Otázkam spojeným s tzv. transgenderizmom či transrodovosťou sa v ostatnom období venuje čoraz viac pozornosti. Ide o ľudí, ktorí sa nestotožňujú so svojím biologickým pohlavím a identifikujú sa najmä s opačným pohlavím. Táto téma sa objavuje už aj na Slovensku, avšak veľmi často je vnímaná skôr emocionálne a ako ďalšie či nové bojisko kultúrnej vojny.

Napriek tomu si zaslúži seriózny prístup a vecnú diskusiu. Dôležitým príspevkom k nej je kniha amerického filozofa a autora z think tanku Heritage Foundation Ryana T. Andersona When Harry Became Sally s podtitulom Responding to the Transgender Moment, ktorá vyšla minulý rok v americkom vydavateľstve Encounter Books.

Odkiaľ sa vzali „transľudia“

            Nesúlad medzi biologickým pohlavím a pohlavnou či rodovou sebaidentifikáciou a jeho negatívne prežívanie sa označuje ako rodová, prípadne pohlavná dysfória. Zväčša sa tu rozlišuje medzi pohlavím, ktoré je biologicky dané, a rodom (gender), ktorý označuje osobnú identitu a spoločenskú rolu osoby vo vzťahu k mužskosti a ženskosti.

            Treba zdôrazniť, že príčiny rodovej dysfórie nie sú stále celkom známe. Pravdepodobne ju nespôsobuje iba jediná príčina, ale možných príčin bude zrejme viac. Zatiaľ sa však pohybujeme skôr v rovine hypotéz, ktoré budú v budúcnosti potvrdené alebo falzifikované.

            Veľmi často sa zjednodušene hovorí, že transľudia sa narodili v „nesprávnom“ tele. Anderson toto vysvetlenie odmieta a pýta sa, ako môže napríklad muž vedieť, aké je to byť ženou. Okrem toho podľa neho žiadne štúdie dosiaľ nepreukázali, že by bola transrodová identita determinovaná výlučne biologicky.

Potvrdzujú to aj výskumy transľudí, ktorí majú identické dvojča. Podľa jednej štúdie sa 20 % takých identických dvojčiat tiež identifikuje ako transľudia (s. 108), čo síce naznačuje určitú mieru biologickej predispozície, ktorá sa zrejme týka (aj) pôsobenia testosterónu v prenatálnom období (Lippa, s. 197), avšak nie úplnú biologickú determináciu.

Anderson sa skôr prikláňa k psychosociálnym vysvetleniam a odkazuje na výskum kanadského sexuológa Raya Blancharda, ktorý formuloval hypotézu ohľadom mužov, ktorí sa identifikujú ako ženy. Podľa neho ide o dve odlišné skupiny: homosexuálov a autogynofilov.

Mnohí muži, ktorí majú skúsenosť s rodovou dysfóriou, sa nakoniec identifikujú ako homosexuáli. Malá časť z nich sa rozhodne podstúpiť tranzíciu, teda „zmenu pohlavia“. Autogynofília označuje náchylnosť muža byť priťahovaný predstavou seba ako ženy. Časť autogynofilov to motivuje k tomu, aby sa naozaj „stali ženou“.

Dá sa zmeniť pohlavie?

Veľa ľudí, ktorí pociťujú rodovú dysfóriu, sa rozhodne podstúpiť procesy tzv. zmeny pohlavia. V tom ich podporuje veľká časť transrodových alebo LGBT aktivistov. Takáto zmena spočíva v prvom rade v hormonálnej terapii. Muži, ktorí sa chcú stať „ženami“, berú estrogén a ženy s opačným cieľom zase testosterón. Hormóny druhého pohlavia zapríčinia zmenu niektorých sekundárnych pohlavných znakov.

Ďalším krokom sú operačné zásahy zahŕňajúce úpravy či odstránenie genitálií, respektíve ich častí. Pri ženách sú tieto operácie podstatne náročnejšie a často zahŕňajú aj mastektómiu, teda odstránenie prsníkov.

Ide však naozaj o zmenu pohlavia? Rozhodne nie. Ide o hormonálne a operačno-kozmetické zásahy do tela človeka, ktoré však nezmenia jeho pohlavie zakódované v DNA. Operačne vytvorené „pohlavné orgány“ sa budú iba podobať, avšak nebudú nimi naozaj. Naopak, dokonaná operačná „zmena pohlavia“ (a niekedy už aj hormonálna terapia) znamená trvalú stratu reprodukčnej funkcie, teda neplodnosť daného človeka.

Ex-transľudia

            Jedna z ťažiskových kapitol knihy sa venuje ľuďom, ktorí ľutujú tranzíciu a radi by mali späť svoje pohlavie so všetkým, čo k tomu patrí. Práve osudy týchto ľudí, ktorým sa venuje často podstatne menšia pozornosť, boli pre Andersona hlavnou inšpiráciou, aby sa téme venoval a túto knihu napísal.

            Z týchto príbehov vyplýva, že príslušní špecialisti sa nevenovali psychologickým dôvodom rodovej dysfórie, ale prezentovali „zmenu pohlavia“ ako jedinú možnosť. Ľudia, ktorí sa pod ich vplyvom rozhodli pre tranzíciu, boli často príliš mladí, aby mohli urobiť také život meniace rozhodnutia.

            Je tu však aj druhá strana mince. Viacerí ex-transľudia uvádzajú, že pri ich rozhodnutí podstúpiť tranzíciu mohlo hrať svoju rolu  nepriateľstvo či odpor zo strany spoločnosti za ich pohlavne netypické správanie. Ich osudy tak nie sú mementom iba pre aktivistov a špecialistov, ale aj pre celú spoločnosť a najmä pre hodnotových konzervatívcov.

            Keďže to Anderson priamo neuvádza, treba doplniť, že podľa dostupných dát je počet ľudí, ktorí prešli detranzíciou (ľudia, ktorí po tranzícii podstúpili zásahy s cieľom zvrátiť „zmenu pohlavia“), výrazne menší ako tých, ktorí prešli tranzíciou, i keď ich počet v ostatnom období rastie. V každom prípade je potrebné, aby spoločnosť pri diskusiách o transgenderi vedela aj o týchto ľuďoch a ich osudoch.

Je „zmena pohlavia“ riešením?

            S tým súvisí aj otázka, do akej miery tranzícia rieši problémy ľudí s rodovou dysfóriou. Medzi ne patrí najmä výrazne vyššia náchylnosť k psychickým problémom. Anderson uvádza, že ľudia, ktorí sa sami označujú za transrodových, častejšie trpia depresiami, úzkostnými poruchami či užívajú návykové látky. Podľa štúdie z USA z roku 2014 sa až 41 % z nich niekedy počas ich života pokúsi o samovraždu. V celkovej populácii sa pritom o samovraždu niekedy v priebehu ich života pokúsi  4,6 % ľudí (s. 93).

            Tranzícia pritom k ich zmierneniu výrazne nepomáha. Môže síce priniesť krátkodobé uspokojenie, ale z dlhodobého hľadiska sa staré problémy zväčša ozývajú znova. Nemožno to zrejme úplne vysvetliť ani nepriateľským prostredím, pretože takéto výsledky pochádzajú aj z kultúr, ktoré sú voči transrodovým ľuďom veľmi tolerantné. Výsledky viacerých štúdií a metaanalýz tak nabádajú skôr k skepticizmu voči tranzícii ako riešeniu rodovej dysfórie (s. 101 – 103).

            Aj z týchto dôvodov sa Anderson prikláňa k tomu, aby bola rodová dysfória riešená hlavne metódami psychológie, resp. psychiatrie, a nie hormonálnymi či operačnými postupmi. Poukazuje na to, že obdobným spôsobom bývajú liečené aj iné dysfórie, napríklad body integrity identity disorder, dysmorfofóbia či anorexia.  

Transgenderizmus a deti: o čo ide

            Práve v súvislosti s deťmi býva problematika transgenderu vnímaná najcitlivejšie. Kým pri dospelých je na nich, aké rozhodnutia uskutočnia a aké následky budú musieť niesť, pri deťoch je to zložitejšie, keďže sú stále vo vývoji, nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu a zodpovednosť za nich nesú rodičia.

            Prípady rodovej dysfórie sa však vyskytujú aj pri deťoch. Avšak pri veľkej väčšine z nich, ide o 80 až 95 % prípadov, deti z rodovej dysfórie prirodzene vyrastú (s. 119).  Pokiaľ nie sú podnecované k tranzícii. A tu je jadro problému.

            Ako uvádza Anderson, niektorí transgenderoví aktivisti navrhujú a presadzujú, aby boli deti, pri ktorých sa zdá byť rodová dysfória stála, dôsledná a vytrvalá, podrobené procesom vedúcim k tranzícii.

V prvom rade má dôjsť k sociálnej tranzícii, teda k zmene mena, zámen, šatníka a prístupu, pred pubertou majú tieto deti dostať liečivá na potlačenie puberty (puberty blockers), okolo šestnástich rokov (sú však aj prípady predpísania vo veku 12 rokov) majú začať poberať hormóny opačného pohlavia a až po dosiahnutí plnoletosti môže dôjsť k operačnej „zmene pohlavia“.

Transgenderizmus a deti: problémy

            Problém však spočíva v tom, že ak bude pre deti s rodovou dysfóriou tranzícia umožnená – alebo dokonca odporúčaná či propagovaná –, môže dôjsť k zvýšeniu počtu detí, ktoré budú mať záujem podstúpiť tranzíciu. Tento predpoklad potvrdzuje veľký nárast prípadov detí, ktoré navštevujú kliniky zaoberajúce sa rodovými identitami, v ostatných rokoch v USA, Veľkej Británii, Švédsku či v iných krajinách.

            Je možné, že niektoré deti s rodovou dysfóriou, ktoré by z nej inak prirodzene vyrástli, v nej budú utvrdené, a tak podstúpia proces tranzície, ktorý bude mať pre ne trvalé celoživotné následky.

            Ako sme už vyššie uviedli, rodová dysfória nie je spôsobená iba biologickými faktormi, hoci tie pre ňu môžu vytvárať predispozíciu, dôležité sú ale aj nebiologické faktory prostredia. Napríklad, podľa jedného výskumu približne tri štvrtiny mladých chlapcov s poruchou rodovej identity mali neisté emočné väzby s matkou (s. 139).

Ďalšia vec je, že deti vo veku 5 až 7 rokov si rodovú identitu spájajú primárne s prejavmi rodového správania (s. 136), teda ich chápanie rodovej identity nie je ešte plne rozvinuté. Pri dysforických deťoch sa toto chápanie rozvíja často ešte pomalšie. Napriek tomu už aj v tomto veku niektorí transgender aktivisti odporúčajú začať so sociálnou tranzíciou, čo môže len prehĺbiť zmätok ohľadom rodovej identity v hlavách detí.

Okrem toho problémy spočívajú aj v samotnom procese tranzície počas detstva. Napríklad liečivá na potlačenie puberty pritom môžu mať viaceré škodlivé následky, a to aj celoživotné. Jedným z nich je aj trvalá neplodnosť.

Aj z týchto dôvodov sa Anderson prikláňa k tomu, že najlepšie riešenie rodovej dysfórie je zistiť v spolupráci s rodičmi jej príčiny a snažiť sa pomôcť dieťaťu identifikovať sa so svojím vlastným pohlavím. Túto terapiu odporúča známy americko-kanadský psychológ a sexuológ Kenneth Zucker.

Ďalšie negatívne dopady na spoločnosť

            Okrem jednotlivcov s rodovou dysfóriou sa presadzovanie požiadaviek transgenderových aktivistov týka aj iných členov spoločnosti. Anderson napríklad spomína, že ministerstvo školstva a ministerstvo spravodlivosti USA v máji 2016, počas posledného roku Obamovho prezidentovania, vyzvali školy, aby umožnili študentom užívať záchody, šatne a ďalšie pohlavne oddelené zariadenia podľa svojej rodovej identity.

Teda chlapec cítiaci sa ako dievča by mal mať bezproblémový prístup na dievčenské záchody. Explicitne bolo v tejto výzve odmietnuté kompromisné riešenie, podľa ktorého by študenti, ktorí sa necítia konformne na záchodoch pre svoje biologické pohlavie, mali možnosť používať individuálne záchody.

Takéto riešenie sa dostáva do konfliktu s právom na súkromie. Celý zmysel pohlavne oddelených záchodov, šatní a pod. spočíva v ochrane telesnej intimity žien či mužov, aby k nim nemali prístup príslušníci opačného pohlavia, keď sa prezliekajú. To, že biologickí muži, pokiaľ sa cítia ako ženy, môžu vstúpiť na ženské toalety, stiera celý zmysel pohlavne oddelených zariadení.

Je tu však aj bezpečnostný aspekt. Pohlavne oddelené zariadenia zabezpečujú okrem intimity aj bezpečnosť, napríklad žien pred obťažovaním pri prezliekaní. Táto zmena dáva zámienku sexuálnym predátorom pre prístup na najmä ženské záchody a sťažuje vyšetrovanie týchto prípadov. Anderson odkazuje na štúdiu z marca 2017, v ktorej je uvedených vyše 130 takýchto medializovaných prípadov, ktoré zjavne pribúdajú v ostatných rokoch.

Záver

            Táto kniha Ryana Andersona, ktorá sa opiera o množstvo vedeckých štúdií, výpovedí jednotlivcov, mediálnych informácií, súdnych dokumentov či iných prameňov, je vhodná pre každého, koho daná téma zaujíma. Samozrejme, pre úplnosť je dobré zoznámiť sa aj s inými pohľadmi na vec, ktoré môžu s Andersonovým pohľadom a spracovaním nesúhlasiť.

            Jej hlavný prínos však spočíva v tom, že okrem prehľadného oboznámenia s problematikou poukazuje na to, že výzvy, ktoré prináša problematika transgenderizmu a najmä transgenderoví aktivisti, sa netýkajú len jednotlivcov, ale celej spoločnosti, pričom nemožno vylúčiť aj negatívne dôsledky na deti.

Autor: Michal Malatinský

Knižné zdroje:

ANDERSON, Ryan T. When Harry Became Sally : Responding to the Transgender Moment. London, New York : Encounter Books, 2018. ISBN 978-1594039614.

LIPPA, Richard A. Pohlaví : příroda a výchova. Praha : Academia, 2009. ISBN 978-80-200-1719-2.