Na mieste, kde sa Ježiš rozprával so Samaritánkou

Pri čítaní Jánovho evanjelia môžeme vnímať obľúbený spôsob tohto evanjelistu, ktorý posolstvo Pána Ježiša ukladá do dvoch vrstiev. Prvá vrstva je bežná, hovorová. Druhá vrstva ide hlbšie, je duchovná. Ide o hlboké témy, nie plytké a povrchné. Ježiš začína najskôr z tejto viditeľnej, bežnej roviny, ktorú Samaritánka vníma a rozumie jej. Ale nezostáva na povrchu. Žene sa ťažko prechádza do tej hlbšej duchovnej roviny. Ako ťažko nám napadne hovoriť uvažovať duchovne.

       Kostol, ktorý uchováva stretnutie Ježiša so Samaritánkou

Spása pre každého

Mnoho Židov na ceste z Galiley do Jeruzalema, kde chodievali na sviatky, a potom naspäť, zvolili dlhšiu trasu, ktorá viedla okolo rieky Jordán, aby sa vyhli samaritánskym mestám a dedinám. Ak evanjeliový úryvok začína tvrdením, že Ježiš na svojej ceste do Galiley „musel prejsť cez Samáriu“ (Jn 4, 4), nešlo o geografickú nevyhnutnosť. Čo to potom ale znamená?

Z Božieho plánu spásy nikto nie je vylúčený. To, čo vidíme na Ježišovi, robme aj my. Zdieľať

Výraz „musel prejsť cez Samáriu“ má teologický význam. Kristovo poslanie je priniesť Božiu spásu všetkým bez rozdielu – Židom, pohanom, Samaritánom... Spomeňme si na situáciu, keď v Lukášovom evanjeliu Pán Ježiš hovorí hlavnému mýtnikovi v Jerichu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome.“ (Lk 19, 5) Skutočne musel? Grécke sloveso „déi“ prekladáme „je potrebné, musieť“ a v Lukášovom evanjeliu ako aj v našom úryvku vyjadruje „Boží záujem“. Boží Syn „musí“ prechádzať cez Samáriu, lebo prináša spásu a chce zachrániťkaždého človeka.  Z Božieho plánu spásy nikto nie je vylúčený. To, čo vidíme na Ježišovi, robme aj my. 

          Vnútro kostola s mozaikami, ktorých autorom je otec Justín  

Potrebný prerod

V závere nedeľného úryvku evanjelista Ján konfrontuje postoj Samaritánky s učeníkmi. Zatiaľčo žena spoznala Krista, ako pravý nápoj, učeníci ešte potrebujú ďalej rásť vo svojej viere, aby spoznali Božieho Syna ako pravý pokrm. Zostávajú stále na tej prvej úrovni materiálneho chápania. V tejto súvislosti sa ich kľúčový prerod uskutoční v 6. kapitole Jánovho evanjelia, kde Pán Ježiš hovorí o sebe ako o živom chlebe, ktorý zostúpil z neba (Jn 6, 51). Vtedy mnohí jeho učeníci ho opustili. Na Kristovu otázku Dvanástim „Aj vy chcete odísť?“(Jn 6, 67). odpovedá Peter nádherným vyznaním: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“ (Jn 6, 68 – 69) Je to podobné vyznanie, ako teraz urobila Samaritánka. 

      Aj hlavná mozaika Krista - Pantokratora je dielom otca Justína 

Skúsenosť viery

Celý evanjeliový úryvok končí slovami: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľsveta.“ (Jn 4,  42) Samaritánka sa stala Ježišovou apoštolkou. Zvestovala svojím spoluobčanom Mesiáša. Vidíme istú podobnosť s Máriou Magdalénou, ktorá oznámila apoštolom Pánovo zmŕtvychvstanie. Vo východných cirkvách je Samaritánka uctievaná ako svätá mučenica pod menom Fotina (z gréckeho slova fos = svetlo, slovanská forma Svetlana). Aj my vďačíme za dar viery ľuďom, ktorí nám ukázali na Krista so slovami: Toto je Mesiáš, On je prameňom živej vody. Samaritánka vyrozprávala svoju skúsenosť viery. Skúsenosť viery sa dá vyrozprávať, avšak sa nedá preniesť. Nie je možné vieru odžiť za druhého. Je dôležité, aby sme my sami presvedčili o dôležitosti viery v našom živote. 

                              Jakubova studňa v podzemí chrámu

Otec Justín 

Na záver jedno osobné vyznanie. Keď prichádzam do Svätej zeme a dovolia mi to okolnosti, vždy rád zájdem do mesta Nablus. Stojí tam grécky pravoslávny chrám, v ktorého podzemí sa uchováva Jakubova studňa s hĺbkou 41 metrov.

Aj my vďačíme za dar viery ľuďom, ktorí nám ukázali na Krista so slovami: Toto je Mesiáš, On je prameňom živej vody. Zdieľať

Jej strážcom je pravoslávny kňaz otec Justín, ktorého osobne poznám od čias mojich štúdií v Izraeli v rokoch 2000 – 2004.  

                          Otec Justín

Otec Justín sa narodil v roku 1941 na gréckom ostrove Ikaria. V roku 1960 prišiel do Svätej zeme a od roku 1980 pôsobí v Nabluse. Jeho predchodcu otca Filumenosa zabili v roku 1979. Dnes je uctievaný v pravoslávnej cirkvi ako svätý. Súčasný kostol začali stavať v roku 1908. Poškodilo ho zemetrasenie v roku 1927 a zostal nedokončený. Napriek mnohým ťažkostiam a fyzickým útokom, ba dokonca tankovému ostreľovaniu, napokon v  roku 1998 dostal otec Justín dovolenie a garancie od palestínskej samosprávy na dokončenie terajšieho kostola, čo sa mu po mnohých útrapách skutočne aj podarilo.

        Pripravený hrob otca Justína, keď príde Pán a zaklope...

Tento kňaz drobnej postavy ale veľkého entuziazmu vlastnými rukami napísal ikony, ktoré zdobia celý chrám. Keď sa ho spýtate, koľko kresťanov žije v Nabluse, zdvihne jeden palec na ruke a povie: „Ja sám.“ V chráme sa uctieva relikvia svätej Fotiny. Na nádvorí pri vchodových dverách chrámu má otec Justín už pripravený vlastný hrob aj s mozaikou, na ktorej je vyobrazená jeho podobizeň.