Zrkadlenie

Zrkadlenie

V nie až takých dávnych časoch, keď ešte komunistickým režimom preverené a schválené televízne hlásateľky uvádzali každý program, vzniklo priam kultové „nastavovanie zrkadla“. Aj tá najobyčajnejšia detektívka z produkcie spoza železnej opony „nemilosrdne nastavovala zrkadlo západnej meštiackej spoločnosti“.

Súčasné dianie na slovenskej politicko-spoločenskej scéne azda ešte nemilosrdnejšie „nastavilo zrkadlo“ nášmu kresťanstvu. Načo si klamať – erózia našej kresťanskej identity je vážna. Slovami Jacquesa Maritaina „kľačí pred svetom“. Kvôli pragmatickej redukcii evanjelia sa už ani nedá hovoriť o asimilácii, ale skôr o pohlcovaní katolíkov súčasnou kultúrou. Priam nepochopiteľne chceme byť len na strane víťaza, pričom sme akosi pozabudli, že nie sme povolaní na dosahovanie výsledkov, ale na zachovávanie vernosti. No to, čo ponúkame svetu, však nie je autentické evanjelium, ale akýsi koktail tradície a náboženskej flexibility. Prehnane, no najmä neuvážene sa prispôsobujeme „hlavnému prúdu“. Naša kresťanská identita nie je „ani studená ani horúca“ (Zjv 3, 15). Sme vlažní. Síce si plníme vonkajšie náboženské povinnosti, ale veľkú časť našich životov nepresvetľuje viera v Ježiša Krista. Slovami filadelfského arcibiskupa Charlesa Chaputa „perami vyznávame Boha, ale žijeme, akoby nejestvoval“. Žijeme akési kresťanské svetáctvo.

   Ježiš Kristus sa netajil tým, že „prišiel na zem vrhnúť oheň“ (Lk 12, 49). Oheň lásky. Činorodej lásky, nie nejakého milkovania sa. „Aký to oheň a súčasne aká jemnosť!“ opisuje sv. Terézia z Lisieux. No ako hovorí slovenské príslovie – kto sa ohňa chráni, toho neopáli. Keď sa však necháme rozhorieť Kristovým ohňom, „ľudia z celého sveta sa prídu pozerať na nás, ako horíme,“ tvrdí protestantský pastor John Wesley. Prví kresťania tak urobili a malo to radikálne dôsledky – za štyri storočia sa svet zmenil. Rozhorela sa kresťanská civilizácia.

   Kristov oheň má v sebe rovnakú silu aj v súčasnosti. No jeho ohnisko nesmieme zatvárať len do kostolov či „komôrok“ modlitieb (porov. Mt 6, 6). Tam treba hasnúce uhlíky rozžiariť a niesť ich do sveta. „Naším povolaním je zapáliť v tomto chladnom svete oheň Božej lásky,“ hovorí nemecký jezuita Peter Lippert. Lenže kto chce zahriať svet, musí v sebe nosiť oheň. Veľký oheň, nie krátkozraký sliepňajúci plamienok.

   Stará ľudová múdrosť hovorí, že oheň je síce dobrý sluha, ale zároveň zlý pán. Hasiči by veru vedeli hovoriť. Žiaľ, nielen oni, ale aj naše light kresťanstvo. Stačí len, keď sa smerom k Ježišovmu učeniu ozve z davu „Horí!“, a už sa dávame hasiť. Síce nie vodou – na to je voda je priveľmi symbolická, priveľmi svätá –, ale relativizovaním evanjelia a kompromisom so sebou samým. Ctíme si kresťanské učenie, ale ako hovorí americký novinár a spisovateľ David Brooks, „len ak sa praktizuje v duchu umiernenosti, ale nie zápalu“. A tak erodujeme vlastnú postať.

   Tance a tančeky volebných kortešačiek nastavili zrkadlo nášmu kresťanstvu. Neriešme, či konvexné či konkávne. V akomkoľvek zrkadle je to totiž smutné zrkadlenie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora