Ako to, že môžeme hovoriť o prázdnom hrobe?

Ako to, že môžeme hovoriť o prázdnom hrobe?

Keďže sme v roku C, zamyslime sa nad udalosťou Veľkonočného rána na základe Evanjelia podľa Lukáša. Vezmem to trošku zo širšia a zahrniem do uvažovania aj verše, ktoré opisujú Ježišovo pochovanie. Takýmto spôsobom, nasledujúce riadky môžu poslúžiť pri uvažovaní nielen na Veľkonočnú nedeľu, ale aj počas dní, ktoré jej predchádzajú.

Z Evanjelia podľa Lukáša (23,50–24,12): (50) Tu istý muž menom Jozef, člen rady, dobrý a spravodlivý človek (51) z judejského mesta Arimatey, ktorý nesúhlasil s ich rozhodnutím ani činmi a očakával Božie kráľovstvo, (52) zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. (53) Keď ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil do vytesaného hrobu, v ktorom ešte nik neležal. (54) Bol Prípravný deň a už sa začínala sobota. (55) Odprevádzali ho ženy, ktoré s ním prišli z Galiley. Pozreli si hrob aj to, ako uložili jeho telo. (56) Potom sa vrátili domov a pripravili si voňavé oleje a masti. Ale v sobotu zachovali podľa prikázania pokoj. (24,1) V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. (2) Kameň našli od hrobu odvalený, (3) vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli. (4) Ako nad tým rozpačito uvažovali, zastali pri nich dvaja mužovia v žiarivom odeve. (5) Zmocnil sa ich strach i sklonili tvár k zemi. Ale oni sa im prihovorili: "Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? (6) Niet ho tu. Vstal z mŕtvych. Spomeňte si, ako vám povedal, keď bol ešte v Galilei: (7) “Syna človeka musia vydať do rúk hriešnych ľudí a ukrižovať, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.”" (8) Tu sa rozpamätali na jeho slová, (9) vrátili sa od hrobu a toto všetko zvestovali Jedenástim i všetkým ostatným. (10) Bola to Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova. A s nimi aj iné to rozprávali apoštolom. (11) Ale im sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im. (12) No Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol dnu, videl tam len plachty. I vrátil sa domov a čudoval sa, čo sa stalo. Zdieľať

Ježišove veľkonočné udalosti sú opradené prekvapujúcimi prvkami. Aby sme na Veľkonočné ráno mohli o prázdnom hrobe vôbec hovoriť, muselo sa do hrobu Ježišovo mŕtve telo nejako dostať. Ak zoberieme do úvahy akou smrťou a za akých okolností Ježiš zomrel, už len samotný fakt, že Ježiš vôbec pochovaný bol, je prekvapujúci. Telá odsúdencov, ktorí zomierali na kríži, v drvivej väčšine prípadov končili v spoločnom hrobe. Tu už samotné slovo „hrob“ je eufemizmom, keďže išlo skôr o nejakú dieru či priepasť v zemi, do ktorej ich telá, spolu s krížmi, vojaci pohádzali.

Filón Alexandrijský, židovský učenec 1. stor. po Kr., spomína prípady, kedy v predvečer sviatkov, rímske autority odovzdali príbuzným telá odsúdencov na pochovanie. Teda aj keď Ježišovo pochovanie raritou je, nie je však úplne ojedinelým prípadom. Ak sa teda niekto o Ježišov pohreb postarať mal, mali to byť v prvom rade jeho príbuzní. O ich prítomnosti (ani o jeho matke) sa však v posledných Ježišových dňoch v Lukášovom evanjeliu vôbec nič nehovorí. O Ježišov pohreb sa teda nepostarali jeho príbuzní, ani najbližší priatelia, či učeníci, ale člen Veľrady, tej istej Veľrady, ktorá bola strojcom jeho ukrižovania.

O Ježišov pohreb sa nepostarali jeho príbuzní, ani najbližší priatelia, či učeníci, ale člen Veľrady, tej istej Veľrady, ktorá bola strojcom jeho ukrižovania. Zdieľať

Je teda veľmi zaujímavé, že za to, že na Veľkonočné ráno, už takmer 2000 rokov, môžeme hovoriť o prázdnom hrobe, vďačíme práve zbožnému členovi Veľrady. Ten svoj nesúhlas s rozhodnutím jeho kolegov a so súdom ohľadom Ježiša, vyjadril práve tým, že doprial Ježišovi dôstojné pochovanie. Ono bolo v rímskom svete odsúdencom odopierané v súlade s ich celkovým osudom a vo svete židovskom, ak bolo umožnené, bolo zvyčajne len veľmi strohé. Nebyť toho člena Veľrady, Ježišovo telo by s najväčšou pravdepodobnosťou skončilo v už spomínanej priekope spolu s telami ostatných odsúdencov.

Zároveň prípad Jozefa z Arimatey umne varuje pred zovšeobecňovaním a predsudkami. Práve v kruhoch najviac znepriatelených voči Ježišovi, sa predsa len nájde niekto, kto nie je ako ostatní, nedá sa strhnúť väčšinovým názorom, premýšľa sám za seba a hľadá pravdu až natoľko, že riskuje svoje postavenie a svoju rituálnu čistotu pred slávením najväčšieho sviatku v roku.

Tiež je zaujímavé, že tento Jozef pripravuje telo na pochovanie. Úloha pripravovať telá zosnulých na pochovanie v židovskej spoločnosti tých časov patrila predovšetkým ženám. Tie, v Ježišovom prípade, príležitosť uskutočniť svoju úlohu nedostali, a tak jediným, kto sa o samotnú prípravu na uloženie Ježišovho tela postaral, bol znova samotný Jozef z Arimatey, muž.

V horúcom prostredí Palestíny sa voňavé oleje pri pochovávaní používali predovšetkým na potlačenie nepríjemného zápachu počas rozkladu tela, keďže boli ukladané do hrobiek, do ktorých sa dalo vstupovať. A tak to, že Ježišovo telo, podľa synoptikov, nebolo takto pripravené, môže mať už istý prorocký charakter. V Jánovom evanjeliu, ktorého text čítame na Veľký piatok, je Ježišovo telo pomazané pred pochovaním, ale ani v tomto prípade to nie sú ženy, čo tak urobia, ale Jozef z Arimatey spolu s ďalším mužom, Nikodémom, ktorý oleje na pomazanie aj zabezpečí.

Aj samotný fakt, že Ježiš bol uložený do hrobu, v ktorom ešte nik neležal má prorocký charakter. Zdieľať

Aj samotný fakt, že Ježiš bol uložený do hrobu, v ktorom ešte nik neležal má podobný charakter. Pri židovskom spôsobe pochovávania boli telá najprv uložené do priestranného hrobu, kde sa čakalo na ich rozklad. Po dvanástich mesiacoch boli kosti pozbierané a uložené buď do osobitnej, kamennej schránky, alebo zhromaždené na miesto v hrobe, kde sa spoločne kosti odkladali. V tomto druhom prípade doslovne platilo vyjadrenie: „byť zhromaždený k svojmu ľudu“, ktoré sa používalo na vyjadrenie smrti, a ktoré často nájdeme v Starom zákone (pozri napr. Gn 25,8.17; 35,29; Dt 32,50). Ježiš, aj keď zomrel ako každý človek a bol pochovaný, predsa len skutočnosť, že bol uložený do hrobu, v ktorom ešte nik neležal a teda, že jeho telesné ostatky nemali byť ku komu zhromaždené, predpovedá jeho zmŕtvychvstanie. Ježiš sa neodoberá k svojmu ľudu, ktorým je celé ľudstvo, naveky, ale naveky ho vyvádza zo smrti, z hrobu von.

Ježiš sa neodoberá k svojmu ľudu, ktorým je celé ľudstvo, naveky, ale naveky ho vyvádza zo smrti, z hrobu von. Zdieľať

A keď hovoríme dnes viac o prekvapivých elementoch Ježišovho pochovania a zmŕtvychvstania, nemôžeme nespomenúť to, že tým, kto si na Ježišovo slovo, ktoré predpovedalo jeho zmŕtvychvstanie spomenie a kto ako prvý svedčí o prázdnom hrobe je skupina žien. Svedectvo žien nemalo vo vtedajšej spoločnosti váhu. Pánu Bohu to zdá sa nevadí. Apoštoli, od ktorých by sme očakávali, že sa postarajú o to, aby bolo Ježišovo telo dôstojne pochované, a že to budú práve oni, ktorí si budú navzájom pripomínať Ježišove slová, ktoré by ich mohli priviesť k pochopeniu prázdneho hrobu, sú v strachu kdesi ukrytí. Čím viac prekvapení okolo Ježišovho zmŕtvychvstania, tým viac sa správa o tej udalosti javí ako dôveryhodná.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo