O večnosti euroatlantickej jednoty

"NATO je v stave mozgovej smrti," hlása jeden, a volá po spoločnej európskej armáde. "Európa zanedbáva svoju obranu," oponuje mu druhý, nehľadiac na jej názor pri svojich manévroch na Blízkom Východe. Stoik si povie, že medzi Američanmi a Francúzskom už prebehlo takýchto roztržiek neúrekom. No keby došlo k jednej vážnej, na ktorú stranu by sa Slovensko pridalo? Vedelo by si vybrať? Nepodľahlo by zas romantickým predstavám o veľkom bratovi na Východe? V prípade roztržky by bol národ postavený pred niečo nové. Musel by si sám určiť, čo je jeho štátny záujem. Musel by, možno v priebehu mesiacov, možno dní, zaujať postoj, aký si staré štáty pestujú storočia. Musel by nájsť odpoveď na ťažkú otázku, prečo by Slovensko malo ako slobodný štát vôbec existovať, aký má zmysel. Musel by nanovo definovať vlastenectvo, spravodlivý nacionalizmus: postoj, ktorý by blahu národa prospel najviac.
 
Debata o nacionalizme v slovenskom prostredí sa vedie predovšetkým v dvoch rovinách. Jedna je diagnostická: pozorujem symptómy (fašizoidná strana v parlamente, násilné útoky voči cudzincom), a podľa nich definujem problém, ktorý spoločnosť objektívne má. Druhá je zas apologetická: z hľadiska identity politics sa staviam proti homogenizácii, ktorú so sebou prinášajú hospodárske a politické vzťahy na svetovej úrovni. Tieto roviny sa len ťažko pretnú: pre diagnostika je symptóm objektívna kategória, apologetik zas odmieta chápať svoju identitu ako diagnózu. Pre obe je však spoločný jazyk, s ktorým pracujú, a tým nemyslím slovenčinu. Pojmy ako nacionalizmus, fašizmus či extrémizmus sa používajú na oboch rovinách pejoratívne. V prvom prípade sú nacionalizmus, fašizmus a extrémizmus názvami onej diagnózy, v prípade druhom sú názvami pre ideológiu, ktorá identitu apologetika potláča. Terminologicky by diagnostik súhlasil s apologetikom, že v spoločnosti je dobré byť vlastencom, lojálnym vlasti, hnutiu či autenticky vyjadrovať svoju identitu, že súdržnosť je pre úspech akéhokoľvek hnutia v politike nevyhnutná, alebo že niektoré ciele sú hodné obetí. Jeden považuje za správne, aby sa univerzálna pravda, na ktorej strane stojí, presadila; druhý zas to, aby každý uznal jeho jedinečnosť. Ktorý z nich však bude skôr ochotný svojho blížneho predať, nútiť, biť či rovno zabiť?
 
V dnešnom svete, keď debaty prebiehajú v ideologických bublinách s nepriestrelnými membránami, je takáto otázka rétorickou. No samozrejme, že ten druhý! Preto diagnostik opisuje fašistu ako problém, lebo (z jeho pohľadu) spôsobí viac násilia ako on sám. Preto sa apologetik bude biť do pŕs, lebo násilie druhých akože pociťuje. Historická skúsenosť nám tiež veľmi nepomôže. Kto veď priniesol viac utrpenia? Križiacky a džihádistický fanatizmus, inšpirovanými svojimi večnými pravdami, alebo separatistické hnutia, veriace len v seba? Priniesli koloniálne výboje v Afrike či na Sibíri len blahobyt? Alebo viedli národnooslobodzovacie boje ku kýženému stavu večného mieru a konca dejín, ako si to kedysi predstavovali Wilson a Masaryk?
 
Obidve roviny diskusie okolo nacionalizmu, fašizmu a extrémizmu len nešikovne obchádzajú hlavný problém týchto pojmov - ich hmlistý, nejasný význam. Fašizmus bol pôvodne vlastným označením politického hnutia; keď sa toto zdiskreditovalo, stalo sa nadávkou, použiteľnou aj pri najpovrchnejšom prejave silovej politiky. Akademický výklad fašizmu ako kategórie politickej či spoločenskej vedy tiež nie je jednotný. Pre jedných (Želev, v podobnom duchu aj nedávno Albrightová) vznikal fašizmus až na úrovni moci, ktorá to s mobilizáciou, eufemisticky povedané, preháňa. Ako keď šerif hodí po Lebowskom šálku. Podľa iných (ako Adorna a jeho žiakov) vysvetlení vzniká fašizmus už v hlavách ľudí, ktorí si tvrdší, homogénnejší štát želajú. Čím sa človek viac pokladá za "slušného", tým viac ho dráždia tí "neprispôsobiví". 
 
Z týchto hľadísk sa nedá povedať, či je diagnostik alebo apologetik viac alebo menej "fašistický". Zákony určené proti hnutiam smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd nie sú z ich hľadiska účinnou obranou proti fašizmu, keďže aj ich dôsledné presadzovanie by mohlo byť prostriedkom k utuženiu moci. Dá sa trebárs turecký boj proti "extrémistom" z Gülenovho hnutia či kurdských organizácií chápať ako obrana demokracie? A nemusíme ísť do ďalekej Anatólie: rozvíjalo by sa Slovensko demokratickejšie, keby sa s komunistickými vodcami vysporiadalo s razantnosťou, ako napr. s Tisom či Rumuni so svojim diktátorom?
 
V prípade nacionalizmu je príliš jednoduché stotožniť ho s odporom voči globalizácii, voči spoločnému právnemu poriadku, ktorý vytvára (ako to vysvetľujú trebárs Fukuyama či kedysi Kissinger). Či snáď Milošević rozmýšľal nad globalizáciou, keď sa pokúšal pretvoriť Juhosláviu na Veľké Srbsko? Alebo Klaus s Mečiarom, keď sa dohadovali na rozdelení federácie? Diagnostik sám skĺza do extrému, keď začne nacionalizmy hodnotiť podľa toho, aké sú historicky oprávnené alebo nie, nakoľko sú v súlade s jeho predstavou sveta; z terapeuta sa mení na eugenika, sociálneho inžiniera. Apologetik zas nemusí globalizmus považovať za svojho protivníka: naopak, môže sa s ním stotožniť (ako Rorty).
Každý nacionalizmus je historicky situovaný, má jedného referenta pozitívneho ("svojich") a jedného negatívneho ("tých druhých"), ktorý je ohybnejší: raz zahrá na kartu menšiny, raz na vonkajšieho nepriateľa či nevýhodnej medzinárodnej dohody. Dnešná doba paradoxne nacionalistom - nepraje. V podmienkach demokracie sa splnil ich sen, s plnou legitimitou určiť, čo je raison d'etat. Nacionalisti majú predstavu o tomto veľmi vágnu, viazanú na zopár aktuálnych obrazov ("symbolov" by bolo silné slovo). Majú však ich protivníci vôbec nejakú?
 
Slovensko nepredstavuje len jedno z mnohých bojísk medzi Ruskom a Západom, či medzi predstavami o globalizácii a multipolárneho sveta. Fakt, že bolo uznané svetovou a európskou spoločnosťou, je zároveň podnetom k tomu, aby ku zmenám vo svete vytváralo názor. Teda aby v národe prebiehala aj o týchto otázkach vonkajších vzťahov debata, a aby sa jeho zástupcovia na summitoch neskrývali len za kyslý úsmev a zdvorilostné frázy, keď to medzi ostatnými spojencami vrie. To sa však môže národu podariť len ak sa vymaní zo zaužívaných vzorcov a formúl.
 

Tipy na čítanie:
Theodore Adorno (et al., 1950) - Authoritarian Personality. New York: Harper & Brothers.
Madeleine Albrightová (2018) - Fašismus: Varování. Praha: Argo.
Francis Fukuyama (2018) - Against Identity Politics. Foreign Affairs. link
Henry Kissinger (2002) - Umění diplomacie. Praha: Prostor.
Richard Rorty (1990, 2012) - On ethnocentrism: A reply to Clifford Geertz. link
Željo Želev (1990) - Fašizmăt. Sofia: BZNS.
 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo