NATO a Rusko: nepriateľstvo či partnerstvo?

Večné diskusie dvoch nezmieriteľných táborov – podporovateľov a oponentov bezpečnostnej a obrannej politiky Ruskej federácie (RF) či NATO – sú stále intenzívnejšie a stále viac emotívne. Skúsme sa pozrieť na faktografiu a povedať si, ako ďalej...

V poslednej dobe je táto diskusia navyše výraznou súčasťou vnútropolitických otázok a vzťahov. Zvláštnym momentom je pre mňa osobne ťažko pochopiteľná inklinácia časti konzervatívnych politikov, vrátane tých ktorí v minulosti intenzívne bojovali za príslušnosť SR k západným hodnotám demokracie, k Ruskej federácii a k jej prezidentovi Putinovi osobne, ako k akémusi pilieru viery či ochrany kresťanstva. Navyše, k autoritárskemu režimu Putina sa výrazne hlásia aj rôzne fašistické či extrémistické slovenské politické strany a hnutia a my sme tak čím ďalej tým častejšie svedkami nebezpečnej kolaborácie niektorých konzervatívcov s najšpinavším odpadom spoločnosti. A to je pre mňa nielen nepochopiteľné, ale najmä neprijateľné.    

Poďme ale k veci. Ako to teda je so vzťahom NATO a RF? Pokúsim sa poskytnúť prehľad vývoja vzťahov od vzniku NATO v roku 1949. Mojim cieľom je špeciálne poukázať na obdobia blízkej spolupráce medzi RF a NATO a tiež na obdobia napätia, ktoré tento vzťah sprevádzali. Časové úseky s rozličnou úrovňou spolupráce sú len dôkazom toho, že hoci dnes sú vzťahy medzi RF a NATO na veľmi nízkej úrovni, tento stav je predmetom neustáleho vývoja a situácia sa môže zmeniť. Záleží na viacerých aspektoch geopolitického vývoja, akým smerom sa bude uberať ďalší vývoj.  

História, ktorá mnohé vysvetľuje

4. apríla 2019 sme si pripomenuli už 70. výročie založenia NATO, ktoré vzniklo podpisom zmluvy vo Washingtone zo strany desiatich západoeurópskych krajín (Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Veľká Británia, Island, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko a Portugalsko), Kanady a Spojených štátov amerických. Vznik NATO bol zamýšľaný ako vojenský a politický doplnok k tzv. Marshallovmu plánu, ktorý bol zameraný na ekonomickú obnovu vojnou zničenej Európy a jej obranu pred eventuálnou vojenskou agresiou zo strany vtedajšieho ZSSR. Na dokreslenie celkového obrazu ponúkam dva krátke citáty vtedajších politických aktérov:

“Dohoda vytvorí štít proti agresii a strachu z agresie - ochranu, ktorá nám dovolí venovať sa skutočným záležitostiam … a síce dosiahnuť plnší a šťastnejší život pre našich obyvateľov” - autorom výroku je vtedajší americký prezident Harry S. Truman. Druhý citát patrí prvému generálnemu tajomníkovi NATO, lord Hastings Lionel Ismay, ktorý povedal, že cieľom NATO je “zadržať Sovietsky zväz mimo (Európu), Američanov vo vnútri (Európy) a Nemecko (ako agresora v 2. sv. vojne) pri zemi.”

Prostredníctvom členstva v NATO sa jeho členovia stali spojencami, ktorí si sľúbili na základe verejnosti známeho 5. článku Washingtonskej zmluvy vzájomnú pomoc v prípade vojenského útoku na jedného z nich (a to nielen zo strany vtedajšieho ZSSR). Čoskoro po vzniku NATO vypukla na Kórejskom polostrove vojna (1950 - 1953), ktorá bola v tom čase na Západe vnímaná ako príklad komunistickej agresie riadenej z Moskvy, čo urýchlilo a posilnilo spoluprácu v rámci NATO. V roku 1952 členovia NATO súhlasili s rozšírením Aliancie o Grécko a Turecko a v roku 1955 aj o Nemeckú spolkovú republiku (NSR). Prijatie západného Nemecka bolo z pohľadu krajín, ktoré pred 10 rokmi proti nemu spoločne bojovali, výnimočnou chvíľou a tiež zdôraznením dôležitosti NATO ako aliancie, ktorá má spájať – aj z tohto dôvodu bolo nasledovné stretnutie už aj nových členov NATO naplánované symbolicky práve na 9. mája 1955, kedy si svet pripomínal 10. výročie ukončenia 2. svetovej vojny.

Prijatie Nemeckej spolkovej republiky do štruktúr Aliancie primälo predstaviteľov ZSSR vytvoriť obdobu NATO aj na opačnej strane tzv. Železnej opony, a tak v 14. mája 1955 vznikla Varšavská zmluva, ktorá nadväzovala na bilaterálne zmluvy medzi ZSSR a krajinami, ktoré boli pod kontrolou Moskvy (okrem východného Nemecka, ktorého územie bolo ZSSR priamo okupované). Pôvodnými členmi Varšavskej zmluvy bol ZSSR, Albánsko, Poľsko, Československo, Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko a Nemecká demokratická republiky. Zmluvné strany sa zaväzovali k vzájomnej obrane a zmluva zdôrazňovala princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí jednotlivých krajín a vychádzali z princípu kolektívneho rozhodovania. Z histórie však vieme, že násilné intervencie ZSSR v Maďarsku (1956), Československu (1968-1991!!!) a aj hrozieb Poľsku (1981) boli jasným prejavom riadenia Varšavskej zmluvy výlučne z Moskvy a v prospech záujmov a útlakvej politiky Moskvy.

Pre úplnosť treba dodať, že ani vzťahy medzi členskými krajinami NATO neboli vždy ideálne. Ako príklad môže poslúžiť vystúpenie Francúzska z vojenských štruktúr NATO v roku 1966. Ďalšou epizódou napätia medzi členskými krajinami NATO bol konflikt na Cypre medzi Gréckom a Tureckom (1974), ktoré sú členskými krajinami NATO a do dnešného dňa nepodpísali zmluvu o zjednotení ostrova. Faktom ale je, že len členstvo v NATO zabránilo väčšiemu konfliktu týchto krajín. Najčerstvejším príkladom je aktuálne napätie medzi USA a Tureckom, ktoré má záujem o ruský protilietadlový raketový systém S400, kvôli čomu USA zastavili Turecku dodávku stíhačiek F-35 a dajú sa očakávať aj ďalšie kroky v rámci NATO. V každom prípade tieto epizódy nie sú ani len porovnateľné s opakovanými vojenskými intervenciami Moskvy do krajín svojich „spojencov“.

Od mája 1955 tak bola takmer celá severná pologuľa rozdelená na dva bloky, ktoré sa navzájom strážili a prostredníctvom vojenskej sily sa navzájom zastrašovali. K samotnej vojenskej konfrontácii našťastie nikdy nedošlo, avšak teraz už máme aspoň čiastočne k dispozícii operačné plány oboch vojenských táborov, ktoré s konfliktom počítali. V porovnaní s predchádzajúcimi plánmi však vojenskí stratégovia už museli brať do úvahy aj prítomnosť nukleárneho arzenálu, ktorého eventuálne zapojenie do bojových operácii by znamenalo vzájomné zničenie oboch zoskupení. Už v 50. rokoch NATO pripravilo vojenskú doktrínu masívnej odvety (“Massive Retaliation”), ktorá počítala s rozsiahlym jadrovým útokom na agresora, ktorý by napadol členský štát Aliancie. Hrozba takéhoto rozmeru mala slúžiť ako zastrašenie pred prípadnou agresiou zo strany ZSSR. Varšavská zmluva tiež nečakala a jej plánovači pripravili v roku 1974 dokument s názvom “Za sedem dní k rieke Rýn” - nejde však o cestopisný román, ale plán obsadenia západnej Európy za použitia masívneho útoku konvenčných i nukleárnych zbraní zo strany Varšavskej zmluvy, ktorá chcela jednotky NATO jednoducho “prevalcovať”.

Za pozornosť stojí porovnanie vojenských kapacít oboch mocenských zoskupení. Jeden príklad za všetky: Varšavská zmluva disponovala v roku 1984 tankami približne v počte 46 000 zatiaľ čo NATO malo tankov približne 17 000. (Len pre zaujímavosť, OSSR ich majú v súčasnosti približne 30...) Napriek tak masívnemu počtu bojovej techniky, vojakov a prítomnosti nukleárnych zbraní sa však vďaka duchaprítomnosti veliteľov na oboch stranách súperiacich blokov podarilo zabrániť ich vojenskému stretu. Ak niekoho zaujímajú momenty, kedy bol svet na pokraji nukleárnej vojny, odporúčam tento zaujímavý článok.

Na základe stretnutí Reagan – Gorbačov (1985 v Ženeve, 1986 v Reykjavíku a 1987 vo Washingtone) a politických zmien koncom 80. rokov v ZSSR a následne v celom východnom bloku, Varšavská zmluva oficiálne zanikla k 1. júlu 1991. Keďže hlavnými aktérmi v oboch mocenských zoskupeniach boli ZSSR a USA, rozpadom ZSSR a Varšavskej zmluvy otvorili USA, Ruská federácia a NATO novú kapitolu vzájomných vzťahov.

Tie roky deväťdesiate
Koniec studenej vojny znamenal skutočne nové vzťahy aj medzi NATO, USA a Ruskou federáciou, ktorá napríklad svojim hlasovaním v Bezpečnostnej rade OSN za Rezolúciu 678, ktorá povolila použitie sily s cieľom oslobodiť Kuvajt od irackého gresora, a teda umožnila realizáciu Operácie Púštna búrka. Boris Jeľcin dokonca 21. decembra 1991 adresoval NATO list, v ktorom vyjadruje nádej, že v budúcnosti sa súčasťou Aliancie stane aj Rusko. Ďalším prejavom spolupráce bola implementácia verejnosti nie veľmi známeho Programu Nunn-Lugar, ktorý síce iniciovali USA a nie NATO, avšak jeho cieľ reflektoval primárne ciele NATO – v rámci programu boli totiž zabezpečené a zneškodnené zbrane hromadného ničenia v bývalých členských republikách ZSSR, nad ktorými už Ruská federácia nemala kontrolu s cieľom prevencie ich zneužitia. O dôležitosti programu svedčí aj fakt, že prebiehal až do roku 2012.

V júni 1994 sa Rusko stalo prvou krajinou, ktorá vstúpila do programu NATO s názvom “Partnerstvo pre mier” (Partnership for Peace), ktorý je zameraný na praktickú bilaterálnu politickú a vojenskú spoluprácu v Európe, zvyšovanie stability, znižovanie bezpečnostných hrozieb a posilňovanie bezpečnostných vzťahov medzi NATO a partnerskou krajinou. A Bill Clinton, vtedajší americký prezident, v tom istom roku vyjadril presvedčenie, že iniciatíva bude viesť k členstvu v NATO.

V máji 1997 podpísali členovia NATO a prezident Ruskej federácie, Boris Jeľcin, dokument s názvom “ Zakladajúci akt NATO-Rusko”, v ktorom spolu „vyjadrili odhodlanie spoločne budovať trvajúci a inkluzívny mier v euroatlantickom priestore na základoch demokracie a bezpečnostnej spolupráce” a  zmluvní partneri súhlasili založiť ich spoluprácu na princípoch ľudských práv, občianskych slobôd a zdržania sa použitia sily jeden voči druhému ako aj inému štátu. Tak vznikla Stála spoločná rada (Permanent Joint Council), ktorá slúžila ako platforma pre pravidelné konzultácie bezpečnostných otázok.

Spolupráca medzi NATO a Ruskou federáciou však neostala len v politickej alebo diplomatickej rovine. Počas ozbrojených konfliktov a napätia v regióne bývalej Juhoslávie niekoľko tisíc príslušníkov ozbrojených síl Ruskej federácie slúžilo od roku 1992 spolu s príslušníkmi NATO v rámci rôznych operácii v Chorvátsku, v Kosove a v Bosne a Hercegovine až do roku 2003, kedy ich Moskva stiahla s odôvodnením, že ciele ich nasadenia boli už splnené.

Na prelome tisícročí prišli zlomové momenty

Vážnou skúškou novej kapitoly vzťahov NATO – RF bol rok 1999 v rámci ktorého sa z pohľadu RF udiali minimálne tri závažné zmeny: 1.) rozšírenie NATO o nových členov: Česká republika, Maďarsko a Poľsko, teda bývalé krajiny Varšavskej zmluvy; 2.) modernizácia vojenského arzenálu USA (napr. stíhací bombardér F-117), ale predovšetkým 3.) letecké útoky NATO na Srbsko, ktoré okrem politických následkov vo vzťahoch RF – NATO a pochopiteľne aj Srbsko – NATO, predstavujú aj vážne porušenie medzinárodného práva, keďže táto operácia nebola schválená Bezpečnostnou radou OSN. Samozrejme, uvedomujem si aj to, že režim Slobodana Miloševiča veľmi vážnym spôsobom porušoval ľudské práva a v niektorých prípadoch išlo dokonca o genocídu na nesrbskom obyvateľstve, s čím si medzinárodné spoločenstvo nevedelo poradiť.

Ďalším dôležitým medzníkom vo vzťahu RF – NATO boli teroristické útoky z 11. septembra 2001 v USA. Ruský prezident Vladimír Putin vtedy ako prvý zo svetových lídrov telefonoval americkému prezidentovi Georgovi W. Bushovi a boj proti terorizmu sa stal dlhodobou spoločnou témou oboch krajín. Ako reakcia na spoločný postoj voči hrozbe terorizmu a potrebe bližšej spolupráce vznikla v rámci NATO platforma “Rada NATO-Rusko”, ktorej cieľom bola intenzívna spolupráca v oblasti bezpečnosti a boja proti terorizmu. Keďže USA v nadväznosti na teroristické útoky aktivovali článok 5 Washingtonskej zmluvy – mimochodom prvýkrát v histórii Aliancie – boj proti terorizmu sa stal témou pre všetky členské krajiny NATO.

RF následne súhlasila so schválením Rezolúcie 1373, ktorá v kontexte teroristických útokov z 11. septembra 2001, potvrdzuje právo štátu na sebaobranu v rámci princípov Charty OSN. Na základe rezolúcie USA začali vojenskú operáciu v Afganistane, ktorej cieľom bolo zosadenie hnutia Taliban, ktoré výrazne podporovalo medzinárodnú teroristickú organizáciu Al Kájda, ktorá sa k útokom z 11. septembra 2001 prihlásila. Okrem toho RF dodávala vojenský materiál Severnej aliancii, ktorá kontrolovala severnú časť Afganistanu a vojensky spolupracovala s USA. Rezolúcia 1386, ktorá bola v decembri 2001 taktiež podporená RF ako členom Bezpečnostnej rady OSN, umožnila vznik vojenskej operácie v Afganistane pod hlavičkou NATO s názvom ISAF (International Security Assistance Force). Hoci RF dala jasne najavo, že akákoľvek prítomnosť príslušníkov cudzích ozbrojených síl v Afganistane, Uzbekistane, Tadžikistane a Kyrgyzstane musí byť dočasná, podporila predĺženie mandátu ISAF v októbri 2003. Tu je zaujímavá analýza dôvodov, ktoré ovplyvnili postoj RF.

Ďalšou významnou kapitolou vo vzťahu NATO-RF bola vojenská invázia širokej medzinárodnej koalície na čele s USA do Iraku 23. marca 2003, ktorá nebola schválená Bezpečnostnou radou OSN. Okrem RF nepodporilo potrebnú rezolúciu OSN ani Francúzsko. Napriek tomu, ale Ruská federácia po ukončení hlavných bojových operácií spojencov v Iraku podporila schválenie Rezolúcie 1546, ktorá v roku 2004 povolila vznik misie s názvom NTM-I (Nato Training Mission - Iraq), ktorej cieľom bol výlučne rozvoj nových bezpečnostných zložiek krajiny a bola ukončená v decembri 2011. Na základe žiadosti zo strany irackej vlády začala v októbri 2018 v Iraku pôsobiť misia NATO s názvom NMI (Nato Mission Iraq), ktorej cieľom je posilnenie bezpečnostných zložiek Iraku aj v kontexte prevencie návratu tzv. Daesh.

Ďalším rozmerom vzťahu medzi NATO a Ruskou federáciou bolo rozšírenie Aliancie na území Európy smerom na východ, v rámci ktorého sa aj Slovenská republika spoločne so Slovinskom, Bulharskom, Rumunskom, Litvou, Lotyšskom a Estónskom stala v roku 2004 členským štátom NATO. Naše členstvo v NATO si zaslúži samostatný text, takže v tomto blogu spomenieme len text, v ktorom som písal o téme rozširovania NATO o post-socialistické krajiny a reakciu RF, ktorá toto rozširovanie kritizuje.

V apríli 2008 predstavitelia NATO počas summitu v Bukurešti prisľúbili Gruzínsku a Ukrajine miesto v Aliancii – hoci bez konkrétneho časového rámca. Vyjadrenie NATO o ďalšom možnom rozširovaní, ktoré by sa týkalo priamo krajín na hraniciach RF, prispelo k prehĺbeniu napätia. Aliancia však v tomto období vo všetkých svojich dokumentoch deklarovalo dôležité partnerstvo a spoluprácu s Ruskou federáciou, čo bolo jasne viditeľné napríklad aj spoločnou protiteroristickou námornou operáciou Aktívne úsilie v Stredozemnom mori. V auguste 2008 sa však odohral ozbrojený konflikt medzi RF a Gruzínskom, keď Rusko vojenskou silou odtrhlo časť gruzínskeho územia, konkrétne regióny Južného Osetska a Abcházska. Toto územie je naďalej okupované. V reakcii na túto vojenskú agresiu Ruskej federácie boli akékoľvek politické či vojenské vzťahy medzi NATO a RF na niekoľko rokov pozastavené.

Napätie medzi Ruskou federáciou a NATO dosiahlo zatiaľ svoj najvyšší bod ako následok vojenskej invázie príslušníkov ozbrojených síl RF na území Ukrajiny vo februári 2014. Ruská federácia v rozpore s medzinárodným právom anektovala územie ukrajinského polostrova Krym. Navyše do dnešného dňa na východnej hranici Ukrajiny prebiehajú bojové operácie vládnych jednotiek s tzv. separatistami, ktorí sú výrazne logisticky ale tiež personálne podporovaní regulárnymi či iregulárnymi vojenskými jednotkami z RF. V máji 2014 sa zástupca generálneho sekretára NATO, Alexander Vershbow, vyjadril, že “Rusi vyhlásili NATO za protivníka a tak musíme začať vnímať Rusko už viac nie ako partnera, ale skôr protivníka.” Následkom invázie NATO prerušilo všetky formy spolupráce s RF a otvorené ostali len komunikačné kanály na vojenskej a diplomatickej úrovni ( NATO-Russia Council).

Počas summitu vo Varšave v roku 2016 členovia NATO schválili vytvorenie eFP (Enhanced Forward Presence), čiže Posilnenej predsunutej prítomnosti v regióne Pobaltských krajín a Čierneho mora ako prejav podpory voči tým členským krajinám, ktoré by mohli byť ohrozené agresiou zo strany RF. Za zmienku určite stojí v apríli 2019 opätovné schválenie vyslania slovenského kontingentu do tejto operácie.

Ako ďalej?

Áno, ako vidíme aj v tomto faktografickom sumáre, vzťahy medzi NATO a Ruskom boli, sú a aj budú komplikované. Politické, ekonomické a aj vojenské záujmy sú zväčša rôzne a tiež formy ich riešenia. Áno, obe strany urobili chybné kroky a rozhodnutia, je však zrejmé, že počas 70 rokov existencie Aliancie sa vyskytovali nielen obdobia napätia, ale aj úspešnej a oboma stranami vítanej spolupráce. Toto je potrebné mať na pamäti pri sledovaní ďalšieho vývoja a obojstranne sa vyhýbať definitívnym vyhláseniam a krokom, ktoré môže byť v konečnom dôsledku na škodu pri riešení spoločných záujmov, napríklad boju proti medzinárodnému terorizmu či proti šíreniu zbraní hromadného ničenia. Cieľom by mala byť vzájomne výhodná spolupráca, pri dôslednom rešpektovaní medzinárodného práva a suverenity štátov rozhodovať sa o svojej budúcnosti, vrátane pôsobenia v politických, ekonomických či obranných medzinárodných organizáciách. Nikto, ani Rusko to nemôže nikomu zakazovať. 

Keďže NATO prijíma všetky svoje rozhodnutia jednohlasne, Slovenská republika ako jedna z členských krajín má vždy možnosť vstúpiť do rozhodovacieho procesu, a tak prispieť k samotnému smerovaniu Aliancie, a to aj v kontexte vzťahov s Ruskou federáciou. Áno, jednoznačne a principiálne stojme za hodnotami demokracie, ochrany ľudských práv a medzinárodného práva. Buďme zástancami tých princípov, za ktoré sme bojovali pod komunistickým útlakom. Stojme za našimi spojencami a konajme rázne, keď niekto ohrozuje mier v Európe, keď útočí na našu susednú krajiny len niekoľko sto kilometrov od našich hraníc. Sme členmi NATO, správajme sa teda adekvátne a zodpovedne. Práve preto je potrebné mať ako krajina vydiskutované a stanovené priority a záujmy, ktoré chceme presadzovať, ponúkať ich našim spojencom a zároveň vytvárať vhodné podmienky pre našich vojakov a vojačky. Ako minimálny začiatok seriózneho prístupu k nášmu členstvu v NATO by bolo schválenie Bezpečnostnej stratégie SR a Obrannej stratégie SR, ktorých platné verzie pochádzajú ešte z roku 2005. Aj vzhľadom k zoznamu zásadných udalostí, ktoré som vymenoval vyššie, je 14 rokov až príliš veľa...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo