Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) a naplnená obava

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) a naplnená obava

Prorocké slová Panny Márie v Portugalsku vo Fatime v roku 1917 boli zavŕšené veľkolepým slnečným zázrakom pred takmer 70 000 ľuďmi. Táto výzva Panny Márie na pokánie, spojená so zobrazením veľkého počtu zatratených ľudí vo večnom pekelnom ohni, nemôže byť vnímaná bez zreteľa na Cirkev, a na jej spasiteľnú náuku. Poslanie Cirkvi pri sprostredkovaní pokánia sa zvýraznilo vzhľadom na milióny obetí svetových vojen, ktoré mali veľmi sťažené možnosti pripraviť sa na stretnutie s Bohom. Božie dopustenie svetových vojen, teda zjavne Boží trest ľudstva, sa stal varovaním pre Cirkev a svet v tom zmysle, že Božia trpezlivosť s hriešnym prevracaním Božích zákonov zo strany človeka má svoje hranice. Fatimské posolstvo varovalo Cirkev a svet pred rozšírením „bludov z Ruska“, t. j. boľševizmu a marxizmu, do celého sveta. Táto nebezpečná bludná nákaza sa nemohla vyhnúť ani Cirkvi, ktorá trpela a trpí stále viac na rozšírenie a tolerovanie bludných a odsúdených názorov, a to aj medzi predstaviteľmi cirkevnej hierarchie. Zodpovední katolíci očakávali od Cirkvi po skončení svetových vojenských hrôz, že Cirkev zvýrazní svoju náuku proti všetkým ľudským bludným zámerom. Tieto zvrátené názory sú vzburou proti Bohu, pozemský svet privádzajú do materiálnej skazy, a človeka do ohnivého mora večného zatratenia, čo Panna Mária zjavila veľmi zreteľne počas svojej misie vo Fatime. Súčasný stav Cirkvi a pozemského sveta vyvoláva vážne obavy, že cirkevný vývoj po skončení svetových vojen priniesol výrazné oslabenie nemennej katolíckej náuky a jej šírenia, čo prispelo k možnosti vytláčať nezdeformovaný katolícky svetonázor na perifériu života spoločnosti a štátu. Rozhodujúci význam pre postoje Cirkvi vo vzťahu k svetu po skončení svetových vojen mal Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965).

Nový pápež a význam starej latinčiny

Pápež Ján XXIII., vlastným menom Angelo Giuseppe Roncalli (1881 - 1963), zvolal Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), a stal sa pápežom v roku 1958. Vo svojej encyklike Ad Petri cathedram, zo dňa 29. júna 1959, vymedzil základné dôvody pre zvolanie tohto koncilu.

Základným zámerom tohto koncilu mal byť rozvoj katolíckej viery, obnova zdravej morálky kresťanov, a taktiež prispôsobenie cirkevnej disciplíny podmienkam súčasnosti. Katolícka cirkev sa vyznačuje jednotou doktríny, jednotou organizácie a jednotou uctievania. Božou vôľou, teda vôľou Zakladateľa Cirkvi je, aby všetky ovce sa zhromaždili do jedného domu pod vedením jedného pastiera. Všetky Božie deti sú povolané do jediného Božieho domu, a jeho základným kameňom je Peter. Všetci ľudia by mali spolupracovať ako bratia, aby sa stali súčasťou tohto jediného Božieho kráľovstva. (1).

Pôvodným predmetom tohto koncilu nemali byť dogmatické záležitosti, ktoré Tridentský koncil (1545 - 1563), a Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870), riešili v predchádzajúcom období. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) sa mal zaoberať postojom Cirkvi vo vzťahu k prudkému vývoju spoločnosti, čo prinášalo nové požiadavky v oblasti pastorácie, t. j. starostlivosti o veriacich. Nové možnosti technologického pokroku prinášali šancu na účinnejšie šírenie nemennej spasiteľnej katolíckej náuky do celého súčasného sveta prostredníctvom moderných prostriedkov, (t. j. aggiornamento, aktualizácia, zdnešnenie). Zo strany mnohých ľudí, ktorí si želali zmenu katolíckej náuky, boli snahy zobraziť tohto pápeža ako človeka, ktorý by mohol chcieť realizovať tento prevratný zámer.

Vzhľadom na prudké zmeny v oblasti katolíckej liturgie zavedené po Druhom vatikánskom koncile, spojené so zavádzaním národných jazykov do katolíckej liturgie, a vytlačením latinského jazyka na perifériu cirkevného života, možno uviesť, že pápež Ján XXIII. je autorom apoštolskej konštitúcie Veterum sapientia, zo dňa 22. februára 1962. V tomto dokumente sa zdôrazňuje význam latinského jazyka ako jediného univerzálneho jazyka. Tento jazyk vzhľadom na svoju nemennosť a stabilitu významne pomáha nie len spolupráci národov sveta v oblasti vzdelania a vedy, ale stal sa jazykom Apoštolského stolca, ktorý predstavuje hlas spoločnej matky pre všetky národy sveta. Tento dokument konštatuje: „Biskupi a generálni predstavení rehoľných rádov nech dbajú s otcovskou starostlivosťou, aby žiaden podriadený nevystupoval proti latinčine pri prednášaní vyšších disciplín, alebo pri vykonávaní posvätných obradov a liturgie, z dychtivosti po novotách, a aby nešíril predsudky, aby nedeformoval vôľu Svätého stolca, a aby ju neinterpretoval nesprávne.“. (2).

Nový pápež a šírenie nových názorov

Vatikanista Luigi Accattoli poukazuje aj na niektoré pozoruhodné názory pápeža Jána XXIII., ktoré znamenali zmenu v porovnaní s tradičnými katolíckymi postojmi. Angelo Giuseppe Roncalli komunikoval v období pred nástupom na Apoštolský stolec s bulharským kresťanom vyznávajúcim pravoslávnu vieru prostredníctvom listu z roku 1926. Luigi Accattoli sa mohol oboznámiť s týmto listom, ktorý mu sprístupnil arcibiskup Loris Francesco Capovilla, ktorý bol dlhoročným osobným sekretárom neskoršieho pápeža Jána XXIII.. Angelo Giuseppe Roncalli píše v tomto liste: „Katolíci a pravoslávni nie sú nepriatelia, ale bratia. Naša viera je totožná, máme účasť na rovnakých sviatostiach, zvlášť na Eucharistii. Rozdeľujú nás niektoré nedorozumenia, ktoré sa týkajú založenia Cirkvi Ježiša Krista. Tí, ktorí spôsobili tieto nedorozumenia, nežijú už dávno. Zahoďme dávne spory a pracujme každý na svojom poli, aby sme svojich bratov premenili na dobrých, a aby sme im dali dobrý príklad. Aj keď pôjdeme rôznymi cestami, raz sa stretneme v zjednotených cirkvách, aby spolu tvorili jednu pravú cirkev nášho Pána Ježiša Krista.“. Luigi Accattoli poukazuje aj na ďalší pozoruhodný text, ktorým je zápis rozhovoru medzi pápežom Jánom XXIII. a predstaveným ekumenického spoločenstva Taize, v roku 1963. Na otázku pastora týkajúcu sa odkazu pápeža Jána XXIII. pre Taize, pápež Ján XXIII. povedal: „Nestarajme sa o to zisťovať, kto sa mýlil, a kto mal pravdu, ale zmierme sa. ... Ste v cirkvi, buďte v mieri. ... Nie ste už rozdelení.“. (3).

V súvislosti so šírením zmienených nových názorov je potrebné poukázať na pápeža Pia XI., a na jeho encykliku Mortalium animos, zo dňa 6. januára 1928. Predmetná encyklika obsahuje nasledovný text, ktorý je veľmi potrebný aj pre súčasnú dobu zasiahnutú chaosom a zmätkom v oblasti prezentácie skutočného katolíckeho stanoviska.

„Mnohí sa snažia uskutočniť túto jednotu, aj pokiaľ ide o novozákonný poriadok, stanovený naším Pánom Ježišom Kristom. Vychádzajú z predpokladu, že takzvaný nenáboženský človek je výnimočný zjav, a zdá sa, že na tom zakladajú nádej, že národy s rôznymi náboženskými názormi sa zhodnú bez ťažkostí vo vyznávaní niekoľkých málo náuk, ako na spoločnej základni náboženského života. Za týmto účelom organizujú kongresy, zhromaždenia, konferencie, a pozývajú na ne bez výberu osoby z najširších kruhov na diskusiu: pohanov všetkých odtieňov, kresťanov, a dokonca aj nešťastných odpadlíkov, a zatvrdených popieračov božstva Ježiša Krista, a jeho božského poslania. Katolíci rozhodne nemôžu schvaľovať také pokusy, ktoré vychádzajú z bludnej náuky, podľa ktorej všetky náboženstvá sú viac alebo menej rovnako chvályhodné a dobré, pretože vraj vyjadrujú len rôznymi spôsobmi spoločné cítenie všetkých, ktoré nás povznáša k Bohu, a vedie k uznaniu jeho najvyššej zvrchovanosti. Prívrženci takej teórie nie sú len obeťami klamu a omylu, ale odmietajú aj pravé náboženstvo, falšujú jeho pojem, a podliehajú postupne naturalizmu a ateizmu. Z toho zrejme vyplýva, že všetci, ktorí bezvýhradne schvaľujú také teórie a pokusy, zriekajú sa celkom Bohom zjaveného náboženstva.“. (4).

Pozoruhodné zloženie koncilu a prvý významný spor

Pápež Ján XXIII. stanovil 10 komisií v roku 1960, ktoré komunikovali s biskupmi, katolíckymi univerzitami a rádmi, vo veci návrhov pre rokovania na Druhom vatikánskom koncile. Predmetné komisie boli zložené prevažne z konzervatívnych kuriálnych zamestnancov, a pripravili 69 súhrnných návrhov, tzv. schém, ktoré predstavovali pracovný program pre koncil. Na otvorenie koncilu prišlo 2540 koncilových otcov do Ríma z celkového počtu 2908 oprávnených účastníkov zo všetkých svetadielov. Je pozoruhodné, že na Druhý vatikánsky koncil boli prizvaní aj odborníci z oblasti teológie, označení pojmom peritus, t. j. poradca, ktorí mali vplyv na rozhodovanie koncilových otcov. Medzi nimi boli aj mnohí teológovia, ktorí boli v podozrení Svätého ofícia vzhľadom na svoje progresívne názory v oblasti teológie. Do tejto skupiny patrí Karl Joseph Erich Rahner, Yves Marie Joseph Congar, Marie Dominique Chenu, Henri de Lubac, a ďalší. Na zasadaniach bolo prítomných aj 50 pozorovateľov z 18 nekatolíckych spoločenstiev, a 11 laikov, pričom počet laikov sa neskôr rozšíril na 52, z toho 29 mužov a 23 žien. (5).

Roberto de Mattei, významný katolícky historik a spisovateľ, uvádza, že prvé generálne zhromaždenie Druhého vatikánskeho koncilu sa konalo dňa 13. októbra 1962. Konciloví otcovia vstupovali do baziliky svätého Petra v Ríme počas silného dažďa. Na dennom programe bola voľba 16 predstaviteľov v 10 komisiách, ktoré mali preskúmať pripravené schémy, t. j. bolo potrebné zvoliť 160 predstaviteľov. Konciloví otcovia dostali formuláre so zoznamom kandidátov.

Prvý významný zvrat, ktorý ovplyvnil celý priebeh koncilu, nastal, keď kardinál Achille Lienart sa dostal do sporu s predsedajúcim zasadania, ktorým bol kardinál Eugene Tisserant, a ktorý nesúhlasil s tým, aby kardinál Achille Lienart si vzal slovo, keďže zhromaždenie bolo zvolané k voľbe v súlade s platným poriadkom, a nie k rozhodovaniu o tom, či bude alebo nebude voliť. Kardinál Achille Lienart si vzal mikrofón aj napriek tomu, a čítal pripravený text, z ktorého vyplynulo, že konciloví otcovia nepoznajú všetkých kandidátov, a preto je potrebné, aby pred voľbou stanovených komisií bola vec prerokovaná v biskupských konferenciách, ktoré by mali predložiť vhodných kandidátov. Kardinál Joseph Richard Frings si následne vzal mikrofón a podporil stanovisko kardinála Achille Lienarta, a súčasne povedal, že rovnaké stanovisko má aj kardinál Franz König a kardinál Julius August Döpfner. V zhromaždení sa začal šíriť potlesk. Kardinál Eugene Tisserant navrhol prerušiť zasadanie a informovať pápeža o tomto incidente. Následne kardinál Leon Joseph Suenens povstal a konštatoval, že to bol šťastný ťah, a len domnelé porušenie pravidiel. Prvé zasadnutie tohto koncilu trvalo len 50 minút vrátane svätej omše. Biskup Luigi Carlo Borromeo si zapísal do svojho denníka: „Tak pripravili pre 3000 osôb nepríjemnosť ísť počas lejaku do chrámu svätého Petra, aby sa tam len dozvedeli, že 3000 biskupov sa nepozná, a preto nech sa vrátia, a pozrú sa, aby sa lepšie spoznali.“. Kardinál Giuseppe Siri si zaznamenal: „Je ťažké si predstaviť úžas a nevôľu, akú tento prípad vyvolal.“.

Kardinál Achille Lienart a jeho spolupracovníci významne zasiahli do priebehu tohto koncilu, a to tým, že došlo k zmene formy organizácie koncilu, keďže do koncilovej dynamiky vstúpili biskupské konferencie, ktoré mali predložiť listiny s novými kandidátmi do komisií. (6).

Nahradenie konzervatívnych postojov progresívnymi postojmi

Prostredníctvom volieb nových komisií boli konzervatívni kuriálni členovia nahradení alebo doplnení novými progresívnymi členmi z celého sveta, t. j. ľuďmi s názormi presadzujúcimi ideály pokroku aj v oblasti katolíckej viery. Názorová a etnická príbuznosť prispela k vytvoreniu niekoľkých zoskupení, ktoré mali následne veľký význam na priebeh koncilu. Prvým zoskupením boli nemecky hovoriaci biskupi z Nemecka, Rakúska a Švajčiarska, a k nim sa pridali biskupi z Belgicka, Holandska, Luxemburska, škandinávskych krajín, a biskupi misionári nemeckého pôvodu. Schádzali sa pravidelne každý pondelok v rezidencii kardinála Josepha Richarda Fringsa, ktorého poradcom bol mladý teológ Joseph Aloisius Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI.. Boli to biskupi prevažne z protestantských krajín, alebo z misijných území, ktorí boli ovplyvnení nie len prostredím svojho pôsobenia, ale aj názormi vtedajších „moderných teológov“, akými boli napríklad Edward Cornelis Florentius Alfonsus Schillebeeckx, Karl Joseph Erich Rahner, Yves Marie Joseph Congar, Henri de Lubac, Hans Küng, a ďalší. Táto skupina predstavovala najprogresívnejšie zoskupenie, a hovorilo sa, že členovia tejto skupiny by nepripustili exkomunikáciu Martina Luthera, ale presadili by v prípade jeho prítomnosti, aby bol jedným z poradcov na tomto koncile.

Neskôr sa vytvorili ďalšie podobné skupiny. Kardinál John Carmel Heenan stál na čele Konferencie svätého Pavla, ktorá združovala anglicky hovoriacich biskupov zo Spojených štátov amerických, Kanady, Veľkej Británie, Írska, Austrálie, Južnej Afriky a z krajín Britského spoločenstva národov. Kardinál Giuseppe Siri stál na čele konzervatívnych biskupov z Talianska, Španielska, Portugalska a Latinskej Ameriky. Arcibiskup Geraldo de Proenca Sigaud stál na čele skupiny Medzinárodná skupina Otcov (Coetus Internationalis Patrum, CIP). Biskupi v tejto skupine boli proti zavádzaniu novôt, obhajovali osvedčené tridentské tradície a vyzývali na opatrnosť. (7).

Stratégia progresistov na koncile

Práce počas koncilu prebiehali zvyčajne v generálnom zhromaždení od rána, a následne v komisiách, a taktiež sa konali neformálne stretnutia biskupov a spolupracovníkov. Poradcovia koncilových otcov, tzv. periti, prispeli významne k priebehu celého koncilu, keďže pripravovali vystúpenia koncilových otcov, a pôsobili na koncilových otcov svojou činnosťou aj mimo koncil, napríklad písaním článkov.

Pápež Ján XXIII. vymenoval na začiatku koncilu 201 poradcov, na konci koncilu pôsobilo viac ako 500 poradcov. Mnohí z týchto poradcov boli za pontifikátu pápeža Pia XII. zaradení na listinu podozrivých z nepravovernosti. Patrili k nim Edward Cornelis Florentius Alfonsus Schillebeeckx, Karl Joseph Erich Rahner, Yves Marie Joseph Congar, Jean Guenole Marie Danielou, Henri de Lubac, Bernhard Häring, Hans Küng.

Rímska kúria predstavovala pre zmienených progresistov zdroj odsúdenia. Na čele zoskupenia zastávajúceho obranu pravovernosti stál kardinál Alfredo Ottaviani. Podľa niektorých pozorovateľov spolupráca biskupov a teológov na tomto koncile mala smerovať k vymaneniu sa z kontroly kardinála Alfreda Ottavianiho. Mons. Joseph Clifford Fenton, najvýznamnejší spolupracovník kardinála Alfreda Ottavianiho, si zapísal: „Podľa môjho názoru Cirkev bude koncilom ťažko postihnutá. Vyjde na svetlo protiklad medzi veriacimi katolíkmi a liberálmi.“.

Progresívnu skupinu aktívne reprezentovali nemeckí teológovia, ktorých viedol Karl Joseph Erich Rahner, a patrili k nim aj mladší teológovia, Joseph Aloisius Ratzinger a Hans Küng. Brazílsky biskup Helder Pessoa Camara zastával významné miesto medzi progresívnymi postojmi. Tento biskup bol viceprezidentom Združenia latinsko amerických biskupských konferencií (CELAM), združujúceho 600 biskupov. Bol zástancom zavádzania protestantských prvkov do Cirkvi, a organizoval spoluprácu s európskymi progresistami.

V súvislosti s postupným šírením progresívnych postojov na koncile je potrebné poukázať na konferenciu v Nemecku, v meste Fulda, v auguste 1963. Na zasadaní sa zúčastnilo 70 biskupov a 4 kardináli. Prítomní boli nie len nemecky hovoriaci reprezentanti Cirkvi, ale zástupcov tu malo aj Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Švajčiarsko a škandinávske štáty. Niektorí pozorovatelia museli konštatovať, že postoj nemecky hovoriacich biskupov prijímala spravidla celá aliancia, a stanovisko tejto aliancie prijímal celý koncil. Jediný teológ mohol dosiahnuť to, že jeho názory prijímal celý koncil. Karl Joseph Erich Rahner bol týmto teológom.

Kardinál Giacomo Lercaro bol pod veľkým vplyvom progresívneho teológa, ktorým bol Giuseppe Dossetti. Podľa slov Henri de Lubaca, Giuseppe Dossetti a Giuseppe Alberigo počas štúdia v Ríme nadviazali hlboké väzby s neskorším významným predstaviteľom Cirkvi, ktorým bol Giovanni Battista Enrico Antonio Maria Montini, neskorší pápež Pavol VI.. Giuseppe Dossetti a Giuseppe Alberigo žiadali ďalších dvoch významných teológov koncilu, ktorými boli Yves Marie Joseph Congar a Marie Dominique Chenu, aby pomohli so získaním talianskych biskupov pre progresizmus. Európska aliancia dosiahla, že ovládala 30 % koncilového predsedníctva, 50 % koordinačných komisií, a 75 % kardinálov moderátorov koncilu. (8).

Druhý vatikánsky koncil vytvoril niektoré dokumenty obsahujúce formulácie, ktoré podporili odklon od tradičného katolíckeho postoja, pomohli šíreniu vieroučného zmätku medzi katolíkmi, a tolerovali presadzovanie názorov, ktoré najvyššie autority Cirkvi odsúdili ako nebezpečné bludy v predchádzajúcom období. Nasledujúci text je zameraný na stručné zhrnutie niektorých problémov, ktoré vznikli presadením progresívnych návrhov do niektorých dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. 

Cirkev v súčasnom svete a fatimské posolstvo

Gaudium et spes, je pastorálnou konštitúciou o Cirkvi v súčasnom svete, zo dňa 7. decembra 1965, (ďalej len „GS“). Dokument GS formuluje svoj hlavný zámer: „Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek v jeho jedinečnosti a integrite, človek s telom a dušou, so srdcom a svedomím, s rozumom a vôľou.“. (GS, 3). (9).

So zreteľom na varujúce slová Panny Márie v Portugalsku vo Fatime v roku 1917 o rozšírení „bludov z Ruska“, t. j. boľševizmu a marxizmu, do celého sveta, a o množstve zatratených ľudí súčasnej doby, by bolo možné očakávať, že charakteristika poslania Cirkvi v súčasnom svete v predmetnej pastorálnej konštitúcii bude zameraná najmä na zásadné poslanie Cirkvi v popieraní nebezpečných bludov, vrátane veľmi aktuálneho bludu boľševizmu a marxizmu, a vo vedení človeka k pravému Bohu a k pokániu.

V dokumente GS je pojmu hriech venovaný jediný veľmi stručný bod, (GS, 13), z celkového počtu  93. bodov tohto dokumentu. Dokument GS poukazuje veľmi stručne na ľudskú činnosť narušenú hriechom, a to aj prostredníctvom zjavnej snahy prispôsobovať a aktualizovať význam Svätého písma pre požiadavky súčasného človeka. Dokument GS konštatuje: „Sväté písmo v zhode so stáročnými skúsenosťami učí ľudstvo, že ľudský pokrok, hoci je veľkým dobrom pre človeka, prináša so sebou aj veľké pokušenie.“. (GS, 37).

Je pozoruhodné, že dokument GS neobsahuje žiadne charakteristiky rozšíreného bludu boľševizmu a marxizmu, ale prináša len veľmi všeobecný popis ateizmu, a to bez dôslednej analýzy hriechu ako jeho hlavnej príčiny, (GS, 19, 20, 21). So zreteľom na agresívne slobodomurárske a boľševické prenasledovanie katolíkov vo svete vyznieva veľmi čudne konštatovanie dokumentu GS: „Lebo ateizmus, chápaný vo svojom celku, nie je originálny, ale má rozmanité príčiny, a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu na náboženstvá, a v niektorých krajinách najmä na kresťanské náboženstvo. Na vzniku ateizmu teda môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života, treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva.“. (GS, 19). Prenášať zodpovednosť za hriešny postoj jednotlivca popierajúceho Spasiteľa a jeho Cirkev na „spoločenstvo veriacich katolíckych hriešnikov z kostola“ je zavádzajúce. Katolícky kostol predsa nie je miestom stretnutia dokonalých ľudí, ale miestom osobnej návštevy Božského lekára zo strany hriechom zasiahnutých pacientov, ktorí o to prejavili svoj záujem.    

Je problematické predstaviť si, že Spasiteľ zriadil Cirkev, aby čerpala spasiteľnú pravdu a silu aj z iného zdroja, než je sám Boh. Dokument GS konštatuje: „Ako je v záujme sveta uznať Cirkev za historickú skutočnosť a kvas spoločnosti, tak aj Cirkev si uvedomuje, koľko sama prijala z dejín a vývoja ľudstva.“. (GS, 44). So zreteľom na zjavné blúdenie mnohých „psychologických a sociologických škôl“, podporujúcich mravný rozvrat a šírenie hriechu, dokument GS prináša znepokojujúce konštatovanie: „V pastoračnej činnosti treba dostatočne poznať a uplatňovať nie len teologické zásady, ale aj objavy profánnych vied, najmä psychológie a sociológie, aby aj veriaci boli vedení k čistejšiemu a zreteľnejšiemu životu podľa viery.“. (GS, 62). Dokument GS uvádza v tejto súvislosti požiadavku podávania vieroučných právd bez zmeny zmyslu a obsahu. Napriek tomu je nezvyčajné, že okrem všeobecne prijatej tendencie v Cirkvi využívať na šírenie katolíckej viery moderné prostriedky techniky, tendencie „kráčať s pokrokom“ sa majú presúvať aj do oblastí psychológie a sociológie. Šírenie  moderných filozofických, psychologických a sociologických prístupov sa vzhľadom na riziko prenikania vieroučných bludov môže negatívne prejaviť aj v kvalite pastorácie.

Ďalším problémom dokumentu GS, vyplývajúcim z nedostatočného zdôraznenia významu ľudského hriechu a osobného zápasu s ním, je zjavné preceňovanie pôsobenia svetských ľudských inštitúcií, resp. medzinárodných organizácií. Dokument GS správne konštatuje: „Keďže ľudia sú hriešni, hrozí im nebezpečenstvo vojny, a bude im hroziť až do Kristovho príchodu.“. (GS, 78). Dokument GS následne akoby popieral túto nemennú realitu konštatovaním: „Je teda jasné, že sa máme zo všetkých síl snažiť pripravovať časy, keď sa so súhlasom národov bude môcť úplne zakázať akákoľvek vojna. To si však vyžaduje, aby sa zriadila taká všeobecne uznávaná verejná autorita, ktorá by mala účinnú moc zaručiť všetkým bezpečnosť, zachovávanie spravodlivosti a rešpektovanie práv.“. (GS, 82). So zreteľom na mnohé aktivity medzinárodných organizácií v súčasnosti, podporujúcich mnohé satanské zámery „v mene pokroku“, založené najmä na šírení antikoncepcie, potratov, eutanázie, a ideológie genderizmu, zjavne ako nezodpovedné a zjednodušujúce pôsobí konštatovanie dokumentu GS: „Už jestvujúce medzinárodné ustanovizne, tak celosvetové, ako aj regionálne, istotne poskytli ľudstvu veľké služby. Tieto inštitúcie sa javia ako prvé pokusy o položenie medzinárodných základov celosvetového spoločenstva na vyriešenie najzávažnejších otázok našich čias: napomáhať pokrok všade na svete a predísť vojnám každého druhu.“. (GS, 84). Skutočný katolík musí vedieť, že najzávažnejšou otázkou všetkých čias nie je „napomáhať pokrok“, ale dosiahnutie večnej spásy službou Bohu prostredníctvom prijatia spasiteľnej náuky Ježiša Krista a jeho Cirkvi.

Mnoho katolíkov nechápe, ako je možné, že dokument GS a ďalšie dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu sa vôbec nevenujú hrozbe a dôsledkom boľševizmu a marxizmu, resp. komunizmu, a to aj so zreteľom na varovanie Panny Márie v Portugalsku vo Fatime v roku 1917, a na vrcholné postavenie Sovietskeho zväzu vo vtedajšej dobe. Pápež Ján XXIII. a jeho encyklika Pacem in terris, zo dňa 11. apríla 1963, podľa niektorých historikov vyvolali rozšírenie postojov o zmene prístupu Cirkvi vo vzťahu ku komunizmu, ktorý prestal byť odsudzovaný, a jeho prejavy sa začali postupne akceptovať. Príkladom toho je aj postoj Cirkvi voči krajinám zasiahnutým boľševizmom, ktorý reprezentoval kardinál Agostino Casaroli v pozícii vedúcej osobnosti vatikánskej diplomacie. Vo vzťahoch medzi Cirkvou a štátmi ovládanými boľševikmi začínali mať prevahu snahy o získanie ústupkov boľševickej moci voči prenasledovaným katolíkom, a zlepšenie vzťahov s predstaviteľmi pravoslávia. Francúzsky katolícky spisovateľ Jean Madiran poukazuje na existenciu kompromisu dosiahnutého medzi Cirkvou a Sovietskym zväzom, založeného na tom, že Druhý vatikánsky koncil neprinesie svetu žiaden dokument odsudzujúci komunizmus. Žiadosť viac než 400 koncilových otcov o odsúdenie komunizmu v dokumentoch koncilu, zo dňa 9. októbra 1965, zo strany stanovenej osoby nebola napokon ani predložená komisii pre prípravu dokumentu GS, čo vyvolalo veľký škandál a znepokojenie. Nepríjemné pocity prenasledovaných katolíkov pod boľševickým tlakom boli zväčšované aj vnímaním kolaborácie predstaviteľov Cirkvi s bludárskym boľševickým režimom, ktorý spravidla vôbec neplnil svoje sľuby dané Cirkvi. Postupné prenikanie marxistických postojov do teológie a ďalších vied vytláča zmysel človeka pre dosiahnutie spásy, a spôsobuje akceptáciu hriešnych a bludných postojov v Cirkvi a v spoločnosti. Tieto globálne rozšírené „bludy z Ruska“ hlboko zasiahli a zasahujú všetky procesy, ktoré vplývajú na našu duchovne rozvrátenú súčasnosť, a môžu smerovať k nevyhnutnému tragickému vyvrcholeniu. (10).

Liturgická revolúcia po koncile

Sacrosanctum concilium, je konštitúciou o posvätnej liturgii, zo dňa 4. decembra 1963, (ďalej len „SC“). Rôzne názory sa vyvinuli na to, v akej miere Druhý vatikánsky koncil vytvoril podmienky pre radikálne zásahy do starobylej liturgickej tradície rímskeho obradu, ku ktorým došlo po tomto koncile. Niektorí autori zastávajú názor, že dokument SC vôbec nepripúšťa takéto radikálne zásahy, a mnohí konciloví otcovia súhlasili s textom tohto dokumentu aj preto, lebo si nedokázali ani predstaviť realizáciu liturgickej reformy, ktorá nastala následne. (11).

Christopher Ferrara, prezident Asociácie amerických katolíckych právnikov, poskytol analýzu obsahu dokumentu SC z právneho hľadiska. Konštatuje, že ak by právnik mal vytvoriť dokument chrániaci rímsku liturgiu pred škodlivými novotami, a vytvoril by existujúci dokument SC, dopustil by sa veľkého profesijného pochybenia. Základným dôvodom pre toto konštatovanie je existencia veľkého množstva medzier v tomto dokumente, ktoré pripúšťajú radikálne zásahy do rímskej liturgie. Postoje zamerané na zdôraznenie konzervatívneho výkladu dokumentu SC, ktorý údajne vôbec nepripúšťa presadenie liturgických novôt, sú neopodstatnené. Christopher Ferrara konštatuje, že dokument SC skutočne pripúšťa zavádzanie veľkých zmien do rímskej liturgie. Dokument SC obsahuje aj nedefinované poverenia na liturgickú reformu vo veľkom rozsahu, a taktiež prenechanie kontroly nad liturgiou miestnym biskupským autoritám a liturgickým komisiám v každej diecéze, čo vytvorilo priestor pre pripúšťanie výnimiek vyhovujúcim miestnym potrebám. Dokument SC obsahuje dva druhy noriem, ktoré možno rozdeliť na „konzervatívne normy“ a na „liberálne normy“.

„Konzervatívne normy dokumentu SC“ vytvárajú zdanie ochrany rímskej liturgie pred radikálnymi zásahmi. Možno poukázať na zámer Cirkvi priznať všetkým právoplatne uznaným obradom rovnaké právo a rovnakú dôstojnosť a zachovanie v budúcnosti, a v prípade potreby preskúmanie týchto obradov v duchu zdravej tradície. (SC, 4). So zreteľom na nebezpečenstvo novôt dokument SC konštatuje: „Napokon nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje opravdivý a zaručený úžitok Cirkvi, pričom je potrebné dbať o to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už jestvujúcich.“. (SC, 23). Vo vzťahu k významu latinského jazyka v posvätnej liturgii Cirkvi dokument SC konštatuje: „Používanie latinského jazyka nech sa zachová v latinských obradoch, a to bez narušenia partikulárneho práva.“. (SC, 36, §1). Vo vzťahu k liturgickej hudbe dokument SC konštatuje: „Cirkev pokladá gregoriánsky spev za vlastný rímskej liturgii, a preto má mať pri liturgických úkonoch za rovnakých podmienok prvé miesto.“. (SC, 116).

„Liberálne normy dokumentu SC“ prinášajú radikálne zdôraznenie ľudu vo vzťahu k posvätnej liturgii a zásahom do nej. Dokument SC konštatuje: „Tejto plnej a aktívnej účasti všetkého ľudu treba pri obnove a zveľaďovaní posvätnej liturgie venovať čo najväčšiu pozornosť, lebo ona je prvým a nevyhnutným prameňom, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha.“. (SC, 14). Dokument SC prináša zámer radikálnej prestavby posvätnej liturgie prostredníctvom formulácie „všeobecnej obnovy liturgie“. Dokument SC konštatuje: „Aby kresťanský ľud mohol z posvätnej liturgie bezpečnejšie dosiahnuť hojnosť milostí, svätá matka Cirkev si starostlivo želá uskutočniť všeobecnú obnovu liturgie. Liturgia totiž pozostáva z nemennej časti, pretože je z Božieho ustanovenia, a z častí podliehajúcich zmene, ktoré sa časom môžu, ba aj musia meniť, ak azda do nich prenikli prvky, ktoré už celkom nezodpovedajú vnútornej povahe samej liturgie, alebo sa ukázali menej vhodnými.“. (SC, 21). Znepokojenie vyvoláva nejasná špecifikácia odbornosti personálu zasahujúceho do liturgických kníh v dokumente SC: „Čo najskôr sa majú zrevidovať liturgické knihy za pomoci odborníkov, a po porade s biskupmi z rozličných krajín sveta.“. (SC, 25). Jedným z pravidiel pri „obnove liturgie“ potláčajúcim stáročia nemenné katolícke liturgické mystérium, a pripravujúcim súčasnú liturgickú krízu, je aj toto pravidlo dokumentu SC: „Obrady nech žiaria vznešenou jednoduchosťou, nech sú zrozumiteľné svojou stručnosťou, a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam. Nech sú prispôsobené chápavosti veriacich, a vo všeobecnosti nech ich netreba mnoho vysvetľovať.“. (SC, 34). Podmienky pre postupné vytlačenie latinského jazyka z posvätnej liturgie vytvára aj norma dokumentu SC: „Keďže v omši, pri vysluhovaní sviatostí, alebo v iných častiach liturgie môže byť pre ľud často veľmi užitočné používanie národného jazyka, možno mu dať viac miesta, zvlášť v čítaniach a príhovoroch, v niektorých modlitbách a spevoch, podľa pravidiel v tejto veci jednotlivo ustanovených v ďalších kapitolách.“. (SC, 36, § 2). Možnosti pre radikálnu premenu posvätnej liturgie podľa premenlivých svetských želaní, a takmer bez obmedzenia, prináša aj nasledovný text dokumentu SC: „Pri zachovávaní podstatnej jednoty rímskeho obradu má sa pri úprave liturgických kníh ponechať rozličným etnickým skupinám, oblastiam a národom, najmä v misiách, miesto na oprávnené rozmanitosti a prispôsobenia. To treba mať na zreteli, zvlášť keď ide o štruktúru obradov, a zostavovanie rubrík.“. (SC, 38). Možno poukázať stručne aj na ďalšie podobné normy. Sú to napríklad hlbšie prispôsobovanie posvätnej liturgie a možnosť vykonať predbežné experimenty zo strany územnej cirkevnej autority so súhlasom Apoštolského stolca, (SC, 40), zriadenie národných liturgických komisií zložených nie len z odborníkov, ale aj z laikov, (SC, 44), požiadavka na zjednodušenie liturgických obradov, (SC, 50), možnosti rozšírenia používania národného jazyka nie len na čítania a príhovory, (SC, 54), rozšírenie používania národného jazyka aj na sviatosti a sväteniny, (SC, 63), zmena pohrebného obradu na zdôraznenie „veľkonočnej povahy kresťanskej smrti“, čo v praxi často vedie k zľahčovaniu ľudskej hriešnosti, a k nevhodnému vychvaľovaniu zomrelej osoby, (SC, 81), revízia liturgického roka, resp. zmena liturgického kalendára, ktorý platil stáročia, (SC, 107), možnosť zavedenia vlastnej hudobnej tradície, resp. ľudovej hudby, do posvätnej liturgie, a možnosť použitia rôznych hudobných nástrojov, (SC, 119, 120), možnosť biskupských konferencií pre zavádzanie zmien pri nakladaní s vecami posvätného kultu, vrátane posvätných budov, oltárov, eucharistického svätostánku, krstiteľnice, a pod., na základe nových postupov zodpovedajúcich obnovenej liturgii, čo prinieslo postupne tragické obrazy likvidácie hodnotných vonkajších prejavov katolíckej liturgickej tradície, (SC, 128).  

Dokument SC pripravil podmienky pre liturgickú reformu, avšak nestanovil jednoznačné hranice pre túto reformu. Niekoľko „konzervatívnych noriem dokumentu SC“ je nedostatočných vzhľadom na množstvo „liberálnych noriem dokumentu SC“, čo vytvorilo veľký potenciál pre likvidáciu tradičnej rímskej liturgie. Dokument SC sa stal nástrojom pre rozsiahly projekt liturgickej reformy, a pre prenechanie kontroly nad liturgiou národným cirkevným hierarchiám s katastrofálnymi dôsledkami. Napraviť tieto dôsledky možno len obnovením liturgickej normality rímskeho rítu, a obnovením latinskej liturgickej tradície, ktorú jej nepriatelia takmer zlikvidovali. (12).

Annibale Bugnini je považovaný za „duchovného otca“ liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile. Pápež Pavol VI. ho vymenoval za sekretára Liturgickej komisie, ktorá mala preniesť závery Druhého vatikánskeho koncilu do oblasti liturgie. Annibale Bugnini je zaujímavá a kontroverzná osobnosť. Najmä tradicionalisticky zameraní predstavitelia Cirkvi ho považovali za nedostatočne odborne zdatného v oblasti liturgickej tradície, za ovplyvneného protestantskými kruhmi, a dokonca za člena rímskej slobodomurárskej lóže. Je pozoruhodné, že členstvo Annibale Bugniniho v slobodomurárskej lóži sa stalo tak závažnou otázkou, že sa jej musel venovať aj denník Apoštolského stolca Osservatore Romano, ktorý poprel toto jeho členstvo vo svojom vydaní, zo dňa 10. októbra 1976. Pozoruhodné je aj to, že Annibale Bugnini je autorom knihy La riforma liturgica (1948 - 1975), ktorá vyšla až po jeho smrti, ku ktorej došlo v roku 1982, a v ktorej konštatuje, že nebol členom slobodomurárskej lóže, a že táto fáma bola dôvodom jeho odchodu z pozície sekretára Kongregácie pre Boží kult, a vôbec z Ríma, za pronuncia do Iránu v Teheráne. Avšak napriek týmto problémom neskoršie štúdie museli konštatovať, že liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile rešpektovala málo starobylú liturgickú tradíciu rímskeho obradu z teologického hľadiska. To sa vzťahuje nie len na latinčinu, ale aj na zrušenie Rímskeho kánona, novotvorbu eucharistických modlitieb, obrátenie kňaza tvárou k ľudu, stavanie obetných stolov v starobylých chrámoch, a pod.. Liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile sa realizovala postupne, a zasiahla celú oblasť liturgických obradov rímskeho rítu. Najdôležitejšou reformou bola reforma Rímskeho misála. Pápež Pavol VI. pristúpil k tejto reforme prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Missale Romanum, zo dňa 3. apríla 1969, ktorý nadobudol účinnosť v Cirkvi dňa 30. novembra 1969. Ďalšími reformami boli reforma Liturgie hodín (breviára), Ordo baptismi (vysluhovania sviatosti krstu), Ordo confirmationis (sviatosti birmovania), Ordo poenitentiae (sviatosti zmierenia), Ordo infirmorum (pomazania chorých), Ordo matrimonii (sviatosti manželstva), Rímskeho pontifikála (Pontificale Romanum), Ordo esequiarum (pohrebných obradov). (13).

Pápež Pius XII. vymenoval Annibale Bugniniho za sekretára Komisie pre liturgickú reformu v roku 1948, následne sa stal profesorom liturgiky na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme v roku 1957, a pápež Ján XXIII. ho  vymenoval za sekretára Prípravnej predkoncilovej komisie pre liturgiu v roku 1959. Je vhodné pripomenúť pápeža Jána XXIII. a jeho zámery zachovania a podpory latinského jazyka v živote Cirkvi, ktoré sa dostali do veľkého kontrastu s veľmi progresívnymi návrhmi, ktoré Annibale Bugnini reprezentoval. Výsledkom bolo odvolanie Annibale Bugniniho z pozície sekretára Prípravnej predkoncilovej komisie pre liturgiu, a dokonca aj z katedry liturgiky na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme. Pápež Ján XXIII. zomrel v roku 1963. Je pozoruhodné, že nasledujúci pápež Pavol VI. vymenoval opätovne Annibale Bugniniho za sekretára Liturgickej komisie v roku 1964, ktorá mala zavádzať zásady Druhého vatikánskeho koncilu v liturgickej oblasti, a následne ho vymenoval aj za titulárneho biskupa v roku 1972, a za arcibiskupa v roku 1976. Tendencie prispôsobenia posvätnej liturgie premenlivosti svetových kultúr vyvolávali znepokojujúce obrazy. Napríklad v prostredí Indie toto prispôsobenie spôsobilo, že „nová svätá omša“ pripomínala viac hinduistický obrad, než kresťanskú obetu. Možno práve tieto skutočnosti spolu s existenciou slobodomurárskej aféry prispeli k jeho opätovnému prepusteniu z funkcie v oblasti liturgickej reformy v roku 1975, a k jeho vyslaniu za pronuncia do Iránu v Teheráne v roku 1976. Možno konštatovať, že napriek existencii „konzervatívnych noriem dokumentu SC“, progresívne kruhy v Cirkvi pripúšťali stále viac s veľkým nadšením, že pôvodný rímsky liturgický obrad nebol reformovaný, ale nahradený, teda že vzniklo niečo celkom nové. Nedošlo k reforme, ale k revolúcii. (14).

Nové chápanie náboženskej slobody

Dignitatis humanae, je deklarácia o náboženskej slobode, zo dňa 7. decembra 1965, (ďalej len „DH“). Dokument DH konštatuje vo svojom úvodnom texte: „Keďže náboženská sloboda, ktorej sa ľudia dožadujú pri plnení svojich povinností voči Bohu, sa vzťahuje na ochranu pred donucovaním v občianskej spoločnosti, tradičná katolícka náuka o morálnej povinnosti jednotlivcov a spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi zostáva nedotknutá.“. (DH, 1). Napriek tomuto vymedzeniu vznikli ťažkosti s výkladom ďalších formulácií tohto dokumentu. (15).

Dokument DH konštatuje: „Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín, a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu, a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne a verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova, a zo samého rozumu. Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.“. (DH, 2).

Problém dokumentu DH spočíva v tom, že obsahuje okrem tradičného katolíckeho učenia zakazujúceho donucovanie vo viere aj formulácie o nemožnosti nikoho obmedzovať pri praktizovaní náboženstva podľa vlastného výberu. Dokument DH nehovorí len o tolerancii iných názorov v náboženskej oblasti, čo by zodpovedalo zakotveniu náboženskej slobody do občianskeho práva, ale obsahuje aj stotožnenie náboženskej slobody s prirodzeným právom vyplývajúcim z dôstojnosti ľudskej osoby, t. j. vzťahuje sa na prívržencov akéhokoľvek náboženstva. Dokument DH formuluje limity náboženskej slobody všeobecne vo vzťahu k právnym normám zhodujúcim sa s objektívnym mravným poriadkom, resp. s verejným poriadkom. Predmetné vymedzenie je nedostatočné. Jedine Cirkev môže mať neobmedzenú náboženskú slobodu, keďže jedine Cirkev zachováva prirodzený zákon v celom rozsahu. Náboženské spoločenstvá mimo Cirkev presadzujú konanie v rozpore s prirodzeným zákonom, napríklad mnohoženstvo, rozvody, sektárske násilie, satanizmus, a pod.. Predmetná koncepcia náboženskej slobody neprihliada na spoločenskú vládu Ježiša Krista a nadprirodzené práva jeho Cirkvi. Neprihliada ani na tradičné učenie Cirkvi, podľa ktorého falošné náboženstvá odvádzajú ľudí z Cirkvi, a môžu privádzať ľudí do zatratenia. Cirkev nikoho nenúti k viere, avšak jej poslaním je brániť svoje deti pred šírením falošných náboženstiev. Mnohí svätci ničili pohanské modly v záujme záchrany obetí falošných božstiev. Podľa novej interpretácie náboženskej slobody by takéto konanie bolo porušením prirodzeného zákona, čo je absurdné. (16).

John Courtney Murray bol poradcom, resp. peritom, na Druhom vatikánskom koncile, a mal rozhodujúci vplyv na presadenie textu dokumentu DH. Kardinál Francis Joseph Spellman ho prizval na Druhý vatikánsky koncil, napriek jeho predchádzajúcim sporom s predstaviteľmi tradičnej katolíckej teológie, ktoré vyvrcholili opatreniami Cirkvi voči nemu zavedenými v roku 1954. Bol vo veľkom názorovom spore s kardinálom Alfredom Ottavianim, ktorý stál na čele Posvätnej kongregácie Svätého ofícia, t. j. neskoršej Kongregácie pre náuku viery. (17).

Nové chápanie ekumenizmu

Unitatis redintegratio, je dekrét o ekumenizme, zo dňa 21. novembra 1964, (ďalej len „UR“). Dokument UR konštatuje vo svojom úvode: „Obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov posvätného Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa sa mnohé kresťanské spoločenstvá predstavujú ľuďom ako pravé dedičstvo Ježiša Krista.“. (UR, 1). (18).

Instructio de motione oecumenica, je dokument Posvätného ofícia o ekumenizme, zo dňa 20. decembra 1949, (AAS, 31. januára 1950). Tento dokument predstavuje tradičné katolícke chápanie ekumenizmu formulované v krátkom období pred konaním Druhého vatikánskeho koncilu, a nadväzuje na učenie pápeža Pia XI. formulované v jeho encyklike Mortalium animos, zo dňa 6. januára 1928. Predmetný dokument o ekumenizme formuluje zásadné závery: „1. Katolícka cirkev obsahuje Ježiša Krista v jeho plnosti, a táto plnosť nemôže byť zdokonalená žiadnym iným náboženským vyznaním. 2. Zjednotenie sa nemá presadzovať postupným pripodobnením rôznych náboženských vyznaní, a ani prispôsobením katolíckej viery iným náboženským vyznaniam. 3. Skutočná jednota môže byť dosiahnutá len návratom (per reditum) odlúčených bratov do pravej Božej cirkvi. 4. Odlúčení bratia, ktorí sa zjednocujú s Katolíckou cirkvou, nestrácajú nič z pravej podstaty svojho náboženského vyznania, ale nachádzajú jeho plnú a dokonalú mieru (completum atque absolutum).“.

Pápež Pavol VI. počas konania Druhého vatikánskeho koncilu zopakoval túto tradičnú katolícku doktrínu o ekumenizme, a konštatoval v jednom zo svojich prejavov, že odlúčení bratia sa majú snažiť o jednotu, ktorú im môže dať len Katolícka cirkev. Trojité puto tejto jednoty spočíva v jednote viery, v jednote sviatostí, a v uznaní jediného cirkevného vedenia. Druhý vatikánsky koncil priniesol následne závažnú zmenu tohto tradičného katolíckeho chápania ekumenizmu. Je pozoruhodné, že dokument UR vôbec neuvádza a ani neodkazuje na dokument Instructio de motione oecumenica, t. j. na dokument Posvätného ofícia o ekumenizme, zo dňa 20. decembra 1949, (AAS, 31. januára 1950). Dokument UR neobsahuje ani požiadavku na návrat (per reditum) odlúčených bratov do pravej Božej cirkvi. Z obsahu dokumentu UR vyplýva, že pojem návrat bol nahradený pojmom obrátenie. Kresťanské náboženské vyznania sa nemajú vracať k pôvodnej jednote, ale všetky smerujú k totálnemu Ježišovi Kristovi, ktorý leží mimo každého z nich, a ku ktorému sa majú obrátiť, a v ktorom sa musia zbiehať. Rímska cirkev prestáva byť základom kresťanskej jednoty, a historický život Cirkvi sa zbieha do viacerých centier rôznych kresťanských náboženských vyznaní. Jednota sa už nedosahuje návratom oddelených bratov do pravej Božej cirkvi, a títo oddelení bratia sa už neposúvajú k nehybnému centru, ktorým je Cirkev vedená pápežom. Prijal sa názor, že Cirkev Ježiša Krista existuje aj v iných kresťanských spoločenstvách, a tieto oddelené kresťanské spoločenstvá sa považujú za nástroje Svätého Ducha pre spásu členov týchto spoločenstiev. Zmena v porovnaní s pôvodnou katolíckou doktrínou spočíva v tom, že spojenie všetkých kresťanských spoločenstiev sa realizuje skôr než v Katolíckej cirkvi, a to v Cirkvi Ježiša Krista, ktorá je pravou cirkvou, a ktorá existuje a trvá v Katolíckej cirkvi, ale existuje aj v iných kresťanských spoločenstvách. Z tohto nového chápania zjednotenia kresťanov vyplýva nevyhnutne aj nové chápanie vstupu nekresťanských náboženstiev do náboženskej jednoty ľudstva, založenej na objavovaní hlbšej pravdy, ktorá je základom všetkých náboženstiev. (19).

Lumen gentium, je dogmatická konštitúcia o Cirkvi, zo dňa 21. novembra 1964, (ďalej len „LG“). Tento dokument konštatuje: „Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho a ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.), a naveky ju vztýčil ako „stĺp a oporu pravdy“ (1 Tim 3, 15). Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Kristovej Cirkvi, pobádajú do katolíckej jednoty.“. (LG, 8). (20).

Nový prístup k iným náboženstvám

Nostra aetate, je deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám, zo dňa 28. októbra 1965, (ďalej len „NA“). Dokument NA konštatuje: „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života, a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko. Preto Cirkev povzbudzuje svojich synov a dcéry, aby s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo o viere a kresťanskom živote, nadväzovali dialóg a spoluprácu s vyznávačmi iných náboženstiev, a uznávali, chránili a zveľaďovali duchovné, mravné a kultúrno spoločenské hodnoty, ktoré sa u nich nachádzajú.“. (NA, 2). (21).

V súvislosti s dokumentom NA možno poukázať aj na dokument GS, a jeho formuláciu: „Napokon všetci veriaci ktoréhokoľvek náboženstva vždy počuli Boží hlas, a vnímali jeho prejavy v reči stvorenstva.“. (GS, 36). So zreteľom na budhizmus a hinduizmus, ktoré odmietajú predstavy o osobnom Bohu stvoriteľovi, je táto formulácia nepochopiteľná.

Konštatovanie dokumentu NA, podľa ktorého spôsoby konania a správania, pravidlá a učenia, ktoré sa v mnohom líšia od toho, čo Cirkev zachováva a učí, nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, je znepokojujúce. (NA, 2). Možno konštatovať, že predmetná formulácia je v zásadnom rozpore so všetkými výrokmi Svätého písma, ktoré vymedzujú poslanie Spasiteľa a jeho Cirkvi vo vzťahu k prinášaniu Pravdy o pravom Bohu. Všetky pohanské poblúdenia nie sú nástrojom, ale prekážkou na ceste k večnej spáse, a sú dôsledkom tragédie dedičného hriechu. 

Dokument NA charakterizuje budhizmus nasledovne: „Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta, a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia, alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu, či už vlastným úsilím, alebo vďaka pomoci zhora.“. (NA, 2). Toto nezodpovedné a zľahčujúce konštatovanie vo vzťahu k charakteristike budhizmu zodpovedá progresívnym postojom, ktoré Henri de Lubac presadzoval. Mnoho katolíkov moderného sveta vôbec nevie, že „základná nedostatočnosť tohto menlivého sveta“ v chápaní budhizmu smeruje k chápaniu existencie sveta a seba samého len ako ilúzie, t. j. svet a moje ja sa neustále rozpadajú, a sú prechodné. Život predstavuje neustále plynutie bolesti a smútku, a zbaviť sa tejto bolesti a smútku možno len s presvedčením, že všetko je márne, a je potrebné sa oslobodiť od všetkých túžob. Z toho vyplýva snaha dosiahnuť ľahostajnosť k všetkému, t. j. nirvána, zánik, zmiznutie, neexistencia, prázdnota, v ktorej vlastné ja zaniká, a rozplynie sa.

Dokument NA charakterizuje hinduizmus nasledovne: „Prívrženci hinduizmu skúmajú Božie tajomstvo a vyjadrujú ho nevyčerpateľnou plodnosťou mýtov, a prenikavým filozofickým hľadaním. Hľadajú oslobodenie od úzkosti našej existencie asketickým spôsobom života, či hlbokým rozjímaním, alebo sa s láskou a dôverou utiekajú k Bohu.“. (NA, 2). Predmetné konštatovanie môže podnecovať katolíkov na nebezpečné blúdenie v hinduistickej mytológii a filozofii, akoby hinduistický asketizmus a meditáciu bolo možné stotožniť s kresťanským asketizmom a meditáciou. Zmes mytológie, mágie a špekulácií, charakteristická pre indickú spiritualitu z éry Védy, t. j. zo 16. storočia až 10. storočia pred naším letopočtom, vytvorila monistickú a panteistickú koncepciu božstva a sveta, nepripúšťajúcu myšlienku stvorenia.  

Dokument NA charakterizuje islamské náboženstvo nasledovne: „Cirkev sa s úctou pozerá aj na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu, a niekedy ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým vzkrieseným ľuďom. Preto majú v úcte mravný život, a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom.“. (NA, 3). Je potrebné konštatovať, že klaňať sa pravému Bohu nie je možné v prípade popierania základných Božích vlastností. Boh podľa islamského náboženstva, t. j. Alah, je síce všemohúci a vševediaci sudca ľudí na konci čias, avšak nie je to Boh Otec, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a podobu. Moslimovia neuznávajú Najsvätejšiu Trojicu podobne ako Židia, a tým aj Božstvo, Vtelenie, Smrť, Vzkriesenie, Vykúpenie a Milosť Spasiteľa Ježiša Krista. Moslimovia neuznávajú knihy Svätého písma, keďže nezmieňujú islamského proroka Mohameda. Ježiš Kristus je považovaný len za jedného z prorokov islamského náboženstva, a jeho matka, Panna Mária, je považovaná za matku jedného z prorokov islamského náboženstva. (22).   

Dokument NA charakterizuje židovské náboženstvo nasledovne: „Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno Židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma. Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu, a pri hlásaní Božieho slova, neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia, a s Kristovým duchom.“. (NA, 4). Je zrejmé, že žiaden katolík nemôže akceptovať zlé zaobchádzanie so Židmi, a ani s inými ľuďmi. Súčasne je potrebné konštatovať, že so zreteľom na dedičný hriech každého človeka, vrátane Žida, je nevyhnutné prijať skutočnosť, že tento dedičný hriech nás vylučuje z Božieho kráľovstva. Mons. Joseph Clifford Fenton vysvetľuje túto významnú skutočnosť aj tak, že proces spásy si vyžaduje presun zo Satanovho kráľovstva do Božieho kráľovstva. Božie kráľovstvo v pozemskom svete predstavuje Katolícka cirkev, ktorú Ježiš Kristus založil ako jedinú nadprirodzenú spoločnosť, v ktorej možno nájsť spásu. Tento proces presunu zo Satanovho kráľovstva do Božieho kráľovstva je podobný presunu z potápajúcej sa lode na záchranný čln, a je nevyhnutne spojený s tým, že človek prijme krst, Ježiša Krista a jeho Božie zjavenie. Nerešpektovanie a zastieranie tejto významnej skutočnosti v katolíckej náuke, a zvýrazňovanie výlučne pozemských požiadaviek na zlepšenie komunikácie medzi ľuďmi rôznych svetonázorov, nepomôže šíreniu katolíckej misie vo svete, a vyslobodzovaniu všetkých ľudí z dôsledkov dedičného hriechu. Je to konanie založené na obchádzaní precízne formulovaných dokumentov pápežov Cirkvi odsudzujúcich bludy, najmä modernizmus a náboženský indiferentizmus, t. j. ľahostajnosť voči pravému náboženstvu. (23).

Rozvrat v Cirkvi a víťazstvo na konci podľa mystičky

Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová (1774 - 1824) bola nemecká augustiniánska mníška, stigmatička a mystička. Jej mystické videnia o veľkej kríze v Cirkvi môžu pripomenúť vážnosť našej doby, a poskytnúť nádej katolíkom, aby vydržali v pravej viere až do víťazného konca.
Nemôžeme konštatovať s istotou, že obrazy, ktoré videla, presne zodpovedajú našej dobe, avšak je zjavné, že znepokojujúce javy v Cirkvi, najmä v období po Druhom vatikánskom koncile, pripomínajú vo veľkej miere obsah týchto videní. Tieto javy môžu byť východiskom pre veľmi hlbokú krízu v Cirkvi v budúcnosti. Nasledujúci text je zhrnutím niektorých kľúčových vízií tejto ženy. (24).

„Videla som v strede pekla strašnú temnú priepasť, a v nej bol zvrhnutý Lucifer, a bol spútaný pevne reťazami. ... Sám Boh to nariadil. Bolo mi povedané, pokiaľ si dobre spomínam, že bude uvoľnený na určitú dobu, 50 rokov, alebo 60 rokov pred rokom 2000. Určitý počet diablov bude uvoľnený ešte pred tým, než Lucifer.“. ... „Videla som falošnú cirkev, do mesta (Ríma) prichádzali bludári najrôznejšieho typu. ... Miestny klérus bol vlažný, videla som veľkú temnotu. ... Zdalo sa, že klam sa šíri na všetky strany. Celé katolícke skupiny boli utláčané, vyháňané, zbavené slobody, všade veľké utrpenie, vojny a prelievanie krvi. Divoká a nevzdelaná lúza páchala násilie. Ale to všetko netrvalo dlho.“. „Videla som cudziu cirkev, ktorá bola vybudovaná proti všetkým pravidlám. ... Neboli tu anjeli, aby bdeli nad jej výstavbou. V tejto cirkvi nebolo nič, čo by prichádzalo zhora. ... Bolo tu len rozdelenie a chaos. Bola to zrejme cirkev ľudského pôvodu podľa poslednej módy, podobne ako nová nepravoverná cirkev v Ríme, ktorá sa zdala podobná tejto cirkvi. (12.09.1820). V cudzej cirkvi bolo všetko vykonávané mechanicky. Všetko bolo podľa ľudského rozumu. ... Videla som najrôznejšie osoby, veci, náuky a názory. Bolo v tom niečo pyšné, domýšľavé a násilné. Zdá sa, že budovatelia boli veľmi úspešní. Nevidela som ani jedného anjela alebo svätca, ktorý by im pomáhal.“.

„Videla som v pozadí v diaľke krutý národ vyzbrojený oštepmi. A videla som jednu postavu, ktorá sa smiala, a povedala: „Postavte ho tak pevný, ako môžete. Len my ho zrovnáme so zemou.“. „Medzi tým, čo som videla, bola aj veľká procesia biskupov. Poznávala som myšlienky a slová týchto biskupov prostredníctvom obrazov, ktoré vychádzali z úst týchto biskupov. Hriechy týchto biskupov proti náboženstvu boli znázornené deformáciami tiel týchto biskupov. Niektorí mali len telo s temným mrakom namiesto hlavy. Iní mali len hlavu, a telá a srdcia boli ako hustá para. Niektorí boli chromí, iní ochrnutí, iní spali, alebo vrávorali. (01.06.1820). Videla som takmer všetkých biskupov sveta, ale len málo z nich bolo takých, akí majú byť. Videla som Svätého otca sústredeného na modlitbu a bohabojného. Jeho zjavu nechýbalo nič, ale bol zoslabnutý pre vysoký vek a mnoho utrpenia. Hlava sa mu kolísala  zo strany na stranu a padala na hruď, akoby zaspával. Padal často do mrákot a zdalo sa, že umiera. Ale keď sa modlil, posilňovali ho nebeské zjavenia. V tej chvíli jeho hlava bola vzpriamená, ale keď mu klesla znova na hruď, videla som mnoho osôb, ako sa pozerali rýchlo vpravo a vľavo, t. j. smerom k svetu.“.

„Potom som videla všetko, čo sa týkalo protestantizmu, ktorý postupne dosahoval vrchol, a katolícke náboženstvo sa rútilo do úplného úpadku. Mnoho kňazov bolo priťahovaných zvodnými náukami, ktoré hlásali mladí učitelia, a všetci títo ľudia prispievali k dielu skazy. V tých dňoch viera upadne veľmi hlboko, a zachová sa na malom počte miest, domov a rodín, ktoré Boh ochráni od pohrôm a vojen.“. (1820). „Videla som mnoho cirkevných hodnostárov, ktorí boli exkomunikovaní, ale zdalo sa, že sa o to vôbec nestarajú, a neberú to na vedomie. Boli exkomunikovaní, keď spolupracovali s plánmi, vstupovali do združení a zastávali názory, na ktoré bola vyslovená anatéma. Bolo možné vidieť, ako Boh potvrdzuje dekréty, poriadky a interdikty, ktoré vydáva Hlava Cirkvi, a dodržuje tieto dokumenty, aj keď ľudia nemajú záujem o tieto dokumenty, ktoré odmietajú, a robia si z nich posmech.“. „Videla som jasne bludy, úchylky a nespočítateľné hriechy ľudí. Videla som šialenstvo týchto ľudí, zlobu skutkov týchto ľudí proti pravde a proti rozumu. Boli medzi nimi kňazi a ja som znášala svoje utrpenie s veľkou radosťou, aby sa obrátili a polepšili.“. „Videla som mnoho pastierov zaplatených do záležitostí nebezpečných pre Cirkev. Budovali veľkú cirkev, veľkú a extravagantnú. Do tejto cirkvi mali byť pripustení všetci s rovnakými právami: evanjelici, katolíci a najrôznejšie sekty. Tak mala vzniknúť nová cirkev. ... Ale Boh mal iné plány.“. (22.04.1823).

„Videla som aj rôzne oblasti zeme. Môj Sprievodca (Ježiš Kristus) zmienil Európu, a vyjadril sa o jednej malej oblasti prekvapujúcimi slovami: „Hľa, Prusko, nepriateľ.“. Potom mi ukázal iné miesto na severe, a povedal: „Táto Moskva, krajina Moskvy, prinesie mnoho zla.“.“. „Mala som videnie veľkého súženia. Zdalo sa mi, že klérus požadoval povolenie, ktoré nemohlo byť schválené. Videla som mnoho starých kňazov, ktorí plakali, najmä jeden z nich. Niektorí mladí kňazi taktiež plakali. Ale ďalší medzi nimi boli vlažní, a robili bez námietok to, čo sa od nich žiadalo. Bolo to, ako by sa ľudia sami rozdelili na dve strany.“. (12.04.1820). „Preláti vnútornej hierarchie sa zdali byť neúprimní a zbavení horlivosti, nepáčili sa mi. Hovorila som s pápežom o biskupoch, ktorí majú byť menovaní. Povedala som mu, že nesmie opustiť Rím. Keby to spravil, vznikol by veľký chaos. Myslel si, že zlo je nevyhnutné, a že by mal odísť, aby zachránil mnoho vecí. Bol veľmi naklonený tomu, aby opustil Rím, a povzbudzovali ho, aby to spravil.“. „Videla som žalostné veci. V chráme sa hrali hazardné hry, pilo sa a hovorilo. Dvorili sa tu ženám. Prenikli tu všetky druhy hanebností. Kňazi všetko povoľovali a panovala tu veľká neúcta. Videla som aj Židov, ktorí sa nachádzali pod podlubím chrámu. Všetko ma to napĺňalo veľkým smútkom.“. (27.09.1820). „Cirkev sa nachádzala vo veľkom nebezpečenstve. Musíme sa modliť za pápeža, aby neopúšťal Rím. Keby to spravil, vzniklo by tým nepredstaviteľné zlo. Protestantská náuka a náuka schizmatických pravoslávnych Grékov sa šírila všade. Vidím na tomto mieste Cirkev ohrozenú tak rafinovaným zlom, že zostáva možno len 100 kňazov, ktorí nie sú pomýlení. Všetci pracujú na zničení, dokonca aj klérus. Blíži sa veľká spúšť.“. (01.10.1820). „Keď som videla chrám svätého Petra v troskách a spôsob, ako sa na tomto diele skazy podieľa mnoho príslušníkov kléru, aj keď to nikto nechcel vykonávať otvorene pred druhými, bola som z toho tak znechutená, a volala som Ježiša Krista zo všetkých síl, a žiadala som ho o milosrdenstvo. Potom som videla svojho nebeského Ženícha, a On ku mne dlho hovoril. ... Povedal mi, že toto premiestňovanie Cirkvi z miesta na miesto znamená, že sa bude javiť ako v úplnom úpadku. Ale znova vstane. Aj keby zostal len jeden jediný katolík, Cirkev by zvíťazila, pretože sa nezakladá na ľudských úmysloch a na ľudskom rozume. Dal mi vidieť, že nezostal takmer žiaden kresťan v pôvodnom zmysle slova.“. (04.10.1820).

„Potom som videla zjavenie Panny Márie, ktorá povedala, že súženie bude veľmi veľké. Povedala, že tieto osoby sa musia veľmi vrúcne modliť. ... Majú sa modliť najmä za to, aby cirkev temnôt opustila Rím.“. (25.10.1820). „Videla som chrám svätého Petra. Bol celý zborený s výnimkou presbytára a hlavného oltára. Svätý Michal zostúpil v zbroji do chrámu, a hrozil mečom určitému počtu nehodných pastierov, ktorí chceli vstúpiť do chrámu. Tie časti chrámu, ktoré boli zborené, boli obnovované rýchlo, aby bohoslužby mohli byť slávené tak, ako sa patrí. Zo všetkých častí sveta prichádzali kňazi a veriaci, a obnovovali chrám, pretože ničitelia neboli schopní pohnúť ťažkými základnými kvádrami.“. (10.09.1820).

„Mala som videnie svätého cisára Henricha. Videla som ho v noci, samotného na kolenách pri hlavnom oltári vo veľkom a krásnom chráme. ... Videla som blahoslavenú Pannu Máriu, ako sama zostupuje. Položila na oltár červené súkno a naň biele plátno, a na to položila knihu intarzovanú drahými kameňmi, zapálila sviece a večné svetlo. ... Spasiteľ prišiel osobne v kňazskom rúchu. Svätá omša bola krátka. Na konci svätej omše nebolo evanjelium svätého Jána. Keď svätá omša skončila, Panna Mária sa obrátila k Henrichovi, vztiahla k nemu ruku, a povedala, že to bolo uznanie za jeho čistotu. Povzbudila ho, aby neváhal. Videla som anjela, ktorý sa dotkol chrániča jeho bedra, ako Jakuba. Henrich zakúsil veľkú bolesť a kríval od toho dňa.“. (12.07.1820). „Videla som iných mučeníkov, nie terajších, ale budúcich. Videla som tajné sekty, ktoré ohrozovali neľútostne veľkú Cirkev. Videla som strašnú šelmu vedľa nich, ktorá vystupovala z mora. ... Na celom svete boli zbožné a dobré osoby, najmä klérus, trýznené, utlačované a väznené. Mala som pocit, že sa majú stať mučeníkmi.“. „Keď Cirkev bola zničená z veľkej časti a zostali len svätyne a oltáre, videla som, ako ničitelia so šelmou vstupujú do chrámu. Stretli sa so ženou vznešeného správania, ktorá mala zrejme dieťa v lone, pretože kráčala pomaly. Nepriatelia sa zdesili pri pohľade na ňu, a šelma nebola schopná spraviť krok vpred. Šelma natiahla šiju k Žene, ako by ju chcela zožrať, ale Žena sa vrhla na zem v prostrácii, t. j. na znamenie podriadenosti Bohu, a hlava sa dotýkala zeme. Keď to šelma videla, ušla späť do mora, a nepriatelia utekali vo veľkom zmätku. ... Potom som videla veľkolepé šíky v diaľke, ktoré sa blížili. Na čele týchto šíkov som videla muža na bielom koni. Väzni boli oslobodení a pripájali sa k nim. Všetci nepriatelia boli zahnaní. Videla som Cirkev, ako bola obnovená, a bola veľkolepejšia než skôr.“. (10.08.1820).

„Minulú noc som bola zavedená do Ríma, kde Svätý otec bol ponorený do veľkého smútku, a bol ešte schovaný, aby sa vyhol nebezpečným nástrahám. Bol veľmi slabý a vyčerpaný bolesťami, starosťami a modlitbami. Mohol dôverovať len malému počtu osôb, a práve preto sa musel skrývať. Ale má so sebou staručkého kňaza, veľmi prostého a zbožného. Bol to jeho priateľ, a mysleli si pre jeho prostotu, že nie je potrebné ho odstrániť. Ale tento muž prijímal od Boha veľké milosti. Videl a chápal mnoho vecí, o ktorých informoval Svätého otca. Mala som pokušenie informovať ho o zradcoch a páchateľoch neprávostí, ktorí boli členmi starej hierarchie, aby boli identifikovaní.“. „Neviem akým spôsobom som bola prenesená do Ríma minulú noc, a nachádzala som sa v blízkosti chrámu Santa Maria Maggiore. Videla som veľmi mnoho zarmútených a ustarostených ľudí, pretože nikde nebolo vidieť pápeža, a tiež pre veľký nepokoj a pre poplašné správy v meste. Zdalo sa, že ľud nečaká, aby sa brány chrámu otvorili, chcel sa modliť vonku. Týchto ľudí sem priviedlo vnútorné vnuknutie. Ja som sa ocitla vo vnútri chrámu a otvorila som brány. Ľudia vstúpili prekvapení a vystrašení, že brány sa otvorili. Zdalo sa mi, že som za bránou, a že ľudia ma nemohli vidieť. Neslúžil sa tu žiaden obrad, ale lampy boli rozsvietené. Ľud sa pokojne modlil.“. „Keď sme so svätým Františkom a s inými svätcami prechádzali Rímom, videli sme veľký palác zachvátený plameňmi zdola až nahor. Mala som veľký strach, že obyvatelia paláca môžu zhorieť, pretože nikto nehasil požiar. Ale keď sme sa priblížili, oheň sa zmenšoval, a videli sme zadymenú budovu. Prechádzali sme veľkým počtom veľkolepých komnát, a konečne sme našli pápeža. Sedel v tme a spal vo veľkom kresle. Bol veľmi chorý, slabý a neschopný chôdze.“.

„Videla som ešte raz, že Petrova Cirkev bola ohrozovaná plánom, ktorý spracovala tajná sekta, a ničili ju blesky. Ale videla som aj to, že pomoc prišla práve vtedy, keď utrpenie vrcholilo. Videla som blahoslavenú Pannu Máriu, ako zostupuje na Cirkev, a rozprestiera nad ňou svoj plášť. Videla som pápeža, ktorý bol súčasne veľmi mierny a zároveň pevný. ... Videla som veľkú obnovu a Cirkev sa vznášala vysoko k nebu.“. „Videla som nového pápeža, ktorý bude veľmi prísny. Prevychová si chladných a vlažných biskupov. Nie je to Riman, ale Talian. Pochádza z miesta neďaleko Ríma, myslím, že pochádza zo zbožného kráľovského rodu. Ale nejaký čas musí byť ešte mnoho bojov a zápasov.“. (27.01.1822). „Prídu veľmi zlé časy, keď nekatolíci zvedú mnoho ľudí na scestie. Výsledkom bude veľký zmätok. Videla som aj boj. Nepriatelia boli veľmi početní, ale malé vojsko veriacich pobilo celé rady týchto nepriateľov. Panna Mária sa nachádzala počas boja na úpätí pahorku, a obliekla sa do brnenia. Bol to strašný boj. Nakoniec zostalo len málo verných bojovníkov, ktorí prežili, ale víťazstvo patrilo týmto bojovníkom.“. (22.10.1822). „Vidím apoštolov, nie tých z minulosti, ale apoštolov posledných čias, a zdá sa mi, že pápež je medzi nimi.“. „Židia sa vrátia do Palestíny, a stanú sa kresťanmi pred koncom sveta.“.

 

ZDROJ:

 

(1). Pápež JÁN XXIII., Encyklika Ad Petri cathedram, 61, 67, 68.

(2). Pápež Ján XXIII., Apoštolská konštitúcia Veterum sapientia.

(3). KARAS, Marcin: Začátek epochy změn v Církvi. In: Lumen de Lumine. Jan XIII. z pohledu historika. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=jan-xxiii-z-pohledu-historika.

(4). Pápež Pius XI., Encyklika Mortalium animos.

(5). VNUK, František: Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965). In: Kultúra, 7. ročník, č.: 9/2004. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

http://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/7-4-9.htm.

(6). MATTEI, Roberto de: Das Zweite Vatikanische Konzil. KU, 2011. In: Lumen de Lumine. Co se dělo na koncilu. Porušení koncilní zákonnosti. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=co-se-delo-na-koncilu-3-poruseni-kocilni-zakonnosti.

(7). VNUK, František: Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965). In: Kultúra, 7. ročník, č.: 9/2004. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

http://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/7-4-9.htm.

(8). MATTEI, Roberto de: Das Zweite Vatikanische Konzil. KU, 2011. In: Lumen de Lumine. Co se dělo na koncilu. Progresisté a jejich strategie. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=co-se-delo-na-koncilu-5-progresiste-a-jejich-strategie.

(9). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Gaudium et spes. Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete.

(10). PENTIN, Edward: Why Did Vatican II Ignore Communism? In: Catholic World Report, 10.12.2012. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

https://www.catholicworldreport.com/2012/12/10/why-did-vatican-ii-ignore-communism/.

(11). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Sacrosanctum concilium. Konštitúcia o posvätnej liturgii.

(12). FERRARA, Christopher: Sacrosanctum Concilium. A Lawyer Examines the Loopholes. In: Lex Orandi, Lex Credendi. Traditional Catholic Web Site on the Roman Liturgy. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

http://web.archive.org/web/20010418045857/http://www.sonnet.co.uk/credo/ferrara.html.

(13). DUDA, Ján: Annibale Bugnini. Reformátor pokoncilovej rímskej liturgie. In: Tribunál, č.: 2/2007. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

http://tribunal.kapitula.sk/2007-2/annibale.htm.

(14). DAVIES, Michael: Annibale Bugnini. The main author of the Novus Ordo. In: Catholic Apologetics Information. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

http://www.catholicapologetics.info/modernproblems/newmass/bugnini.html.

(15). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Dignitatis humanae. Deklarácia o náboženskej slobode.

(16). GAUDRON, Matthias: Religious liberty contradicts Tradition. In: Society of Saint Pius X.. District of Great Britain. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

https://fsspx.uk/en/religious-liberty-contradicts-tradition.

(17). HUGHES, John Jay: Náboženská svoboda před koncilem a po něm. In: Teologické texty. Časopis pro teoretické a praktické otázky teologie, č. 4/2003. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

https://www.teologicketexty.cz/casopis/2003-4/Nabozenska-svoboda-pred-koncilem-a-po-nem.html.

(18). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Unitatis redintegratio. Dekrét o ekumenizme.

(19). GUARINI, Maria: Ecumenismo: definizione, evoluzione. In: Chiesa e post concilio. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

http://chiesaepostconcilio.blogspot.com/p/continuo-nellesame-di-alcuni-dei-punti.html.

(20). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Lumen gentium. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi.

(21). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Nostra aetate. Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám.

(22). Society of Saint Pius X.. District of Asia. Si Si No No. The Errors of Vatican II., Part V., September 2003, No. 55. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

http://www.sspxasia.com/Documents/SiSiNoNo/2003_September/errors_of_vatican_II.htm.

(23). VENNARI, John: Judaism and the Church before and after Vatican II.. In: Society of Saint Pius X.. District of the USA. 24. 01. 2013. [online]. [citované: 02.04.2019]. Dostupné na internete:

http://sspx.org/en/news-events/news/judaism-church-after-vatican-ii-1342.

(24). SVĚTLO, týdeník Matice cyrilometodějské. Z proroctví blahoslavené Anny Kateřiny Emmerichové. Č.: 2/2011, s. 9 - 11.

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo