). To znamená, že počas cesty jeho pozemského života ako pravý človek, schopný trpieť a zomrieť, je Ježiš stále vteleným Slovom, v ktorom „prebýva telesne celá plnosť božstva“ (porov. Kol 2, 9). Nesie v sebe stále Božiu slávu a jeho duša sa stále teší a raduje z videnia Boha. Tak Ježiš stále videl Otca, samého seba ako Syna a videl všetkých ľudí, ktorých prišiel spasiť, každého jedinečným spôsobom.

Ježišova modlitba v Getsemanoch „Otče, nech sa stane tvoja vôľa!“ vyjadruje jeho ľudské „fiat“ Vykúpenia, akt poslušnosti Syna voči Otcovi, ktorý jediný dokáže navždy znovunastoliť zmluvu porušenú hriechom. Táto odpoveď Syna na Otcovu lásku je najväčším úkonom lásky uprostred najhlbšieho utrpenia. Je to najvyšší výraz nadprirodzenej Kristovej lásky ako jedinej lásky k Bohu a k ľuďom, k všetkým ľuďom, nekonečnej nadprirodzenej lásky, ktorá zakrýva všetky hriechy.

Veľký a geniálny grécky otec Cirkvi, svätý Maxim Vyznavač – ako odpoveď na blud monotelitismu, ktorý v Kristovi videl iba božskú vôľu a popieral, že by mohol mať ľudskú vôľu – ukázal celú realitu a spásonosnú dôležitosť tejto „druhej vôle“, ktorá je autentickou ľudskou vôľou, v plnom súlade s Božou vôľou, vôľou Otca, ktorá je zároveň vôľou Syna a Ducha, jediná božská vôľa troch osôb (porov. F.-M. Léthel, Théologie de l’Agonie du Christ. La liberté humaine du Fils de Dieu et son importance sotériologique mises en lumière par saint Maxime le Confesseur, Paris: 1979). Ježišovo „fiat“ v Getsemanskej záhrade je slobodný súhlas jeho ľudskej vôle božskej vôli Otca na naplnenie vykupiteľského utrpenia, je to samotný akt poslušnosti Otcovi až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8). Toto učenie o „dvoch vôľach“ je predmetom dogmatickej definície Cirkvi, najprv na Lateránskom koncile v roku 649, ktorého texty pripravil sám Maxim, a potom na 3. ekumenickom Koncile v Carihrade v roku 681. Svätý pápež Martin I. a svätý Maxim Vyznavač vydali najkrajšie svedectvo tejto pravde, svedectvo mučeníctva.

Tá istá pravda je v strede teologického uvažovania svätého Anzelma, ktorú rozvíja v dialógu Cur Deus homo (prečo sa Boh stal človekom) a jej zhrnutie sa nachádza vo forme modlitby v diele Meditatio Redemptionis Humanae (Rozjímanie o ľudskom vykúpení). Novým spôsobom Anzelm uvažuje o tajomstve kríža, kde Boží Syn „zomrel za naše hriechy“ (1Kor 15, 3). Jeho mocná úvaha o nevyhnutnosti Bohočloveka pre spásu hriešneho človeka naplno osvetľuje úlohu Ježišovho človečenstva pre naplnenie spásy a ukazuje, že nie je o nič menej dôležité ako jeho božstvo. „Zadosťučinenie za hriech“ znamená, že bolo nevyhnutné, aby mal Ježiš účasť na ľudskej prirodzenosti, na jeho slobode, aby človek mohol prijať do seba Božie milosrdenstvo, ktoré ho zachraňuje od hriechu. Myslenie svätého Anzelma zodpovedá presne tomu, čo svätý Pavol hovorí v súvislosti s Novým Adamom: „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5, 19). Iba ľudská poslušnosť Syna voči Otcovi až na smrť na kríži môže vyvážiť neposlušnosť človeka voči Bohu, čo je podstata hriechu. V tejto perspektíve svätý Anzelm interpretuje Ježišovu modlitbu v Getsemanskej záhrade.

“Keď Kristus hovorí: “Otče, ak je možné, odním odo mňa tento kalich! Ale nie čo ja chcem, ale čo chceš ty“ a “ak nemôžeš odňať tento kalich bez toho, aby som z neho pil, nech sa stane tvoja vôľa“, jeho vôľa znamená prirodzenú túžbu zachovať svoj život, ktorá hnala telo človeka k tomu, aby utiekol pred bolesťou smrti. Pokiaľ ide o Otcovu vôľu, táto neznamená, že Otec uprednostnil smrť svojho Syna pred jeho životom, ale že nechcel, aby bol ľudský rod napravený bez toho, aby človek urobil niečo také veľké, ako bola táto smrť. A pretože odôvodnene nebolo možné vyžadovať niečo, čo bolo nemožné pre akéhokoľvek iného človeka, Syn teda hovorí, že Otec chce jeho smrť a on sám radšej podstupuje túto smrť, než by mal nechať ľudstvo bez spásy. Je to akoby povedal: od chvíle, keď nechceš iný spôsob zmierenia sveta, hovorím, že takto chceš moju vlastnú smrť. Nech sa teda stane táto tvoja vôľa a zároveň opakuje: nech sa uskutoční moja smrť, aby svet bol zmierený s tebou“(Cur Deus Homo, I, 9).

Anzelm potom potvrdzuje to isté učenie, ale ešte silnejšími vyjadreniami.

“Keď Syn povedal, že kalich mu nemožno odňať bez toho, aby z neho pil, dôvodom nebolo to, že sa nemohol vyhnúť smrti, ak by bola taká jeho vôľa, ale že, ako sme povedali, bolo nemožné, aby sa svet spasil iným spôsobom: a tak on sám v jeho nezvratnej vôli radšej podstúpil smrť, než by nechal svet bez spásy. A práve preto vyslovil tieto slová: aby nás naučil, že ľudský rod by nemohol byť spasený inak než jeho smrťou“ (Cur Deus Homo, I, 10).

“Keď Syn povedal, že kalich mu nemožno odňať bez toho, aby z neho pil, dôvodom nebolo to, že sa nemohol vyhnúť smrti, ak by bola taká jeho vôľa, ale že, ako sme povedali, bolo nemožné, aby sa svet spasil iným spôsobom: a tak on sám v jeho nezvratnej vôli radšej podstúpil smrť, než by nechal svet bez spásy. A práve preto vyslovil tieto slová: aby nás naučil, že ľudský rod by nemohol byť spasený inak než jeho smrťou“ (Cur Deus Homo, I, 10). Zdieľať

Čím je nejaká duša jemnejšia a nevinnejšia, tým intenzívnejšie vníma zlo. Čím viac lásky niekto má, tým bolestnejšie vníma hriech ako pošliapanie lásky. Ježiš je na jednej strane stále v nekonečnej láske spojený s nebeským Otcom, ktorého vidí v nebeskej sláve, a na druhej strane si privlastnil náš hriech, stotožnil sa s ním, a práve tento hriech mu spôsobuje o to väčšiu bolesť, o čo väčšia láska je v jeho srdci. Svätý Ľudovít-Mária Grignion z Montfortu uvažuje: „Ježišova najsvätejšia duša bola nanajvýš strápená hriechmi všetkých ľudí, nakoľko to boli urážky Otca, ktorého nekonečne miloval… jeho duša nemala iba súcit s ľuďmi vo všeobecnosti, ale s každým jednotlivo… Z tohto všetkého treba urobiť záver spolu so svätým Tomášom a svätými Otcami, že Ježiš trpel viac ako všetci mučeníci dohromady, ktorí kedy boli alebo budú do konca sveta." (Láska Večnej múdrosti, 162-163).” Ježišov vnútorný smútok vychádzal z toho, že si privlastnil hriech všetkých, ba stal sa hriechom, nie hriešnikom (!), a to jeho milujúcemu srdcu spôsobilo obrovské utrpenie. Ježiš sa takpovediac stal solidárnym s hriešnikmi, postavil sa na ich stranu. Narozdiel od hriešnikov, ktorí nekonajú pokánie a z hriechu si nič nerobia, jeho vznešenej duši to spôsobilo nekonečné muky. Niečo podobné zakúsila svätá Terézia z Lisieux posledný rok svojho života. Prežívala skúšku viery, mala pocit, akoby Boh a nebo nejestvovali. Stala sa solidárnou s ateistami, ktorým nevadilo, že v Boha neverili. Jej to však spôsobovalo nepredstaviteľné utrpenie, pretože v Boha verila a nesmierne ho milovala. Terézia dojímavým spôsobom rozpráva o svojej skúške.

„Chcela by som vedieť vyjadriť to, čo cítim, ale beda, myslím, že je to nemožné. Je potrebné cestovať týmto tmavým tunelom, aby sme pochopili jeho temnotu. Ale pokúsim sa to vysvetliť aspoň príkladom. Predstavme si, že som sa narodila v krajine obklopenej hustou hmlou, nikdy som nepozorovala usmievavý vzhľad prírody, zaplavenej a premenenej žiarivým slnkom. Od mojej mladosti počúvam hovoriť o týchto divoch, viem, že krajina, v ktorej sa nachádzam nie je mojou vlasťou. Viem, že existuje iná, po ktorej musím ustavične túžiť. Nie je to výmysel obyvateľa smutnej krajiny, v ktorej sa nachádzam, je to istá skutočnosť, pretože Kráľ vlasti žiariaceho Slnka prišiel prebývať na 33 rokov do krajiny temnôt. Beda: temnoty vôbec nepochopili, nepochopili, že tento Božský Kráľ bol svetlom sveta (Ms C, 5v-6r)."

V tomto bode sa očividne odvoláva na Jánovo evanjelium: „Svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali (Jn 1, 4-5).“ Premieňa sa na modlitbu orodovania, Ježišovu modlitbu za úbohých ateistických bratov a sestry, ktorí sú ponorení do tmy.

„Pane, ale tvoja dcéra pochopila tvoje božské svetlo a žiada odpustenie pre týchto svojich bratov a sestry, prijíma to, že bude jesť tak dlho, ako chceš, tento chlieb bolesti a vôbec nechce vstať od tohto stola plného trpkosti, pri ktorom jedia úbohí hriešnici... A tak môže povedať vo svojom mene, i v mene bratov a sestier: Zmiluj sa, Pane, pretože sme úbohí hriešnici! ... Ach! Pane, prepusti nás ospravodlivených... Nech všetci tí, čo nie sú osvietení svetelnou pochodňou viery, ju vidia konečne zažiariť... O Ježišu, ak je to nevyhnutné, aby stôl nimi znečistený, bol očistený dušou, ktorá ťa miluje, prijímam to, že budem z neho sama jesť chlieb skúšky, až kým sa ti nezapáči ma voviesť do svojho kráľovstva svetla. Jedinú milosť, ktorú si žiadam, je nikdy ťa neuraziť (svätá Terézia z Lisieux, Dejiny jednej duše, Ms C).“  Zdieľať

Mnohí v týchto dňoch veľmi trpíte, lebo vám nie je umožnené byť prítomní na svätej omši a pri sviatostiach, lebo sú zatvorené kostoly. Spôsobuje vám to utrpenie, pretože veríte v Boha, v tajomstvá Ježiša Krista, a milujete ho. Chcem vás pozvať, aby ste toto utrpenie s Ježišom priniesli na výkupnú obetu za všetkých, ktorým kostol, sviatosti, svätá omša, viera nechýbajú, a pridať sa tak Ježišovej dokonalej výkupnej obeti, byť solidárnymi s tými našimi súpútnikmi, ktorým Boh, ani viera, ani Kristus nechýbajú. Nechýba im ani modlitba, ani sviatosti, ani sv. omša. Vy prežívate vnútorné utrpenie z tejto situácie, pretože Boha milujete a veríte v neho, túžite po jeho sviatostiach a Božej prítomnosti. Obetujte v solidarite toto utrpenie s Kristom za spásu tých, ktorým toto všetko nechýba, ktorí sú ľahostajní a slepí voči Bohu a jeho láske, ktorí ešte nedostali dar viery a nevedia, ako veľmi človeku ubližuje hriech a bezbožnosť! Buďme solidárni v bezpečí domovov s tými, ktorí sú opustení a sami, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti, ktorí prežívajú izoláciu. A buďme solidárni so všetkými chorými i zdravotníkmi, ktorí zápasia v tejto vojne s koronavírusom. Nech Ježišova láska presvetlí opustenosť, strach, úzkosť a beznádej ľudstva. V jeho láske objavíme dokonca aj na kríži šťastie a blaženosť, ktoré sú dôsledkom zjednotenia s Bohom v láske. Potom bude mať tohtoročná Veľká noc punc niečoho veľmi autentického, nového a krásneho! Ave Crux, spes unica!

Som rímskokatolíckym kňazom už takmer 20 rokov, teraz som farárom v Bratislave-Petržalke vo farnosti Svätej rodiny, nehodný syn sv. Filipa Nériho. Som už roky očarený "teológiou svätých", ktorej metódu vnášam do svojho pôsobenia kňaza, teológa a filozofa. Prednášam na katedre filozofie RKCMBF UK v Bratislave. Pohybujem sa aj v médiách, teraz najmä v TV Lux vo viacerých reláciách. Túžim sa vyhnúť svetáctvu a zároveň pokušeniu vyzývať bojovne svet, ktorý sa nechce stretnúť s Kristom. Som skalopevne presvedčený, že Kristus najlepšie rozumie človeku.

Odporúčame

Blog
Nie som ja Tvoja Matka? Všetko bude dobré!

Nie som ja Tvoja Matka? Všetko bude dobré!

Tieto slová „všetko bude dobré“ pochádzajú od bl. Juliany z Norwichu, mystičky, ktorá tieto slová prijala v extáze od Ježiša. Sú to slová nadprirodzenej nádeje, ktorá musí byť silnejšia než všetko ostatné. Bl. Juliana povedala: „Naučila som sa od Božej milosti, že musím zostať pevná vo viere, a mám pevne a dokonale veriť, že všetko sa dobre skončí.“ V Mexiku v roku 1544 vypukla hrozná epidémia, ktorú priniesli do Nového sveta pravdepodobne Španieli a miestni Aztékovia boli voči nej úplne bezmocní. Panna Mária povedala v Guadalupe o vrchu Tepeyac: "Tu chcem vypočuť váš plač a vaše starosti, zmierniť a liečiť vaše utrpenie, vašu núdzu a vaše nešťastie."

Blog
Biely strop

Biely strop

Viac ako pol roka som sa pozeral bez pohnutia na biely strop nad sebou. Občas mi lampy svietili do očí, niekedy som videl aj okno. Hýbať som sa nevedel, tak som rozmýšľal. Ale ani to sa poriadne nedalo.

Blog
Slovo sa stalo telom a modliac sa zomrelo

Slovo sa stalo telom a modliac sa zomrelo

Hoci sa evanjelisti rozchádzajú v obsahu Ježišových posledných slov na kríži, predsa všetci zhodne uvádzajú, že Ježiš sa na kríži modlil a takto sa pripravoval na smrť. Zo svojej smrti urobil úkon modlitby, ba dalo by sa povedať akt adorácie. Priblížme si, ako nad touto skutočnosťou uvažuje vo svoje knihe Cesta veľkonočným tajomstvom neskorší pápež Benedikt XVI.