Kto nie je môj blížny?

Kto nie je môj blížny?

Evanjeliový úryvok najbližšej nedele (Lk 10, 25 -37) prináša jedno z najznámejších Ježišových podobenstiev. Milosrdný Samaritán je obrazom samotného Ježiša Krista.

Podobenstvo uvádza iba evanjelista Lukáš. Znalec zákona sa obracia na Ježiša s podobnou otázkou, ktorú o niekoľko kapitol neskôr položí Ježišovi bohatý mladík: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ (Lk 18, 18) Ježišovo odporúčanie je rovnaké pre obidva prípady - zrieknuť sa svojich vecí pre núdznych. 

Teória nestačí

Pán Ježiš na otázku, ktorou znalec zákona ho pokúša, odpovedá protiotázkou. Ide o pedagogický postup. Má predsa pred sebou odborníka na Mojžišov zákon. Musí poznať Pánove predpisy. Zákonník ho svojou odpoveďou nesklame. Presne odcitoval verše, ktoré hovoria o najvyššej láske k Bohu zo starozákonnej knihy Deuteronómium 6, 5. K tomu pridáva citát o láske k blížnemu zo starozákonnej knihy Levitikus 19, 18. Teóriu ovláda presne. Nastáva však čas pre praktický príklad. Žiaľ, aj my sme sa neraz stali výbornými teoretikmi na kresťanstvo, ale v praktickej rovine zlyhávame.

Žiaľ, aj my sme sa neraz stali výbornými teoretikmi na kresťanstvo, ale v praktickej rovine zlyhávame.  Zdieľať

Samaritáni

Samaritán v podobenstve urobil neslýchanú vec. Stal sa blížnym pre Žida. Samaritáni vznikli po roku 722 pred Kr., keď asýrsky kráľ dobyl severné Izraelské kráľovstvo (tvorilo ho 10 kmeňov Izraela s hlavným mestom Samária) a premiešal Židov s deportovanými pohanmi z Asýrie. Samaritáni ako Bibliu prijímali len päť kníh Mojžiša, tzn. prvých päť kníh Biblie a uctievali vrch Garizim, ako miesto kultu (porov. Jn 4, 9). Z pohľadu Židov boli užpohanmi. Dodnes jestvuje malá skupina približne 750 Samaritánov, ktorí žijú v okolí vrchu Garizim v Izraeli. 

Vzdialenosť medzi Jeruzalem a Jerichom je približne 25 km. Na tejto ceste v tom čase dochádzalo k prepadávaniu ľudí. Ježišovým poslucháčom boli teda okolnosti podobenstva známe. Identita ozbíjaného človeka je neznáma. Pravdepodobne sa pokúšal brániť proti presile zbojníkov, ale dopadol veľmi zle. 

Ježiš nepoužil príklad kňaza a levitu, aby ich ponížil v očiach spoločnosti. Ich pomoc doráňanému by nebola ničím nezvyčajným, lebo by sa to vzhľadom na ich úrad predpokladalo. Zdieľať

Kňaz a levita 

Biblisti špekulujú nad dôvodmi nepomoci kňaza a levitu. Možno boli v chráme plniť si službu a vracali sa do Jericha, kde bývali kňazské rodiny. Pre kňazov jestvoval príkaz: „Nepoškvrňte sa mŕtvolou niektorého súkmeňovca, okrem mŕtvoly najbližších príbuzných...“ (Lv 21,1-2; por. Lv 21,11 pre veľkňaza). Zranený bol „polomŕtvy“. Avšak proti tomu hovorí skutočnosť, že podľa židovskej tradície ani zachovanie obradnej čistoty neoslobodzovalo od povinnosti pomôcť človekovi v núdzi. V podobenstve však jasne zaznieva, že šli „náhodou“ tou cestou, teda nevracali sa zo služby v jeruzalemskom chráme. Ježiš nepoužil príklad kňaza a levitu, aby ich ponížil v očiach spoločnosti. Ich pomoc doráňanému by nebola ničím nezvyčajným, lebo by sa to vzhľadom na ich úrad predpokladalo. Nepriateľstvo medzi Židmi a Samaritánmi bolo príslovečné. Židia hovorili: „Jesť chlieb so Samaritánom je ako jesť bravčové mäso,“ čo vieme, že Mojžišov zákon Židom zakazoval. Hrdinom podobenstva sa stal Samaritán preto, aby sa vyzdvihol nový rozmer lásky k blížnemu, ktorý priniesol Kristus.  Boží Syn nám pripomína: Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú.“ (Lk 6, 27 – 28)

Neočakávame od iných, že to oni budú blížnymi nám a nezabúdame im to patrične s výčitkou pripomínať? 
 Zdieľať

Obrátená otázka

V Starom zákone sa výraz „blížny“ bežne vzťahoval na Žida alebo prozelytu (=osoba, ktorá sa obrátila na židovstvo). Znalec zákona chcel od Ježiša, aby mu stanovil hranice, kedy ten druhý ešte a už nie je blížnym. Ježiš podobenstvom zdôrazňuje, že požiadavka lásky k blížnemu predsa nemôže mať hranice. Ježišovu otázku v závere: „Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym?“, môžeme obrátiť: „A kto nie je môj blížny?“ Nemáme pokušenie v živote predsa len stanoviť hranice, kto patrí do okruhu našich blížnych a kto je už mimo? 
Nestrácame až príliš veľa času zdôvodňovaním sebe samým a druhým, prečo sa to či ono nedá, len aby sme sa vyhli pomoci? 
Neočakávame od iných, že to oni budú blížnymi nám a nezabúdame im to patrične s výčitkou pripomínať? 


Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo