Ad: Vladimír Palko - Americká základňa na Slovensku a geopolitika

Ad: Vladimír Palko - Americká základňa na Slovensku a geopolitika

Krátko predstavím vývoj okolo Dohody o obrannej spolupráci medzi SR a USA, zareagujem na kľúčové argumenty p. Palka a na záver ponúknem ďalšiu perspektívu nazerania na téme obrany a spolupráce s našimi spojencami.

Zámerom tohto textu je reagovať na komentár pána Vladimíra Palka, v ktorom sa vyjadroval k rozširovaniu NATO v kontexte strednej a východnej Európy a eventuálnej prítomnosti amerických vojakov na území Slovenskej republiky na základe Dohody o obrannej spolupráci (DCA - Defence Cooperation Agreement) medzi SR a USA, o ktorej sa v ostatných týždňoch u nás diskutuje. Keďže ide o komplexnú tému, mojim textom nemám úmysel ponúknuť vyčerpávajúcu analýzu, ktorá tému uzavrie, ale skôr prispieť k vecnej polemike na tému obrany Slovenskej republiky a som vďačný Konzervatívnemu denníku Postoj, že vytvára priestor pre diskusiu na túto tému. Môj komentár najskôr v krátkosti predstaví vývoj okolo Dohody o obrannej spolupráci medzi SR a USA, potom budem reagovať na kľúčové argumenty p. Palka a na záver ponúknem ďalšiu perspektívu nazerania na téme obrany a spolupráce s našimi spojencami.

Dohoda o obrannej spolupráci

V Článku 3 Washingtonskej zmluvy, ktorou bolo založené NATO, sa píše: “Aby sa účinnejšie dosiahli ciele tejto zmluvy, budú zmluvné strany jednotlivo a spoločne, stálou a účinnou svojpomocou a vzájomnou výpomocou udržiavať a rozvíjať svoju individuálnu a kolektívnu schopnosť odolávať ozbrojenému útoku.” Preto je napríklad dôležité, aby nielen personálne kapacity OS SR, ale aj naša obranná infraštruktúra, boli interoperabilné v rámci našej spolupráce s inými členmi aliancie, inými slovami, aby spĺňali štandardy NATO, ktoré združuje 29 rôznych štátov.

Jedným z nástrojov tejto spolupráce v rámci NATO je napr. Program bezpečnostných investícií NATO (NSIP - NATO Security Investment Programme), vďaka ktorému sme napríklad v roku 2010 úspešne čiastočne zrekonštruovali LZ Sliač.

Ďalšou možnosťou rozvoja našich obranných kapacít je Dohoda o obrannej spolupráci s USA, o ktorej sa momentálne diskutuje. Ponuka USA vznikla na základe tzv. Európskej iniciatívy odstrašenia (EDI - European Deterrence Initiative), ktorú iniciovala administratíva Baracka H. Obamu ešte v roku 2016, ako reakciu na ruskú anexiu Krymu a ozbrojený konflikt na východe Ukrajiny.

Tu je chronologický prehľad dôležitých udalostí vo vývoji rokovaní o Dohode o obrannej spolupráci tak, ako som ich uviedol počas tlačovej konferencie k tejto téme:

V roku 2016 boli v rámci vojenských cvičení s našimi spojencami identifikované problémy v infraštruktúre našich vojenských letísk (Sliač a Kuchyňa). Na základe týchto zistení MO SR iniciatívne predložilo v rámci programu EDI návrhy na modernizáciu infraštruktúry vojenských letísk Sliač a Kuchyňa.

12.7.2016 – Ministerstvo obrany USA zaslali na MO SR odpoveď, v ktorej súhlasia s navrhnutými projektmi. Čiže minimálne vtedy sa p. minister Gajdoš dozvedel o konkrétnych projektoch pi rokovaní o spolupráci s USA.

21.10.2016 – naše ministerstvo obrany odpísalo na list USA (list podpísal p. Oleg Havasi, nominant SNS, riaditeľ odboru medzinárodných vzťahov MOSR, ktorý neskôr zo svojej pozície odišiel a existuje podozrenie o jeho nadštandardných kontaktoch s RF). Oleg Havasi v liste vysoko ocenil „vynikajúcu vzájomnú spoluprácu pri identifikácii projektov“ a tvrdil, že tieto projekty „výrazne napomôžu infraštruktúre oboch letísk“. Američania potvrdili ochotu rekonštrukciu zaplatiť a ako podmienku uviedli zarámcovanie spolupráce cez zmluvu o obrannej spolupráci. SR návrh akceptovala.

13.11.2017 – USA predložili Ministerstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVaEZ) prvý návrh zmluvy.

23.11.2017 – minister Gajdoš dostáva od MZVaEZ presné znenie navrhovanej zmluvy zo strany USA. Kde bol vtedy pán poslanec za SNS, Jaroslav Paška, ktorý zrazu tak tvrdo bojuje za záujmy SR? Protestovala vtedy SNS? Kričal niekto o strate suverenity?

12.1.2018 – minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák  poslal ministrovi obrany list, v ktorom ponúkol MO SR pomoc MZVaEZ pri rokovaní o zmluve.

27.2.2018 – minister Gajdoš odpovedá ministrovi Lajčákovi a v liste píše: „uvedomujem si prínos predmetnej dohody pre rozvoj bilaterálnej spolupráce s USA“ a tiež „... prínosom pre OS SR by bola najmä realizácia modernizačných projektov letísk v užívaní ozbrojených síl na náklady USA“. Zároveň Gajdoš píše, že súhlasí s Lajčákom, aby prevzali rokovanie s USA. Za zmienku stojí, že Lajčák vo svojom liste iba ponúkol súčinnosť pri rokovaní s USA a Gajdoš iniciatívne celé rokovania presunul na MZVaEZ – toto rozhodnutie iba dokresľuje personálny rozvrat na MO SR, ktoré ani nie je schopné viesť rokovania so zahraničným partnerom.

19.4.2018 – MO SR vydalo tlačovú správu o ponuke modernizácie vojenských základní. Ministerstvo v správe jasne píše, že projekty, o ktorých sa rokuje jasne vychádzajú z operačných požiadaviek OS SR. Takže keď pán poslanec dnes niekto tvrdí, že to tak nie je, tak nevraví pravdu.

Od 30.4.2018 prebiehali odborné rokovania na pôde MZVaEZ za účasti všetkých relevantných ministerstiev, v rámci ktorých boli stanovené a USA komunikované jasné podmienky a stanoviská SR. Záznam z rokovaní dostal samozrejme aj minister obrany, čiže určite aj SNS. Následne prebiehali výmeny znenia zmluvy, ktoré boli komentované obomi stranami, tak ako vyjednávanie prebieha aj pri iných zmluvách o spolupráci.

28.1.2019 - minister Gajdoš posiela list americkému veľvyslancovi, v ktorom oceňuje program EDI najmä smerom k oprave infraštruktúry na našich vojenských letiskách a uvádza, že „pre potreby ďalšej spolupráce je nevyhnutné uzatvoriť rámcovú zmluvu“. Inými slovami v ešte januári 2019 je to minister Gajdoš, kto si pýta zmluvu a zároveň chváli prácu MZVaEZ v procese vyjednávania.

A teraz prichádza zaujíma rozuzlenie:

12.2.2019 na územie Slovenskej republiky prichádza na oficiálnu návštevu minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo. Predseda SNS a NR SR, Andrej Danko sa od roku 2016 neúspešne snaží o prijatie na vysokej úrovni v USA, aby mohol ukázať ako je prijímaný nielen v ruskej Dume, ale aj v americkom Kongrese, a tak chcel využiť aspoň návštevu Pompea na Slovensku. Pompeo sa ale odmietol (pravdepodobne kvôli Dankovmu protežovaniu Ruskej federácie) stretnúť s Dankom aj s Gajdošom a minister Gajdoš sa dokonca nemohol zúčastniť ani prijatia u predseda vlády počas stretnutia Pellegriniho s Pompeom. Vážnosť situácie podčiarkuje fakt, že Gajdoš bol jediným ministrom obrany z krajín EÚ, s ktorým sa Pompeo počas svojej cesty v Európe nestretol a ani s ním nerokoval. A to bol zlom. Dovolím si tvrdiť, že je to práve tento moment, kedy sa SNS na čele s Dankom a jeho urazeným egom, ktoré jasne odprezentoval v rozhovore pre Hospodárske noviny, rozhodla zabrzdiť rokovania o dohode s USA a tým ohrozovať národno-štátne záujmy SR.

20.–21.02.2019 prebehlo ďalšie rokovanie s USA, na ktoré však predstavitelia MO SR prišli s diametrálne odlišnými postojmi ako boli tie predchádzajúce. SNS začala politikárčiť s bezpečnosťou a obranou SR a jej obyvateľov.

11.3.2019 – MO SR informovalo USA cez obyčajnú tlačovú správu uverejnenú na webovej stránke ministerstva, že nebudú ďalej o dohode rokovať, „lebo ponuka USA nereflektuje potreby OS SR a naša spolupráca s USA je neprijateľnou a ohrozuje našu suverenitu“.

Tri zaujímavé informácie na záver:

Zaujímavosť č. 1: Už spomínaný Oleg Havasi, ktorý ako nominant SNS na ministerstve obrany v liste pre USA oceňoval vzájomnú spoluprácu, odpísal ešte v marci 2017 na list Jána Čarnogurského, v ktorom sa ten pýtal na eventuálne rokovania o vybudovaní základne USA na území SR. Negatívna odpoveď z rezortu obrany, ktorý od roku riadi SNS, je dokonca uvedená aj na Hlavných správach!

Zaujímavosť č. 2:  Hoci SNS na verejnosti prezentuje silný náklon k aktuálnej politickej reprezentácii Kremľa, tá istá SNS nemá problém v marci 2019 súhlasiť na stretnutí členov NATO so stanoviskom, ktoré odsudzuje anexiu Krymu a aktivity Ruskej federácie na území Ukrajiny. A ako ďalšia ukážka absurdnosti geopolitických názorových premetov SNS slúži stanovisko ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, ktoré reaguje na zavádzanie zo strany poslanca SNS Jaroslava Pašku, ktorý kandiduje za SNS v eurovoľbách a zrazu v sebe objavil bezpečnostného analytika. MZVaEZ spomína, že návrh zmluvy, ktorú je dostupný verejnosti a ktorý poslanec Paška využíva vo svojej argumentácii je rok a pol starý a bol Slovenskou republikou jasne odmietnutý ako neprijateľný.

Zaujímavosť č. 3: Momentálne sú pre Slovensko v rámci programu EDI schválené 3 projekty (zamerané na úpravu letiskových plôch a zvýšenie kapacity skladov pohonných hmôt) v celkovej hodnote 46 miliónov amerických dolárov a vo februári 2018 bol identifikovaný štvrtý projekt v hodnote ďalších 59 miliónov amerických dolárov (podzemný muničný sklad pre vojenské letisko Kuchyňa). Čiže Američania sú ochotní u nás v horizonte niekoľkých rokov vybudovať infraštruktúru v celkovej hodnote 105 miliónov amerických dolárov. Na porovnanie ministerstvo obrany pod vedením SNS nezáväzne plánuje na obnovu letísk Sliač a Kuchyňa do roku 2030 investovať 70 miliónov eur. Slovenská republika ako člen NATO ročne pokrýva 0,487% zo spoločného vojenského rozpočtu NATO. Do tohto rozpočtu patrí aj už vyššie spomínaný program zlepšovania obranných kapacít, ktorý bude v dohľadnom čase financovať až 250 projektov v rôznych členských krajinách aliancie – tentokrát s výnimkou Slovenska, pretože rezort obrany pod vedením SNS nebol schopný predložiť žiadny riadne vypracovaný projekt, čiže vďaka neschopnosti SNS nielenže nebudú mať naši vojaci novú a tak potrebnú infraštruktúru, ale my sa dokonca budeme skladať na obnovu infraštruktúry našich spojencov a sami kvôli diletantizmu SNS vyjdeme naprázdno.

Takže postoj SNS voči zmluve s USA, resp. NATO nie je výsledkom jasnozrivého analytického myslenia a strategického plánovania, ale ide o ďalší prejav neschopnosti tejto strany – minule to bolo školstvo, poľnohospodárstvo a tentokrát ide „len“ o našu obranu.

Ad Americká základňa na Slovensku a geopolitika

Vladimír Palko vo svojom texte píše o lingvistických manévroch a ja súhlasím, že obranný jazyk a výrazy naozaj sú pre laika komplikované. O zmluve ale nevyjednávajú laici, ale špičkoví profesionáli s jasne stanovenými národnými pozíciami. Pokiaľ ale nepoznáme finálne znenie dohody, a to nepoznáme, keďže sa ešte len vyjednáva, je veľmi zavádzajúce tvrdiť, že nás zaväzuje k súhlasu s dlhodobou prítomnosťou amerických vojakov na našom území. Apropo odmietania prítomnosti cudzincov, ktorí sú zainteresovaní v našich obranných štruktúrach: momentálne na našej vojenskej základni so špeciálnym režimom (LZ Sliač) dlhodobo pôsobí približne tucet ruských občanov, ktorí poskytujú servis našim nadzvukovým stíhacím lietadlám MIG 29. Niekedy ich tam je 50. Tzv. civilných technikov a nerobme si ilúzie, medzi nimi určite aj „technikov“. Toto je v poriadku pán Palko?

Je dôležité si uvedomiť, že akákoľvek prítomnosť príslušníkov cudzích ozbrojených síl na území SR (aj amerických, českých, apod.) musí byť vopred riadne schválená NR SR, takže samotná Dohoda o obrannej spolupráci nemôže dovoliť cudzej krajine (napríklad aj USA) umiestniť svojich vojakov na našom území - o tom môžu rozhodnúť iba nami priamo volení zástupcovia v NR SR – nie ministerstvo alebo generálny štáb, alebo MZVaEZ. Čiže aj keby sa Dohoda podpísala po jej schválení v NR SR samozrejme, aj potom by ústavné orgány SR rozhodovali o prítomnosti cudzích vojakov na území SR. Presne tak, ako sa to robí teraz.

V prípade, že by na našom území predsa len v budúcnosti dlhodobo pôsobili americkí vojaci, Vladimír Palko píše, že by išlo o “malú, ale predsa len súčasť amerického ťahu smerom na východ, ktorého sme roky svedkami”. Má pravdu, ale len čiastočne, pretože celá pravda je oveľa komplexnejšia. Hneď na druhej strane našej východnej hranice, Na Ukrajine, sa o ťah smerom na západ snaží aj aktuálna politika Ruskej federácie (RF), avšak robí to neverejne a bez súhlasu tamojšej vlády. Navyše, aktivity ruských tajných služieb, kybernetické útoky, propaganda, atď. Sú jednoznačne viditeľné aj na našom území. Preto je nebezpečné vnímať geopolitické trendy prítomné na Slovensku len z jednej perspektívy, pán Palko. Poďme sa ešte venovať rozširovaniu NATO smerom na východ.

Multipolárny svet s veľkými i malými aktérmi

Tak ako to platilo v príhovore V. Havla z februára 1990, v ktorom hovorí, že Európa nie je schopná byť garantom svetového mieru, je toto tvrdenie pravdivé aj v roku 2019, a preto je potrebné vytvárať aliancie, ktoré zvyšujú naše obranné kapacity. Čitateľ môže právom poukázať na našu negatívnu skúsenosť z roku 1938, keď nás opustili naši spojenci - Veľká Británia a Francúzsko - avšak ani takéto negatívne skúsenosti z histórie nič nemenia na skutočnosti, že uzatváranie spojenectiev je jedným zo spôsobov na zlepšovanie našich obranných kapacít.

Žijeme vo svete, ktorý je multipolárny a skladá sa z väčších i menších štátov, medzi ktorými vznikajú konflikty rôznej intenzity pri dosahovaní ich záujmov a inokedy sa štáty spájajú na základe spoločných hodnôt alebo výziev, ktorým čelia. Každého, kto tvrdí, že vystúpením Slovenskej republiky z NATO a našim jednostranným vyhlásením vojenskej neutrality sa vyriešia bezpečnostné výzvy, ktorým čelíme, a ktoré sme ako krajina zadefinovali vo vládou schválenej Bezpečnostnej stratégii SR v roku 2017, prosím o poskytnutie detailnejšieho návodu ako tento cieľ dosiahnuť.

Pán Palko správne uvádza, že RF po 11. septembri ponúkla USA spoluprácu v boji proti terorizmu. Spolupráca medzi NATO a RF taktiež prebiehala aj prostredníctvom viacerých iniciatív, ktoré sú výbornými projektmi a malo by byť v našom záujme, aby sa táto spolupráca prehlbovala. Tá však značne ochladla po intervencii, resp. aby som sa vyhol lingvistickým manévrom, mal by som použiť slovo vojenskej invázii príslušníkov ozbrojených síl Ruskej federácie na ukrajinské územie, ktorého celistvosť sa RF zaviazala rešpektovať v Budapeštianskom memorande z roku 1994. Na druhej strane treba podotknúť, že spolupráca medzi RF a USA vôbec nie je na bode mrazu o čom svedčí napríklad aj varovanie CIA z roku 2017, vďaka ktorému sa podarilo zabrániť teroristickému útoku v Petrohrade a za ktoré prezident Putin verejne poďakoval prezidentovi Trumpovi. Takže svet nie je čierno-biely ani v tomto prípade a medzi USA a RF prebieha aj napriek napätiam v rôznych oblastiach naďalej istá forma spolupráce a my by sme sa na nej vo vlastnom záujme mali spolupodielať.

Záruky o nerozširovaní NATO smerom na východ sú (viackrát zúčastnenými aktérmi spochybňovaným) faktom na prelome 80. a 90. rokov, ktorý je ale potrebné zasadiť do jeho historického kontextu, kedy sa hovorilo o konci dejín, víťazstve demokracie a svet bol povzbudený spoluprácou medzi historickými rivalmi pri riešení vojenskej invázie Saddáma Hussaina do Kuvajtu. Tu je text príhovoru generálneho sekretára Manfreda Wörnera z roku 1990 a ktorý spomína Vladimír Palko a ktorý je taktiež potrebné vnímať v jeho historickom kontexte zjednocovania Nemecka. Okrem knihy poznámok zo stretnutí západných lídrov s Michailom Gorbačovom, ktorú spomína aj Vladimír Palko, existujú aj vyjadrenia Michaila Gorbačova, ktorý uvedomujúc si následky svojho tvrdenia povedal, že západní lídri mu nedali žiadne konkrétne záruky o nerozširovaní NATO smerom na východ a taktiež na túto tému nebola podpísaná žiadna dohoda. Chcem veriť, že všetci vnímame jasný rozdiel medzi vyjadreniami jednotlivých politikov počas rozhovorov a oficiálnymi dokumentmi schválenými konkrétnymi štátmi alebo organizáciami.

V kontexte rozširovania NATO smerom na východ v roku 1999 (Česko, Maďarsko, Poľsko) a 2004 (Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko)  je potrebné jasne povedať, že rozširovanie sa konalo na základe žiadosti práve zo strany vyššie uvedených krajín. Vladimír Palko si určite pamätá snahu Slovenskej republiky o vstup do NATO po pre Slovensko neúspešnom Madridskom samite, kde boli do aliancie pozvané z V4 iba Česko, Maďarsko a Poľsko. Slovensko, ktoré sa v tom čase len zviechalo po mečiarovskom režime, vstupenku nedostalo. Avšak po voľbách v roku 1998 sme na vstupe do aliancie začali pracovať a Vladimír Palko, ktorý bol v tom čase predsedom Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť, aktívne rokoval s členmi NATO o podpore pre náš vstup, čiže o rozširovanie NATO smerom na východ. Spoločne s Františkom Šebejom, Rastislavom Káčerom, Ivanom Korčokom, Petrom Weissom a ďalšími, vtedy aj Vladimír Palko urobil obrovské penzum práce, aby sme boli dnes v NATO. A za to mu patrí veľká vďaka a uznanie.

Apropo východné rozširovanie NATO: v roku 2007 spustený program Joint Task Force-East, ktorý je spomínaný aj v texte Vladimíra Palka sa momentálne volá Black Sea Area Support a jeho cieľom je zlepšovanie spolupráce a zvyšovanie kapacít východných spojencov USA v regióne Čierneho mora. Program bol iniciovaný USA a Bulharsko a Rumunsko ponúknutú príležitosť na spoluprácu prijali – nešlo o žiadnu vynútenú spoluprácu ako poznáme z dôb Varšavskej zmluvy, ale dobrovoľné rozhodnutie suverénnych krajín, ktoré síce v minulosti patrili pod kontrolu Moskvy, ale tieto času sú, našťastie, už za nami a Kremeľ sa s tým musí zmieriť.

V kontexte geopolitiky vás preto pozývam spraviť si nasledovné mentálne cvičenie: Predstavte si, že by rozdelenie Európy na Jalte posunulo budúcu železnú oponu na aktuálnu ukrajinsko-slovenskú hranicu a celé územie dnešnej ČR a SR by boli oslobodené 3. Americkou armádou pod velením generálom George S. Pattona, Jr. V tomto prípade by sme nespadali pod kontrolu Moskvy, ale boli by sme súčasťou slobodnej Európy a pravdepodobne by sme sa stali členmi NATO skôr ako v 2004. Aké by bolo naše uvažovanie o Rusku? Geopolitické rozmýšľanie veľkej časti politikov na Slovensku – a teda aj ich vzťah k Rusku – je silne ovplyvnené práve výsledkom rokovania na Jalte, na ktorom sme sa ako krajina nezúčastnili a kde bolo opäť o nás a bez nás rozhodnuté a následne sme žili pod priamou kontrolou komunistickej diktatúry Moskvy nasledujúcich 45 rokov. Minulosť zmeniť nevieme, ale ako bude vyzerať budúcnosť našej krajiny záleží z veľkej časti na nás. Ak máme príležitosť určiť ďalšie smerovanie Slovenska je potrebné vnímať nielen našu historickú skúsenosť, ale aj výzvy, ktorým ako krajina čelíme a budeme čeliť.

O nás bez nás vs. aktívny prístup k našej obrane

Iniciatívy USA na posilňovanie spojenectiev, ktoré má so svojimi partnermi v Európe sú len ponukami a jednotlivé krajiny konkrétnu ponuku môžu prijať alebo odmietnuť - a to isté môže spraviť aj Slovensko v kontexte Dohody o obrannej spolupráci, o ktorej sa momentálne u nás diskutuje.

Nerozporujem fakt, že je potrebné kriticky vnímať aj zlyhania či chyby západu, ktoré boli v kontexte diskusie o spojenectve s USA už spomenuté (invázia do Iraku, rozvrat Líbye, bombardovanie Srbska v 1999, apod.). Netvrdím, že západné krajiny neurobili žiadnu chybu a že Rusko je per se zlé. Mojím zámerom je upozorniť na komplexné vnímanie sveta, v ktorom žijeme. Som veľký obdivovateľ ruskej prírody či kultúry a medzi Rusmi mám viacero priateľov. Na druhej strane vnímam imperializmus politických predstaviteľov Ruskej federácie, ktorý nekorešponduje so záujmami Slovenskej republiky.

Svet v ktorom sa nachádzame nie je ideálny a nikdy ani nebude, preto musí aj Slovenská republika reflektovať svoju historickú skúsenosť v kontexte obrany a medzinárodnej spolupráce a ako suverénna krajina slobodne hľadať spôsoby, t.j. vytvárať také spojenectvá a partnerstvá, ktoré našej krajine a jej obyvateľom zaistia stabilné a bezpečné prostredie, kde si môžeme ako obyvatelia Slovenska žiť naše slobodné životy - práve toto je úlohou štátu, konkrétne jeho bezpečnostných zložiek, ktoré financujeme z našich daní. A ako príjemcovia tejto “služby”, by sme mali aktívne od našich volených zástupcov požadovať aj v oblasti obrany odborný prístup s výsledkami a reálne sa  o obranu našej krajiny zaujímať - a to nie len v lete, keď chodíme na SIAF na Sliači.

Rozumiem, že prezident Putin sa na bezpečnostnej konferencii v Mníchove v roku 2007 venoval rozširovaniu vplyvu USA v regióne, ktorý bol nedobrovoľne donedávna predzáhradkou Kremľa, avšak tieto časy už skončili a príčinou ich zániku nebola agresia USA, ale nespokojnosť obyvateľov jednotlivých krajín východného bloku s režimom (alebo sme na už zabudli na tajné stretnutia počas totality a štrnganie na námestiach?), ktorý im vládol. Tak ako sa Washington snaží o získavanie spojencov, snaží sa o to aj Moskva, a tak je to prirodzené a medzinárodné vzťahy tak fungujú od nepamäti. Podobný princíp koniec koncov uplatňujeme aj každý jeden z nás v bežnom živote - chceme mať za suseda človeka, s ktorým sa dá dohodnúť a viac-menej rešpektuje dané pravidlá; nikto z nás predsa nechce bývať s človekom, ktorý si silou a hrozbou vynucuje našu poslušnosť.

Súhlasím, že rozširovania geopolitického vplyvu je “nebezpečná hra”, avšak je na nás, či sa v nej staneme iba jej pasívnym účastníkom a vazalom jedného z veľkých hráčov, alebo budeme mať jasne zadefinované naše priority a záujmy a budeme tvrdo pracovať na ich dosiahnutí - a to platí aj pre oblasť obrany a vyjednávanie s USA. Nemusíme byť krajina s jadrovým arzenálom a desiatkami miliónov obyvateľov. Na začiatok by úplne stačilo, aby sme prestali vajatať na mieste a kritizovať bez navrhovania alternatívnych riešení, a aby sme začali diskutovať o tom, ako má vyzerať naša obrana a ako tento stav chceme dosiahnuť. Inými slovami, je načase vypracovať aktuálne verzie dokumentov ako Bezpečnostná stratégia SR a Obranná stratégia SR, ktorých platné verzie pochádzajú z roku 2005 (sic!) a následne ich začať poctivo implementovať.

Verím, že tento článok povzbudí na stránkach KD Postoj k pokračovaniu diskusie na tému našej obrany - zaslúžia si ju vojaci a vojačky Ozbrojených síl Slovenskej republiky a tiež my, obyvatelia Slovenskej republiky - a už teraz sa teším na jej pozitívny prínos pre našu krajinu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo