Kultúrna premena Západu očami Douglasa Murraya

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúrna premena Západu očami Douglasa Murraya

Prečo v dobe, ktorej mal dominovať liberálny individualizmus, zrazu rastie význam skupinových identít? Prečo sa vraj dá zmeniť pohlavie, ale nedá sa zmeniť rasa či vek? Prečo sa zrazu niektoré feministické ikony dostali do nemilosti pre ich nesúhlas s transgenderizmom? Aj na tieto otázky sa snaží nájsť odpoveď britský novinár Douglas Murray vo svojej najnovšej knihe The Madness of Crowds: Gender, Race And Identity (Šialenstvo davov: gender, rasa a identita).

Douglas Murray je britský neokonzervatívny novinár a komentátor, ateista, ktorý sa otvorene hlási k homosexualite. Jeho kniha o migračnej kríze The Strange Death of Europe: Immigration, Identity, Islam (Zvláštna smrť Európy: imigrácia, identita, islam) z roku 2017 sa stala medzinárodným bestsellerom a bola medzičasom preložená už aj do češtinyslovenčiny. Po nej svoju pozornosť zameral na otázky sexuálnej orientácie, rasy, pohlavia, identity a to, ako menia súčasné západné myslenie a kultúru.

Aj táto jeho kniha má publicistický charakter. Prelínajú sa v nej žánre: reportáže s analýzou myšlienok filozofov či s prerozprávaním rôznych mediálnych káuz. Mnohé Murrayove postrehy sa opierajú o konkrétne, jednotlivé udalosti, preto sa kritický čitateľ musí zamýšľať nad tým, do akej miery platia naozaj univerzálne a nejde len o výnimočné výstrelky. Takisto sa kniha nezaobišla bez niektorých zjednodušení, myšlienkových skratiek a nejakého toho preháňania.

Napriek tomu však stojí za to priblížiť jej obsah v hrubých a stručných rysoch, keďže ponúka prinajmenšom veľa podnetov na zamyslenie či polemiku. Navyše, mnohé z opisovaných fenoménov sa objavujú aj na Slovensku, aj keď zatiaľ nie v takej miere, a stojí za to nad nimi uvažovať zo širšej perspektívy.

Nová ideológia

Murray tvrdí, že po finančnej kríze v roku 2008 si v západných krajinách začali získavať širokú pozornosť myšlienky, ktoré dlhé desaťročia predtým dozrievali na okrajoch akademického sveta. Z nich sa sformulovalo to, čo Murray nazýva najodvážnejším a najucelenejším pokusom o sformulovanie novej ideológie po skončení studenej vojny.

Táto „nová ideológia“ (ktorej Murray nedáva konkrétne pomenovanie) interpretuje svet cez optiku špecifického chápania sociálnej spravodlivosti, politiku skupinových identít a intersekcionalizmus (ide o skúmanie toho, ako sa rôzne spoločenské a politické identity človeka prekrývajú, najmä v spojitosti s diskrimináciou a útlakom). Jej korene Murray vidí v postmarxistickej filozofii, ktorá sa snaží spoločnosť a ľudské vzťahy vnímať primárne cez fenomény ako moc, útlak, hegemónia a pod.

Vo svojich dôsledkoch je nová ideológia nezlučiteľná s individualizmom, keďže má tendenciu človeka vnímať cez súbor rôznych kultúrnych, spoločenských, politických či biologických identít. Človek už nie je iba jednotlivec, ale je nutne kontextualizovaný.

Nová ideológia však nie je celkom jasne uchopiteľná a nie je ani celkom ucelená s jasnými hranicami, aspoň z toho, ako ju Murray prezentuje. Nie je totiž ani zrejmé, čo konkrétne chce konečne dosiahnuť, keďže v praxi jednotlivé hnutia, ktoré možno do nej zaradiť, prichádzajú stále s novými požiadavkami, ktoré sú niekedy v rozpore s tými predošlými.

Murray objasňuje fungovanie novej ideológie a jej spoločenské dôsledky na štyroch skupinách: homosexuálnom hnutí, feministkách, rase a transgenderizme. Ako sám upozorňuje, ide iba o najdôležitejšie z používaných identít, nie o ich vyčerpávajúci výpočet. Určitú prominenciu si získavajú aj iné identity, napr. ľudia s nadváhou.

Identity a ich základ

Pre novú ideológiu je teda kľúčová inštrumentalizácia identít. V popredí stoja tie identity, ktoré mali byť alebo stále majú byť predmetom útlaku zo strany mocenských štruktúr spoločnosti.

Tie, ktoré sú zase vnímané ako utlačovateľské (muži, belosi, heterosexuáli, „cisgender“), by mali byť v defenzíve. Preto sú na univerzitách kurzy v tzv. black studies alebo queer studies prevažne oslavné, ale „whiteness studies“ sa zaoberajú hlavne problematizovaním „belošstva“ a údajného bieleho privilégia (white privilege). 

Zásadné je aj rozlíšenie na tie identity, ktoré sú dané biologicky, teda sú vrodené a nedajú sa zmeniť („hardvér“), a tie, ktoré sú voliteľné a teda aj meniteľné („softvér“).

Súčasná morálka spoločnosti je totiž nastavená tak, že je zlé trestať, ponižovať či odsudzovať človeka za takú charakteristiku, za ktorú nemôže. Preto je rozlíšenie medzi hardvérovými a softvérovými identitami významné.

Najlepšie to vidieť na homosexualite. Murray cituje prieskumy verejnej mienky v USA: v roku 1977 považovalo homosexualitu za vrodenú asi 10 % Američanov, v roku 2015 tak uvažovala už asi polovica obyvateľstva. Spolu s tým sa zmenil aj podiel tých, ktorí považujú homosexuálne vzťahy za morálne akceptovateľné, v roku 2015 ich bolo 63 %.

Preto tiež aktivisti LGBT argumentujú dodnes tým, že homosexualita je vrodená, a niektorí ich odporcovia sa zase snažia dokázať opak. Príčiny homosexuality sú však pravdepodobne multifaktoriálne, rolu hrá asi genetika, prenatálny hormonálny vývoj i prostredie, dnes však ešte stále nie sú presne zistené.

Murray pritom upozorňuje, že ak by sa aj našiel jasný genetický základ homosexuality (tzv. gay gene), nemuselo by to znamenať pre homosexuálnych aktivistov uspokojujúce víťazstvo.

Pripomína hystériu, ktorá vznikla okolo nesprávneho informovania o neurovednom výskume Charlesa Roselliho, ktorý skúmal homosexuálne správanie medzi baranmi. Rozšírila sa dezinformácia, že jeho výskum má slúžiť ako podklad pre eugenické odselektovanie homosexuálnych génov v populácii.

Možno doplniť, že podobné výhrady boli vznesené aj ohľadom nedávnej štúdie o genetickom základe homosexuality. Podľa Denníka N „niektorí vedci a homosexuáli vyjadrili obavy, že časť ľudí si zistenia štúdie vyloží po svojom ako argument za editovanie genómu a selekciu embryí podľa sexuálnej orientácie“.

Máločo pritom tak jasne odhaľuje to, že homosexualita je mnohými homosexuálmi vnímaná ako základ ich skupinovej identity, keďže im vadí, že v budúcnosti vďaka nástrojom genetického inžinierstva by čisto teoreticky mohlo byť možné znížiť zastúpenie homosexuálov medzi obyvateľstvom. Niečo také by totiž nemalo žiaden vplyv na ich individuálne životy.

Identita proti identite alebo keď intersekcionalita neladí

Nová ideológia je okrem otáznych ideologických východísk zaťažená aj konfliktnosťou niektorých ňou zdôrazňovaných identít, respektíve ich predstaviteľov, čo súvisí s tým, ako sa jej ťažisko postupne rozširuje. Najlepšie je to vidieť na konflikte niektorých feministiek a transaktivistov.

Každý sa asi stretol s tým, že feministky často upozorňujú na to, že ženy sú slabo zastúpené v politike, špičkových manažérskych pozíciách, sektore informačných technológií alebo že zarábajú v priemere menej ako muži. Nástup transagendy tieto výhrady podkopal, keďže jeho premisy umožňujú otázku: ako viete, že sú to muži? Ako hovorí známy mém, did you just assume my gender?

Ak má byť totiž to, že sa niekto považuje za iné pohlavie („narodil sa v zlom tele“), hardvérovou vlastnosťou, pričom to môže byť riešené hoci aj len sebaidentifikáciou (aj novinár Karol Sudor v rozhovore s Vladimírom Palkom povedal, že pre neho je muž, ktorý sa cíti byť ženou, naozaj ženou), potom logicky musí byť pohlavie softvérovou vlastnosťou.

A preto aj vznikol konflikt medzi niektorými významnými radikálnymi feministkami ako Julie BindelováJulie BurchillováGermaine Greerová či Suzanne Moorová, ktoré odmietajú akceptovať „transženy“ ako naozajstné ženy, a transaktivistami.

Tieto radikálne feministky v tomto spore očividne ťahajú za kratší koniec, väčšina mediálnych, kultúrnych, ale i politických elít sa postavila na opačnú stranu. Vyslúžili si aj hanlivé nálepky transfóbiek a „terfiek“ (ide o skratku pre trans-exclusionary radical feminism, teda trans -vylučujúce radikálne feministky) a rôzne iné nepríjemnosti od netolerantných aktivistov.

Obdobne kritizovaná bola aj známa spisovateľka a autorka kníh o Harrym Potterovi J. K. Rowlingová kvôli tomu, že na Twitteri odoberala „terfku“ Magdalenu Bernsovú.

Pritom feministky (a nielen ony) majú veľa dôvodov, prečo by „transženy“ nemali byť vnímané ako skutočné ženy. Za všetky len jeden prípad, ktorý uvádza Murray. Brit Karen White bol odsúdený za rôznu trestnú činnosť vrátane znásilnení žien. Keďže sa však identifikoval ako žena (nebol však ani len „preoperovaný“) a požiadal o to, bol umiestnený v ženskej väznici. Tam sexuálne obťažoval ďalšie ženy, väzenkyne.

Keď sa o tejto kauze v roku 2018 diskutovalo v dolnej snemovni britského parlamentu, liberálnodemokratická poslankyňa Layla Moranová sa napriek tomu vyjadrila, že by vraj nemala problém zdieľať šatňu so „ženou“, ktorá má mužské pohlavné orgány. Keby to nebolo tak vážne, mohli by sme sa zasmiať na tom, že takto aspoň nikto Moranovú neoznačí za „terfku“.

Murray v tejto spojitosti upozorňuje na ešte ďalšiu zaujímavosť. Keď novinárka Rebeka Tuvalová prišla s názorom, prečo by rovnako ako transgenderizmus nemala byť uznávaná aj transrasovosť (poukazovala na prípad bielej ženy Rachel Dolezalovej, ktorá sa identifikuje ako černoška), bola väčšinovo odmietnutá rovnakými argumentmi, ako niektoré radikálne feministky odmietajú transagendu. Zdá sa, že koherentnú logiku v rôznych zákutiach novej ideológie ťažko nájsť.

Nie je identita ako identita alebo dvojitý meter

Zároveň pri novej ideológii platí, že keďže všetky identity nepresadzuje rovnako, pripúšťa rozdielne zaobchádzanie. Murray pripomína, že v roku 2018 denník New York Times ohlásil, že do svojho tímu prijíma novinárku Quinn Nortonovú, avšak spolupráca bola ešte v ten istý deň zrušená, keď sa prišlo na to, že v niektorých tweetoch (správy na Twitteri), najmä z rokov 2009 a 2013, sa nevhodne vyjadrila ohľadom homosexuálov či iných menšín (použila slová „fag“ a „nigger“).

O pár mesiacov na to New York Times zamestnal novinárku Sarah Jeongovú, ktorá však mala tiež problémy s tweetmi z minulosti (najmä medzi rokmi 2013 a 2017). Napísala veci ako „zrušme bielych ľudí“ (CancelWhitePeople), „zabiť všetkých mužov“ (kill all men) alebo ako sa jej páči byť krutá voči starým bielym mužom. Jeongová však o svoje miesto neprišla a zastali sa jej aj viacerí novinári z iných médií.

Jeongová a aj Nortonová sa za svoje nevhodné tweety ospravedlnili a tvrdili, že boli vytrhnuté z kontextu. New York Times sa však zachoval odlišne, pritom zrejmý rozdiel je len v tom, že Jeongová má juhokórejský pôvod a jej vyjadrenia smerovali proti belochom a mužom, zatiaľčo Nortonová je biela a jej vyjadrenia smerovali proti homosexuálom a černochom.

Nová ideológia a „big tech“

Nová ideológia desaťročia dozrievala v akademickom prostredí, kde boli na to vhodné podmienky. Murray spomína prieskum z roku 2006, podľa ktorého sa 18 % spoločenských vedcov v USA označovalo za marxistov a 24 % za radikálov. Konzervatívcov či pravičiarov bolo medzi nimi ako šafránu.

Napriek silnému zázemiu na univerzitách by však táto ideológia nikdy nemohla tak rýchlo a tak úspešne opanovať verejný priestor na Západe, keby nebolo podpory zo strany veľkých hráčov vo svete internetu.

Okrem podpory zo strany elektronických masmédií ide najmä o moderovanie obsahu na sociálnych sieťach. Podľa Murraya Google momentálne zamestnáva 10 000 moderátorov, Facebook až 30 000. Moderátori však zďaleka nie sú nestranní. Twitter mal zrušiť účty niektorým ženám za tvrdenia typu „muži nie sú ženy“. Avšak za tweety, ktoré útočili opačným smerom („fuck terfs“), neboli žiadne postihy.

Na druhej strane Murray argumentuje aj tým, že Google vraj úmyselne manipuluje výsledky pri niektorých vyhľadávaniach obrázkov („white family“, „straight couple“ a pod.), aby odbúravali u ľudí predsudky aj za cenu popretia pravdy. Hodnovernejšie  však vyznievajú vysvetlenia zo strany ľudí, ktorí sa vyznajú vo vyhľadávacích algoritmov. Murray tu zrejme trafil vedľa.

Čo navrhuje Murray

Douglas Murray v závere svojej knihy ponúka recepty na to, ako prekonať novú ideológiu, respektíve jej negatívne dôsledky, a vrátiť sa k individualizmu.

Mali by sme byť otvorení diskusii a štedrí v odpúšťaní aj voči oponentom. Nikto by sa nemal snažiť zničiť inému kariéru za nešťastné a úprimne oľutované vyjadrenie na sociálnej sieti spred niekoľkých rokov.

Narastajúci význam rasy navrhuje nahradiť „farboslepým“ prístupom Martina Luthera Kinga, podľa ktorého ľudí nemožno posudzovať podľa farby pleti, ale podľa ich charakteru.

Zároveň Murray volá po tom, aby ľudia význam svojich životov nehľadali v politike. Osobitne odmieta politizáciu, ale aj ideologizáciu všetkých ľudských a spoločenských vzťahov.

V súvislosti s Murrayovými odporúčaniami treba však upozorniť, že Martin Luther King patril v skutočnosti k zástancom pozitívnej diskriminácie. Zároveň pozitívna diskriminácia, ktorá berie do úvahy aj rasový pôvod a ktorú Murray kritizuje poukazujúc na to, že pri prijímačkách na vysoké školy sú kvôli nej najviac diskriminovaní Američania ázijského pôvodu, existuje v USA už dlhé desaťročia, dávno pred finančnou krízou v roku 2008.

Napriek tomu, že možno mať voči nej niektoré oprávnené výhrady,  Murrayova kniha určite stojí za pozornosť všetkých, ktorí sa chcú zorientovať v súčasných kultúrnych premenách západných krajín. Jej obsah je omnoho bohatší a recenzia, ktorá by chcela prezentovať všetky zaujímavé a dôležité podnety, úvahy a argumenty v nej obsiahnuté, by musela byť niekoľkonásobne dlhšia. Aj preto je vhodné si túto knihu prečítať.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora