Ani krok k dúhovému tobogánu

Ani krok k dúhovému tobogánu

Konzervatívci by v debatách s progresívcami mali byť osobitne opatrní pri LGBT témach.

Vo všeobecnosti je na vašom rozhodnutí, či sa v tobogáne šmyknete, alebo nie. Ale ak sa už raz odrazíte, o ďalšej jazde nerozhodujete. Vezie vás to samo, vy sa už len pozeráte.

Takto nejak funguje aj rozhodovanie medzinárodných súdov o zväzkoch osôb rovnakého pohlavia. Krajina sa môže zatiaľ viac-menej slobodne rozhodnúť, či takéto zväzky vytvorí alebo nie. Ale ak ich už raz vytvorí, stráca kontrolu nad obsahom tohto inštitútu. Okamžite nastupujú medzinárodné súdy so svojou judikatúrou, najmä Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Súdy prinútia krajinu uznávať aj také práva a postavenie, ktoré daná krajina nechce. „Rozhodli ste sa šmyknúť, teraz vás už my povozíme,“ odkazuje ESĽP.

Lenže sudcovia ESĽP sú veľkí beťári, a stále vymýšľajú nové a nové huncútstva. Už ich nebaví čakať, kým sa niekto konečne rozhýbe a sám sa šmykne. Napríklad také Taliansko sami sotili dnu, keď sa motalo okolo toboganu a rozmýšľalo, či sa má šmyknúť. Európsky súd v rozhodnutí Oliari prihliadol na vyjadrenie talianskeho ústavného súdu, že by taliansky parlament mal nejaké zväzky pre homopáry zaviesť. Prihliadol dokonca aj na prieskumy verejnej mienky v Taliansku. A tak si európski sudcovia povedali, že dozrel čas a Talianom homozväzky vnútili. Darmo by ste v Dohovore z roku 1950 pátrali po právnom základe pre takéto posotenie, žiadny tam nie je. Sudcovia si argumenty pre svoje beťárstvo vymysleli sami, a tak opäť raz posunuli svoju homoagendu ďalej. Európski sudcovia totiž nevidia podstatný rozdiel medzi manželstvom a pármi rovnakého pohlavia, preto majú tendenciu rozdiely medzi nimi rušiť.

Keď som mojej manželke, ktorá nie je právnička, hovoril o rozhodnutí sudcov v prípade Oliari, spontánne sa pohoršila: „To si ako mohli dovoliť? Veď oni nie sú zákonodarcovia!“ Presne tak. Zdá sa, že zmysel pre delenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu majú sudcovia ESĽP (ako aj mnohých iných súdov) výrazne vychýlený v prospech tej súdnej. Lenže oni sú tí, kto v konečnom dôsledku v sporoch rozhodujú, takže sa za tie desaťročia stali otrlými, a trúfajú si na stále väčšie kúsky.

Otázka je, čo z prípadu Oliari vyplýva pre Slovensko. Niektorí progresívni právnici (napríklad pani ombudsmanka) usúdili, že na základe prípadu Oliari musíme zaviesť homozväzky aj na Slovensku. Na zabránenie takýchto dezinterpretácií vydala slovenská zástupkyňa pred ESĽP vyjadrenie, že situácia v SR nie je totožná so situáciou v talianskom prípade, a preto sa postoj vyjadrený v spore Oliari nedá vzťahovať na Slovensko.

No tu poučenie z prípadu Oliari nekončí. Ako sme hovorili, európski sudcovia majú dúhový tobogán veľmi radi a v prípade Oliari ukázali, že sú ochotní do neho krajinu aj sotiť, keď sa im zachce. Zatiaľ to spravili Taliansku, ktoré sa motalo naozaj veľmi blízko. Ale zostanú aktivistickí sudcovia striehnuť na svoje obete len v takejto vzdialenosti? Aká je bezpečná vzdialenosť od tobogánu, aby aj nás do neho nehodili?

Toto zatiaľ nevieme. Jedným z dôvodov je ten, že mnohí sudcovia považujú ľudskoprávne dokumenty za živé dokumenty, ktoré sa neustále vyvíjajú (samozrejme bez toho, aby by sa menilo ich znenie). A teda čo platilo včera, dnes už neplatí.

No jedna vec je nateraz jasná – ak nechceme, aby nás do dúhového tobogánu hodili, nesmieme sa motať v jeho blízkosti. Treba si zachovať bezpečný odstup. Ako by povedali obozretní rodičia svojmu neposednému dieťaťu: Už ani krok k tomu tobogánu!

A teraz k aktuálnemu dianiu na Slovensku.

Zdá sa, že sa zatiaľ držíme v dostatočnej vzdialenosti od dúhového tobogánu. To sa však môže rýchlo zmeniť. Za zvlášť nebezpečné by som považoval dohody konzervatívcov s progresívcami pri zostavovaní budúcej vlády o možných posunoch v tejto oblasti.

Tu nejde o žiadne nahliadanie do zdravotnej dokumentácie, dedenie, či úpravu procesných úkonov. Tieto akože „problémy“ sa dookola spomínajú od 90-tych rokov, no všimnite si, že liberálni politici zmeny príslušných zákonov za tie roky vôbec nenavrhujú. Namiesto toho stále hovoria o potrebe zavedenia registrovaných partnerstiev. Prečo asi? Lebo úprava občiansko-právnych inštitútov je na Slovensku štandardná a dostačujúca. A tiež preto, že skutočným cieľom LGBT hnutia je pripodobnenie homosexuálnych zväzkov k manželstvu, aby sa považovali za alternatívnu formu spolužitia, ktorú má celá spoločnosť uznať za normu.

Preto hocijaký krok, legitimizujúci partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, je riskantným krokom. Parlament ani nemusí zriadiť registrované partnerstvá, ako sme to videli na prípade Talianska a súdy ho k tomu predsa donútia. Je tu riziko, že nejaká naša budúca vláda označí postavenie párov rovnakého pohlavia za nedostatočné, a rozhodne sa ho meniť. Takýto postoj bude v prvom rade negovať manželstvo ako jedinečný zväzok. A je tu tiež riziko, že sa môže stať zámienkou pre ESĽP, aby nám registrované partnerstvá vnútila. Konzervatívna strana by rozhodne nemala takúto koaličnú dohodu podporiť.

Mala by tiež trvať na tom, aby vládne strany nepodnikali absolútne žiadne posuny v tejto oblasti, a to ani v spojení s opozíciou. Myslím, že verejná výzva KDH a jeho predsedovi je v tomto bode veľmi prezieravá. Konzervatívna strana (KDH, či akákoľvek iná) by mala okamžite odísť z vlády, ak by koaličný partner hlasoval s opozíciou proti princípom, s ktorými sa neobchoduje (život, rodina, práva rodičov).

Žiaľ, verejná výzva vzbudila mnohé negatívne reakcie. Podľa mňa ju netreba brať osobne. Lebo výzva adresovaná konzervatívnej strane, aby si ošetrila riziká možnej budúcej spolupráce s extrémnymi liberálmi, môže byť prospešná celej krajine. KDH naozaj môže byť strana, ktorá bude blokovať zlé veci, ak by došlo k podstatnej výmene vlády. Toto je možné veľké poslanie a prínos KDH, ktoré sa od neho očakáva – veď funkčný štát a diaľnice chcú mnohí. Pridanou hodnotou KDH nie je to, čo hovoria aj liberáli, ale to, v čom sa od liberálov líši. Sú to konzervatívne a kresťanské hodnoty, ktoré majú konzervatívci vo svojom rebríčku hodnôt veľmi vysoko. A keď je tu obava, že progresívci sa s podporou opozície pokúsia presadiť niečo zlé, KDH (alebo iná konzervatívna strana/strany) by mali byť schopné ubezpečiť svojich voličov, že takáto zrada bude znamenať koniec vlády. A musia to pochopiť aj potenciálni koaliční partneri, aby sa o takéto niečo ani len nepokúšali, ak nechcú vládu položiť. To mi príde férové od konzervatívnej strany očakávať, a tiež férové, ak to bude konzervatívna strana otvorene liberálom zdôrazňovať.

Zoznam kľúčových hodnotových oblastí s ktorými sa nevyjednáva, teda zoznam červených čiar, ktoré nesmú byť prekročené, mi príde ako veľmi rozumná vec. Sú tu minimálne dve skutočnosti, ktoré konzervatívca nútia k takejto obozretnosti. Prvou je možná prítomnosť radikálnej progresívnej strany vo vláde, a obava, že sa pokúsi červenú čiaru prekročiť, hoci aj s pomocou opozície. Druhou je riziko hroziace zo strany ESĽP, ktorý sa rozhodol sám nanútiť registrované partnerstvá v prípade Oliari, a to na základe vopred nepredvídateľných kritérií.

Za týchto okolností by mal byť postoj konzervatívnej strany voči svojim voličom aj voči potenciálnym budúcim koaličným partnerom jasný a explicitný – ani krok k dúhovému tobogánu!


Patrik Daniška
Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku, o.z. (www.hfi.sk)


Ilustračná fotka: Flickr, James Jung: Water Slide 6, licencia: CC BY 2.0

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo