Kardinál Róbert Bellarmín: svätec, Galileov oponent a milovník cesnaku

Jezuitské základy

Róbert Bellarmín sa narodil 4. októbra 1542 v talianskom Toskánsku, konkrétne v mestečku Montepulciano. Rodina mu poskytla pevné základy v katolíckej viere. Niet divu, jeho matka bola sestrou kardinála Marcella Cerviniho, ktorý bol v roku 1555 zvolený za pápeža Marcela II. Jeho pontifikát však netrval dlho - už po 22 dňoch zomrel, čo ho v historickom rebríčku najkratších pontifikátov mu patrí šieste miesto.

Jeho synovec Róbert sa ako 18-ročný stal jezuitom. Už v mladosti prejavoval veľké intelektuálne schopnosti, horlivo študoval filozofiu, biblistiku, klasické jazyky, spisy cirkevných otcov a cirkevné dejiny. V časoch katolícko-protestantských polemík to bola veľmi dôležitá výbava, ktorá ho pripravila na cestu odvážneho obhajcu katolíckej Cirkvi a jej vierouky. V roku 1567 Bellarmín začal študovať teológiu v Padove, ktorú dokončil v Lovani. Po svojej kňazskej vysviacke v roku 1570 práve v Lovani začal mladý Bellarmín vyučovať Summu teologickú od svätého Tomáša Akvinského. 

Už v mladosti prejavoval intelektuálne schopnosti, horlivo študoval filozofiu, biblistiku, klasické jazyky, spisy cirkevných otcov a cirkevné dejiny. V časoch katolícko-protestantských polemík to bola veľmi dôležitá výbava, ktorá ho pripravila na cestu odvážneho obhajcu katolíckej Cirkvi a jej vierouky. Zdieľať

Apologéta a kardinál katolíckej Cirkvi

Bellarmín bol o niekoľko rokov neskôr povolaný do Ríma, aby učil teológiu na novozaloženom Rímskom kolégiu a od roku 1590 bol aj jeho rektorom. V tej dobe začal pracovať na rozsiahlom apologetickom diele proti protestantským námietkam s názvom Spor o protirečeniach kresťanskej viery. Tento spis bol podložený Bellarmínovými hlbokými znalosťami v tejto problematike. Išlo o veľmi efektívnu obranu katolíckej viery, ktorá mnohých priviedla naspäť do lona katolíckej Cirkvi a vyvolala značný rozruch v protestantskom prostredí. Odbojná anglická vláda na toto dielo dokonca zareagovala jeho zákazom.

David Hugh Farmer píše, že „ostatné projekty, v ktorých mal (Bellarmín) významnú úlohu, zahŕňal reedíciu latinského prekladu Biblie, Vulgáty a autorstvo katechizmu, ktorý sa hojne používal po celých tristo nasledujúcich rokov. Zaslúžil sa aj o uznanie francúzskeho kráľa Henricha Navarrského.“ 

Bellarmín sa čoskoro stal pápežským teologickým poradcom a vďaka mnohým zásluhám na budovaní Kristovej Cirkvi ho pápež Klement VIII. menoval dňa 3. marca 1599 za kardinála. Vzťahy rímskej kúrie a úprimného kardinála Bellarmína neboli vždy ideálne. Bellarmín otvorene kritizoval neporiadky kúrie a bol zástancom obmedzenej pozemskej vlády pápeža, čo si nevyslúžilo príliš pozitívne reakcie napríklad pápeža Sixta V. a niektorých prelátov. Kardinál bol zakrátko preložený z Ríma do Capuy, naďaleko Neapola a vymenovaný za miestneho arcibiskupa. Hoci Bellarmín nebol príliš pastoračne skúsený, svoju novú misiu zvládal hlavne vďaka dôvere v Boha a láske k svojim veriacim veľmi dobre. 

Kauza Galileo

Kardinál Bellarmín zohral svoju úlohu aj v prípade známeho vedca Galilea Galileiho. V prípade, ktorý vošiel do histórie ako stret viery a vedy, v ktorom vedecký pokrok triumfoval nad strnulým dogmatickým myslením. Osvietenci ako Voltaire sa neskôr neváhali poponáhľať s tvrdeniami ako: „Veľký Galileo vo svojej osemdesiatke strávil svoje posledné dni v temniciach inkvizície, pretože nevyvrátiteľnými dôkazmi preukázal pohyb Zeme.“ Alebo vyjadrenie Giuseppeho Barettiho: „Galileo bol podrobený mučeniu za slová, že Zem sa hýbe.“ Skutočnosť je však iná a podstatne zložitejšia ako často predkladaná predstava. 

Na začiatku 17. storočia sa učenci tej doby ešte prikláňali ku Ptolemaiovmu geocentrickému videniu sveta, v ktorom Slnko obieha okolo Zeme. Galileo začal obhajovať heliocentrizmus, čo pochopiteľne vzbudilo pozornosť, nielen v Ríme. Cirkev nemala voči Galileimu nepriateľský postoj, práve naopak, keď v roku 1616 pricestoval do Ríma dostalo sa mu priazne od kardinálov a dokonca sa zúčastnil audiencie s pápežom. Bellarmín viedol s Galileom priateľskú korešpondenciu, hoci k heliocentrizmu mal isté výhrady. Poznamenal: „Skúsenosť nám jasne hovorí, že Zem stojí na mieste. Keby sme mali skutočný dôkaz, že Slnko neobieha okolo Zeme, ale Zem okolo Slnka, museli by sme sa obozretne pustiť do časti výkladu Písma, ktoré hovoria o opaku, a skôr pripustiť, že sme ich zle chápali, než prehlásiť preukázané tvrdenie za nepravdivé. Je to však záležitosť, ktorá sa nesmie urýchliť, a osobne neuverím, pokiaľ mi niekto nepredloží dôkazy.“ 

Keď Galileo v roku 1616 pricestoval do Ríma dostalo sa mu priazne od kardinálov a dokonca sa zúčastnil audiencie s pápežom. Bellarmín viedol s Galileom priateľskú korešpondenciu, hoci k heliocentrizmu mal isté výhrady. Zdieľať

Galileo napokon dostal zákaz vyučovať heliocentrizmus ako dokázanú pravdu. Rešpektovaný učenec a zároveň oddaný katolík tento zákaz dodržiaval. No o niekoľko rokov neskôr, to už Bellarmín nebol na tomto svete, však jeho kauza opäť uzrela svetlo sveta. Tentokrát však Galileo tvárou v tvár cirkevným prestaviteľom musel odvolať svoje heliocentrické názory a dostal mierny trest domáceho väzenia. Tvrdenie, že Galileo bol mučený v doživotnej väznici je teda nezmysel.

V kauze Galileo je potrebné zohľadniť viacero dobových faktorov a neposudzovať tento prípad a postup Cirkvi z dnešného uhla pohľadu. V prvej polovici 17. storočia neboli ešte dôkazy v prospech heliocentrizmu presvedčivé. Navyše, Katolícka Cirkev zápasila s protestantizmom a čelila obvineniu, že nie je verná Biblii a jej doslovnému výkladu. 

Záver

Róbert Bellarmín bol až do svojej smrti v roku 1621 zbožným a asketickým mužom. Mužom evanjeliovej chudoby. Vedel sa uspokojiť s minimom, dlhé roky jedol iba chlieb s cesnakom, odmietal peňažné dary a nadbytočný majetok rozdával chudobným. Takéto správanie od vysokého cirkevného predstaviteľa nebolo vtedy príliš obvyklé. Učenosť spojená s jednoduchou svätosťou života urobila z kardinála Bellarima vhodného kandidáta na blahorečenie. Proces sa otvoril už rok po jeho smrti, no pre rôzne príčiny sa konečný verdikt odkladal. Napokon až pápež Pius XI. ho blahorečil v roku 1923 a o sedem rokov na to aj svätorečil. V roku 1931 bol Róbert Bellarmín vyhlásený za učiteľa Cirkvi.  

Zdroje    

Farmer, David: Oxfordský slovník svätcov. 1996
Souza, Dinesh: Kresťanství a ateismus. 2010.
Stark, Rodney: Odhalenie. Vyriekli krivé svedectvo. 2018
https://www.catholic.com/magazine/print-edition/robert-bellarmine
https://www.catholic.com/encyclopedia/robert-bellarmine-venerable

Titulný obrázok - https://en.wikipedia.org/wiki/Robert_Bellarmine